Wardenka

26. kapitola

* Oheň v žilách *

Kingsley sedel za okrúhlym stolom v konferenčnej miestnosti Ministerstva mágie v Juhoslávii a jeho prútik ležal po jeho pravej ruke, ako bolo zvykom. I teraz stál Artur Weasley pri ňom a obaja napäto čakali na výsledky tohto posledného sedenia. Niektorí ministri sa ešte stále radili so svojimi zástupcami. Oni dvaja v tom mali tak trochu jasno. Azda i preto, že mali to, čo minister Jovan Aliji potreboval. Niečo, čo dokáže zničiť tie slizké, páchnuce bytosti raz a navždy. A nebolo to žiadne kúzlo ani elixír. Avšak rozhodol sa počkať a vystúpiť pred ostatnými ako posledný, len čo si vypočuje návrhy a námety ostatných.

Schôdza sa začala živou diskusiou medzi jednotlivými ministrami, ba dokonca i medzi ich zástupcami navzájom. Každý z nich chcel mať svoju pravdu. Problém s dementormi chceli vyriešiť po svojom, lenže to nebolo možné. Vedeli to oni, aj minister Jovan, ktorý sedel za stolom so zvesenou hlavou a iba počúval, kým konečne nezakročil. Nevydržal počúvať ich hádky a prekrikovania viac ako bolo nutné.

„Naozaj si myslíte, že kúzla a elixíry nám budú niečo platné?“ obrátil sa na nich sklamane. „Ja o tom dosť pochybujem.“

„Prečo nie? Kúzlo, ktoré sme vytvorili by zabrať mohlo. Na záhrobných duchov funguje!“ nechal sa počuť Santiago Careňo, Brazílsky minister mágie.

„Dementor nie je žiaden záhrobný duch!“ vmiešal sa do rozhovoru rumunský minister Dimitrij Stefanov.

„Ďakujem, Dima,“ pousmial sa Jovan, „aspoň niekto tu pochopil, že tu sú nám kúzla na nič.“

„Ako na nič?!“ minister Careňo sa nasrdil. Neznášal, keď bol na posmech. Žiaľ, občas sa to pri jeho chybných rozhodnutiach stávalo. I jeho zástupca Sancho sa natriasal od zadržiavaného smiechu, hoci sa snažil zachovať si vážnu tvár.

Artur nad tým len pokrútil hlavou, keď sa minister Jovan pozrel priamo na Kingsleyho a oslovil ho.

„Minister Shacklebolt, doteraz ste boli ticho. Prečo? Vás tento problém azda netrápi?“

Kingsleyho by sa to možno bolo dotklo a možno by ho to i urazilo, ale on slovo ako malichernosť dávno vymazal zo svojho osobného slovníka. Namiesto toho sa len milo pousmial a vyvrátil jeho mienku. Vstal od stola a oprel sa oň oboma rukami pozorne si prehliadnuc tváre prítomných ministrov a ministerky.

„To vôbec nie. Len som chcel počkať na vhodný čas a okrem toho, chcel som si vypočuť návrhy kolegov.“

„Takže?“ nadškrtol znova juhoslovanský minister v očakávaní.

„Mám niečo, čo určite pomôže,“ prezradil naveľa.

Minister spozornel, presne tak ako ostatní. Len Dimitrij Stefanov sa ozval. „Očakával som, kedy to hodláš priznať a či tak vôbec urobíš. Len ma udivuje, prečo ste čakali až doteraz.“

„Rozhodnutie, ktoré sme tu spravili bolo všeobecné. Dementori sú síce ohavní a ničím neprospešní, no sú to živé bytosti. Nemohli sme také rozhodnutie učiniť sami a len z vlastnej vôle, či prospechu. Okrem toho, situácia donedávna nebola taká zlá a my sami sme ich služby plne využívali. Tak ako vy ostatní.“

Dimitrij len prikývol na znak súhlasu.

„O čom sa to schofarate?“ ozval sa minister Takashi a jeho pohľad šikmých, okrúhlych čiernych očí preskakoval z jedného na druhého ako ohnivá strela.

„Ako som už naznačil, máme niečo, čo je účinnejšie ako kúzla, či elixíry. Máme niečo, čo Dementorov pošle raz a navždy do zabudnutia.“

„Phresratíte nam konešne čo to je?“ opýtala sa francúzska ministerka Jaqelin Aramisová.

„Car Kolokol!“ zvolal Kingsley Shacklebolt a spokojne si prehliadol ich prekvapené výrazy v tvárach.

„O tom prastarom zvone som už počul,“ zachytil odniekiaľ a mal dojem, že to sa ozval práve americký minister Brown.

„Aj ja som o ňom už počula. Vraj je naozaj účinný, ale nie je to také jednoduché spustiť ho,“ ozval sa niekto iný.

„Povedzte nám o tom zvone viac, minister Shacklebolt,“ vyzval ho minister Jovan a Kingsley prikývol, znova sa posadil a povedal, čo vedel.

„Stačí povedať a moji aurori sa pustia do práce,“ ukončil svoje rozprávanie napokon.

„Kto je za, nech zdvihne pravicu,“ vyhlásil minister Jovan a spokojne sledoval ako sa jedna za druhou dvíhali všetky ruky. „Spíšeme dohodu,“ oznámil im Jovan Aliji a len čo to povedal, mávol svojim prútikom a vo vzduchu uprostred stola sa rozvinul zlatý pergamen. „Vedere la luce,“ vyriekol. „Bude to Dohoda svetla, ktoré znova zaleje moju krajinu roky pohlcovanú temným oparom hmly. A nám konečne svitne na krajšie dni a lepšie časy. Na časy bez strachu o holý život, na časy plné svetla a jasu.“ Len čo to vyriekol, pozlátené brko začalo kĺzať po pergamene a zapisovalo, čo minister diktoval. Hneď ako skončil, podpísal sa na pergamen a nechal ho podpísať i ostatným. Dohoda bola uzavretá a právoplatne spečatená.

A hoci bol minister Kingsley spokojný, trápilo ho, že sa musí postaviť pred takú nie ľahkú úlohu. Ako povedal ostatným a ako vedel, nebol to obyčajný zvon. Najprv bolo potrebné dať ho preskúmať tým najlepším znalcom, aby zistili odhad možných následkov kliatby, ktorá sa s tým zvonom spájala. Našťastie, neostali v tom sami. Ministri ostatných krajín mu veľkoryso ponúkli svoju pomoc a tých najlepších znalcov, akých mali. Ale aj tak mal obavy, ako to všetko dopadne. Už zajtra mali začať baliť a chystať sa na cestu. Okrem toho ho trápilo i to, že musel odmietnuť Harryho, ale nemal inú možnosť. Táto situácia bola dôležitejšia a on vedel, že chlapec by to pochopil. Bude sa mu teda venovať, len čo sa vrátia. Aj tak mal ešte toľko povinností pred sebou ...

***

„Hermiona, si v poriadku?“ opýtal sa jej znova Ron a ona len prevrátila očami. Už jej tá otázka, ktorá sa opakovala častejšie ako by jej bolo milé a z každej strany, poriadne liezla na nervy.

„Samozrejme, veď vidíš!“ odsekla mu a príliš energicky obrátila stránku učebnice Dejín mágie.

„Nemusíš sa hneď zlostiť!“ paprčil sa Ron.

„Prepáč mi to, ale bola by som rada aspoň chvíľu sama. Potrebujem sa učiť. O pár dní máme skúšky a ja mám dojem, že nič neviem. Potrebujem si všetko znova zopakovať, precvičiť jednotlivé kúzla a ...“

„Rád ti pomôžem, to vieš,“ usmial sa nadšenie ako dokonalá ukážka stelesnenej ochoty.

Hermiona vydýchla a prinútila sa počítať do desať, kým mu odpovedala. Potom jeho ponuku celkom pokojne (aspoň jej sa tak zdalo) odmietla. „Nie, ďakujem. Viac mi pomôžeš, keď ma necháš na chvíľu samu. Ďakujem, Ron,“ nasilu sa usmiala a rázne zaplesla knihu.

„Tak dobre, rob si čo chceš, ja idem za Harrym!“ odvrkol a preplával cez stenu vo chvíli, keď dovnútra vošla Lavender.

„Nechcela som vyrušiť,“ nadhodila nesmelo a do líc sa jej nahrnula červeň.

„Nič sa nestalo,“ mávla rukou Hermy a vstala z postele mysliac na to, či by nemala viac súkromia v knižnici. Nechcela tu ostať s ňou. Iste, už sa na ňu nehnevala, ale neboli si až také blízke. Vlastne to tak nebolo nikdy.

Hermiona si ju nevšímala. Možno keby to bola urobila, videla by aký túžobný pohľad vrhla Ronovým smerom, keď opúšťal ich spálňu. Namiesto toho si však zobrala pár kníh a odišla preč. Mala kopu vlastných problémov, aby sa trápila pre svoj nie veľmi dobrý priateľský vzťah s Lavender. Ráno jej prišiel list od rodičov. Už si kúpili v Austrálii dom a dokonca sa im podarilo zaobstarať si ten, v ktorom bývali predtým. A akoby to nestačilo, jej matka otehotnela. Zatiaľ to však ešte nemala potvrdené, no ranné nevoľnosti tomu nasvedčovali. Vôbec netušila, že sa znovu pokúšajú o dieťa. Aj to bol pre ňu šok. Okrem toho, skúšky boli predo dvermi, škvrna, ktorá sa objavila na jej tele stále nemizla a jej zdravotný stav ... no, nedalo sa povedať, že je na tom dobre. Aj predvčerom sa ocitla v nemocničnom krídle a stačilo veľmi málo, aby ošetrovateľka neobjavila jej škvrnu. A navyše, tie hádky s Ronom, ktoré v poslednom čase mali jej tiež nepridávali na dobrej nálade.

Keď vošla do knižnice, pozdravila madam Pinceovú, ktorá hádam patrila už k Rokfortskému inventáru a rozhodla sa, že si sadne do najvzdialenejšieho kúta, len aby si mohla mrmlať trocha hlasnejšie popod nos a nemusela počúvať upozornenia od Pincetky. Lenže keď došla k tomu úplne najposlednejšiemu stolu čupiacemu v kúte vedľa farebného arkierového okna s obrazom samotného Shakespeara zobrazeného v tvorivej chvíli, udivene nadvihla obočie. Bolo obsadené. Draco Malfoy ležal natiahnutý na otvorenej knihe s hlavou položenou na rukách a spal. Plavé, dlhé vlasy mu zakrývali časť tváre, ale i tak si všimla, že má pod očami tmavé kruhy a premýšľala, čo ho tak trápi, že v noci nemôže spať. Jeho pery sa pomaly hýbali a jej sa zdalo, že si niečo zo spánku mrmle.

Zložila si knihy opatrne na stôl, aby ho nezobudila a odhrnula mu vlasy z čela. Napadlo ju, či by ho nemala zobudiť, pretože ak sa zobudí, bude celý dolámaný, ale očividne bol taký unavený, že nemala to srdce vytrhnúť ho zo spánku. Usmiala sa. V spánku bol taký ... Zamyslela sa, no úsmev z tváre jej nezmizol. „Zraniteľný?“ napadlo jej a kdesi hlboko v jej vnútri sa čosi zachvelo. Čosi, čo rúcalo všetky múry jej pevnej vôle, čosi, čo v nej zapaľovalo túžbu byť v jeho blízkosti.

„Dlh, ktorý zaplatí každý,“ zamrmlal znovu a tentoraz mu rozumela. „Je to smrť, Harry, smrť,“ vzdychol si akosi utrápene.

Chvíľu jej trvalo, kým si uvedomila, že jej ruka stále spočíva na jeho ramene kam klesla, keď mu odhrnula vlasy. Boli jemné ako hodváb. Jej oči boli stále upreté na jeho teraz nehybné pery. Odrazu ju prepadli také myšlienky, za aké by sa musela hanbiť, keby ich vyslovila nahlas. Ale napriek tomu boli tie predstavy také lákavé, že im nevládala odolať. Vari i preto, že sa v spánku pootočil a jej už nič nebránilo v tom, aby ho mohla pobozkať. Len tak ... skusmo ... Veď si už ani nepamätala aké to bolo. Už ani Ron to neskúšal, pretože sa pritom vždy roztriasla od chladu a zimy. Naklonila sa k nemu o trošku viac a svoju tvár priblížila k jeho. Cítila, ako sa jej od končekov prstov rozlieva do celého tela chvenie a zalieva ju horúčava. Aj pery sa jej jemne chveli od rastúceho vzrušenia. Zavrela oči a spravila to. Jej pery sa dotkli tých jeho v jedinom krátkom okamihu. Ale rovnako rýchlo, ako sa v nej zažala túžba po niečom takom šialenom ako pobozkať Draca Malfoya, hneď i rýchlo vyprchala keď si predstavila, čo by sa mohlo stať, keby sa zobudil. Vysmial by ju? Opovrhol ňou tak, ako to robil už toľko rokov? Vysmial by ju ako obyčajnú, špinavú muklovskú šmejdku? Striasla sa pri tej predstave a znova sa odtiahla do bezpečnej vzdialenosti. Ale zarazila sa. Jeho pery boli také horúce ... Až teraz si všimla, že habit má ledabolo prehodený cez stoličku spolu so zelenou kravatou a košeľa, ktorú mal na sebe bola rozopnutá do pol hrude. Aj rukávy mal vyhrnuté nad lakte. Cez pootvorené okno sem zavieval príjemný vánok, no nezabránil tomu, aby sa mu na čele neperlili drobné kvapôčky potu.

Hermiona sa zamračila. „Vari je chorý?“ uvažovala v duchu a zľahka sa dlaňou dotkla jeho čela. Bolo rozpálené. Nemohla inak. Musela ho zobudiť.

„Draco,“ šepla s perami tesne pri jeho uchu, „Draco, zobuď sa, vstaň.“ Jej hlas znel naliehavo, ale zo spánku ho prebralo až to, keď ním zatriasla poriadne.

„Čo je? Čo sa stalo?“ opýtal sa zmätene obzerajúc okolo.

„Prepáč, že som ťa zobudila, ale našla som ťa tu a myslela som si, že sa ti niečo stalo,“ bránila sa. „Si v poriadku?“ opýtala sa znovu a priložila mu dlaň na líce. „Si celý rozpálený,“ skonštatovala s obavami v očiach. „Mal by si ísť za madam Pomfreyovou.“

Draco nachvíľu prestal vnímať. Vedel len to, že sa ho čosi pýta, pretože celou svojou bytosťou vnímal dotyk jej ruky na svojej tvári. Že bol rozpálený? A kedy nebol v jej blízkosti? Mal dojem, že i teraz má namiesto krvi v žilách tekutú lávu, ktorá ho spaľuje rovnako ako pohľad jej čokoládových očí. Túžil jej povedať  aké je krásna a ako veľmi ju má rád. Áno, mal ju rád. Viac ako by si bol kedykoľvek mohol predstaviť. Viac ako kohokoľvek iného. Vlastne nikdy nemiloval naozaj. Tak skutočne, z celého srdca. Mohol sa len domnievať, že cit, ktorým teraz zhára jeho srdce je presne ten, ktorému sa hovorilo LÁSKA. Mohla za to teda ona? Mohla za to láska, že ju mal chuť vziať do náručia? Že ju mal chuť pobozkať tak, až by sa jej z jeho túžby zatočila hlava?

„Ale hej, som v poriadku,“ odvetil stále rozospato a veľmi ľutoval, že odtiahla ruku z jeho líca. „Len mi je trocha teplo,“ pokúsil sa, aby to znelo bezstarostne.

Hermiona zabehla pohľadom k miestu, kde jeho rozopnutá košeľa odhaľovala časť jeho nahej hrude. Všimol si to a rýchlo natiahol ruky ku gombíkom znova ich zapínajúc. Začervenala sa, pretože vedela, že ju prichytil a on mal sto chutí nechať gombíky gombíkmi, vziať jej tvár do dlaní a pobozkať ju tak, aby na to v živote nezabudla. Musel sa však ovládnuť. Hermiona si zaslúži iné správanie. Zaslúži si jemnosť a ohľaduplnosť, všetku lásku sveta! Mohol jej to vari poskytnúť všetko on? Nebol si tým taký istý.

„Určite si v poriadku?“ opýtala sa, keď si sadala oproti nemu a on len prikývol. Pokúsil sa dokonca o úsmev, ale bol to len pokrivený úškľabok. A navyše, bolo mu tak horúco. Potreboval sa schladiť. Čím skôr, hneď. Prefektská kúpeľňa bola to pravé miesto, len sa tam urýchlene dostať.

„Budem musieť ísť,“ hovoril, keď zberal zo stola okrem knihy i akési poznámky. Zdalo sa jej, že zahliadla aj knihu s Abecedou rún a ich význam. „Uvidíme sa neskôr. Nechám ťa, iste sa chceš učiť.“

Prikývla. Prečo tak veľmi túžila potom, aby ostal a nikam neodchádzal? Sklonila hlavu k svojim knihám a chvejúce sa ruky položila na stôl pred seba. Snažila sa nabrať stratenú rovnováhu a popritom premýšľala, čo ju vlastne v Dracovej prítomnosti vždy tak rozhodí, že pomaly sama nevie, čo robí. Musela sa však upokojiť. Preto sa prinútila zavrieť na malú chvíľu oči a zhlboka dýchať. Myslela na blížiace sa skúšky a na to, koľko si toho ešte musí zopakovať.

***

Aj Draco sa chystal učiť. Hneď potom ako si dal ten osviežujúci kúpeľ a po ňom i sprchu, lebo kúpeľ sa mu zdal nedostačujúci. Lenže i teraz mu bolo tak príšerne horúco. Najradšej by zo seba zhodil všetky veci a ostal tak, ako bol stvorený. Lenže nemohol. Jednak to nedovoľovali školské pravidlá a potom, čo by si o ňom pomysleli spolužiaci? Že načisto zošalel? Avšak to mu nezabránilo zhodiť zo seba habit, sveter i košeľu a obliecť si obyčajné, bavlnené tričko.

„Aspoň nejaká úľava,“ zašomral, keď si bral veci zo stola. Zívol si a pretrel si unavené oči. Veľa toho nenaspal. Ako aj mohol, keď sa celú noc túlali s Harrym po ministerstve. Našťastie, nie zbytočne. Pomyslel si, koľko času ich stálo nájsť tú správnu miestnosť, v ktorej sa ukrýval zvon začarovaný tak, aby zničil jedny z najtemnejších bytostí v ich svete a koľko námahy vynaložili na to, aby sa k nemu dostali cez tie dvere, mal sa chuť rozosmiať. Napokon, všetko čo získali bol prepis runových znakov po vonkajšom obvode zvona. Zabralo im to sotva desať minút. Z ministerstva sa dostali pomerne ľahko. Obaja strážcovia boli stále začarovaný a spali tuhým spánkom. Ani jeden z nich nič nevidel, takže nemohli povedať, že sa čosi stalo. Možno budú mať problémy, ale keďže nič nezmizlo, iste dostanú iba ústne napomenutie a pokarhanie. A ani v škole sa nik nedozvedel o ich nočnom výlete.

Vonku pršalo. A hoci sa ochladilo a ostatní pobehovali po klubovni v mikinách a svetroch, jemu nebolo ani za máčny mak zima. Naopak, vítal to chladné, daždivé počasie. Hneď na to dostal nápad. Vzal so sebou knihy i svoje poznámky a vybehol z klubovne. Poznal jedno miesto, kde bude mať pokoj a môže si vychutnať vrtochy počasia naplno. Vybehol na druhé poschodie a prešiel chodbou, kde sa nachádzala socha Jednonohého trubadúra Sefrina. Na jej konci zastal pred starými, polorozpadnutými dverami, ktoré držali pokope podľa neho len silou vôle, nezdolným železným pántom, ozdobným kovaniam a možno i vďaka nejakému kúzlu.

„Alohomora,“ vyslovil s namiereným prútikom na dvere, ktoré sa s tichým škripotom otvorili. Trochu do nich strčil rukou a vošiel dnu. Musel zažať sviece stojace na striebornom stojane vysokom viac ako jeden meter. Napriek tomu, že sem roky nik nechodil (pravda, okrem neho, keď túto miestnosť objavil ešte ako prvák), vládla tu čistota a poriadok. Musel uznať, že Rokfortskí škriatkovia si svoje povinnosti plnili výborne. Jeho kroky na drevom vykladanej podlahe tlmil hrubý koberec teraz už svetlohnedej farby, časom vyblednutej. Steny boli z väčšej časti pokryté vysokými, skoro až po strop siahajúcimi drevenými policami, no tie boli poloprázdne. Ako predpokladal, tie zachovalejšie knihy putovali ešte pred rokmi do Rokfortskej knižnice. Tam, kde police končili, zdobili steny tapisérie a nástenné gobelíny, či obrazy dávnych, slávnych čarodejníkov. Občas sa s nimi pozhováral, ale stávalo sa to len zriedka. Teraz však mieril priamo k balkónu na druhom konci miestnosti. Bol to veľký balkón a pred zrakmi neželaných zvedavcov bol skvele chránený. Už ako prvák, keď to tu objavil si overil, že sem jednoducho nedovidieť odnikiaľ. Okrem toho, balkón bol dobre chránený i pred poveternostnými podmienkami. Preto nemusel mať obavy, že len čo vyjde von, naprší mu za golier.

Dotiahol si tam kreslo a tiež kúzlom Vingardium leviosa prilevitoval stolík, aby si mal kde rozložiť poznámky. Knihu si stiahol na kolená, len čo si nohy vyložil pohodlne na taburet. Nadýchol sa na plný dúšok príjemne sviežeho vzduchu a po tvári sa mu rozlial úsmev. A hoci nemal dojem, že sa mu pokožka schladila aspoň o jeden stupeň, bolo mu príjemne.

Konečne sa mohol znova pozrieť na tie poznámky, ktoré si urobil hneď potom, ako sa vrátili z ministerstva. A keď si znova prečítal to, čo sa mu podarilo preložiť, uvedomil si, či práve toto nebolo na príčine jeho terajšieho stavu. Nevidel iný dôvod zmeny svojho stavu. Len čo sa totiž vrátili s Harrym z ich tajnej misie, on sa pustil do prekladu rún. Šlo mu to hravo, pretože tento predmet mal rád. A nielen preto, že naň chodila i Hermiona. Lenže hneď ako tie verše prečítal nahlas, niečo sa stalo. Sám presne nevedel čo to bolo, ale našiel sa ležať na zemi, hlava sa mu točila ako po stovke jázd na kolotoči a pokožka mu priam horela. Akoby sa jeho krv naozaj zmenila na oheň. Aj teplotu si zmeral a skoro mu vypadli oči z jamôk, keď zistil, že má štyridsaťdva stupňov Celzia. Prakticky by mal byť dávno mŕtvy, tak ako to bolo možné? Uvedomil si, že takto nemôže ísť ani za madam Pomfreyovou, pretože tá by z toho iste dostala infarkt. Na koho sa má teda obrátiť a opýtať sa, čo sa to s ním deje? Znova sa začítal do formulky a vtedy mu to akosi došlo.

„Iste, iné východisko nevidím. Tá kliatba,“ zašomral si popod nos, „zrejme začala účinkovať. Má ma vo svojej moci?“

Draco uprel zafírové oči, modrejšie a jasnejšie ako predtým na zamračenú oblohu a sledoval dažďové kvapky, ktoré sa rútili z neba šialenou rýchlosťou k zemi. O pár dní majú byť skúšky z MLOKov. Vedel, že je pripravený, pretože na sebe tvrdo pracoval. Ale tiež si kládol otázku, či to všetko má vôbec nejaký zmysel, keď sa rozhodol vziať Hermionin osud do vlastných rúk. Spraví skúšky a to bude posledná vec, ktorú tu po sebe zanechá? A čo mama a otec? Tak dúfali, že sa z neho stane právnik, že bude mať svoju budúcnosť, možno i rodinu ... Ale čo z toho malo význam, keby nemohol byť s tou, po ktorej tak túžil? Nič. Jeho život by bol prázdny a neúplný. A stal by sa vernou kópiu svojho otca ... Nie, on si už vybral. Rozhodol sa. Urobí to, čo mu našepkáva srdce. A on ho poslúchne. I keby to malo byť prvý a posledný krát v jeho živote. Nedovolí, aby sa tej, ktorú miluje z celého srdca niečo stalo. Radšej nech si žije s tým otrasným Weasleym ako duchom po boku. Možno jej to postačí na to, aby bola šťastná. A ak bude šťastná ona, bude vedieť, že jeho obeť nebola márna.

27. kapitola

*Bez šance*

Jonas Avery bol v koncoch. Aspoň tak sa zdalo. Stále nemohol prísť na to, čo urobiť so svojim plánom. Musel dosiahnuť, aby ho dementori poslúchli. Keď sa im naposledy prihovoril a snažil sa im zasiať do ich slizkých, čiernych tiel semienka nenávisti proti čarodejníkom a túžbu po pomste za to, že ich odvrhli a chcú s nimi skoncovať, nepodarilo sa mu to. Zrejme preto, že i on patril k čarodejníkom a ako takého ho považovali nielen za nepriateľa, ale i za korisť. Nečudo, že ho napadli a keby nebolo jeho patronusa, bolo by po ňom.

Aj teraz sa díval z okna starého opátstva na údolie pod vŕškom ležiace v hmlovom opare, ktorý ho zakrýval ako nepriehľadná clona. Zachytil si rukáv kabáta a snažil sa z okienka zotrieť vrstvu prachu a špiny, i pavučín, ktoré mu marili lepší výhľad. Veľmi mu to však nepomohlo.

„Pozeráš sa na svoju skazu?“ opýtala sa ho Alecto z kúta. Vždy sa od neho snažila držať čo najďalej. Ani teraz tomu tak nebolo.

„Sklapni, striga,“ zavrčal a rukami sa oprel o stenu po stranách okienka.

„Uznaj konečne, že to nemôže vyjsť,“ snažila sa mu dohovoriť, ale bolo to márne. Veď sa o to pokúšala tak dlho, ale bolo to ako hádzať hrach na stenu. Ani na jej poznámku nereagoval. Pravdaže, ak sa za takú reakciu nepovažuje facka. Aj včera od neho dostala také zaucho, že jej celú hodinu zvonilo v ušiach ako keby tam mala malý poplašný majáčik.

„Povedal som, aby si sklapla! Ale môžem to zariadiť aj inak!“ precedil zlostne pomedzi zuby.

Alecto sa stiahla. Nebolo nič príjemné sedieť v tmavom kúte s rukami zviazanými za chrbtom a so zapchatými ústami. Mohlo jej to však byť už jedno. Už jej na ničom nezáležalo. Keď si predstavila, koľkokrát sa mu predtým úspešne bránila a teraz, keď si v duchu premietala koľko krát sa musela podrobiť jeho zvrhlej vôli bez toho, aby sa mohla brániť ... Ešte teraz jej bolo zle pri predstave, keď sa jej dotýkal, trhal z nej šaty a ... Naplo ju, dlane sa jej spotili a kropaje potu orosili i jej bledé čelo. Pod očami mala tmavé kruhy, vlasy mala schlpené, stiahnuté len akými povrázkom a jej kedysi pekná postava bola teraz len kosť a koža. Tak rada by vytiahla päty z tejto prekliatej zrúcaniny, z tejto zeme, že sa to ani nedalo vyjadriť slovami! Lenže i to mala zakázané. Preto sa aspoň vytiahla na nohy z tvrdého matracu a sadla si na stoličku pod okno, ktoré trochu pootvorila. Zhlboka sa nadýchla vzduchu, no znechutene zvraštila tvár. Aj ten sa jej zdal presiaknutý stuchlinou a vlhkým slizom, presne tak ako tie hnusné a odporné potvory, ktoré chcel Avery ovládnuť. Ešte stále nevedela, čo si od toho sľubuje, pretože podľa nej sa to nemohlo všetko skončiť dobre. No najhoršie na tom bolo asi to, že možnosť úteku bola v nedohľadne. Keď sa o to pokúsila naposledy, neskončilo to najlepšie. Odvtedy jej prestal veriť. A najhoršie na tom bolo to, že ju aj zmlátil. Okrem toho, okolie domu začaroval akýmsi kúzlom, ktoré nepoznala, a to ju štvalo najviac.

Jonas po nej fľochol pohľadom a vytratil sa von. Štvalo ho, čo sa dočítal vo včerajších miestnych novinách. Ministri spísali akúsi smiešnu dohodu, akýsi pakt, ktorého následkom malo byť vyhladenie dementorov. Alebo aspoň ich väčšej časti. Ale prečo?! Prečo sa do toho miešali akurát teraz?! Veď chceli zlikvidovať jeho armádu! Musel niečo vymyslieť, ale zatiaľ to nebolo kto vie čo. Napadali ho samé bizarnosti. Vedel, že musí vytiahnuť eso z rukáva, ale jediné čo mohol, bolo blufovanie. Spomenul si na moment, kedy si celkom náhodou a tajne vypočul rozhovor Temného pána so Snapom. Voldemort vtedy horúčkovito básnil o akomsi zvone a Snape ho od toho odhováral. Ale zároveň mu poskytol niečo, čo mohol bez problémov využiť. Akúsi repliku starého zvona. Napodobeninu, ktorú začaroval a daroval ju Temnému pánovi. A Jonas vedel, že len s ňou dosiahol Voldemort to, že ho tie beštie poslúchali.

Jonas sa konečne usmial a v širokom úsmeve poodhalil zažltnuté zuby. Nakoniec úsmev prerástol v hlasný rehot. Presne totiž vedel, čo urobí ... Už to vedel.

***

V deň skúšok žiarilo na oblohe jasné slnko, akoby chcelo študentov posledného, končiaceho ročníka Rokfortu povzbudiť. Všetka tá ceremónia sa začala o ôsmej ráno slávnostným otvorením skúšok riaditeľkou školy za prítomnosti ministra mágie, jeho zástupcu a profesorov prizvaných nielen z Durmstrangu, ale i Beaubatonxu. Hneď potom sa žiaci rozdelili do skupín podľa zoznamov a podľa abecedy a nasledovali písomné skúšky. Za nimi prebehli po pol hodinovej prestávke tie ústne a praktická časť skúšok tvorila záver celého dňa. Hostia opustili školu v skorých večerných hodinách. Niet divu, že to vyčerpalo ostatných, lebo to bol ťažký deň, no Hermionu to dostalo znova do nemocničného krídla.

„Uhnite, uhnite!“ kričala Poppy snažiac sa prejsť zvedavým davom v závese s Harrym, Ginny i riaditeľkou. Ron sa vznášal nad nimi zúfalo sledujúc, čo sa deje.

„Hermiona, Hermionka,“ opakoval šepkajúc ako modlitbu dookola.

Riaditeľka kráčala hneď za nimi a v tvári sa jej zračili skryté obavy. Ale i napriek tomu zatiaľ nevyzvedala hoci vrhala po Harry viac ako veľavravné pohľady. Rozhodla sa počkať na Poppynu diagnózu.

Len čo sa ocitli v tichu nemocničnej izby a zložili Hermionu na jednu z postelí, Poppy si vykasala rukávy na blúze a vzala svoj prútik do ruky mieriac ním na dievča a čosi si nezrozumiteľne šomrúc popod nos. Minerva preskakovala pohľadom z Hermiony na svoju priateľku v tichom očakávaní presne tak ako Harry s Ginny, ktorí odmietli ostať na chodbe za dverami.

„Nechápem to,“ vyriekla odrazu ošetrovateľka zmätene.

„Ani ja,“ zahundral Harry zadumane. „Ráno bola celkom v poriadku. Ešte nedávno sa s nami smiala a teraz ...“

„Bude v poriadku?“ opýtal sa Ron, akoby nikoho z nich nepočúval. Len hľadel do bledej tváre svojej lásky.

„Nevyrušujte, Weasley!“ zahriakla ho riaditeľka a obrátila svoju pozornosť k ošetrovateľke. „Čo sa deje, Poppy, čo nechápeš?“ Minervino obočie sa ešte viac stiahlo a vytvorilo na jej čele hlbokú vrásku, zatiaľ čo ošetrovateľka zopakovala diagnostický postup odznova.

„Zdá sa, že nedokážem určiť, čo jej je,“ ozvala sa napokon, keď sa jej ani na tretí pokus nepodarilo odhaliť príčinu študentkinho stavu. „Očividne má príznaky horúčky, ale niečo sa mi tu nezdá, jej životné funkcie slabnú,“ odvetila po chvíli. Hermiona celá horela a triasla sa zároveň. Preto ju hneď prikryli dekou, len čo jej zobliekli habit. Vzápätí Poppy odbehla po elixír na zníženie teploty a s riaditeľkinou pomocou jej ho vliali do hrdla. No trochu liečivého elixíru jej vytieklo kútikom úst a skĺzlo dolu bradou.

„Och, ale som nemotorná,“ hundrala si Poppy ponosujúc sa na vlastnú nešikovnosť. „Zdá sa, že už naozaj starnem.“ Ale šikovne odviazala dievčaťu ušpinenú šatku z krku, čudujúc sa, prečo ju vôbec má, keď je vonku príjemne teplo.    

„Pre Merlina!“ skríkla odrazu a nahla sa k Hermione zmietajúcej sa v horúčke bližšie. Opatrne jej odhrnula vlasy a div jej oči nevypadli, keď uzrela to, čo šatka skrývala. Ostatní boli v rovnakom šoku. Ešte aj Harry, ktorý si myslel, že ho už nič nemôže prekvapiť. Mýlil sa.

„Musíme ju vyzliecť,“ rozhodla riaditeľka. „Len tak ju môžeš pozrieť poriadne. Pán Potter, slečna Grangerová, musíte opustiť túto miestnosť. A týka sa to i vás, pán Weasley. Okamžite.“

O malú chvíľu sa ich ruky pustili do práce. To, čo však odhalili ich veľmi vystrašilo.

„Máš aspoň nejaké tušenie, čo to je?“ opýtala sa zdrvene riaditeľka, ale Poppy len pokrútila hlavou.

„Nie. Nikdy som nič podobné nevidela. Vyzerá to ako žila. Veľká čierna žila. Pozri sa ako pulzuje. Tiahne sa jej to od ucha a mieri na hruď i chrbát končiac v úrovni srdca. Nechcem byť zlým prorokom Minerva, ale mám dojem, že to dievča zomiera. A ja jej neviem pomôcť,“ dodala skoro nečujne. Potom svoju pacientku prikryla a obe si bezmocne sadli na stoličky po stranách postele.

„Naozaj sa nedá nič robiť?“ Minerva nebola ochotná len tak sa vzdať. Musel existovať nejaký spôsob ako ju zachrániť.

„Mohla by som prizvať špecialistov na konzultácie, ale nie som si istá, či to pomôže.“

Riaditeľka len prikývla. Nevedela to s istotou, ale mala dojem, že to nejako súvisí s tým, čo sa jej stalo pred istým časom. Niečo, čo súviselo s tým dementorom. Uvažovala, či by jej nevedel Harry povedať viac, ale v tomto sa zmýlila. Harry bol rovnako prekvapený ako oni.

„Nechápem, prečo to nikomu nepovedala,“ hundrala si popod nos. „Možno keby sa nám s tým bola zverila, tak by sa jej ešte dalo pomôcť, nemyslíte?“ uvažovala nahlas, zatiaľ čo Poppy odosielala naliehavé depeše známym liečiteľom.

„Neviem, pani riaditeľka. Sám to nechápem a strašne ma mrzí, že sme si to nevšimli s Ginny skôr.“ Ron bol však na tom asi najhoršie. Keď sa to tak vzalo, on s ňou trávieval najviac času a tiež si nič nevšimol. Že nosila šatku na krku? No a? Ani ho len nenapadlo, že by pod ňou mohla niečo skrývať. Myslel si, že ju nosí preto, lebo jej bola v jeho spoločnosti zima. Bolo predsa všeobecne známe, že duchovia so sebou prinášali pocit chladu, ktorý vedel byť občas veľmi nepríjemný.

„Pán Potter,“ začala znova McGonagallová, nespúšťajúc oči z Hermioninej nepokojnej tváre, „Harry, ak jej nepomôžeme, nemusí to prežiť. Chcem vedieť, či to nejako súvisí s tým, čo sa jej stalo v októbri? To s tým dementorom.“

„Asi to tak bude pani riaditeľka, pretože inú súvislosť s tým nevidím,“ podotkol Harry a myslel na Draca i na to, či sa mu podarilo rozlúštiť nápis zo zvona. Bol jediný okrem Hermiony, ktorý to mohol zvládnuť, a ktorému momentálne mohol dôverovať. Ešte sa o tom nestihli pozhovárať, kvôli skúškam a hromade učenia. Keby nebolo tých skúšok z MLOKov, bol by sa informoval skôr, lenže ... Vzdychol si.

„Myslíte, že by pán Malfory mohol vedieť, o čo ide, keď sa špecializoval na dementorov?“

„Možno. Rozhodne by sme sa ho to mali opýtať,“ navrhol Harry a sledoval ako riaditeľka vystrelila zo stoličky ako mladica a mierila preč, zrejme do svojej pracovne. On tam len ostal stáť s Ginny po boku a obaja načúvali Ronovým výčitkám, ktorými tak mučil nielen seba, ale i ich, pretože cítili rovnakú vinu i zodpovednosť za jej stav.

***

Noxiss tej noci nemohol spať. Akoby tušil, že sa niečo deje. A len čo sa mu to konečne podarilo, zobudilo ho búchanie vtáčích krídel o okennú tabuľu. Vyskočil z postele skopnúc prikrývku na zem a okamžite sa načiahol za svojim prútikom. Keď rozospatý zistil, že je to len sova, nadávajúc rozsvietil nočnú lampu a vpustil toho splašeného vtáka dovnútra. Sova však len preskočila rám okna a zosadla na podobločnici okamžite vystrčiac paprčku s listom, aby si ho mohol prevziať. Ostražito ho pritom sledovala veľkými, okrúhlymi jantárovými očami a len čo sa Noxiss úspešne zmocnil správy, uletela do tmavej noci.

„Kto to do kotla môže byť?“ uvažoval šomrúc si popod nos a šúchal si rozospaté, sčervenalé oči. Žuchol svoje polonahé telo na rozváľanú posteľ a roztrhal obálku. Správa, ktorú z nej vybral ho vôbec nepotešila a to z dvoch dôvodov. Po prvé preto, lebo musel okamžite navštíviť Rokfortskú strednú školu a po druhé preto, lebo stav slečny Grangerovej, kvôli ktorej ho po rokoch kontaktoval synovec (a bolo to hlavne preto, ako si správne domyslel) sa zhoršil a riaditeľka s miestnou ošetrovateľkou boli v koncoch. Preto ho požiadali, aby sa prišiel na dievča pozrieť on, hoci nemal s liečiteľstvom žiadne skúsenosti. Chceli len vedieť, či jej príznaky súvisia s temnými bytosťami, ktorých výskumom sa zaoberal toľké roky.

Nevedel čo robiť. Nechcel tu nechať svoju dcéru samu a budiť ju teraz? Uprostred noci? Napokon sa predsa len rozhodol odísť, ale nechal jej na nočnom stolíku lístok. Dúfal, že to nebude trvať dlho. Ak aj jej zhoršený stav spôsobila spojitosť s tým dementorom, on jej žiaľ nepomôže.

Podišiel ku kozubu v obývacej izbe, vhodil doň letaxový prášok a vyriekol adresu školy. Mal sa dostať priamo do kancelárie riaditeľky. Bolo to vari aj šťastie, že zabudla požiadať o zrušenie prepojenia medzi týmito dvoma kozubmi.

Keď vystúpil z kozubu, privítala ho s ustaraným výrazom v tvári a vysvetľujúc mu situáciu ho viedla do nemocničného krídla. Noxiss vošiel do bielučkých priestorov ošetrovne a musel sa ovládať, aby nedostal triašku. Už od detstva neznášal podobné zariadenia. Kropaje potu, ktorý mu vystúpil na čelo si utrel do rukáva čierneho plášťa. Pozdravil sa s Harrym a pristúpil k posteli dievčiny.

„Kde je Draco?“ opýtal sa, pretože mu bolo divné, že jeho synovec tam nie je, hlavne po tom, čo sa pokúšal tej mladej slečne pomôcť.

„Tam, kde má byť!“ dostalo sa mu zlostnej odpovede a on sa pootočil a až teraz zbadal striebristého ducha vznášať sa hneď vedľa Harryho Pottera, ktorý sa snažil svojho priateľa okamžite ospravedlniť. Z výrazu tváre toho chlapca bolo jasné, že sa s jeho synovcom veľmi nemusia. Ani sa tomu nečudoval, veď Draco bol Malfoy a ak sa podal aspoň trochu na svojho otca ...

Poppy mu asistovala. Stačilo málo, aby poodhalila Hermioninu košeľu a Noxissova tvár pobledla o poznanie viac, ako keď vstúpil do tejto miestnosti.

„Obávam sa, že je to tak,“ vyriekol potichu. „Moja ... moja nebohá manželka mala rovnaké príznaky. Ošetrovatelia si s tým nevedeli rady. Podľa toho, čo som videl je v poslednom štádiu choroby. Je mi to ľúto, ale ona ...“

„Len mi nevravte, že zomiera,“ vyjachtal ten duch a priblížil sa k posteli dievčaťa ešte viac. Natiahol k nej ruku a bol by jej pohladil husté, gaštanové vlasy, keby mu ruka neprepadla kdesi medzi páperie vo vankúši. Preto len bezmocne zaťal ústa a ruku zovrel v päsť.

Miestnosť sa na malú chvíľu ponorila priam do hrobového ticha. Aj tikot nástenných hodín znel teraz ako údery kováčskeho kladiva o nákovu. Riaditeľke i Poppy sa oči zaliali slzami, Ginny ticho vzlykala a Ron stál nemo a zdrvene pri svojej láske nechápajúc stále skutočnosť, že jej niet pomoci, a že sa ocitla na pokraji smrti. Teraz ho výčitky premohli azda ešte viac, pretože o toto mu predsa nešlo. Keď ju vtedy zachránil, túžil len po tom, aby bola v poriadku, aby žila. Bolo priam hrozným paradoxom, že sa to zvrtlo naopak. Že jeho čin ju priviedol na rázcestie života a smrti. Bol to vari jej osud? Mala skutočne zomrieť taká mladá? Napokon tam s Ginny ostali pri Hermione len oni dvaja. Noxiss Malfory sa vytratil spolu s Minervou a Poppy sa vrátila do svojej kancelárie, pretože sa k nej začali zlietať sovy s odpoveďami na depeše.

Harry bežal priamo do žalárov. Bolo mu jedno, či toho blondiaka vytiahne z postele hoc hore nohami, ale rozhodne mu musí pomôcť! Ako len teraz ľutoval, že i on neštudoval ten predmet. Keby to tak bolo, nemusel by sa teraz spoliehať na žiadneho slizolinčana. Mal dve možnosti, ako zvážil cestou dolu. Buď vpadne dnu neohlásene, alebo ... Zamyslel sa. Ako inak by bolo možné dostať sa k nemu? Netušil to. Lenže nepoznal ani len heslo a nepochyboval, že si ho zmenili. Preto sa cestou zastavil v riaditeľni a vypýtal si ho od samotného Snapa. Ostal však zarazený stáť vo dverách riaditeľne, pretože len čo otvoril dvere, Severus Snape naňho heslo priam vyštekol a kričal naň, nech sa ponáhľa, kým nie je neskoro. A Harry poslúchol.

Cez slizolinskú klubovňu preletel ako hurikán zamieriac priamo do chlapčenských spální. Horšie bolo to, že nevedel, ktorá patrí Malfoyovi, preto zvolil svojské riešenie i tohto problému a na plné hrdlo vyvreskoval jeho meno.

„Malfoy! Malfoy! Kde si! Vstávaj! Malfoy!“ bežal po dlhej, úzkej chodbe, občas nakukol do dverí a bežal ďalej. Z izieb začali vychádzať rozospatí chlapci čudujúc sa, čo tam robí ten chrabromilčan a či sa nezbláznil.

O chvíľu sa z celkom posledných dverí na ľavej strane chodby vystrčila akási čierna strapatá hlava a zazrela naňho ako na nepríčetného.

„Čo otravuješ Potter! Malfoy tu aj tak nie je!“ vyštekol naňho a keď Harry vrazil dnu, odsotiac ho od dverí. Jediné, čo však videl bola úhľadne ustlaná posteľ.

„Čo? Ale kde je?!“ opýtal sa Harry, ale žiadny z jeho spolubývajúcich mu nevedel nič povedať.

„Vyzerám ako jeho matka, či čo?!“ ozval sa znova ten čiernovlasý chalan, ale Harry si ho už nevšímal. Myseľ mu horúčkovito pracovala. Myslel na jediné. Čo ak Draco tú záhadu vyriešil a sám sa vybral na ministerstvo? Musel tam ísť a presvedčiť sa na vlastné oči. Nevedel prečo, ale už neveril, že by bol Draco schopný ublížiť Hermione. Ale prečo by tam šiel bez neho? Veď sa na niečom dohodli, či nie?! Prv ako však vošiel do núdzovej miestnosti, zašiel na ošetrovňu, aby im povedal, kde ho poprípade môžu hľadať, ak sa do rána neukáže. Ani Ron, ani Ginny nechápali prečo tam ide a tak im v skratke všetko vysvetlil. Lenže teraz i Ron chcel ísť s ním. Harry ho však zastavil.

„Nie, ostaneš s Hermionou. Aj tak nám nemôžeš pomôcť. Viac budeš platný tu ako tam, ver mi. Ostaň s ňou a daj na ňu pozor,“ dohováral mu. Potom pobozkal Ginny a vybehol z ošetrovne mieriac na ministerstvo, kam sa chcel dostať známou trasou, tak ako naposledy.