Wardenka

28. kapitola

Krvou spečatené

Kingsley Shakebolt sedel v svojej kancelárii do neskorých večerných hodín. Malá kukučka s červeným zobáčikom zakukala práve jedenásťkrát. Najvyšší čas, aby sa pobral domov. Manželka ho už iste netrpezlivo očakáva. Lenže potreboval vybaviť posledné papierovačky. Dal zopár podpisov na dokumenty a zoznam s odporúčanými odborníkmi, ktorí sa na ministerstvo mali začať schádzať v skorých ranných hodinách si znova starostlivo preštudoval. Z každej krajiny, ktorá bola zastúpená na rokovaní v Juhoslávii mal prísť jeden človek. Podľa nich – najlepší z najlepších. Dúfal, že to tak bude. On sám zvažoval medzi dvomi možnosťami a ešte stále nebol celkom rozhodnutý.

„Ráno múdrejšie večera,“ zahundral si popod nos staré známe príslovie a s týmito slovami založil pergameny do fascikla a ten následne do trezora zabudovaného v stene, skrytého za obrazom Brunhildy Bystrohlavovej. Dnes mal toho skutočne dosť a bol poriadne uťahaný. Najprv skúšky na Rokforte a potom ešte jedna porada s vedúcim oddelenia aurorov a jeho zástupcom. Avšak bol rád, že to na poslednú chvíľu nezrušil tak ako to plánoval. Konečne sa im totiž podarilo zistiť, odkiaľ sa k nim dostalo mŕtve telo Amycusa Averyho.

„Takže?“ opýtal sa nalejúc si do pohára tekvicového džúsu z porcelánového džbánu, keď mu vyschlo v hrdle.

„Juhoslávia,“ odvetil krátko Roran Sarkány. Bol zvolený krátko po víťazstve Harryho Pottera nad lordom Voldemortom. Ako svojho zástupcu si vybral Billa Weasleyho. Po tom, čo vyhral konkurz a ukázalo sa, že je jedným z najlepších, nebolo dôvodu, prečo ho neprijať.

„Presne tak, bol sem dopravený z Juhoslávie,“ dokončil Bill. „Prenášadlom. Presnejšie z oblasti, ktorá sa nazýva Údolie hmiel.“

„Čo tam do Slizolina stváral?!“ divil sa a obočie mu vyletelo nad tou prekvapujúcou informáciou vysoko dohora, pričom sa mu ebenové čelo pokrylo hlbokými vráskami.

„To žiaľ netušíme,“ odvetil Roran. Roran Sarkány bol muž činu. Pricestoval do Anglicka v čase posledných bojov s Voldemortom. Vlastne sa sem vrátil. Keď mal sotva päť rokov, jeho rodina sa odsťahovala do Maďarska, odkiaľ pochádzala, ale on sa rozhodol vo svojich tridsiatich troch rokoch vrátiť späť a žiť tu. Aj on chcel bojovať proti zlu a postaviť sa mu priamo tvárou v tvár. Nechcel len čakať so založenými rukami a nečinne sledovať svetové dianie obávajúc sa najhoršieho. Bol predsa čarodejník! Mágia mu kolovala v žilách, mal ju naviazanú vo svojom DNA! Čo by to bol za čarodeja, keby nechcel bojovať? Čo by to bol za chlapa, keby sa nechcel postaviť tomu Temnému diablovi spolu s ostatnými odvážlivcami?

Zamyslene pokračoval: „Spolu s Billom sa domnievame, že by tam mohli byť aj Avery s Carrowovou. Už sme urobili potrebné opatrenia.“

„Tak je,“ doplnil urastený mladý muž svojho vedúceho. „Miestnemu oddeleniu aurorov sme  poslali ich podrobný popis i fotografie a požiadali ich o spoluprácu pri zatknutí. Dnes sme dostali povolenie od tamojšieho Ministra mágie a chystáme sa tam, aby sme ich vystopovali a zadržali.“

„Dobre, lenže jedného z vás budem potrebovať súrne i tu,“ povedal a obaja muži si vymenili začudované pohľady.

„Je to bezodkladná záležitosť. Iste ste sa dopočuli, že hneď zajtra sa sem začnú schádzať posily z okolitých krajín, aby sme vyriešili problém s dementormi. My vlastníme už roky jedinú a účinnú zbraň, len nikdy nenastala vhodná príležitosť použiť ju. Sami dobre viete, že sme ešte donedávna služby tých bytostí plne využívali.“

„Samozrejme, pán minister,“ prikývol Roran okamžite. „Ak je to potrebné, myslím, že by bolo najsprávnejšie, aby som ako vedúci kancelárie oddelenia Aurorov mal byť k dispozícii. Bill zvládne tú úlohu hravo i s kolegami.“

„Tak potom sme dohodnutí,“ ukončil ich rozhovor minister. „Bill,“ oslovil ho, vstal od stola podal mu svoju pravicu, aby si s ním potriasol rukou, „prajem veľa šťastia. Dúfam, že sa ti podarí tých darebákov chytiť. Napáchali toľko škôd, že Azkaban ich privíta späť s otvorenou náručou.“

„Ďakujem, pán minister,“ hlesol mladík a i on vstal od stola. Len čo sa rozlúčili, minister vydal nejaké príkazy Roranovi s tým, že zajtra ráno o pol siedmej ho bude očakávať vo svojej kancelárii. Pretrel si oči a zívol pozrúc na hodinky. Bolo už čosi po polnoci. Najvyšší čas opustiť úrad. Zajtra mal skoro vstávať.

***

Hermiona sa pomaly preberala zo spánku. Cítila obrovskú horúčavu. Akoby mala celé telo v plameňoch. Vzdychla si. Chvíľu jej trvalo, kým sa rozpamätala, čo sa vlastne stalo.

„Hermiona?“ ozval sa známy hlas a ona za ním otočila hlavu. Ginny sedela na stoličke pri jej posteli a držala ju za ruku. „Si v poriadku?“

„Iste,“ odvetila zachrípnuto. „Čo sa stalo?“

„Znova si zamdlela,“ ozval sa tentoraz vyčítavý hlas Rona. „Prečo si nám to nepovedala?!“

„Ron, prestaň!“ okríkla ho sestra, ale on si nedal povedať.

„Čo to do teba vošlo? Ja ťa vôbec nespoznávam!“ hneval sa a nadurdene sa preniesol k oknám, zahľadiac sa do tmavej noci.

„Prepáč mu to,“ pokúšala sa ho ospravedlniť Ginny, ale Ron si len pohrdlivo odfrkol. „Ale nemala si nám takú vážnu vec zatajiť,“ dodala, pretože ani ona s tým, čo Hermy spravila nesúhlasila.

„Ja viem, prepáčte mi. Nechcela som vám pridávať ďalšie starosti,“ zahanbila sa a pochvíli sa porozhliadla okolo. „A Harry? Kde je?“

„Odišiel,“ povedala Ginny a hlas sa jej zasekol. Ako mala povedať svojej najlepšej priateľke, že zomiera a že Harry jej chce pomôcť?

„Kam?“ Hermiona otočila hlavu smerom k Ronovi v nádeji, že dostane odpoveď od neho, ale nestalo sa. Stále sa len díval z okna a nepreriekol ani slovka.

„Ginny? Kam išiel Harry?“ opýtala sa znova.

„Za Malfoyom,“ odvetila po chvíli a hlas sa jej očividne triasol.

„Za Dracom? Ale prečo?“

„Pretože zomieraš, do Salazara!“ vykríkol zúfalo Ron a jeho sestra plačlivo zhíkla, vydajúc akýsi priškrtený zvuk. „Harry ti chce pomôcť,“ dodal už oveľa pokojnejšie, keď si pri pohľade do Hermioninej tváre uvedomil, čo spravil. Dívala sa naň tými svojimi veľkými očami a vstrebávala celou svojou bytosťou, čo jej práve v zlosti a hneve oznámil.

„Zomieram?“ opýtala sa ledva počuteľne a oči sa jej naplnili slzami. Nikdy by si nebola pomyslela, že jej koniec nastane tak skoro. Iste, keby sa tej osudnej noci nepostavil Ron do cesty kliatbe, ktorá mala zasiahnuť ju, už by tu nebola. A možno ona by bola teraz na Ronovom mieste. Každé jedno písmenko sa jej hlboko vnáralo do duše. Trasúcou sa rukou si cez nočnú košeľu nahmatala tú prekliatu čiernu žilu, ktorá sa vydula z navonok neškodného znamenia. Tá žila pulzovala, žila svojim vlastným životom a brala ten jej každým dňom viac a viac. Kdesi hlboko vo svojom podvedomí to tušila a pripravovala sa na to. Ale dá sa pripraviť na smrť?

Pohľad jej padol na Rona, ktorý bol zronený rovnako ako Ginny, ktorá teraz ticho sedela konča jej postele, stále ju držiac za ruku a z očí jej tiekli slzy. Ron. Kvôli nej sa stal predsa tým, čím je. Duchom. Ak zomrie, ak naozaj prišiel jej čas už teraz ... mala by byť spokojná a šťastná, lebo bude s ním, či nie? A to predsa vždy chcela. Lenže to by sa jej pred očami nesmeli vynárať zafírovo modré oči v bledej tvári mladého slizolinčana. Zažmúrila silno oči a slzám, ktoré zadržiavala dala teraz voľný priechod.

„Ginny, kedy sa vráti Harry?“

Ginny len pokrčila plecami. „Netuším. Išiel na ministerstvo. Vravel, že možno vie o spôsobe ako ti pomôcť a myslel si, že tam Draco šiel bez toho, aby mu to povedal. A hovoril, že sa mu zrejme podarilo rozlúštiť ten nápis v runách, ktorý bol na tom zvone.“

„Malfoy, záchranca! Pche! Už to jasne vidím! Všetci ste padli na hlavu, keď mu tak dôverujete!“ prskal zlostne Ron.

Lenže to ho Hermiona už nepočúvala. Myslela na to, ako sa dostať nepozorovane z nemocničného krídla na ministerstvo. Nemohla predsa Dracovi ani Harrymu dovoliť, aby spravili nejakú hlúposť. Jej zvedavosť bola vybičovaná na maximum. Ginny ani len Ron jej nepovedali nič o tom nápise na zvone, lenže ona vedela, že je s ním spojená akási kliatba. Harry sa runám nevenoval, preto ju neprekvapilo, keď sa to rozhodol spraviť Draco. Lenže ak to rozlúštil, prečo nezavolal Harryho späť na ministerstvo so sebou?! V tom ju niečo napadlo a hlasno a dlho si zívla, snažiac sa vyzerajúc čo najviac unavene.

„Som unavená,“ šepla, znovu sa zvaliac na vankúš. Aj prikrývku si vytiahla až pod bradu. „Mohli by ste ma nechať osamote? Iste si unavená Ginny, choď si odpočinúť i ty,“ dohovárala jej tváriac sa ospalo.

„Asi pôjdem,“ prikývlo dievča a i jej sa zívlo. „Som hrozne unavená. Bol to náročný deň.“

Keď sa za Ginny zavreli dvere, už horúčkovito uvažovala nad tým, ako dostať preč i Rona, lenže problém sa vyriešil tak trochu sám.

„Aj ja pôjdem na chvíľu. Potrebujem popremýšľať,“ zahučal a vzdialil sa tak rýchlo, že mu nestihla ani len odpovedať. Nič to. Len čo zmizol za najbližšou stenou, odkopla perinu a vystrelila z postele. Ďakovala šťastene, že jej školskú uniformu nechali v nemocničnej izbe, v skrinke aj s topánkami. Aspoň jej to ušetrilo čas a nemusela sa zakrádať do klubovne bez toho, aby sa triasla obavami, kto ju prichytí. Len čo sa obliekla a vzala si do ruky prútik, vykradla sa odtiaľ preč mieriac za Harrym na ministerstvo mágie. Ešteže jej Ginny povedala, kadiaľ sa ta chcel Harry dostať. Ušetrilo jej to zbytočnú námahu.

***

Jonas Avery stál pod bralom v Údolí hmiel a ostrý nočný vzduch mu strapatil dlhé, mastné vlasy i rozvieval špinavý čierny plášť. Do nosa mu udieral závan slanej morskej vône. Hviezdna obloha nad ním bola bez jediného mraku. Spokojne si prešiel rukou po strnisku na brade a uchechtol sa.

„Dnes v noci príde môj čas pomsty,“ šepol spokojne a vykročil dolu brehom, ponárajúc sa ho čoraz hustejšej tmy každým svojím krokom.

Alecto, ktorá opatrne kráčala za ním sa celá chvela strachom. Každý centimeter jej vychudnutého tela bol skropený lepkavým potom. Dušu, srdce i myseľ jej napĺňala hrôza pri pomyslení na to, čo ju tu čaká. Len smrť. Tú cítila každým pórom svojho tela, každou jednou bunkou.

„Vráťme sa!“ zvolala naliehavo, ale Jonas Avery ju neposlúchal.

„Vieš čo? Už ťa mám dosť! Budeš robiť, čo ti prikážem!“ vykríkol napajedene a v jednej krátkej sekunde na ňu namieril prútik. „Imperius!“ vyštekol a sledoval, ako jeho kúzlo pôsobí. Bol zo sebou spokojný. „Prečo ma to nenapadlo skôr?“ čudoval sa krútiac hlavou zo strany na stranu. „Nasleduj ma!“ prikázal jej a ona za ním kráčala poslušne ako testralča na porážku.

Jonas kráčal ďalej, kým sa nedostal k známemu previsu skál. Tam zastal, prikázal Alecto vyčarovať patronusa, aby ho chránila a on sám mávol prútikom a vyčaroval zvon. Kúzlom ho umiestnil na vrchol skaly, tak aby ho bolo dobre vidieť a následne ho očaroval tak, aby žiaril. Myslel si, že takto mu uveria ľahšie. Strhol sa, keď sa v tme pred ním mihli prvé čierne tiene. A nasledovali ďalšie. Už nevenoval pozornosť zvonu. I on vyčaroval patronusa, hoci nemal nijaký určitý tvar. Musel to skúsiť znova. Mal šťastie, že sa mu to podarilo aspoň na druhý krát, pretože dementori sa k nim zbiehali z každej strany. Zdalo sa mu, že ich tam je viac ako naposledy. Nie stovky, ale tisíce.

„Moja armáda,“ zašepkal spokojne s divým úškľabkom v tvári. Prikázal patronusovi, aby okolo neho v bezpečnom kruhu udržiaval dementorov a to isté prikázal i Alecto. Samozrejme, že poslúchla. Hneď na to sa i on vyškriabal na nevysokú skalu, kde umiestnil napodobeninu zvona. Cítil sa ako samotný Salazar s neobmedzenou mocou. Všemocný.

„Počúvajte ma, temné bytosti!“ zvolal na nich mocným hlasom. „Ja som odteraz vaším pánom! Budete mi slúžiť tak, ako Voldemortovi, inak zhyniete všetci do jedného!“

Dementori nereagovali. Vznášali sa nad zemou, vo vzduchu okolo neho a len sledovali a čakali na vhodnú chvíľu, príležitosť, kedy by mohli zaútočiť a nasýtiť sa jeho dušou.

Jonas znova zopakoval svoju výzvu. „Počúvajte ma! Ja som váš pán!“

„Nie si,“ ozvalo sa odkiaľsi a on sa rozčúlene otočil za neznámym hlasom, lenže nevidel nič, len čierňavu. Teraz okrem soli vo vzduchu cítil i odporný hnilobný zápach, ktorý vydávali ich telá zakryté čiernymi dotrhanými plášťami.

„Som! Som váš pán! A vy ma budete počúvať! Ak nie, zdochnete tou najhoršou smrťou akú si len viete predstaviť!“ zajačal zúrivo.

„Áno?“ ozvalo sa znova z temného davu nevzrušene. Dovtedy netušil, že vedia dementori i hovoriť. Myslel si, že sa dorozumievajú pomocou mysle.

„Áno!“ odvetil a voľnú ruku, v ktorej nezvieral prútik zaťal v päsť. „Pozrite sa! Mám zvon! Zvon, ktorý vás môže všetkých poslať do horúcich pekiel!“

„Hm, skutočne,“ ozvalo sa znova rovnakým monotónnym hlasom, ktorý znel tak trochu znudene. „Prečo nás potrebuješ?“ zaznela nečakaná otázka z tmavého davu a Jonas cítil ako mu čelo zalievajú kropaje potu.

„Chcem z vás urobiť svoju armádu! Musíme sa im pomstiť! A ja budem novým pánom!“ hlas sa mu zatriasol. Jeho reč nebola súvislá. Nevedel, či sa mu to len zdá, ale či naozaj vidí jeden šedý tieň medzi tým obrovským čiernym mrakom.

„Ak chceš, aby sme ti slúžili, prečítaj nápis, ktorý stojí na tom zvone!“ prikázal mu ten hlas z davu a Jonas zaspätkoval. Cítil ako z neho uniká sila. I jeho patronus slabol.

„Nápis?“ zašepkal a obrátil tvár k zvonu a späť k čiernemu mraku zmiešanému s hustou hmlou.

„Ten nápis!“ ozvalo sa prísne z tmavej masy a Jonas padol na kolená, držiac však prútik pevne v ruke. Nemienil sa podvoliť, hoci v jeho pláne nastala malá trhlina. Rozhodol sa improvizovať.

***

Draco sa neponáhľal. Vedel, že už mu veľa času neostáva, preto si myslel, že by ho mal využiť čo najlepšie, lenže to sa mu tak celkom nepodarilo. Nedostal sa k Hermione. Chcel sa s ňou rozlúčiť osamote a bez svedkov. Chcel jej konečne povedať, čo preňho znamená, lenže nedostal ani príležitosť. Odkedy zamdlela a nemohli ju prebrať, Potter a spol. sa od nej ani len nehli. Navyše, tŕpla tam aj riaditeľka a samozrejme tam pobehovala i ošetrovateľka.

Spomenul si na chvíľu, keď sa ako posledný z ročníka podrobil i praktickým skúškam. Zvládol ich. Mal z toho dobrý pocit a chcel sa oň s niekým podeliť. Preto v dave študentov vyhľadal tie nádherné hnedé oči a vpil sa do nich svojim pohľadom. Usmiala sa naňho. Aká len bola v tej chvíli krásna. Ako víla ... jeho víla. A potom, ani nie o pár minút zamdlela a on už len videl vyľakané tváre študentov a riaditeľku s ošetrovateľkou ako ju odnášajú na nosidlách do hradu. Mal dojem, že mu vtedy srdce vynechalo zopár úderov. Vedel však, že prišiel ten správny čas. Musel konať. Tak ako sľúbil svojmu bývalému profesorovi a vedúcemu fakulty, Harryho tentoraz z hry musel vynechať. Inak to nešlo. Vedel, že ak by sa mu niečo stalo, Snape by mu to vyčítal do konca života a pripomínal mu, aký je odporný zbabelec. A on ním rozhodne nebol. Tentoraz to ostalo len a len na ňom.

Ostal stáť pred dverami, ktoré ho delili od zvona. Nemal strach, že ho niekto vyruší. Strážnikov znova začaroval, tak ako to spravil, keď s ním bol Harry. Zhlboka sa nadýchol a znova vydýchol. Len čo vyriekol heslo, dvere sa otvorili a on vstúpil dnu. Zahľadel sa na veľký zvon a vystrel plecia. Bolo to zvláštne, ale nebál sa smrti. Jeho smrť prinesie predsa Hermione život. Musel myslieť len na to. Jeho obeť – ak to kúzlo bude naozaj účinkovať – nebude zbytočná. Pristúpil k zvonu a dotkol sa ho skusmo rukou. Chlad sálajúci z kovu mu prenikol rozpálenou pokožkou, až ho zamrazilo.

„Teraz, alebo nikdy,“ šepol a už začal čítať nahlas text spísaný runovými znakmi po jeho obvode, keď sa dvere miestnosti znova rozleteli. Ostal v nich stáť zadychčaný Harry s prútikom v ruke, mieriac priamo na jeho srdce.

„Čo tu do trolla robíš?!“ okríkol ho, čakajúc vysvetlenie.

„To, čo musím, Potter,“ odvetil celkom pokojne.

Harry naň nechápavo hľadel. Raz na neho, potom na prútik. „Č-čo sa deje? Aký je preklad tých znakov? Čo musíš urobiť?“

„Nemôžem ti to povedať. Keby som to spravil, pohltilo by to aj teba a ja som sľúbil, že sa ti nič nestane. Prosím ťa, odíď Potter!“ požiadal ho.

„Ako pohltilo? A komu si čo sľúbil?! Do frasa Malfoy, to mi nemôžeš normálne odpovedať na jednoduchú otázku?“

„Spravil som to a teraz ťa žiadam, aby si odišiel. Aj tak ma nezadržíš,“ odvetil celkom pokojne.

„To sa ešte uvidí!“ riekol Harry. Lenže práve v tej chvíli vbehla do miestnosti osoba, ktorú by čakali najmenej.

„Hermiona, do Slizolina, ako si sa sem dostala? Ty si jej niečo povedal?!“ oboril sa tentoraz Draco na Harryho a pomohol jej postaviť sa na nohy, pretože sa zašpotala na privysokom prahu dverí.

„Nie, prisahám, že nie!“ oduševňoval sa Harry a otočil sa k nej s rovnakou otázkou. Nevšimol si, že Draco ju stále priam kŕčovito zviera, kým sa ona snažila upokojiť svoje dýchanie.

„Verila som ti!“ drmolila Hermiona rozrušene. „Prečo si mi nič nepovedal?“

Harry mal odrazu dojem, že je piatym kolesom na voze.

„Nemohol som,“ zašepkal, pohladiac ju chrbtom ruky po bledom líci. Priam hmatateľne cítil, ako zle sa cíti, aká je slabá a vyčerpaná. Cesta sem ju tiež obrala o energiu, ktorú ešte mala. „A nemôžem dovoliť, aby sa ti stalo niečo zlé,“ dodal rozcítene.

„prečo?“ vyjachtala so slzami v očiach.

Draco sa nadýchol a bledé pery roztiahol do spokojného úsmevu. „Prečo?“ opýtal sa a urobil niečo, čo by si inak nikdy nedovolil. Nahol sa k nej a zamkol jej chvejúce sa pery azda v tom najkrajšom, najsladšom bozku, na aký si len dokázala spomenúť. Ako to bolo dávno, čo ju tak niekto bozkával? Zdalo sa jej to ako večnosť.

Harry tam len stál s otvorenými ústami a bordový v tvári, že sa stal svedkom čohosi takého. Uvažoval, ako sa bude cítiť pred Ronom po tejto skúsenosti, keď ešte začul ako Draco čosi Hermione zašepkal v nejakej cudzej hatlanine, ale usúdil, že mu musela rozumieť, pretože sa jej do bledých líc nahrnula červeň. O sekundu neskôr sa však výraz v Dracovej tvári zmenil. Odsotil prekvapenú Hermionu priamo k Harrymu a v ďalšom okamihu vytiahol prútik, aby vyčaroval svojho patrona. Obrovský strieborný drak v neveľkej miestnosti vyzeral ešte väčší. Harry už len počul, ako vydával Draco príkaz svojmu patronusovi, aby ich chránil, zatiaľ čo on sa vrátil k zvonu.

Ešte naposledy sa pozrel na Hermionu, ktorá mala tvár zaliatu slzami. „Nechcel som, aby si toho bola svedkom. Ale už keď si tu, môžem byť dúfam taký smelý a požiadať ťa o pomoc. Keď sa to skončí a ty vyzdravieš. Snáď nájdeš nejaký spôsob ... Len ty by si to mohla dokázať ...“

Hneď potom sa od nich odvrátil, jednoduchým kúzlom si porezal ruku, dotkol sa zvona a začal predčítať runový nápis. Teraz už Harry vedel, akým jazykom sa jej to prihovoril.

Hermiona vzlykala Harrymu v náručí a očami sledovala plavovlasného slizolinčana. Keď Draco začal odriekať kliatbu a zároveň kúzlo, ktoré ju malo zachrániť, robila to isté, len v ich rodnom jazyku. Aspoň ju Harry nemusel prosiť o preklad.

„Pohltím ťa, no prv,
ochutnám tvoju krv.

Stačí i kvapka maličká,
aby sa rozoznela moja pesnička.“

Nakoniec vyriekol kúzlo: „Sacrificis la vita per vita!“ Zavrel oči a čakal, čo bude.

Vtedy sa zvon zachvel. Jeho srdce sa po dlhých storočiach mlčania rozhojdalo a prvý raz udrelo do stien zvona.

Dracovým telom preletel kŕč, ktorý ho dotlačil na kolená a musel zatínať zuby, aby zadržal výkrik od prenikavej bolesti, ktorá ho v tej chvíli morila. Celé telo mal ako v ohni. Prútik, ktorý ešte držal v ruke teraz pustil na zem. Jeho patronus sa mal stať neovládateľný a mal zmiznúť, ale nestalo sa tak. Jeho patronus akoby v tej chvíli ožil. Vzdialil sa od dvoch postáv krčiacich sa pri stene a na údiv všetkých celkom pokojne vstúpil do Dracovho tela, ktoré v rovnakej chvíli obkrúžil ohnivý jazyk. Avšak nezdalo sa, že by mu chcel ublížiť. V ďalšej chvíli, skôr ako sa stihli spamätať Draco zmizol. Len Car kolokol stále zvonil a ako zvonil čoraz silnejšie, Hermione bolo väčšmi nevoľno. Zdalo sa jej, akoby jej tá čudná zvonohra chcela vytrhnúť srdce z tela. Keď to už ďalej nemohla zniesť, zamdlela. Znova a s očami vlhkými od sĺz ...

***

V rovnakom okamihu, keď Jonas neúspešne skúsil imitovať nápis, ktorý od neho žiadal neznámy hlas, zlyhal. Vtedy si z hrôzou uvedomil, čo bude nasledovať. Dementori sa naňho vrhli a už mu nemohlo pomôcť nič, ani jeho nevydarený patronus. A skôr ako stihli ublížiť i Alecto, začuli z obrovskej diaľky nesúc sa vzduchom zvuk ich záhuby. Vtedy sa na oblohe zjavilo i ohnivé znamenie v podobe draka, ktorý sledoval výsledok svojej obety. Keď ich videl jedného po druhom miznúť, zmizol i on.

Alecto našli na druhý deň miestni pracovníci ministerstva mágie, na pokraji síl, celkom šialenú. Ju i bezduché telo Averyho predali do rúk Billovi Weasleymu s ďakovným listom ich ministrovi, ktorý sa rozhodol konať, miesto čakania.

Ale i minister Shacklebolt bol prekvapený. Možno ešte viac ako oni, keď sa na poplach spustený v skorých ranných hodinách dostal do svojho úradu a našiel na oddelení záhad Harryho i Hermionu. A hoci mal more otázok, rozhodol sa, že ešte chvíľu počká.

Harry a Hermiona, ktorá sa medzitým prebrala a zistila, že čierne znamenie z jej tela zmizlo, a že je teda v absolútnom poriadku, podrobila sa neochotne vyšetreniu madam Pomfreyovej, ktorá len skonštatovala, čo bolo faktom. Hermiona nielen, že bola z najhoršieho vonku, ale bola zachránená. A za svoju záchranu vďačila jednému plavovlasému mladíkovi, ktorý k nej zahorel láskou. Takou prekvapujúcou a takou veľkou, že pre ňu bol schopný obetovať vlastný život ...

Čo však bolo najdôležitejšie? Azda to, že v povestnom Údolí hmiel sa konečne po rokoch objavili pri svitaní prvé lúče slnka, ktoré ho prebudili k životu ...