Wardenka

24. kapitola

* Konferencia *

Minister Kingsley Shacklebolt sedel na pridelenom mieste za okrúhlym stolom, ktorý až veľmi pripomínal ten z dôb kráľa Artuša a jeho prútik spočíval vedľa neho pri jeho pravej ruke. Mal na sebe svoj najlepší purpurový habit posiaty drobnými hviezdičkami na leme oboch predných dielov tiahnucich sa od krku skoro až po zem a na manžetách oboch rukávov. Na hlave mu sedel špicatý klobúk rovnakej farby ako bol jeho tmavý habit. Oprel sa lakťami o stôl a zlatá reťaz s emblémom ministerstva, ktorá mu visela na krku jemne zacinkala. Po jeho pravej ruke sedel minister z Rumunska, akýsi Dimitrij Stefanov a po jeho ľavici zasa minister z Brazílie, Santiago Careňo. Ich zástupcovia stáli za ich chrbtami pripravení robiť si poznámky, alebo tlmočiť, ak by to bolo potrebné. Ale rozhodne tam neboli len oni. Spolu ich bolo dvanásť. Teraz mal hlavné slovo minister Juhoslávie, ktorý túto konferenciu zvolal. Rečnil o premnožení dementorov a ich nepriaznivom dopade na tamojšie obyvateľstvo i prírodu a žiadal ostatných, aby spolu vymysleli prijateľné riešenie danej situácie, kým sa celkom nevymkne spod kontroly.

Kingsley ho chápal. Sám len nedávno prijal nový zákon, ktorým odvolal dementorov ako strážcov Azkabanu a celkom ich vyhostil z krajiny. Netušil však, že sa zoskupili tu a vytvorili ohromnú skupinu, ktorá svojou mrazivou silou ničí tunajšiu prírodu a ohrozuje obyvateľstvo a nielen čarodejníkov, ale napáda i muklov, ktorí boli proti nim prakticky bezbranný.

„Ja hovorím, že ich treba zničiť,“ ozval sa minister James Brown pochádzajúci zo Spojených štátov. Bol to nevysoký chlapík bielej pleti s ostrými črtami tváre. „Dementori sú pliaga bez svedomia, bez uvažovania. Riadia sa jediným vlastným pocitom, ktorí majú a tým je hlad. Minister Jovan Aliji má pravdu. Jeho krajina pred nimi nie je v bezpečí.“

„Súhlasím,“ pridal sa Kingsley. „Lenže otázka ich zničenia je veľmi zložitá. Každý z nás predsa vie, že dementorov sa nedá zničiť nejakým kúzlom.“

„Samosrejme, nedajú sa vychupiť jediným kúslom. Šiadnym kúslom a nie som si istá, či je vhodný taký razantý postup. I oni sú živé tvory a mali by mať nejaké práva,“ prehovorila i francúzska ministerka Jaqelin Aramisová trochu neisto.

„Aké práva?!“ vykríkol malý, korpulentný mužík v habite čiernom ako noc a s pleťou žltou ako citrón. Na hlave s dokonalou plešinou, len z temena trčiacim dlhým vrkôčikom a pod nosom s tenkými fúzami, no dlhými ako mrož. „Vari sa vás tie beštie pýtajú, keď vám chcú z tela vycicať dušu? Alebo vašim deťom?! Treba ich zničiť! Ja som jednoznačne za!“ zvolal zlostne zazerajúc na červenajúcu sa ženu.

„Minister Takashi má pravdu. Niet pre nás inej možnosti. Nech by sme chceli byť akokoľvek zhovievavý, nedá sa to,“ prehovoril minister Jovan ako hlava konferencie. „Dám vám hlasovať. Kto je za zničenie dementorov, nech to potvrdí,“ vyzval ich, načo sa ministri načiahli po svojich prútikoch a jemným mávnutím z nich vystrelili rad radom spŕšky červených iskier vyjadrujúcich súhlas. Našťastie sa zhodli všetci a jednoznačne, hoci ministerka Aramisová trochu váhala.

„Je teda dohodnuté. Zvolávam vás teda na siedmu schôdzu, ktorá sa uskutoční zajtra, presne o desiatej hodine miestneho času. Hlavným bodom programu bude otázka možnosti zničenia dementorov. Očakávam, že každý z vás príde s možnými návrhmi riešenia. Týmto dnešnú konferenciu končím. Dovidenia.“ Minister odkráčal spolu so svojim pomocníkom a i ostatní sa zdvíhali zo svojich stoličiek, hlasno sa medzi sebou zhovárajúc.

Začarované brká zástupcov ešte stále čmárali po pergamenoch samé a zapisovali všetko, čo im zástupcovia nariadili poznamenať. Arthur Weasley pozorne všetko sledoval a snažil sa, aby mu nič neuniklo. Do role zástupcu ministra sa vžil takmer okamžite. A hoci najprv tento post odmietol, minister i jeho manželka ho presvedčili, že on, práve on je tým pravým človekom na túto pozíciu.

„Musíme niečo vymyslieť,“ nadhodil Kingsley a Artur prikývol.

„Samozrejme. Ani my nemôžeme prísť zajtra na prázdno.“

Keď sa utiahli do samoty priestorov, kde ich ubytovali (v jednom z najluxusnejších hotelov), Kingsley zabezpečil izbu aby znemožnil možný únik informácií a zobliekol si svoj habit, prevesiac ho na drevený, vyrezávaný vešiak s hlavami jašterov.

„Mýlim sa, ak si myslím, že im chcete povedať o tej najsilnejšej zbrani proti dementorom, ktorý zhodou okolností vlastníme my?“ opýtal sa Artur, kým si Kingsley nalieval do pohára krištáľovo čistú vodku.

„Premýšľam nad tým, je to pravda. Nepoznám žiadnu inú zbraň, žiadne iné kúzlo, ktoré ich dokáže zničiť.“

Artur nemo prikývol. „Veru. Žiadne iné neexistuje. Ale tá zbraň nebola nikdy vyskúšaná. Ako budeme vedieť, že naozaj funguje?“

Kingsley len mykol plecami. „Neostáva nám iné, len sa o tom presvedčiť na vlastnej koži.“

„Nemyslíte si, že nás odsúdia za to, že sme to toľké roky tajili?“

„Azda nie. Nemôžeme za chyby našich predkov, ale môžeme ich napraviť. Zajtra Artur. Zajtra sa všetko ukáže a my budeme vedieť na čom sme. Možno nás odsúdia, no možno nie. Uvidíme.“

Artur znova mlčky prikývol. Myslel na Molly. Mal by jej dať vedieť ako sa má. Sľúbil jej to, no doteraz si na to nenašiel čas. Mal na práci dôležitejšie veci, no čo bolo dôležitejšie ako vlastná, milujúca manželka? Preto sa rýchlo ospravedlnil a vzdialil sa do svojej izby, aby použil kozub a mohol sa s ňou prostredníctvom neho pozhovárať.

***

Narcisa namočila dlhé orlie brko do kalamára s čiernym tušom a podpísala posledný dokument, aby ho mala v pondelok pripravený pre svojho advokáta spolu s tými ostatnými. Bola nadmieru spokojná, pretože jej podnikanie vynášalo a ona mala aspoň nejakú prácu, aby si skrátila dlhú chvíľu. Neraz ju prepadol smútok a cítila sa taká opustená v ich veľkom sídle. Bez Luciusa a bez Draca to boli hrozné dni, ale noci boli pre ňu najťažšie. Koľkokrát už zmáčala hodvábny vankúš svojimi slanými slzami? Už to ani nepočítala. Pohľad jej padol na ich spoločnú fotku uloženú v striebornom ráme na písacom stole a oči sa jej znova zaleskli slzami.

„Ako dlho ešte Lucius? Ako dlho?“ spytovala sa jeho milovanej tváre, ktorá však ostávala i naďalej v akejsi nadutej, nemej póze.

Tešila ju myšlienka, že aspoň Draco sa má dobre. Podľa toho, čo jej písal pred troma dňami usúdila, že musí byť všetko v poriadku. Mal teraz veľa učenia, čo bola pravda a i preto od neho listy chodili zriedkavejšie, ale ktorá matka by to nepochopila? Tak ako i ostatní siedmaci, ktorým sa blížil čas skúšok z MLOKov bol rovnako zaneprázdnený. A ona dúfala, že bude jedným z najlepších. Pravdaže, tú malú muklovskú šprtku asi nepredbehne, ale vedela, že jej syn na to má. Nebol o nič horší ako ktokoľvek z nich. Mohol sa pokojne rovnať i so samotným Potterom.

Vzdychla si a odsunúc stoličku, vstala od stola. Podišla k oknu a zadívala sa do záhrady, kde ich vysoký, štíhli záhradník usilovne pracoval od včasného rána. Ružové kry, fontány, dokonca i grécka aleja s olivovníkmi a sochami dávnych bohýň a bohov s napodobeninou chrámu vestálok, všetko za pomoci trošky kúzla a šikovných rúk a mala tu svoj súkromný raj na zemi. Len keby nie ten pocit ...

I teraz mala bielu ruku priloženú na hrudi, akoby sa chcela uistiť, že jej z nej srdce nevyskočí. Nevedela si to vysvetliť. Rovnaký strach ju moril zakaždým, keď tušila, že jej manželovi alebo jej syn hrozí nebezpečenstvo. Lenže čo by sa mohlo stať Luciusovi? Nehrozilo mu nič odkedy z Azkabanu vyhostili dementorov. Naposledy sa tak veľmi bála v tú osudnú noc, keď bol Voldemort porazený. Vedela, že sa Draco vrátil na Rokfort spolu so svojimi kamarátmi a bála sa, aby ten deň nebol posledným, kedy ho vidí. Našťastie sa tak nestalo. A to znova len vďaka Harrymu Potterovi. Bolo to zvláštne ako boli ich osudy prepletené. Lenže dlho sa nad tým nezamýšľala. Ruka ozdobená prsteňom z bieleho zlata so zafírom uprostred jej klesla pozdĺž boku. Zatočila sa jej hlava a prišlo jej mdlo. Nahmatala operadlo stoličky a sťažka na ňu dosadla, okamžite sa načiahnuc za pohárom vody. Pramenitá voda jej ovlažila telo, ale nedokázala jej upokojiť rozdrásané nervy a myseľ.  Čo je príčinou jej terajších obáv? Z listu, ktorý jej syn poslal Luciusovi sa veľa vyčítať nedalo, i keď sa snažila hľadať skryté odpovede medzi riadkami. Čo len mohol chcieť na ministerstve? Prečo sa Luciusa pýtal na to ako je ministerstvo zabezpečené a či majú svoju strážnu službu? Na čo to všetko potreboval vedieť? Šlo len o bezvýznamnú informácie, alebo ju prepadla paranoja a jej tušenie bolo akousi smiešnou fatamorgánou? Keby si na to len vedela odpovedať ...

***

Draco sedel na svojej posteli a listoval si v Dennom prorokovi. Jeho myšlienky však boli rozutekané. Uvažoval na tým, ako získať elixír Všehodžús zo skladu profesora Beara. Neustála myslel na to, čo by sa mohlo stať s Hermionou, rovnako i na to, že už im veľa času neostávalo. Tmavá škvrna, ktorá hyzdila jej zamatovú pokožku stále tmavla a on nepochyboval, že je to neklamným znakom blížiaceho sa konca. Jej konca. Keď v noci zaspával, robil tak s myšlienkou na ňu. Na jej krásne mandľové oči, na jej úsmev ... Bola ako žiariace slnko. Musel predsa existovať spôsob ako jej pomôcť!

Ráno vstal neskôr ako zvyčajne, ale to len preto, že ponocoval. Vlastne nie tak celkom. Len sa prehadzoval na posteli a snažil sa zaspať. Vo Veľkej sieni o pol jedenástej už nebolo veľa študentov a musel uznať, že mu to vyhovuje. Ubehlo už toľko času od začiatku školského roku a on si na tie ich obviňujúce pohľady, ktorými ho neustále prebodávali stále nezvykol. Ďakoval Merlinovi, že tam nie je ani Pansy. Vedel, o čo jej ide, ale napriek tomu, že ju odmietol, jej snaha získať si ho späť neprestávala. Začínala mu liezť na nervy a uvažoval, ako mu bolo dobre predtým, keď si ho nevšímala tak isto ako ostatní na začiatku školského roka. Nezjedol však viac ako dve hrianky s omeletou, ktoré zapil tekvicovým džúsom. Tvár sa mu zvraštila bolesťou, keď zacítil v ľavej ruke prenikavú bolesť. Akoby ho niekto porezal ostrým kusom ľadu. Chytil si ju a začal si ju trieť. Nemohol povedať, že chvíle strávené na ošetrovni u madam Pomfreyovej boli premrhané, ale i napriek jej uisteniam, že sa to lepší a hojí, jemu sa tak nezdalo.

„Do kotla!“ zaklial si ticho popod nos, keď začul akýsi zvláštny priškrtený smiech. Otočil sa ako na povel a jeho oči sa zúžili hnevom.

Ron Weasley sa spokojne opieral o stenu a chechtal sa mu priamo do tváre.

„To si bol ty,“ skonštatoval Draco sucho, keď mu došlo, že tú bolesť v ruke spôsobil ten nepodarený duch. Ron sa ešte viac uškrnul. „Čo chceš?“ oboril sa naňho, strácajúc trpezlivosť i zvyšky sebaovládania.

„Varoval som ťa, aby si jej dal pokoj. To je len malá pripomienka, aby si na to nezabudol!“ povedal spokojný sám so sebou a stále sa smejúc prešiel cez stenu, stratiac sa mu z očí.

Draco sa odvrátil a pozrel do prázdneho taniera. Ako jej mal dať pokoj? Ako sa jej mal vyhýbať, keď jej chcel pomôcť? Vari bol Weasley zabednenejší ako si myslel?

„Ryšavý kretén!“ zahundral si popod nos, zavrúc na chvíľu oči a zatnúc ruky v päsť.

„Neviem o tom, že by som si nechal zmeniť farbu vlasov,“ ozvalo sa neďaleko neho a on sa strhol.

„Nehovoril som to tebe, Potter,“ povedal precediac pomedzi zuby, ale rýchlo vychladol, keď si všimol Harryho začudovaný pohľad. „Čo chceš?“

„Hľadal som ťa. Chcem sa spýtať, či už náhodou nemáš ten ...“

„Psst,“ zahriakol ho Draco. „Vždy si taký neopatrný?“ opýtal sa a vrhol kradmý pohľad k profesorskému stolu, kde sedel profesor elixírov. Rovnako i on si dopriaval neskoré raňajky.

„Och, aha,“ zháčil sa Harry a kývol Dracovi hlavou, aby ho nasledoval. Len čo vyšli na chodbu, dožadoval sa odpovede na svoju otázku.

„Nie, zatiaľ nie, ale pracujem na tom.“

„Nepotrebuješ pomôcť?“ opýtal sa Harry mysliac na svoj neviditeľný plášť, hoci nepochyboval o tom, že by sa mu to podarilo i bez neho. Bol predsa Slizolinčan a o tých bolo známe, že sú akí sú.

„Nie, vďaka,“ odsekol Draco. „Mám plán. Len sa neboj, ten elixír budem mať ešte dnes.“

„Si si istý, že nepotrebuješ, aby ...“

„Nie, zvládnem to, vďaka za starostlivosť!“

„Dobre, len som sa pýtal,“ bránil sa Harry. Už chcel odísť, keď ho Draco zastavil.

„Grangerová je v pohode?“

„Je u madam Poppy. Znova jej prišlo nevoľno,“ odvetil Harry znepokojene a výraz jeho tváre zvážnel. Rovnako ako i ten Dracov. „Mali by sme konať preto čím skôr. Mám obavy, aby sa to celé neskončilo zle,“ dodal obávajúc sa najhoršieho.

„Neboj sa, ten elixír bude dnes, ako som povedal. A zajtra, zajtra by sme mohli ísť na to ministerstvo. Predpokladám, že hľadanie nám zaberie viac ako jeden deň.“

„Hej, i ja si to myslím. Daj vedieť, keď sa ti to podarí. Alebo ak by si predsa len potreboval moju pomoc,“ dodal Harry a rýchlo odišiel skôr, ako mu mohol Draco čosi odvrknúť.

Ukradnúť elixír zo zásob profesora Beara bola hračka. Hlavne preto, že nebol v Rokforte. Draco sa uškrnul, keď sa v jeho sklade načahoval za fľaštičkami všehodžúsu. Pre istotu si vzal aj do zásoby. Bol rád, že si náhodou vypočul rozhovor profesora Beara a profesorka Spiderwickovej. Kto by to povedal ... oni dvaja a spolu?

Spokojný sám so sebou poslal Harrymu správu ešte v ten večer, že on si úlohu splnil a má, čo chceli. Zajtra si dohodli čas a miesto. Ostávalo im teda jediné. Vkradnúť sa na ministerstvo a nájsť na oddelení záhad ten všemocný zvon, ktorý mal zachrániť Hermionu.

Ani v dnešnú noc nemohol Draco zaspať. Rozmýšľal, či je Hermiona stále v nemocničnom krídle a či je ten nepodarok Weasley s ňou.

25. kapitola

* Dvere bez zámky *

Keď vbehol Jonas Avery do zrúcaniny akéhosi starého opátstva, kde sa momentálne ukrývali, zúril. Nedalo sa to prehliadnuť. Alecto by sa ho možno aj bola spýtala, čo sa stalo, keby jej nezapchal ústa kusom špinavej, páchnucej handry. Pripomenula si, že len čo sa jej podarí zbaviť, spustí mu na hlavu také tirády, že na ne do smrti nezabudne. Teraz len ticho sedela v kúte miestnosti na starom matraci a snažila sa nenápadne si vyslobodiť ruky z neviditeľných pút, ktoré na ňu použil. Očkom nenápadne poškuľovala po svojom prútiku, ktorý ležal na stole neďaleko nej. Nechal ho tam naschvál, len aby ju mohol provokovať. To ju zlostilo ešte viac. V hlave si už dávno spriadala plán svojho úteku.
Jonas sa správal zo dňa na deň horšie. Akoby šalel priamo pred jej očami. Vidina pomsty, ktorá bola podľa jeho slov na dosah ruky bola podľa nej nedosiahnuteľná. Ešte stále nechápala, čo mal v pláne. Iste, chcel získať moc nad dementormi, ale ako? Jonas Avery nebol žiadny výnimočný čarodejník. Ako sa chcel vyrovnať Temnému pánovi? Vedel niečo, čo jej a Amycusovi uniklo? Pochybovala o tom. Keď sa pred nedávnom pokúsili ovládnuť tie obludy prvý raz, stálo ich to Amycusov život. Ale aj to Avery vedel využiť vo svoj prospech. Jeho mŕtve telo nechal poslať prenášadlom späť do Anglicka. Nevedela, kde presne a ani sa ho na to nepýtala. I tak jej bolo jasné, že pokiaľ z tohto vyviazne živá, nebude mu môcť prísť položiť kvety na hrob, pretože telo jej brata spália. Presne tak, ako to robili vždy, keď niekto v Azkabane zahynul. S tým rozdielom, že popol väzňov doručili pozostalým. Amycusov popol nebudú mať komu doručiť, pretože ona bola hľadaná väzenkyňa a navyše na úteku v odpornej a nehostinnej krajine, po ktorej sa hemžia odporní a slizkí, plesniví dementori. Jonas zahrešil a ona naň vyvalila okále.

„Do Salazara!“ zanadával znova a pozrel sa do kúta, kde sedela jeho spoločníčka. Znechutene si odvrkol, keď zakňučala. Vedel, že chce aby jej dal z úst preč tú špinavú handru, ale nemienil to spraviť.

„Len tam ticho seď,“ prikázal jej a zaškeril sa, keď ho prebodla mrazivým, nenávistným pohľadom. Občas ľutoval, že vtedy dementori nenapadali ju, miesto Amycusa. S tým by bola určite väčšia zábava, i keď ... Zamyslene skĺzol pohľadom po jej štíhlej postave a trochu dlhšie sa zastavil na hrudi, kde sa pod svetrom črtali jej pekné obliny. Vzdychol si a poškrabal sa po brade. Mal na nej niekoľkotýždňové strnisko. Teraz nemal na taľafatky čas. Hoci možno neskôr si na ňu nájde konečne čas ... teraz mu už i tak bola vydaná na milosť ... Znova sa zaškeril, no zvážnel, keď si spomenul na správy v novinách, ktoré sa mu podarilo potiahnuť od jedného starého čarodejníka v akejsi krčmičke.

Medzinárodná konferencia ministrov mágie a práve tu, v Juhoslávii. To neznelo veľmi dobre a ešte horší bol hlavný bod ich programu. Dementori! Do frasa! Veď on tie obludy potreboval! Urputne premýšľal, čo urobí, ale teraz už nebol taký sebaistý. Keď ich skúsil ovládnuť naposledy, prišli o Amycusa. Ale nechcel sa vzdať. Plánoval ďalší, nový pokus a bol presvedčený, že mu tentoraz vyjde. Len musel spraviť to, čo robil On, Voldemort. Trochu čarov, trochu klamstiev a šikovnosť by boli na mieste. Len si premyslieť ako na to. Aby to klaplo a on nič nepokazil. Už nesmie pochybyť. A mal by nechať nejakú tú prácičku i pre Alecto. Jej pomoc, i keď iste nebude nič extra, sa mu zíde.

***

Draco sedel v Slizolinskej klubovni nad knihou zo Starbylých rún a snažil sa niečo naučiť. Veľmi mu to nešlo. Azda hlavne preto, lebo pohľadom neustále zabiehal k veľkým, dreveným hodinám stojacim pri jednej z kamenných stien ozdobených gobelínom s obrazom strieborného hada. Boli vysoké približne meter šesťdesiat a vyrobené z agátového dreva. Na ich povrchu boli krásne rytiny vytvárajúce zložitý obrazec kvetov. Samotné hodiny boli zdobené striebrom a z rovnakého kovu boli i ich ručičky. Pozadie hodín bolo smaragdovozelené, nijako neozdobené, úplne jednoduché. Celkom necharakteristické pre slizolinčanov, ktorí si vždy potrpeli na honosnosť, prestíž a lesk bohatstva. Táto starožitnosť bola v tejto miestnosti už nejakú dobu. Približne dvesto rokov.  Hodiny vyrobili dvaja bratia. Švajčiarsky hodinár a mukel Jules-Louis Audemars žijúci v malej dedinke La Vallée de Joux a jeho brat, čarodejník Edward. Kto poznal ich históriu, nevedel sa vynačudovať. Hodiny vyrobené muklom a vo vlastníctve slizolinčanov? Nedávalo to žiadny zmysel. Draco ako jeden z mála poznal ich tajomstvo. Tajomstvo dvoch bratov.

Pri pohľade na ne sa pousmial, zívol a natiahol si stŕpnuté telo. Pretrel si oči a vstal z pohovky potiahnutej rovnakým zeleným poťahom ako bolo pozadie v hodinách. Nesmel byť ospalý, teraz rozhodne nie. Prechádzal sa hore – dolu, no po chvíli ho to omrzelo a podišiel k pohovke. Vytiahol spod nej pripravenú tašku a prehodil si ju cez plece. Kým opustil klubovňu vrhol posledný pohľad na hodiny, ktoré ukazovali o päť minút pol jedenástej. Potichu prešiel otvorom v stene a vyšiel na chodbu.  To pokojné ticho ho upokojovalo. Rukou sa dotýkal chladných kamenných stien. Tento rok tu je naposledy. Mal to tu rád. Prežil si tu svoje. Príbehy, ktoré by mohol rozprávať azda i donekonečna. Smutné i veselé i tie menej šťastné. Jeho osud bol zvláštne prepletený s tým Harryho. Od prvého momentu sa z nich stali nepriatelia. Draco si uvedomoval, že to bolo z väčšej časti kvôli nemu. Bol taký arogantný a povýšenecký ... kedysi ... A teraz? Život mu dal lekciu. Dostal svoju príučku, ktorá mu zrazila hrebienok z hlavy. Vzdychol si a postavil sa na schody, ktoré vzápätí zmenili svoj smer. Stalo sa to ešte trikrát, kým prešiel dlhou chodbou lemovanou nielen obrazmi, v ktorých teraz pochrapkávali čarodejníci i čarodejnice. Brnenia za ním spýtavo otáčali hlavou a chodba sa naplnila zvukmi tichého škrípania a cinkotania kovu. Teraz si už na cestu svietiť prútikom nemusel. Keby to bol urobil, nepochyboval, že by sa na jeho adresu zniesla salva ponos od portrétov.

Len čo sa dostal k posledným schodom a svižne po nich vybehol, zastal na mieste, kde sa mali odhaliť dvere do núdzovej miestnosti. Vždy ho to udivovalo. I teraz sa očarene díval na stenu, v ktorej sa vytvorili dvere. Už siahal na kľučku, keď ma plece dopadla čiasi ruka a on sa vyľakane strhol.

„Vari si nechcel ísť bezo mňa?“ ozvalo sa z tmy za ním a jemu neušiel ten veselý tón v Potterovom hlase.

„Jasné, že nie!“ odvetil, stále nazlostený, že ho tak vystrašil. „Daj si dolu ten sprostý plášť! Skoro som kvôli tebe dostal infarkt, Potter!“

„Prepáč,“ zahundral Harry, dusiac v sebe posledné záchvaty smiechu a stiahol zo seba neviditeľný plášť. Strčil si ho pre istotu do svojho batoha, lebo videl ten zvláštny lesk v Dracových očiach. I to, ako sa to snažil zamaskovať a odvrátil od Harryho plášťa pohľad. No, Harryho ho chápal. Bola to veľká vzácnosť. Takú vec nevlastnil každý a on ho zdedil po svojom otcovi. Dedil sa u nich po celé generácie. Jeden z darov samotnej smrti.

„Tak poďme,“ zavelil a Draco stisol kľučku dverí. Cez miestnosť sa dostali k portrétu a spoločne vošli do tmavého tunela.

„Lumos,“ šepol Harry a Draco ho napodobnil.

„Takže, máš predstavu, čo a ako?“ opýtal sa Draco Harryho, ale ten si nebol istý.

„No, niečo by som mal a ty?“

„Trochu som sa vypytoval,“ prezradil mu. „V noci je ministerstvo strážené len dvoma strážnikmi. Ak sa to nezmenilo, nemal by to byť problém. Možno nám nebude treba ani ten všehodžús.“

„Možno. Ale najprv sa musíme premiestniť do Londýna. Dnu sa dostaneme cez telefónnu búdku. Išlo by to aj kozubom, ale ten si myslím, že je priveľmi nápadný. Hoci ani tá búdka nie je kto vie čo,“ riekol Harry prehrabnúc si vlasy rukou. „Kde sa nachádza oddelenie záhad viem, už som tam raz bol.“

Draco prikývol. „Tak to máme výhodu. Ja som pre istotu vzal so sebou mapu. Ale asi ju nebudeme potrebovať.“

Harry sa uškrnul. Spomenul si ako v piatom ročníku blúdili spolu s Ronom a Hermionou, Lunou, Nevillom a Ginny ministerstvom a hľadali spomínané oddelenie kvôli proroctvu, ktoré malo veľa vecí zmeniť. A aj zmenilo. Harry vtedy získal, no i stratil. Ešte teraz mu spomienka na krstného otca pôsobila v srdci nesmiernu bolesť. A to si myslel, že to už prekonal. Zrejme to neprekoná nikdy. Dá sa vôbec strata milovanej osoby prekonať?

Keď sa ocitli pred koncom tunela naznačili Ariane, aby bola ticho a nezobudila spiaceho brata. Aberfortovo chrápanie sa nieslo izbou ako malé zemetrasenie. Ariana sa na Harryho milo usmiala a uhla im, aby mohli v pokoji prejsť okolo nej. Mali šťastie. Podarilo sa im ho nezobudiť. Nechceli sa premiestňovať v jeho izbe z rovnakého dôvodu, preto vyšli na chodbu a o chvíľu von z hostinca U kančej hlavy. Len čo sa ocitli na pustej ceste, obaja sa premiestnili. Dostať sa do ministerstva nebol taký problém, hoci tlačiť sa v telefónnej búdke spolu s Dracom nebola žiadna výhra. Dalo sa to však prežiť.

Strážcu zbadali skôr ako búdka pristála na podlahe. Ležal na stoličke s nohami vyloženými na stole a hlasno chrápal.

„Čo urobíme?“ šepol Harry uvažujúc, či ho majú omráčiť, alebo naň použiť kúzlo nerušeného spánku, aby sa len tak ľahko nezobudil.

„Myslím, že kúzlo bude stačiť,“ odvetil mu Draco namieriac na spiaceho strážcu prútikom a muža na stoličke začaroval. „Ale kde je ten druhý strážca?“

Telefónna búdka opäť stúpala hore, keď sa objavil druhý muž. Bol o niečo vyšší i chudší ako jeho spiaci kolega. Zvedavo sa pozrel na miznúcu búdku a jeho pohľad preskočil na kolegu, ktorý si nerušene odfukoval. Načiahol sa za prútikom a vstupnou halou sa rozľahol jeho hlas.

„Haló? Je tu niekto?“

Odpoveďou mu bolo hrobové ticho. Pred očami sa mu zrazu zablesklo a on padol na podlahu ako podťatý.

„To by sme mali,“ povedal Harry spokojne. „Teraz ma nasleduj.“

Vedel presne kam ide. Nájsť preňho oddelenie záhad bola hračka. Horšie to bolo s hľadaním zvona. Ak by niekde mal naozaj byť, musel byť len a len tu. Zdalo sa, že ich hľadanie je beznádejné. Prešli už viac ako desať chodieb a otvorili viac ako stovku dverí. Harry pozrel na hodinky. Vedel, že veľa času im do svitania neostáva a oni stále nič nenašli. Museli si oddýchnuť. Sedeli v úzkej chodbe medzi vysokými regálmi, na ktorých boli poukladané jeden vedľa druhého proroctvá a otupene civeli na dvoje dverí. Jedny viedli ku kamennému oblúku, za ktorým navždy zmizol Sirius a druhé sa nedali otvoriť.

„Zdá sa mi, že je to beznádejné,“ zamrmlal si Harry popod nos a do jeho hlasu sa vkradlo zúfalstvo. „Niekde to tu musí byť. Predsa sú to dvere a musia sa dať otvoriť!“ Bezmocne na ne civel a uvažoval, ktorý hlupák vyrobil dvere bez zámku a čo tým sledoval.

„Hej, ale ako, keď sú bez zámku?“

Boli to naozaj čudné dvere. Mali kľučku, ale žiadnu zámku a žiaden kľúč. Boli celé čierne ako obrovská čierna diera.

„Niečo tu predsa musí byť!“ zahundral Draco a znova vstal namieriac na nich prútikom. „Alohomora!“ Nič sa nestalo. Dvere ostali stále zatvorené.

„To sme už predsa skúšali.“ Harry bol z toho otrávený. Žiadne kúzlo na tie prekliate dvere nefungovalo. Ani len kúzlo „Bombarda“ s nimi nehlo.

„Premýšľaj, Draco, premýšľaj,“ povzbudzoval sa v duchu plavovlasý mladík. Znova podišiel k dverám a tentoraz si na ne poriadne posvietil. Nič, nezbadal nič. Strčil ruku do tašky, aby sa posilnil dúškom tekvicového džúsu, ktorý si pribalil na cestu, ale sykol od bolesti a ruku späť bleskovo vytiahol.

„Do trolla!“ zahromžil a zatriasol ňou, aby sa zbavil pálčivej bolesti. Nevšimol si to, no jedna kvapka krvi dopadla priamo na dvere.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa zmätene Harry a odrazu sa mu od úžasu rozšírili oči.

„Porezal som sa. Zrejme sa mi pri tom hľadaní nejako podarilo rozbiť fľaštičku s elixírom,“ zašomral Draco a keď si všimol jeho výraz, i on obrátil hlavu a pozrel sa na dvere. Niečo sa na nich objavilo. Nejaký znak.

„Ako?“ nechápal a i on civel na čierne dvere, na ktorých sa odrazu objavovali žiariace, zlaté písmenká.

„Možno sa mýlim, ale zrejme sa to stalo vtedy, keď na ne dopadla kvapka tvojej krvi,“ odvetil Harry a podišiel k dverám s rozsvieteným prútikom ukazujúc na jednu malú, purpurovú bodku, ktorá pomaly vsiakla do dverí tak, akoby nebola na dreve, ale na kuse bavlnenej látky.

Obaja sa dívali ako sa na dverách objavujú ďalšie znaky a ďalšie. Písmená a slová skladajúce sa do jedinej vety.

„Harry sa vystrel a jeho čelo sa zamračilo. Je to hádanka,“ povedal po chvíli, len čo si text na dverách prečítal.

„Hádanka? Takže ak ju uhádneme, dvere sa otvoria?“

„Zrejme. Hovorí ti to niečo?“ Na dverách totiž stálo: „Dlh, ktorý zaplatí každý!“

Draco pokrútil hlavou. Nemal rád hádanky. Bol pragmatik. Mal radšej, keď sa všetko povedalo pekne na rovinu, zrozumiteľne a pochopiteľne. Hádanky? To bola podľa neho strata času.

„Dlh, ktorý zaplatí každý ... Dlh, ktorý zaplatí každý,“ opakoval si Harry dookola, kým zrazu nezastal. „Smrť?“

Bola to skôr otázka ako odpoveď a Draco pochybovačne nadvihol obočie, ale ešte viac sa začudoval, keď to naozaj fungovalo. Dvere sa s hlasným šťuknutím otvorili a oni naprázdno prehltli. Draco dokonca na malú chvíľu privrel oči. Tak veľmi dúfal, aby tu bolo to, čo hľadali. V žalúdku pocítil zvláštne chvenie a dlane sa mu spotili od nervozity.

„Draco?“ oslovil ho Harry, štuchnúc doň lakťom. „Myslím, že sme ho našli,“ povedal zízajúc na obrovský zvon, ktorý pôsobil tak, akoby chcel tú neveľkú miestnosť, kde sa nachádzal roztlačiť. „Tak toto je Car kolokol.“

Draco sa spokojne usmial. Dobre, jedna časť úlohy bola splnená. Zvon našli, hoci ich to poriadne unavilo a dalo im to zabrať. Teraz stačilo zistiť, ako sa dá rozozvučať. Harry bol ten, kto ho preskúmal ako prvý.

„Po jeho obvode sú nejaké znaky. Myslím, že sú to runy. Mohol by si im rozumieť.“

I Draco pristúpil k zvonu a pozorne si ho obzeral vo svetle prútika. Bol úchvatný. Naozaj precízna práca a ani znak po tom, že kedysi pukol. Vytiahol si z batoha pergamen a brko a dával pozor na rozbitú fľaštičku všehodžúsu, aby sa na nej znova neporezal. Stačilo jednoduché „Reparo“, aby rozbitú fľaštičku opravil, ale s vyliatym elixírom sa nedalo nič robiť. Len to rýchlo očistil, rovnako ako i pergamen a vlhké brko a začal si prepisovať jednotlivé symboly na zvone. Chvíľu to trvalo, ale bol spokojný. Z toho, čo si narýchlo preložil vyrozumel, že je to niečo ako návod na rozozvučanie toho kovového monštra. A ak budú mať šťastie, podarí sa im to.

***

Jocelyn Spiderwicková sedela v kancelárii svojej sestry a počúvala ju. Aspoň sa o to snažila. V rukách zvierala šálku s čajom z aromatickej medovky a po malých dúškoch si z neho uchlipkávala.

„Vážne by si sa s ním mala pozhovárať,“ nástojila na svojom Alyssia. „Nie je všetko tak, ako si myslíš.“

„Iste, Noxiss má svoju charizmu. Chápem, že na teba silne zapôsobil a teraz si na jeho strane,“ odvrkla jej.

„To je nezmysel!“ Alyssia už začínala byť podráždená. „Pre Merlina, Joc, spamätaj sa konečne! Stalo sa to tak dávno! Je na čase si pár vecí vyjasniť.“

„Nemyslím si to. A prečo teraz? Prečo po toľkých rokoch? Už mi to môže byť všetko jedno. Máš pravdu, stalo sa a bolo to dávno, tak nechajme minulosť odpočívať i naďalej,“ riekla s trpkosťou v hlase.

„Joce,“ oslovila ju sestra prezývkou z detstva a kľakla si k nej. „Ty ho stále miluješ, však?“

Jocelyn prudko potriasla hlavou, ale slzy, ktoré sa jej v tej chvíli vohnali do očí to potvrdili.

„Naozaj by si ho mala vypočuť. Žiada len o to. Chce, aby ste boli znova priateľmi. Tak ako za starých čias. A ak už nie priateľmi, aby ti mohol povedať svoju verziu pravdy. Mne ju povedal a verím mu.“

Jocelyn si cez slzy odfrkla. Noxiss vedel dobre presviedčať a preto si poľahky získal jej sestru. No ju neoblafne. Už raz jej ublížil. Znova to nespraví. Vstala, podala nedopitý čaj sestre a podišla k dverám, chystajúc sa odísť.

„Aspoň o tom popremýšľaj,“ požiadala ju naposledy Alyssia a utrápene si vzdychla, keď Jocelyn ani len neprikývla. „Keby som vedela, ako jej pomôcť,“ zašomrala si popod nos a zrak jej padol na hodinky. Usmiala sa. O chvíľu sa stretne s Trevorom. Zdalo sa, že aspoň jedna z nich má šťastie v láske ...