Wardenka

22. kapitola

Strach

Pršalo. Vonku bolo takéto škaredé počasie už viac ako tri dni. Sneh sa roztopil už dávno. Napokon, veď bol skoro koniec marca. Hermiona sedela v klubovni nad ukončenou a skontrolovanou domácou úlohou (bez ohľadu na to, že zajtra bola sobota a ona sa učiť nemusela) a hľadela na okno, na ktoré dopadali dažďové kvapky, bubnujúc jemne a rytmicky nielen na okennú tabuľu, ale aj na podobločnicu. V jemnom matnom svetle, ktoré ju zozadu osvetľovalo videla mäkké rysy svojej tváre. Oči sa jej zdali byť tmavšie ako inokedy a pokožka ešte bledšia ako bola v skutočnosti. Vzdychla si a rozhliadla sa po klubovni. Ostalo tu už len pár študentov. A Harry s Ginny, ktorí si čosi potichu hrkútali. Bola taká unavená. Zívla si a pobalila si knihy vstanúc od stola.

„Pôjdem spať,“ oznámila priateľom, načo obaja prikývli a ona šuchtavo odkráčala preč. Len čo vošla do spálne, zložila si knihy na stôl a šla sa umyť. Ani nevedela ako zaspala, ale bolo so rozhodne rýchlo. Prebudila sa na čudný sen, ktorý už raz mala. Bola vystrašená, ale len trochu. Znova sa jej v sne objavil ten drak a žiadal ju o pomoc. Nebála sa však toho draka a nezaskočilo ju to, že vie v tom sne hovoriť. Vystrašilo ju to, že mu nevedela pomôcť a cítila obrovskú vinu, pretože zomrel kvôli nej. Striasla sa, vytiahla si prikrývku až pod bradu a pretočila sa nabok. Keď sa jej znova podarilo zaspať, bol jej spánok pokojným, kým ju ráno nezobudili slnečné lúče prenikajúce cez oblok do izby. Usmiala sa, keď zbadala Rona sedieť na parapete a hľadieť na ňu.

„V noci si mala zlé sny,“ šepol, aby nepobudil dievčatá, ktoré ešte driemali. „Čo sa ti snívalo?“

„Ani neviem,“ zaklamala, „nepamätám sa.“

Ron len prikývol, avšak výraz jeho tváre naznačoval, že sa nevie rozhodnúť, či jej uveriť, či nie. „Čo dnes budeš robiť?“ spýtal sa, aby naviedol myšlienky iným smerom a nemusel sa trápiť.

„Ja ... ešte neviem. Chcela som ísť za ...“ hlas sa jej zasekol. Zahryzla si do pery a zneistela.

„Len mi nevrav, že si chcela ísť za Malfoyom!“ zasyčal zlostne. „V poslednej dobe si s ním častejšie akoby sa mi páčilo!“

„Ron, ale ...“ Čo mu mala povedať? Že je to všetko vážnejšie ako si myslí? Že mu nepovedala celú pravdu, a že škvrna, ktorá sa jej pred časom objavila na tele stále viac tmavne a ona nevie, čo to znamená? A že možno Draco je jedným z tých, ktorí jej dokážu pomôcť? Nechcela ho viac trápiť. Bola preto zlá? Nie, určite nie. Ale musela za ním.

„Či sa ti to páči alebo nie, pôjdem za ním! Nechápem, čo sa to s tebou  deje!“ zlostila sa, keď sa napokon pevne rozhodla. „Musíme nájsť predsa ten zvon a skončiť to!“

„Nie som si istý, či ide len o ten zvon, Hermiona!“

Hermiona sa posadila na posteli. Prikrývka z nej skĺzla a Ronov pohľad zablúdil k jej hustým, postrapateným vlasom, štíhlemu drieku, jemne sa črtajúcim prsiam pod nočnou košeľou. „Merlin, aká je prekrásna!“ pomyslel si priam bolestne. „A ona by mala patriť jemu? Nikdy!“

Zlostne od nej odvrátil pohľad, hoci to bolo viac ako ťažké a radšej sa zadíval von oknom. Tráva, ktorá pučala hýrila krásnou sviežou zeleňou, presne tak ako rozvíjajúce sa lístky na stromoch a kroch. Možno bolo vonku dnes naozaj pekné počasie, ale v Ronovi zúrila ozajstná búrka.

„A o čo by podľa teba malo asi ísť?“ Hermiona ho nechápala. Bola to žiarlivosť, alebo záchvat prehnanej majetníckosti? Alebo len tá jeho typická malichernosť? Nevedela to odhadnúť, ale nazlostilo ju to.

„Ty si si vôbec nič nevšimla?“ čudoval sa, ale ona len pokrčila plecami.

„A čo som si tak asi mala všimnúť?“

„Nechajme to tak,“ zahundral.

„Ron!“ vyhŕkla, ale zastavil ju.

„Prosto za ním nepôjdeš a hotovo!“ soptil a skôr ako mohla niečo namietnuť, zmizol. Jednoducho zmizol. Bez slovka vysvetlenia.

Hermiona si prekrížila ruky na prsiach a v tvári sa jej zračilo jasné odhodlanie. „Tak to teda nie, Ronald! Nebudeš mi nič zakazovať!“

Len čo Ron opustil dievčenskú spálňu odletel priamo do Severnej veže. Tam sa mu premýšľalo najlepšie. Nechápal Hermionu. Prečo sa toľko motá okolo toho slizkého Malfoya? Veď ho predtým nenávidela. Tak ako on a Harry a všetci ostatní. Bol zlý, podlý, zákerný, vypočítavý a manipulátorský a vedel by naň nájsť ešte tisíc podobných nelichotivých prirovnaní. Čo sa stalo, že ho vzal Harry a Hermiona na milosť? Dokonca aj Ginny ho začínala akceptovať. Vari sa všetci pomiatli? Len on vidí, o čo tomu malému zloduchovi ide? Robí to náročky? Chce jej nejako ublížiť? A čo tie jeho čudné pohľady, ktorými ju priam hltal?! Veď mu nepatrila! Nikdy! A nikdy mu patriť ani nebude.

„Ak áno, neprejde mu to! Prisahám!“ zasyčal zaprisahávajúc sa a zovretou päsťou udrel o kamennú stenu. Nemalo to však žiaden efekt, pretože jeho ruka cez chladný kameň iba prepadla.

***

Draco sedel na chodbe tretieho poschodia (do časti, kde nezablúdil nik, ani len rokfortskí duchovia) a skľúčene hľadel cez okno von. Okolo neho ležali na zemi popísané pergameny s poznámkami nielen o zvone, ale o všetkom, čo sa zatiaľ dozvedel. Dlhé brko z orla kráľovského i teraz tancovalo vo vzduchu a čakalo na pokyn, kedy bude musieť znova niečo poznamenať. Draco si vzdychol a znova otvoril knihu, ktorá mu prišla len dnes ráno sovou poštou. Požiadal matku, aby mu poslala niečo z knižnice starého otca. Týkalo sa to trpaslíkov, ktorých históriou bol jeho starý otec priam posadnutý. Draca napadol jediný dôvod, prečo tomu tak mohlo byť. Trpaslíci boli známi zlatokopi.
Skúšal zistiť, či v knihe nenájde niečo viac o výrobe toho zvona, ale zatiaľ toho veľa žiaľ nezistil. Uvedomoval si, že ich tlačí čas, a preto uvažoval i nad tým, či by nebolo lepšie proste ísť na ministerstvo a nájsť ten zvon. Hermione sa čas krátil tak, či tak. Nechcel len takto nečinne sedieť a nerobiť nič. Nemohol predsa dopustiť, aby sa jej niečo stalo. Počul, že včera na Astronómii omdlela a on nepochyboval, že je to kvôli tej škvrne, ktorá sa jej objavila na tele.

„Ahoj,“ ozvalo sa mu odrazu spoza chrbta a on sa strhol tak, že mu kniha vypadla z rúk a s buchotom dopadla na zem. „Prepáč, to som nechcela,“ šepla previnilo a zohla sa, aby zdvihla knihu. Lenže v rovnakej chvíli sa po ňu načiahol i on a zrazili sa hlavami. „Prepáč,“ ospravedlnila sa znova, šúchajúc si boľavé miesto, rovnako ako on, ale on sa len smial.

„Prišla si ma zneškodniť?“ opýtal sa sarkasticky a prstami si vošiel do polodlhých vlasov, aby si ich strčil za ucho. Hermiona sa začervenala a skrútila pery.

„Nie,“ odvetila okamžite. „Podľa mňa nie si nebezpečný,“ vychrlila myknúc plecami.

Dracova tvár odrazu zvážnela a zahľadel sa na ňu dlhšie ako mal pôvodne v úmysle. „Nie som? Si si tým istá?“ opýtal sa nakloniac sa k nej bližšie, až mali tváre tak blízko, že mohla cítiť jeho mätou voňajúci dych. Aj jeho hlas znel odrazu inak. Akosi hlbšie, chrapľavejšie a rozochvel ju až po končeky prstov. Spomenula si na ten deň, keď sa potkla na schodoch soviarne a stiahla ho so sebou do snehu. Vtedy ju skoro pobozkal. Alebo si to všetko len vysnila, či namýšľala? Teraz sa jej to zdalo tak dávno, no tie pocity, ktoré ju zachvátili v tej chvíli sa k nej znova vrátili a ich odozva bola ešte silnejšia.

„Ja ... ja ... môžem si prisadnúť?“ opýtala sa, aby zmenila tému a šikovne od neho poodstúpila. Nečakala na to, kým prikývne a usalašila sa na druhom konci podobločnice, sediac tam trochu ako zmoknuté kura.

„Si v poriadku?“ opýtal sa a jeho hlas znel tentoraz starostlivo. Dokonca sa jej dotkol. Jeho ruka spočinula na jej pleci a ona sa neodtiahla. Nevedela si však vysvetliť to nutkanie prisadnúť si k nemu bližšie a privinúť sa mu do náručia. Zamračila sa a on si to vysvetlil po svojom. Okamžite odtiahol ruku a stiahol sa na svoje miesto.

„Som, som, nič mi nie je,“ riekla nepresvedčivo.

„Počul som, že včera ...“

„Hej, už o tom vie celá škola? To sa dalo čakať. Asi to vytrúbila tvoja skvelá kamoška Pansy,“ zahundrala a pri pomyslení na tú otrasnú blondínu zaškrípala zubami. „Ale nie som tu kvôli tomu. Chcem sa opýtať, či si zistil niečo viac.“

Draco zahabkal, ale nakoniec z toho vykľučkoval. „Nemeň tému. Čo tá škvrna? Harrymu si to stále nepovedala?“

Hermione vystúpil do líc rumenec, keď pokrútila hlavou. „Stmavlo to. Mám dojem, že to tmavne čoraz viac. Občas ... občas sa cítim taká slabá, príliš unavená.“

Čo jej na to mal povedať? Že si to všimol? Iste, že áno. Veď keď už nemohli byť spolu tak často, ako by si bol prial, aspoň ju z diaľky pozoroval. Vedel, že niečo nie je v poriadku. Včera sa mu to len potvrdilo.

„Môžem sa pozrieť?“ skúsil a dúfal, že Hermiona bude súhlasiť. Pokiaľ si domyslel, bol jediným človekom, ktorý ten nepekný znak na nej videl.

Hermiona chvíľu váhala, ale napokon prikývla. Jemne mykla plecom, aby si ho uvoľnila z habitu a povolila si kravatu. Chvejúcimi sa prstami si rozopla vrchné tri gombíky na blúzke. Len natoľko, aby mohla odhaliť plece. Draco sa chvíľu ani len nepohol. Musel si dať čas, aby ovládol vzrušenie, ktoré sa v ňom miešalo so strachom o ňu. Tentoraz sa jej nedotkol, hoci veľmi túžil po tom, aby mohli jeho prsty pohladiť tú zamatovú pokožku, tmavá škvrna, ktorá naňho zízala ho schladila. Priam cítil ako sa krv v jeho žilách prelieva v žeravých návaloch ako dáka láva. Odrazu prišlo Hermione znova nevoľno. Na čelo jej vystúpil pot, dych mala plytký, akýsi sípavý a rukami pevne zovrela okraj podobločnice, až jej obeleli hánky. Držala sa, aby nespadla. Okamžite ju zachytil a opatrne zovrel v náručí, oprúc si ju chrbtom o svoju hruď.

„Hermiona len pokoj, pokoj, som s tebou,“ ubezpečoval ju, kým ju jednou rukou držal okolo pása a druhou sa načahoval za prútikom. Práve vtedy okolo nich prechádzala prskajúca Filchova mačka a jemu nenapadlo nič lepšie ako premeniť ju na času s vodou.

„Fera verto!“ zvolal namieriac na ňu prútikom. Netušil, ako bude chutiť voda z takého vypĺznutého zvieraťa akým bola pani Norissová, ale nič lepšie mu nenapadlo.

„Napi sa,“ pobádal ju, keď jej k ústam prikladal čašu. Bol rád, že poslúchla bez reptania.

„Chutí ... to strašne,“ precedila pomedzi zuby a pousmiala sa.

„A čo si čakala? Živú vodu z toho starého ometla?“ uškrnul sa a zatiaľ pootvoril okno aby ich ovial studený závan vetra. Tu ju prebralo celkom. Uvedomila si, čo by sa stalo, keby ich takto niekto videl. Ju s rozopnutou blúzkou opierajúcu sa o Draca Malfoya. Iste by im nenapadlo nič slušné a vyvodili by si z toho svoje závery. Pomaly sa od neho odtiahla a chcela sa zapnúť, no ruky sa jej stále chveli. Kým jej však stihol z úst vykĺznuť tichý ston nad vlastnou neschopnosťou, Draco jej odsunul ruky nabok a sám ju pozapínal. Starostlivo gombík po gombíku. Upravil jej dokonca i kravatu a habit.

„Teraz je to v poriadku,“ povedal spokojný s jej upraveným výzorom a odsunul sa od nej do bezpečnej vzdialenosti, hoci by si ju bol najradšej opäť strhol do náručia.

„Draco, prišla som za tebou, aby som zistila, či nevieš niečo, čo by nám pri hľadaní toho zvona pomohlo. Tak vieš?“ opýtala sa s nádejou v hlase a pozrela naň s tými svojimi nádhernými čokoládovými očami. Musel sa od nej odvrátiť. Ako by jej inak dokázal klamať? Pohľad uprel na počarbané stránky a v tom mu niečo zišlo na um.

„Nie, žiaľ nie, ale ako vidíš, pracujem na tom.“

„Škoda, dúfala som, že aspoň ty si mal šťastie,“ odvetila skleslo a očami kĺzala po rozhádzaných stránkach po zemi.

„Ľutujem.“

„Hm, veď robíš čo môžeš. Už aj tak som ti vďačná, že nám pomáhaš a nič za to nežiadaš.“

Draco s tým však nemohol súhlasiť, hoci jej na to prikývol. On predsa žiadal. Mal na srdci tú najväčšiu požiadavku, akú si len vedela predstaviť. Chcel ju! Túžil po nej tak ako po nikom inom predtým! Chcel, aby bola jeho navždy, naveky ...  A aby konečne zabudla na to, že existuje stále niekto s takým otrasným menom ako Ronald Weasley, túlajúci sa po Rokforte ako duch.

Hermiona odkráčala so sklonenou hlavou a zvesenými plecami. Takúto ju nepoznal. Akoby vzdala svoj boj. Akoby bol vopred prehratý. Alebo tušila, že jej koniec sa blíži? Teraz sa otriasol on pri tej myšlienke. Bola horšia ako najhoršia nočná mora. Nie, on to nedovolí. Nemôže to dopustiť! Ona musí žiť ...

Pokiaľ si dobre pamätal, tento víkend mali povolený výlet do Rokville. Možno to by mohla byť dobrá šanca, ako sa s Potterom vytratiť na Ministerstvo a trochu to tam preskúmať. Kým nebude celkom neskoro.
Pohľadom zavadil o poloprázdnu času a namieril na ňu znova prútikom, aby ju odčaroval. Len čo tak spravil, pani Norissová sa rozbehla preč akoby ju naháňala svorka psov.

***

Alecto sa krčila na akomsi slamníku v zrúcanine starého kláštora, ale netriasla sa od zimy. V kozube pukotal ohník a ten im poskytoval aké – také teplo. Hodila očkom po Jonasovi, ktorý sedel na stolčeku s tromi nôžkami ešte bližšie pri kozube a natiahla sa po pečive, ktoré odkiaľsi doniesol zavčas rána. K nohám si pritiahla bratov batoh. Len to po ňom ostalo, kým sa im podarilo utiecť z toho prekliateho údolia. Nikdy predtým také čosi nevidela. Chvíľu jej trvalo, kým sa spamätala. Ešte aj teraz však počula jeho volanie o pomoc. Bolo tam príliš veľa dementorov, aby ich jeho slabý patronus zvládol. S hnusom si pomyslela na to, že keby bol na jeho mieste Potter, iste by ich zaplašil. Lenže nebol. Bol tam jej brat a ten bol teraz mŕtvy. Keby ju nebol strhol Avery preč, mohlo byť aj po nej. Ale nebola mu vďačná ani za máčny máčik. Kto vie, akú odmenu by si bol rád za to vybral. Vedela si to celkom živo predstaviť.

Avery sa s ňou vtedy odmiestnil do akéhosi zabudnutého mesta Podgorica. Keďže bola nesústredená, prišla o dva prsty na ľavej ruke. Ale Avery sa o ňu postaral. Zohnal odkiaľsi akúsi masť a zranenie sa ako tak zahojilo, hoci o prsty prišla navždy. Chvíľu mala horúčku a chvíľu o sebe dokonca nevedela. Netušila, čo s ňou ten odporný chlap robil a ani si to neskúšala predstaviť.

Zahryzla do žemle a oči sa jej zaleskli. Neplakala. Nemala to vo zvyku ani ako dieťa. Ale teraz bola na svete celkom sama. Rodičov stratili s Amycusom ešte ako malé deti. Nemali nikoho okrem seba, ak nerátali nevlastnú tetu, ale tá sa k ním správala ako k handrám. Iste, keď dospeli, pomstili sa jej. Jej mučenie im vtedy spôsobilo nesmiernu radosť a potešenie. To, že skončila na psychiatrii pre muklov ich už vôbec nezaujímalo. Žili svojim vlastným životom v novom svete, do ktorého patrili neomylne obaja od narodenia. Bol to zvláštny pocit, keď vedela, že je na tom veľkom svete celkom sama. Nevedela si na to zvyknúť. Ten pocit jej bol ešte cudzí.

„Kedy sa vrátime?“ osmelila sa prehovoriť, keď prehltla odhryznutý kus pečiva.

Avery na ňu vrhol podráždený pohľad. „A kde sa chceš vrátiť?!“ opýtal sa trpko. „Tým, že ten tvoj sprostý brat skapal sa nič na našich plánoch nemení,“ oznámil jej. Skoro je v tej chvíli zabehlo.

„Nemienim sa nechať zabiť tými hnijúcimi ohavami!“ vyštekla. „Nemali sme ťa vôbec počúvať. Mali sme spraviť, čo sme plánovali s Amycusom hneď od začiatku! Odísť do Dánska alebo do Holandska a začať odznova.“

„A ty si myslíš, že naše ministerstvo už nevyhlásilo medzinárodné pátranie? Ak áno, si naivná hlupaňa!“

„Tak nech! Chcem ísť odtiaľto preč! Už len ten nápad prísť sem a skrotiť tie monštrá bol chorý! Mohla som tušiť, že to nedopadne dobre! A vieš čo? Odchádzam! Hneď teraz!“ rozhodla sa náhle a nedojedenú žemľu odhodila na zem. Aj tak mala pocit, že si tlačí do žalúdka blato.

„Nejdeš nikam!“ zreval zúrivo a postavil sa zo stolčeka.

„A kto mi v tom zabráni?“ opýtala sa pohrdlivo, ale to nemala robiť. Avery v okamihu vytiahol z vrecka plášťa svoj prútik a namieril ho na ňu. „Stupefy!“ zreval a z konca jeho prútika vystrelilo červené svetlo, ktoré ju zasiahlo priamo do hrude a omráčilo. Alecto sa zosunula nevládne k zemi a ostala tam ležať. Jonas použil ďalšie kúzlo, aby ju mohol spútať a vzal k sebe jej prútik. S tým, že ostala ležať na chladnej zemi sa nenamáhal. Nechal ju tam, za trest.

23. kapitola

* Náhradný plán *

Harry sedel pri raňajkách vo veľkej sieni, keď mu akási veľká, popolavá sova doniesla list. Práve dojedal hrianku. Bol rád, že tam Hermiona ešte nie je, pretože sa ho nebude na nič pýtať a on jej nebude nič vysvetľovať. Sova však podráždene zahúkala a bola by ho ďobla do ruky, keby ju včas nestiahol.

„Dobre, len pokoj, prepáč mi,“ pokúšal sa ju upokojiť, ale sova stále nazlostene húkala, pretože jej list z nôžky stiahol priveľmi netrpezlivo a pokvákal ju pritom za pierka. Len čo ju zbavil toho bremena, uletela preč.

Neville, ktorý sedel hneď vedľa neho si všimol, že list nesie pečiatku ministerstva a nechápavo na Harryho zazeral ako otvára zapečatenú obálku, kým prežúval.

„Stalo sa niečo Harry?“ ozval sa zvedavo, keď si všimol, že sa jeho kamarát mračí. To, čo sa stalo Hermione sa dozvedel len náhodou. Inak to bolo tajomstvo, ktoré strážili podľa Nevilla nie celkom tí praví a povolaní ľudia. Samozrejme tým nemyslel nikoho iného ako Malfoya. Čakal každý deň správu, ktorá by sa rozšírila po hrade ako požiar a spôsobila by chaos. Zatiaľ sa však nič také nestalo a to bolo rovnako zarážajúce ako to, keď sa o tom prvý raz dozvedel. Aj napriek tomu, že poznal pravdu, Harry mu nehodlal prezradiť nič viac. Stále ho len odbil hlúpou vetou, že je všetko v poriadku. Ale Neville si tým nebol až taký istý.

Harry si len vzdychol a zvesil plecia. „Ale nie, prečo sa pýtaš?“

„Len tak. Všimol som si, že ten list je z ministerstva,“ vysvetlil.

„Ach, preto,“ zahundral Harry s očami upretými na koniec slizolinského stola, kde zvykol sedávať Draco Malfoy. „Nie, skutočne sa nič nestalo,“ odvetil znova. Netúžil niekomu niečo vysvetľovať. Aj keď bol Neville jeho kamarát a neraz mu pomohol, keď to potreboval. Toto bolo len medzi ním a Dracom. A Hermionou, ktorá nevedela o tom, že sa dohodol so svojim bývalým nepriateľom na tom, že sa ju spoločnými silami pokúsia zachrániť. Bola to však neľahká úloha. Teraz sa mu zdal lord Voldemort oproti tým dementorom a Hermioninej záchrane ako to menšie zlo.

Neville po chvíli stratil záujem o list z ministerstva a vrátil sa k čítaniu Denného proroka, ktorý si požičal od Seamusa. Zato Harry neprestal upierať pohľad na dvere čakajúc, kedy sa konečne objaví Malfoy. Od vtedy, čo sa zhovárali naposledy prešlo pár dní a on sa pokúšal vymyslieť nejaký účinný spôsob ako sa dostať na ministerstvo a na ich oddelenie záhad. Bol presvedčený, že mu s tým pomôže samotný minister, ale žiaľ, ten sa mu ospravedlnil a žiadal o nejaký čas, kým pricestuje späť z medzinárodnej čarodejníckej konferencie. Bol v Juhoslávii spolu so svojim asistentom Percym Weasleym a zástupcom Arturom Weasleym. Iste, nemohol si vybrať lepšieho a skúsenejšieho spolupracovníka a svojho zástupcu. Najpyšnejšia však bola na svojho manžela Molly, ktorá vždy hovorievala, že vedela, že raz niekto skvelé schopnosti jej manžela isto ocení. Došlo na jej slová. Artur bol skvelý nielen preto, že bol dobrý čarodejník a jeden z najlepších pracovníkov ministerstva, ale aj preto, lebo mal veľmi kladný vzťah k muklom, čo sa v tejto dobe (po páde lorda Voldemorta) snažilo ministerstvo napraviť. Chceli ísť príkladom ostatným čarodejníkom ako sa učiť spolunažívať s muklami bez toho, aby pred nimi odhalili svoj čarodejnícky svet, úplne odlišný ako ten ich.

Preto Harry vlastne vedel, že teraz nebude môcť požiadať o pomoc ani pána Weasleyho. Tam, kde bol minister, bol i jeho zástupca. A hoci to nerád priznával, jeho plán zlyhal.

Draco sa objavil v dverách siene s tým svojím typickým výrazom nezáujmu o nič a nikoho a sadol si na svoje miesto. Hneď na to sa k nemu prihnala tá blonďavá víchrica Pansy a pokúšala sa zaujať jeho pozornosť. Bolo to vtedy, keď do siene vošla Ginny s Hermionou a Harrymu neuniklo aký pohľad vrhla jeho kamarátka na slizolinský stôl. Bol si istý, že keby vedel pohľad zabíjať, Pansy by bola dávno na onom svete. Harry žasol. Prečo si to nevšimol už skôr? Čo sa to s Hermionou stalo? Vari len ... vari ... Naprázdno prehltol, nechajúc svoje myšlienky voľne plynúť.

„A čo Ron?“ napadlo mu. „Ak by sa to dozvedel, zblázni sa z toho!“

Harryho oči vzápätí preskočili z Hermiony na Draca, ktorý vrhol kratučký pohľad na dievčatá a i on sa akosi dlho pristavil pohľadom na Hermione. Dokonca sa mu zdalo, že sa pousmial. Harry na to civel s otvorenými ústami, kým si k nemu obe neprisadli.

„Harry? Si v poriadku?“ opýtala sa Ginny s obavami a len čo sa spamätal, venovala mu kratučký bozk. Po zvyšok raňajok skoro slova nepreriekol, uvažujúc, či si tie pohľady len zle nevysvetlil, ale keď Hermiona stále nespúšťala zrak z konca slizolinského stola, hoci sa to snažila skrývať a po chvíli zahundrala niečo podobné ako to, že neznáša blondíny, Harryho hypotézy začínali naberať reálnu podobu.

S Dracom sa konečne stretol až po vyučovaní. Musel však naňho čakať, pretože kým on skončil o hodinu skôr, Draco mal ešte jednu vyučovaciu hodinu Starobylých rún. Čakanie mu však nerobilo žiaden problém. Aspoň mohol v pokoji popremýšľať nad všetkým, čo sa v poslednej dobe okolo Hermiony dialo. Ako nad tým uvažoval a skúšal sa na to dívať z akejkoľvek strany, nevedel si predstaviť svoju kamarátku po boku Draca Malfoya. Možno to bolo preto, že bol Ron jeho najlepší priateľ a hoci bol duchom, stále bol tu a miloval Hermionu tak ako predtým.

„Prepáč, že meškám, nevedel som sa zbaviť Pansy,“ vyhŕkol Draco zadychčane.

„Hm, nevadí,“ odvetil. „Chodíte spolu?“ opýtal sa bez toho, aby si radšej zahryzol do jazyka.

„Ja ... čo? Nie!“ zháčil sa plavovlasý chlapec. „Hoci sa o to zrejme pokúša,“ priznal sa naveľa a Harry videl ako sa začervenal. Dobre, uznal, že sa to nemal pýtať. Baviť sa s Malfoyom o frajerkách nebola zrejme vhodná téma, ale tak trochu súvisela s Hermionou a on chcel vedieť čo sa to medzi nimi deje. Alebo radšej nie? Nevedel sa rozhodnúť. Sám by nevedel ako sa k tomu postaviť, takže radšej sa rozhodol zavrhnúť myšlienky, ktoré sa mu uberali týmto smerom.

„Takže, čo si to chcel? Čo bolo také súrne?“ Draco si vošiel prstami do vlasov a nedbalo si ich prečesal.

„Netuším ako sa dostaneme na ministerstvo. Môj plán zlyhal,“ priznal sa a cítil sa nepríjemne, pretože čakal od Draca všetko, len nie pochopenie. Aj teraz ho však prekvapil.

„Mal si plán? Aký?“ vyzvedal a prisadol si k nemu na drevenú lavicu pozbíjanú z nahrubo otesaných dosák.

„Bol som si istý, že mi minister pomôže dostať sa tam. Ak nie on, tak aspoň pán Weasley, lenže nevyšlo to. Sú na nejakej konferencii v Juhoslávii. Chcel, aby som počkal, kým sa nevrátia, ale my nemáme času nazvyš.“

„Ach, aha,“ zahundral Draco akosi chápavo prikyvujúc, čo Harryho priviedlo do pomykova. „A čo takto vyskúšať iný plán?“ navrhol.

„Máš nejaký v zálohe?“

„No, jeden snáď,“ prikývol. „Pokiaľ viem, profesor Bear má v zásobách nejaký ten Všehodžús. Možno by sme si z neho mohli požičať a dostať sa na ministerstvo ako jedni z jeho pracovníkov. Tak by nikto nezistil, že sme tam a zbytočne by sa nevypytovali. A my by sme sa pokojne mohli venovať hľadaniu toho zvona. Čo povieš?“

„Zaváňa to problémom, ale nevadí. Na tie som zvyknutý aj tak.“

„Dobre, donesiem ten elixír. Posledné prísady doň zoženieme asi na mieste určenia, inak to zrejme nepôjde.“

Harry len prikývol. Dohodli si čas a miesto stretnutia a rozlúčili sa. Harry bol napätý, ale nie tak ako Draco.

***

Len čo dostal Noxiss povolenie k návšteve Rokfortu, neváhal a vybral sa tam. To, že Jocelyn minule tak zmizla neveštilo nič dobré. Vedel, že sa naňho stále hnevá preto, čo sa stalo pred rokmi, ale chcel sa s ňou o tom pozhovárať a všetko si vysvetliť. Lenže namiesto nej mu dvere jej kancelárie otvorila Alyssia, jej sestra. Na tvári mala rovnaký neústupný výraz ako Jocelyn.

„Prečo jej konečne nedáš pokoj?!“ vyštekla naňho rozčúlene a chcela mu zatresnúť dvere priamo pred nosom, keby do nich nestrčil nohu.

„Do kotla! Kde je?! Chcem sa zhovárať s ňou!“ zahromžil.

„Nie je tu! Zmizla, len aby nemusela byť s tebou v jednej miestnosti! A odkazuje ti, aby si ju nechal na pokoji! Načo je dobré oživovať staré rany? Jedine ak by si bol masochista, Noxiss,“ dodala štipľavo, ale tým ho vôbec neodradila. Skoro zvýskla od prekvapenia, keď ju vsotil dnu a vtlačil ju do kresla.

„Tak ma vypočuješ aspoň ty! Možno sa ti podarí napokon presvedčiť ju, aby to spravila aj ona. Veď viac ani nežiadam!“ rukami si vošiel do vlasov, kým ho Alyssia pozorovala premýšľajúc, či má, alebo nemá vytiahnuť prútik, začarovať ho a poslať, odkiaľ prišiel. Hlodal v nej však červík zvedavosti. Jocelyn jej nikdy nepovedala čo sa vtedy stalo a ona sa to tak veľmi túžila dozvedieť, že jej teraz vôbec neprekážalo, či to bude ona, či on, kto jej to prezradí.

„Prečo by som to robila?“ nevzdávala sa.

„Pretože by mala konečne vedieť pravdu,“ odvetil jednoducho. Nemienil jej povedať nič viac a nič menej.

Prekrížila si ruky na hrudi a pozrela naňho planúcimi modrými očami. „Tak počúvam,“ vyzvala ho so vztýčenou bradou a čakala, kým spustí svoju verziu pravdy. 

„Chcem, aby si vedela, že ma mrzí čo sa stalo, a že som tvoju sestru miloval,“ začal po chvíli pochodujúc hore – dolu po jej kancelárii. „A nemôžem za to, čo sa vtedy stalo.“

„Ó, prepáč, že som prehliadla tú glóriu, ktorá ti žiari nad hlavou, Malfory!“ zasipela znechutene.

„Môžeš ma počúvať bez toho, aby si mala tie ironické poznámky, prosím?“ požiadal ju nahnevane. „Čo by si robila na mojom mieste ty? Odkiaľ som mal vedieť, že ma nakŕmila tým svinstvom? Bola to najlepšia priateľka tvojej sestry a vždy bola milá. Ako som mal tušiť, že je ... že nechce, aby ...“ Ťažko sa mu to čo i len vyslovovalo po tých rokoch. „Nevedel som, čo robím. Nebol som z toho nápoja celkom pri zmysloch,“ zvolal zúfalo, ale Alyssia nereagovala, len naňho tupo zízala.

„Mám ťa ľutovať?“ opýtala sa štipľavo, ale vôbec to tak nemyslela. Nechápala, prečo tu s tým chlapom stráca čas. Zdalo sa jej, že sa k podstate ešte ani len nepriblížil. Alebo áno?

„Alyssia, snažíš sa mi to sťažiť naschvál, alebo si taká protivná, odjakživa?“ vrátil jej to a ona sa uškrnula. Bral to ako prvý pozitívny znak akéhosi dočasného prímeria.

„Pristala som na to, že ťa vypočujem, ale nezdá sa mi, aby si vravel k veci,“ mykla plecami a hodila naň nevinný úsmev.

„Tak dobre. Všetko bolo v poriadku, kým ma tvoja sestra nezoznámila so svojou prvou družičkou, Biancou. Nevedel som, čoho je všetkého schopná a zistil som to neskoro.“ Keď jej dorozprával celý príbeh o tom ako sa Bianca doňho zaľúbila a chcela ho za každú cenu, tak veľmi, že dokázala zradiť najlepšiu priateľku a prebrať jej milovaného muža a jeho držať dlhý čas na nápoji lásky, ktorým si ho pripútala, Alyssia len ticho počúvala a uvažovala, či o tom jej sestra vôbec tušila. Teraz už musela uznať, že Noxiss v tom bol skutočne nevinne. Dokonca mu uznala i to, že nemohol svoju rodinu opustiť po tom, keď zistil pravdu, pretože Bianca mala krátko pred pôrodom. Zachoval sa k nej veľmi pekne. Dobre, musela uznať, že tento muž nie je špina a odpad ako si o ňom celé tie roky myslela a zaumienila si, že by skutočne nebolo na škodu, keby sa celú pravdu dozvedela i Jocelyn. Ako mohla tušiť, nikdy Noxissa neprestala milovať. Kto vie, možno mu aspoň odpustí a konečne sa s tým zmieri. A možno sa znova zamiluje, ak bude mať šťastie.

***

Hermiona sedela ako vždy nad knihami a poctivo sa pripravovala na nastávajúce skúšky z MLOKov. Ale nebolo to jednoduché. Nemohla sa sústrediť. Celý deň sa jej pred očami premietal obraz Draca Malfoya a Pansy Parkinsovej, ktorá sa po ňom vešala a skúšala zaujať jeho pozornosť. Obracal sa jej z toho žalúdok. Nedokázala pochopiť, prečo sa mu tá potvora tak vtierala do priazne. Žeby ho znova chcela zbaliť?

„Hlupaňa!“ zašomrala si popod nos, keď sa Ron zvedavo otočil.

„Prosím?“ opýtal sa, pretože ju nerozumel celkom dobre.

„Ale nič,“ odvrkla nevrlo. Zlatohnedé obočie však vraštila čoraz viac.

„Deje sa niečo?“ staral sa a plavne vzduchom skrátil medzi nimi vzdialenosť.

„Nie, len mám toho veľa,“ odvetila ani naňho nepozrúc. Hnevala sa sama na seba, pretože nemala poňatia, čo sa to s ňou deje. Už od rána, keď vstúpila do veľkej siene mala chuť tú slizolinskú potvoru začarovať. Lenže prečo? Zdalo sa jej to bizarné. V poslednom čase sa správala ako žiarlivá hlupaňa. Iste, bola hlupaňa, pretože nemala na čo a na koho žiarliť! Zamračila sa ešte viac. Naozaj by bolo možné, aby ... aby naňho žiarlila?

„Hermiona, no tak, veď vieš, že mne môžeš povedať všetko,“ skúšal ju zlomiť Ron, ale ona len pokrútila hlavou.

„Naozaj sa nič nedeje. Musím sa učiť, nechaj ma prosím,“ skúšala ho odbiť, no netušila, že sa Ron naštve.

„Možno nie som taký bystrý ako ty, ale rozhodne nie som hlúpy Hermiona! Ak si myslíš, že nevidím, čo sa deje medzi tebou a tým ... tým ... tým sliziakom, si na omyle!“

Lenže to sa už rozčúlila i ona. „Ron, táraš hlúposti! Medzi nami sa absolútne nič nedeje! Ako si na to vôbec prišiel na takú sprostosť? Len nám pomáha, to je všetko! Nič viac!“

Lenže Ron len bezmocne rozhodil rukami a nazlostený opustil miestnosť, zanechajúc tam Hermionu celkom samu. No nie na dlho. Dvere sa znova otvorili a dnu vošla Lavender.

„Ahoj,“ pozdravila jej a presunula sa k svojmu písaciemu stolu, aby naň zložila zopár kníh, ktoré držala v rukách.

Hermiona jej na pozdrav iba kývla, po očku ju pozorujúc. Skúšala si predstaviť, čo na nej kedysi videl Ron. No, Lavender bola pekná a na rozdiel od Pansy i jej vlasy vyzerali skôr ako tekuté zlato a nie ako vysušená slama, ktorú nosila na hlave tá slizolinčanka. Napokon vstala zo stoličky a knihy nechala knihami. Potrebovala sa prejsť. Naozaj nevedela, čo sa s ňou deje a možnosť, že by bola naozaj zaľúbená do Malfoya si odmietala pripustiť. Taká možnosť proste neexistovala. Alebo ... ?