Wardenka

4. kapitola

* Dolu hlavou *

Ron pochodoval hore dolu po chodbe pred portrétom Tučnej panej. Keby bol býval mal svoje telo, bolo by počuť jeho dookola sa opakujúce kroky. Tučná pani už asi po stý raz prevrátila očami až sa napokon rozhodla opustiť svoj portrét. Ron Weasley konečne zastal a započúval sa do tichých úderov hodín, ktoré sa ozývali z chrabromilskej klubovne až sem. Hodiny odbili dvanásť. Bol to ten správny čas, keď sa noc, čo noc zakrádal klubovňou ako prízrak a vkrádal sa do dievčenských spální. Škrelo ho, že Hermiona má teraz izbu spoločnú s Ginny, ale nedalo sa nič robiť. Musel sa snažiť, aby jeho sestra neprišla na to, že chodí každú noc za Hermy. Spustené závesy okolo jej postele tomu ako tak pomáhali. Lenže Hermiona sa zakaždým chcela zhovárať a vôbec ju netrápilo, že je trochu hlučná, pretože mu opakovala, že je len jej snom. Avšak na jeho prosby sa dala ľahko nahovoriť. Teraz bola poddajná a vláčna, spokojná, pretože mohla byť s ním. Zaspávala s úsmevom na tvári v jeho chladnej, nehmotnej náruči a jeho tešilo aspoň vedomie, že môžu byť spolu aspoň na tých pár krátkych hodín.

***

Hermiona zamiešala v kotlíku svoj elixír a nadýchla sa jeho svetlofialových výparov. Dnes im prikázal profesor Bear pripraviť nenáročný elixír Smútku. Jeho príprava bola krátka a ingrediencie nenáročné. Nebolo divu, že po ňom ostala akási zamračená a smutná, keď sa nadýchala výparov. Ale to jej nevadilo, pretože mal správnu hustotu i arómu. Bol vhodný čas na to, aby pod kotlíkom stíšila plameň a znova ho premiešala. Pri tom neustále pokukávala po elixíroch,  ktoré bublali v kotlíkoch Lavender i Draca. Spomenula si, ako sa vždy snažila na hodinách so Snapom pomáhať Harrymu i Ronovi. Lenže Harry sa výrazne zlepšil a Ron ... ten tu už nebol. V myšlienkach sa vrátila späť do prítomnosti. Lavenderin elixír nebol najhorší a z jeho výparov mala slzy na krajíčku, ale ten Dracov ju rozhodne prekvapil. Dokonca zaváhala, či nie je lepší ako jej. Premýšľala, čím to asi bude. Nevedela si totiž predstaviť nebohého profesora Snapa v pozícii doučujúceho. To teda znamenalo dve možnosti, ktoré z toho vyplývali a síce, že Draca tento predmet zrejme bavil, alebo mal naňho jednoducho nadanie. Nevedela ako to robí, ale zdalo sa, že naňho výpary z elixíru nepôsobili. Stále si zachovával tú svoju bledú kamennú tvár.
Zachmúrená si vzdychla a znovu pozrela do svojho kotlíka. Bolo treba naposledy ho premiešať a ako zlatý klinec programu vhodiť doň nadrobno rozdrvené mločie očká. Lenže nedávala pozor a drevená vareška, s ktorou miešala elixír jej padla na zem s tupým buchnutím. Skôr ako sa po ňu stihla zohnúť, urobil to Draco. Bez jediného slova jej položil varešku späť na stôl. Hermiona na chvíľu ustrnula. Do nosa sa jej nahrnuli známe vône, ktoré ju zakaždým na hodinách opantávali, keď sa ocitla v blízkosti Draca Malfoya a zanechávali v nej nielen zmätok, ale i pochybnosti.

„Ak to hneď nezamiešaš, tvoja práca vyjde nazmar,“ povedal skoro šeptom, ale ani o ňu okom nezavadil, stále sa sústredene venujúc miešaniu svojho elixíra.

Hermiona sa začervenala. Ona bola vždy tá, ktorá bola perfektná. Jej predsa radiť nebolo treba.

„Hm, ďakujem,“ zamrmlala rozpačito a hodila očkom nervózne po Lavender, aby zistila, či ich nepočula. Ale Lavender mala plné ruky práce so svojím bublajúcim výtvorom, ktorý vyzeral viac ako nebezpečne a popritom si utierala z líc slzy, ktoré sa jej pustili z očú. Hermiona teda zamiešala svoj Elixír smútku a položila varešku na stôl tak, aby znova nespadla. Usúdila, že je najvyšší čas, aby zahasila oheň pod kotlíkom. Bola so sebou celkom spokojná. Elixír vyzeral dobre a profesor Bear jej to potvrdil, so spokojným úsmevom. Aj Dracov výkon ocenil veľmi dobre, akurát napomenul nejakú Brittany a Janusa, aby sa nabudúce viac snažili.

Hermiona si zbalila veci a vyšla z triedy hneď za Dracom, ktorý odtiaľ uháňal, akoby ho naháňalo sto bosoriek. Pri obede neustále poškuľovala po tom konci slizolinského stola, kde Draco sedel. Bola nesústredená. Bodaj by aj nie, keď sa jej tie známe vône spájali s jednou zvláštnou augustovou nocou, na ktorú si len matne spomínala. Keď k nej odrazu zdvihol pohľad a na pár sekúnd ju uväznil v pohľade svojich azúrových očí, zachvela sa. Do tváre jej vystúpila červeň a ona sklopila hlavu, akoby sa niečím previnila. Len čo sa znovu po chvíli pozrela jeho smerom, už tam nebol. Netušila, že Draco s ťažkým povzdychom odsunul od seba len spoly zjedený obed a zmizol odtiaľ s očami sklopenými do zeme. Trochu za to mohli aj uštipačné poznámky nesúce sa od protiľahlého bystrohlavského stola. Hermione sa ho uľútostilo. Muselo to byť preňho ťažké ... byť sám, bez priateľov. Ale pochybovala, že takí ako Crabbe a Goyle boli vôbec jeho priatelia. Vždy pôsobili skôr ako jeho poskoci. Lenže mohol si za to sám, či nie? Keby sa nebol správal tak ako sa správal, keby stále nevyvolával hádky a problémy, možno by bolo teraz všetko inak. Lenže nebolo.

Namiesto toho, aby ho konfrontovala so svojimi otázkami, ho občas len z diaľky pozorovala. Nezdalo sa, že by o tom vedel, pretože stále a priam dokonale ignoroval všetkých okolo presne navlas, ako štipľavé poznámky, ktoré sa neprestali trúsiť na jeho adresu ani mesiac po príchode do školy. Teraz sedela zahĺbená v kresle v chrabromilskej klubovni spolu s ostatnými deckami a čítala si Denného proroka, len aby nejako zamestnala svoju myseľ, keď ju pri tom vyrušil Harry.

„Nejdeš s nami?“ opýtal sa, nakláňajúc sa ponad operadlo kresla.

„Kam?“ ozvala sa bez záujmu.

„Ideme k Hagridovi,“ odvetila namiesto Harryho Ginny.

Nemuseli ju dvakrát presviedčať. Potrebovala sa prejsť.

„Počuli ste o tom, že Azkaban majú strážiť špeciálne vycvičení čarodejníci?“ opýtala sa Ginny a mrkla na oboch. „Bolo to vo včerajších novinách.“

„Bolo by to celkom normálne. Veď aj u nás strážia väzenia len ľudia,“ odvetil Harry zamyslene a premýšľal o tom, čo teda zamýšľa ministerstvo urobiť s dementormi. Nevedel o nijakom kúzle, ktoré by ich dokázalo zničiť.

„Takže u vás strážia muklovské väzenia muklovia, ak som to správne pochopila, tak?“ čudovala sa Ginny.

„Celkom presne,“ odvetila Hermiona.

„Aj tak je to čudné,“ zahundrala si Ginny popod nos.

„Mňa by zaujímalo, kde plánujú tých dementorov premiestniť,“ uvažoval Harry nahlas a vrhol spýtavý pohľad na Hermionu. Tá však len pokrútila hlavou.

„Neviem Harry. Toto leto som mala iné starosti ako bolo čítanie Denného proroka. Ale zaumienila som si to v dohľadnom čase napra ...“

Hermiona zastala a celkom zabudla na to, čo chcela povedať, keď sa vynorili spoza rohu a naskytol sa im neuveriteľný pohľad. Malfoy visel vo vzduchu dolu hlavou a okolo neho postávala skupinka škodoradostne sa posmievajúcich bystrohlavčanov. Presne tých, ktorý ho pri obede zahŕňali štipľavými poznámkami a posmeškami. Harry sa cítil, akoby mu bol niekto vrazil do brucha olovenou päsťou. Alebo akoby sa prinajmenšom vrátil v čase, keď takéto kúsky vystrájal jeho otec a krstný otec Snapovi.

„Dajte ho dolu!“ prikázal chalanom a rozbehol sa k nim siahajúc po svojom prútiku. Ginny s Hermionou si len vymenili prekvapené i pobavené pohľady. Ale chalani ho nepočúvali. I naďalej sa posmievali zúfalému Dracovi, ktorý bol červený v tvári ako rak.

„Nepotrebujem tvoju pomoc, Potter!“ zasyčal naňho, oháňajúc sa okolo seba rukami, ale Harry ho nepočúval. „Zvládnem to aj sám!“

„Očividne,“ zašomral Harry a znovu sa otočil k tým chalanom. „Okamžite ho dajte dolu!“ varoval ich a mával im pred nosom svojím prútikom. Vtedy ho konečne ktosi poslúchol. Malfoy dopadol na zem ako vrece zemiakov a čosi nepekne puklo. Hermiona si všimla, že má čudne ohnutý palec, keď sa zbieral zo zeme a nemusela byť veštica, aby  vedela, že je určite zlomený.

„Nemysli si, že ti za to budem ďakovať,“ zahundral Malfoy a vrhol na Harryho rovnaký pohľad, akým sa naň díval už celých sedem rokov. Jednoducho si v tej chvíli nevedel pomôcť. Chcel sa zmeniť, samozrejme, že to chcel, ... ale rovnako vedel, že sa mu to nemôže podariť zo dňa na deň. To by bola príliš zázračná premena. A okrem toho, videla to i ona ... Do kotla! Radšej by sa bol prepadol pod čiernu zem ako toto ešte raz zažiť!

„Nemysli si, že na to čakám,“ oplatil mu Harry rovnakou mincou a pobral sa preč i s dievčatami.

„Človek by si myslel, že sa trochu zmenil,“ šepla Ginny Hermione, ale Draco to počul.

Zdvíhal sa zo zeme a hľadel za tými troma chladným pohľadom, ktorý sa menil na začudovaný. Neočakával od nich žiadnu pomoc. Vlastne si len želal, keď sa tu zrazu objavili, aby sa čím skôr odpratali a aby zabudli na tú ponižujúcu scénu, ktorej sa náhodou stali svedkami. Ani v najhorších nočných morách by nebol očakával, že Potter zasiahne a pomôže mu. Bolo to zvláštne. A dokonca neočakával ani len jeho vďaku.

Ale nie preto za nimi tak dlho civel. Zaujal ho čudný tieň, ktorý sa niesol za Grangerovou. Vlastne bol viac ako čudný. Sprvu si myslel, že je to skutočne jej tieň. Veď slnko bolo vysoko na oblohe a ... Zamračil sa. Ten tieň sa za ňou plazil ako had a bol tmavší ako obyčajne. Najčudnejší na tom bol azda ten pocit, ktorý z neho mal. Mrazivý, chladný, ktorý odsával z človeka všetky šťastné pocity ... Draco sa zachvel.
 „Iste to nebude to, čo si myslím,“ zašomral a venoval pozorný pohľad svojmu ohnutému prstu, ktorý ho príšerne bolel. Vykročil späť k hradu a zamieril priamo do ošetrovne, aby sa mu na to madam Pomfreyová pozrela. Vedel celkom isto, že si ho pri páde zlomil.

Keď ho madam Pomfreyová ošetrovala a napokon mu vrazila do ruky akýsi zapáchajúci elixír s rozkazom – vypiť až do dna – uvažoval o tom, že by nebolo na škodu navštíviť Rokfortskú knižnicu a oprášiť si nejaké vedomosti. Učivo o dementoroch brali už v treťom ročníku a tak sa ani nečudoval, že si nevie spomenúť na ich pôvod, miesto zdržiavania a podobné drobnosti. Za to by sa stavil, že Grangerová by to iste vysypala ako z rukáva. Odfrkol si zhnusene nad príchuťou elixíru a vrátil na stôl prázdny flakón. Natiahol sa na posteľ a založil si zdravú ruku pod hlavu. Knižnica chvíľu počká. Zranený palec má prednosť.

***

Harry posedával v chrabromilskej klubovni a Ginny sedela na zemi, opretá o jeho nohy a čítala si. Harry však zamyslene civel do prázdna a jeho pohľad sa podchvíľou preniesol na okno, kde za múrmi hradu podúval jesenný vetrík a posledné slnečné lúče sa strácali za tmavnúcimi horami. Uvažoval o tom, čo sa deje s Hermionou.

„Nad čím premýšľaš?“ opýtala sa ho Ginny a on si všimol, že ho sústredene pozoruje. Nič jej neuniklo.

„Trápi ma Hermiona. Všimla si si, že tento rok si nevzala ďalšie doplňujúce predmety tak ako to mala vo zvyku?“

„Iste, všimla,“ odvetila a jej svetlohnedé obočie sa zamračene stiahlo nad očami, ktoré prezrádzali znepokojenie.

„Niečo sa s ňou deje,“ uvažoval nahlas a ona len prikývla.

„Neviem, či to bol dobrý nápad, aby sa vrátila do školy,“ poznamenala s ťažkým povzdychom. „Zrejme ju Ronova strata stále neprebolela. Aj pre mňa je to ťažké, dosť o to, že mi chýba i Fred, ale ...“ pokrčila bezradne plecami. „Vieš o tom, že užíva elixír Bezsenného spánku?“ opýtala sa ho zamyslene a on prikývol.

„Viem, sám som jej ho nanútil. Bez neho to vôbec nezvládala. Bola veľmi vyčerpaná. Nikdy som ju takú nezažil. Vždy bola tá silná ...“

„Hej, bola,“ priznala Ginny a i jej zrak padol na oblohu za oknom.

Harry uvažoval, či nie je teraz tá vhodná chvíľa povedať jej o Ronovi. Ale netušil, ako by zareagovala. On sám bol z toho dosť mimo. To, že si Ron pobehoval po Rokforte ako duch bol priam neskutočné.

„Ginny?“ ozval sa, pohladiac ju po hodvábnych vlasoch. „Mala by si niečo vedieť,“ povedal, keď sa naňho zahľadela tými svojimi nádhernými očami a on sa rýchlo poobzeral okolo, či ich rozhovoru niekto nenačúva.

„Čo?“ opýtala sa a venovala mu jeden z tých úsmevov, ktoré tak zbožňoval.

„Týka sa to Rona.“ Hneď na to jej všetko povedal a snažil sa, aby to podal veľmi šetrne. I tak nezabránil tomu, aby naňho nehľadela ako na blázna, hoci nemala pochybnosti a dôvod, prečo by mu neverila.

„To nemyslíš vážne!“ zvolala a razom bola na nohách. Aj Harry vstal a chytil ju za plecia.

„Ja viem, že je to ... šialené, ale je to tak,“ potvrdil jej znova svoje slová. „Hovorím ti to preto, lebo Ron sa s tebou chce stretnúť.“

Lenže Ginny nereagovala. Len naňho uprene hľadela a mračila sa čoraz viac.

„Ginny?“ oslovil ju opatrne.

„Vie o tom Hermiona? Pretože toto ju iste položí,“ odvetila.

„Nie som si istý. Ron niečo vravel, ale ...“

„Zabijem ho!“ zvolala a Harryho obočie vyletelo nahor. „Och, vlastne to už nejde,“ odvetila a znelo to dosť skleslo. Pristúpila o krok bližšie a objala ho okolo pása, položiac si mu hlavu na hruď. „Harry, čo budeme robiť?“

„Ja neviem, ale som si istý, že spolu niečo vymyslíme,“ odvetil pošepky a vtisol jej bozk do vlasov.

5. kapitola

* Zlé výsledky *

Hermiona sedela na hodine transfigurácie a civela neprítomne z okna. Trápili ju sny, ktoré sa vracali každú noc. Na jednej strane bola rada, pretože mohla byť s Ronom aspoň počas tých nocí, ale na druhej strane ju to ničilo viac ako by si dovolila pripustiť. Bola unavená a strápená viac ako kedykoľvek predtým. V týchto dňoch často ľutovala, že sa sem vrátila. Bola ako rozpoltená a čo bolo horšie, nevedela sa pozbierať. Nevedela, čo so sebou robiť. Už ani elixír Bezsenného spánku jej nepomáhal.

Sedela vedľa Parvati, lebo mali pracovať vo dvojiciach, ale mysľou bola inde, kým sa Parvati zo všetkých síl snažila premeniť fazuľku na kvet.

„Slečna Grangerová, budete taká láskavá a budete nám venovať svoju pozornosť?“ ozvalo sa zosilneným hlasom a Hermiona až nadskočila na svojom mieste. „Už je to druhý krát, čo som vás na dnešnej hodine upozornila. Je mi to ľúto, ale sťahujem Chrabromilu desať bodov. Možno si to nabudúce rozmyslíte a budete venovať na hodine viac pozornosti učivu ako počasiu za oknom.“

„Och, ja ... pre- prepáčte profesorka Spiderwicková,“ vyjachtala červenajúc sa až po korienky vlasov. Ešte nikdy jej nikto nestiahol body. Vždy bola vzornou žiačkou. Hermiona sedela na stoličke ako prilepená so sklonenou hlavou a rukami schovanými pod lavicou žmolila červený lem svojho habitu. Jej prútik ležal nehybne na lavici ako nepotrebná vec.

Tmavovlasá žena si ju starostlivo premerala spoza rámu svojich hranatých okuliarov a stroho prikývla. Dnes ju upozornila už druhý raz a sľúbila si, že keď sa to ešte raz zopakuje, zaslúžený trest ju neminie. Profesorka Jocelyn nebola prísna, ale mala rada disciplínu. Do školy sa dostala len tento rok na žiadosť profesorky McGonagallovej spolu so svojou sestrou Alyssou, ktorá vyučovala Obranu proti čiernej mágii. Bola proste dobrá v tom, čo robila. Obe boli. Cez prázdniny sa starostlivo pripravovala a len čo sa dostala do školy, starostlivo si preštudovala všetky karty študentov, len aby sa oboznámila so žiakmi tak dôkladne, ako i s prostredím.

Všetci rozprávali o troch hrdinoch, ktorí minulý rok porazili Temného pána, a z ktorého prežili napokon len dvaja. Slečna Grangerová a pán Potter. Iste, boli to dvaja nadaní študenti. Hoci v niečom vynikalo to dievča a v niečom inom chlapec, ale nemohla poprieť ich skvelé výsledky. Preto ju trápilo, keď si všímala už dlhšiu dobu, že Hermiona Grangerová nie je vo svojej koži. Bola nesústredená, na hodiny chodila nepripravená a zaostávala i za takými žiakmi, ktorých by Jocelyn označila za priemerných.

Pohľadom prebehla poslednú úlohu, ktorú im zadala a zamračila sa ešte viac. Celkom zabudla na to, že jej dala hodnotenie „Trolla.“ Sama sa nad tým znovu zhrozila, ale nedalo sa nič robiť. Pred koncom hodiny im rozdala oznámkované práce, a keď podala pergamen slečne Grangerovej, na ktorom sa črtala jasným červeným atramentom príslušná známka, videla ako dievčina zbledla. Zdalo sa jej, že viac bledá už ani nemôže byť.

„Slečna Grangerová, očakávam, že si to v najbližšej dobe opravíte,“ podotkla a vrátila sa k rozdávaniu zvyšných pergamenov, ktoré jej ostali v ruke.

Hermiona zložila papier a schovala ho medzi stránky knihy (Transfigurácia pre pokročilých), ktorú narýchlo zaklapla. Nikdy v živote sa tak veľmi nehanbila. Mala šťastie, že zazvonilo, pretože ju stálo ohromné úsilie zadržiavať slzy, ktoré ju pálili v očiach. Vybehla z triedy akoby letela na najnovšom modeli Nimbusu. Harry s Ginny si vymenili skrúšené pohľady, keď na nich profesorka Spiderwicková na konci hodiny kývla, aby prišli k jej katedre.

„Áno, pani profesorka?“ ozval sa Harry prvý, prevesiac si tašku cez plece.

„Pán Potter ako viem, ste dobrý priateľ slečny Grangerovej. Neviete mi povedať, čo sa s ňou deje? Nikdy predtým podľa školských záznamov nemala také hrozné výsledky. A to ich nemá len u mňa,“ povedala a očkom zavadila o blonďatého chlapca, ktorý prechádzal ako posledný zo žiakov okolo. I Harry si ho všimol a premýšľal, koľko toho z ich rozhovoru počul, no napokon to pustil z hlavy.

„Ja ... naozaj neviem, pani profesorka,“ odvetil Harry a v duchu už premýšľal, kam mohla Hermiona zmiznúť. Nemohol predsa prezradiť, že ... alebo mohol?

„Och, no nič,“ hlesla profesorka Spiderwicková napokon. „Ja som si len myslela, že by sme jej možno mohli nejako pomôcť. Naozaj nič netušíte?“ opýtala sa ešte raz, ale Harry znovu pokrútil hlavou a tak sa otočila k Ginny, ktorá tam stála ticho ako myška.

„Ani vy to neviete, slečna Weasleyová?“ zopakovala svoju otázku, ale i Ginny len pokrútila hlavou presne tak ako Harry.

„Škoda. Tak sa s ňou skúste aspoň pozhovárať, možno to pomôže,“ navrhla a prepustila ich.

„Je celkom milá,“ ozvala sa Ginny, keď už boli obaja von z triedy na chodbe a Harry sa na ňu nechápavo pozrel. „Že sa tak stará,“ vysvetlila a zamračene skrčila obočie. „Mali by sme sa naozaj s Hermionou pozhovárať. Ty to nevieš, ale toto nie je jej prvá zlá známka. Dokonca i z rún minule dostala H (hrozné) a D (dostatočné) a to je jej obľúbený predmet. A pláva nielen v tom. Pokiaľ viem, ani z numerológie momentálne nevyniká. Naozaj je na tom zle.“

„Čo budeme robiť? Myslíš si, že keby sme jej povedali o Ronovi, že by to pomohlo?“ opýtal sa Harry opatrne.

„Ja neviem. Bojím sa, aby sa to ešte nezhoršilo. Keby nám tak mal kto poradiť ...“ vzdychla si nešťastne. „Zajtra sa s ním mám stretnúť, však?“ ozvala sa neisto. „Možno napadne niečo jemu,“ zaševelila a vsunula ruku do Harryho teplej dlane.

***

Draco sedel pri obede ako obvykle sám. Ráno mu sova z redakcie priniesla predplatené číslo Denného proroka a on bol teraz zabratý do čítania a ľahší o pár drobných. Upútal ho článok hneď na titulnej strane.

„Z Azkabanu ušli väzni!“ Pod názvom článku, ktorý bol vytlačený veľkým, tlačeným písmom bola fotka ministra, ktorý sa snažil vzniknutú situáciu objasniť. Draco rýchlo preletel článok, hľadajúc mená tých utečencov, a keď ich konečne objavil, trochu sa mu uľavilo a vrátil sa na začiatok článku. Bol rád, že tam nenašiel otcovo meno. To by vrhlo jeho rodinu len do väčších problémov, v akých už boli. A to by si skutočne neprial.

„Včera, v neskorých nočných hodinách došlo k úteku troch väzňov z Azkabanu. Ministerstvo vydalo varovanie a upozorňuje pred nimi čarodejnícku verejnosť, aby sa mali na pozore, kým ich nechytia. Ide o troch známych smrťožrútov: Averyho Jonasa ml., Carrowovú Alecto a jej brata, Amycusa Carrowa.

Avery Jonas je vysoký približne deväť stôp. Je štíhlej postavy, má tmavé vlasy a hnedé oči. Má tetovanie grifa na ľavom ramene.

Carrowová Alecto je vysoká necelých osem stôp, má čierne vlasy a tmavomodré oči.

Jej brat Amycus je silnejšej postavy, vysoký deväť a pol stopy a momentálne ostrihaný dohola.
Kto by o hľadaných niečo vedel, prípadne ich uzrel, hláste sa na ministerstve, na oddelení Pre presadzovanie čarodejníckeho práva.

V súvislosti s prípadom sme položili ministrovi Shackleboltovi pár otázok, na ktoré ochotne odpovedal.

„Myslíte si, že súvisí ich útek s tým, že strážcami Azkabanu sú ešte stále dementori, ktorých ste vy sám označil za nedôveryhodných?“

„To nevylučujem.“

„Ale povráva sa, že Azkaban nebol po posledných opravách dobre chránený, čo je na tom pravdy?“

„Sú to len fámy. Azkaban bol opravený a podrobný pod ochranou najmocnejších kúzel.“

„Tak ako je možné, že väzni utiekli?“

„Prípad je stále v štádiu vyšetrovania, preto sa nebudem k otázke vyjadrovať konkrétnejšie. Ministerstvo sa ale domnieva, že väzni mali pomoc zvonku. Je vyhlásené pátranie v celom kraji a môžeme len dúfať v skorú úspešnosť našich aurorov.“

Ulrikus Warrsky

Draco si posmešne odfrkol. „Kto vie, čo za tým skutočne je,“ pomyslel si a obrátil list novín na druhú stranu. Možno naozaj tým utečeným väzňom niekto pomohol, ale kto by v tom mal prsty? Veď sa vravelo, že sú pochytaní všetci, ktorí ostali ešte nažive po páde Temného pána.
Potom si spomenul, že stále neotvoril list, ktorý mu doniesol jeho čierny výr skalný dnes ráno od matky. Ale nechcel ho čítať tu vo Veľkej sieni. Preto do seba hodil posledný kus grilovaného mäska a dopil tekvicový džús. Zložil si noviny a napchal ich chvatne do tašky, zamieriac na nádvorie. Vonku bolo pekne a tak nevedel, prečo by si nemohol vychutnať posledné teplé lúče septembrového slnka.

Sadol si na hrubý konár starého, pokriveného duba, ktorý rástol najnižšie nad zemou a oprel sa o jeho hrubý, vráskavý kmeň. Siahol do vrecka a vytiahol odtiaľ matkin list.

„Drahý synček,

ako sa máš? Už je to skoro mesiac a ja som od Teba nedostala ani riadok. Dúfam preto, že sa máš dobre.
Včera som bola navštíviť Tvojho otca. Vedel si, že ministerstvo povolilo návštevy väzňov? Vraj je to kvôli rehabilitácii a náprave a v letákoch, ktoré sme dostali vraveli niečo aj o sociálnom programe. Ale návštevy nemajú povolené všetci. Tvoj otec sa preto považuje za jedného z tých šťastnejších.
Pýtal sa na Teba, a keď som mu prezradila, že si sa vrátil do Rokfortu, bol nesmierne rád. Zaujíma sa o to, čo chceš robiť v budúcnosti. Viem, že si sníval o povolaní krotiteľa drakov, ale to si mal ešte päť. Sama som mu nevedela, čo povedať. Vravel, že by si možno chcel pracovať na ministerstve, lebo podľa neho na to máš vlohy. Napadlo ho oddelenie pre presadzovanie čarodejníckeho práva. Mohol by si mu napísať, bude rád.
Aj mne sa darí dobre. Rozhodla som sa podnikať. U muklov sa tomu vraví tichý spoločník. Vložila som časť nášho kapitálu do Zonkovho obchodu a časť do Medových labiek. Najlepšie na tom je, že o tom nik nemá ani poňatia, pretože som tým poverila svojho zástupcu a právnika v jednej osobe. Je to zábavné.

Odpíš mi čoskoro, bozkávam ťa ....

Tvoja mama.“

Draco nemohol uveriť vlastným očiam. Tak jeho matka sa dala na podnikanie? Jeho matka? A Zonkov obchod? To si z neho snáď niekto strieľa. Z hrdla sa mu vydral smiech. Samého ho to prekvapilo. Tak dlho už nemal dôvod na to, aby sa smial, ale predstava strohej a prísnej Narcissy ho proste nemohla nechať chladným.

6. kapitola

* Sklamaný *

Hermiona sedela ukrytá na dievčenských záchodoch. Umrnčaná Myrta bola jediná, ktorej spoločnosť jej z neznámeho dôvodu momentálne nevadila. Asi preto, že tiež smoklila.

„Čo sa ti stalo?“ oslovila ju zajakavo Myrta a naklonila svoje nehmotné telo tak, že cez stenu bolo vidno len jej copatú hlavu a tmavé, uslzené oči ukryté za okrúhlymi rámami okuliarov. Zvyšok tela ostal skrytý za stenou, sediac na záchode, v ktorom pretekala voda.

„Nestaraj sa,“ odvrkla Hermiona nie práve priateľsky, ale nemala chuť na rozhovor. Aj preto sa tu schovala pred Ginny, ktorá sa s ňou z nejakého neznámeho dôvodu stále chcela iba zhovárať.

„Ja mám zlomené srdce,“ vyjachtala jej priesvitná spoločníčka a z vrecka sukne si vytiahla vreckovku a nahlas si vysmrkala nos.

„Naozaj?“ opýtala sa Hermiona uštipačne, hoci to vlastne nemala ani v úmysle.

„Hej,“ pritakala Myrta. „Už sem nechodí,“ vzlykla. „Už na mňa zabudol i on.“

Hermiona k nej otočila tvár zmáčanú slzami. Zvedavosť v nej zvíťazila. „A kto?“ opýtala sa.

„Môj princ, moja láska,“ riekla zaľúbene Myrta a zrazu sa jej tvár rozžiarila úsmevom.

„Kto to je?“ vyzvedala Hermiona a myslela si, že odpoveď aj tak pozná. Iste to bol Harry, na koho myslela. Ale Myrta ju prekvapila.

„Predsa ten blonďavý fešák,“ vychrlila, hrajúc sa rukou s jedným zo svojich copov. „Draco, Dráčik,“ ševelila zamilovane a ani si nevšimla, že Hermiona od prekvapenia zabudla zavrieť ústa.

„Chceš mi povedať, že sa ti páči Malfoy?“ zháčila sa.

„No a? Čo je na ňom zlé? Je taký krásny, taký citlivý,“ rozplývala sa Myrta a čím viac sa ona usmievala, tým viac sa Hermiona mračila.

„Draco Malfoy a citlivý? Spadla si z nádržky na hlavu?“ opýtala sa posmešne Hermiona a prstom si poklopkávala na čelo.

„Ty si spadla na hlavu, ty ... ty ... hnusoba!“ odsekla jej urazene Myrta a zrazu sa škodoradostne uškrnula. „Ja viem, prečo tu rumázgaš,“ rozchichotala sa ako divá. „Viem, viem to,“ opakovala, vznášajúc sa nad svojím záchodom a rozjašene tancujúc po záchodovej mise.

„Sklapni!“ zvolala Hermiona naštvane, utierajúc si slzy schmatla svoju školskú tašku a chcela odísť.

„Spýtaj sa Harryho!“ provokovala ju Myrta tlačiac sa jej na chrbát cestou von. „Spýtaj sa, on to vie.“

Hermiona toho mala už dosť. Otočila sa na päte a prebodla ju nahnevaným pohľadom. „A čo asi tak vie?!“

„Že ten, za kým smútiš a ideš si oči vyplakať ...“ odmlčala sa, aby dodala svojím slovám väčšiu váhu, „je stále tu.“ Potom sa s veselým chichotom vzniesla vysoko do vzduchu a skončila s hlasným čľapnutím v svojej obľúbenej záchodovej mise.

Hermiona tam však ešte hodnú chvíľu stála, snažiac sa utriediť si myšlienky a urovnať si všetko v hlave.

„Čo to povedala? Ako by tu stále mohol byť? Veď ... veď je mŕtvy,“ hlesla nečujne, ledva hýbuc perami. Uvedomila si, že je to zrejme nezmysel. Nemohla to byť pravda. A čo mal Harry asi tak vedieť? „Musela sa úplne zblázniť,“ zahundrala, keď kráčala po chodbe, stále si utierajúc slzy z tváre. „Je proste šibnutá!“
Potom si spomenula na radu profesorky Spiderwickovej. Mala by si tú známku opraviť, uvažovala a popri tom si spomenula i na ďalšie predmety, z ktorých dostala zlé známky. Hermiona si vzdychla. Zamierila preto do knižnice. Vedela, že tam bude mať kľud, ticho a pokoj, ktoré tak potrebovala. Musí sa vzchopiť, pretože ak to tak pôjde ďalej, neurobí tie skúšky z MLOKov. A čo s ňou bude potom?

***

Harry sedel v Astronomickej veži spolu s Ginny. Čakali tam na Rona, no ten sa omeškal. Harry si všimol, že sa tam nič nezmenilo. Stoly stáli na svojom mieste, na stenách boli rozvešané mapy s vyobrazením hviezd a planét a dookola popri stenách boli rozostavané teleskopy na podstavcoch. Mali tam šošovkové teleskopy, ale aj zrkadlové a katadioptrické. Avšak najväčším pokladom bol pôvodný Schmidtov teleskop, ktorý vynašiel Bernhard Schmidt v roku 1930. Kompletné vybavenie, bez ktorého by sa na hodinách Astronómie neboli obišli.
Harry mal dojem, že sa nikdy necítil tak príjemne a bezstarostne. Veď prečo by aj nie. Voldemort bol porazený raz a navždy, smrťožrúti pochytaní a väčšina z nich – až na utečencov – zavretí bezpečne pod zámkom v Azkabane a čo bolo najlepšie, Ginny bola s ním, bola len a len jeho a bozkávala ho. Cítil jej pery na svojich ústach a toho pocitu sa nevedel nabažiť. Jej pery ... Ginnine ústa ... chutili ako med, alebo skôr ako sladký nektár z ambrózie? Nevedel to celkom presne popísať, pretože ten pocit bol jednoducho neopísateľný. Jej bozky sa nedali ani len porovnať s tým, ktorý dostal od Čcho v piatom ročníku. Prstami jej vošiel do vlasov, vychutnávajúc si každý dotyk. Boli také hodvábne a voňali ako kvitnúca lúka na jar. Jej pokožka bola hebká ako zamat a on mal dojem, že sa pod jeho dotykmi rozplýva ako snehová vločka pod teplých dychom.

„Hm, hm,“ ozvalo sa odrazu zakašľanie a oni sa od seba vyplašene odtrhli.

„Ron!“ okríkol ho Harry červený v tvári, snažiac sa zachovať si aspoň štipku dôstojnosti.

„Naozaj by si s tým konečne mohol prestať, braček,“ oslovila Rona i Ginny s úsmevom od ucha k uchu.

„Ahoj Ginny,“ pozdravil ju čakajúc na jej reakciu a jeho sestra vedela, že keby nebol duchom, červenal by sa od hanby ako cvikla. Lenže teraz nevedela, čo robiť. Najradšej by bola vstala a vystískala ho od radosti, že ho vidí, lenže to sa nedalo.

„Ako sa máš?“ opýtal sa Ron rozpačito. „Dúfam, že na teba dáva pozor,“ uškrnul sa na ňu a žmurkol pritom na Harryho, no Ginny len prevrátila očami. Neznášala, keď sa hral na – veľkého – brata.

„Máme sa fajn, Ron. Nemohla som tomu uveriť, keď mi to Harry povedal,“ vychrlila napokon. „Čo sa stalo? Ako to, že si ... že si ostal tu?“

Ron si prisadol na lavičku k nim a zvesil plecia. „Nemám ani tušenia. Ako som už vravel Harrymu, ani len Dumbledore to netuší. Niečo sa stalo, ale nikto nevie čo.“ Mykol plecami a výraz v jeho tvári nadobudol neistý výraz.

„Ako dlho si ...“ ukázala neurčitý pohyb rukou a Ron pochopil.

„No, neviem presne, ale myslím si, že to mohlo byť chvíľu po tom, čo ma zasiahla tá kliatba. Veľa si nepamätám. Len ten zelený záblesk, krik a potom tú čudnú bolesť, ktorú som nachvíľu pocítil, keď ma to udrelo do pŕs,“ rečnil. „Potom prišla tma a zrazu som sa jednej noci ocitol presne tu, v Astronomickej veži. Lenže to už bol hrad skoro prázdny. Dokonca ani McGonagallová a Trelawneyka tu neboli. Tuším sa zotavovali z rán u sv. Munga. Ostali tu len duchovia, sochy a ukecané obrazy. Nikto mi nevedel povedať, čo sa stalo. Chvíľu som musel čakať a tak som si krátil čas rozhovorom s Dumbledorom a blúdením po hrade. Môcť sa dostať cez steny a neťahať sa po schodoch je celkom sranda. Mimochodom, teraz je už aj Snape v obraze. Hneď vedľa nášho bývalého riaditeľa. A je stále taký nepríjemný, ako bol aj predtým. Netopier jeden,“ frflal Ron.

Ginny i Harry sa museli smiať. Vedeli si celkom dobre predstaviť, ako sa musel Snape tváriť, keď ho uvidel a ako frflal, keď Ron navštevoval riaditeľa kvôli otázkam.

„A čo Hermiona?“ ozval sa zrazu Ron. „Jej ste nepovedali, že som ...“

„Ron, neviem, či je to najlepší nápad,“ skočila mu do reči sestra. „Mal by si vedieť, že to s ňou nie je dobré. Vlastne je to dosť zlé. Začíname si s Harrym myslieť, že sa sem nemala vracať.“

Ron sa zamračil. Nevedel, že je na tom Hermiona až tak zle. V noci, keď za ňou chodil bola spokojná, usmievavá a ... šťastná.

„Ako to myslíš?“ opýtal sa a črty jeho perleťovo bielej tváre stvrdli.

„Tak dnes napríklad dostala z transfigurácie hodnotenie troll z domácej úlohy,“ odvetil Harry a prikývol na potvrdenie svojich slov, keď naňho Ron neveriaco i šokovane vyvalil oči.

„To nemyslíš vážne!“ vykríkol priškrteným hlasom. „Hermiona? A troll?“ len krútil hlavou.

„Je to tak. A nielen transfigurácia jej robí problémy,“ dodala Ginny a vrhla na Harryho skúmavý pohľad, akoby si pýtala dovolenie, či môže povedať niečo, čo jej prezradil. „Harry mi povedal, že za ňou chodíš a ona si myslí, že sa jej s tebou sníva.“

„Harry!“ zvolal Ron dotknuto, pretože prezradil jeho tajomstvo.

„Prepáč,“ šepol Harry, ale necítil sa vinný ani v najmenšom. „Ale je to s ňou naozaj zlé, a myslíme si, že je to ... no ...“

„Proste, že je to aj kvôli tomu, že za ňou v noci chodíš,“ dokončila Ginny a zamračila sa. „Hoci som si to nevšimla.“

Ron sa zamračil a hodil po Harrym zlostný pohľad.

„Myslíme si, že by si za ňou nemal chodiť,“ navrhla opatrne a čakala na Ronovu reakciu. Jej brat bol občas prchký, ale vedel posúdiť situáciu a uznal, keď niečo prehnal.

„Myslíte?“ opýtal sa, otočený k obom chrbtom.

„Hej. Aspoň na čas, kým sa nepozbiera,“ navrhol Harry a Ron prikývol. Čo iné mu zostávalo. Ak na tom bola naozaj tak zle, musel jej skúsiť pomôcť aspoň nejako. A pozorovať ju môže predsa aj z diaľky.

„Tak dobre. Ale snažte sa jej pomôcť,“ prosil ich.

„Len keby sme vedeli ako,“ pomyslela si Ginny a chabo sa pousmiala.

***

V sobotu sa konal prvý metlobalový zápas. Bystrohlav hral proti Bifľomoru. Harry však nesedel vedľa Ginny na tribúne, ale za mikrofónom. Ginny mu navrhla komentovať zápas, profesorka McGonagallová súhlasila a on sa toho rád ujal, keďže už nehral. Iste, tréningov sa zúčastňoval a občas si zmeral sily s Ginny, ktorá bola nielen kapitánkou, ale hrala v zápasoch na poste stíhačky. Musel uznať, že jej to ide výborne. A rád s ňou prehrával, keďže sa s ním stavila o bozk za každú chytenú ohnivú strelu. No kto by už potom chcel vyhrať stávku?

Harry sedel za mikrofónom a sledoval dianie dolu na ihrisku, kde sa zoradili žiaci oboch tímov a profesorka Hoochová im vysvetľovala pravidlá hry, tak ako vždy. V skrátenej forme. Aby sa ich dodržiavali. Tú rozsiahlejšiu si nechávala pre zápasy so Slizolinom. Oni ich potrebovali stále pripomínať. Všimol si v hľadisku i Draca. Nepovzbudzoval. Len sedel a tváril sa zúčastnene. Viac si ho nevšímal. Od toho incidentu, kde ho našli visieť hore nohami vo vzduchu sa jeden druhému ešte viac vyhýbali a zdalo sa, že to obom nesmierne vyhovuje. Lenže hneď ako sa hráči dostali do vzduchu ho prestal zaujímať a on začal komentovať rozohranú hru.

Harry to nevedel, ale i Draco blúdil očami po chrabromilskej tribúne. Najprv len tak bezcieľne, ale po chvíli si uvedomil, že tam nikde nevidí tú peknú, kučeravú hlavu a zamračil sa. Keď sa neobjavila ani do bezprostredného začiatku zápasu, zdvihol sa zo svojho miesta a odišiel preč. Premýšľal, kde by tak mohla byť a či je to dobrý nápad, aby za ňou šiel. Vlastne ani nevedel, čo by jej povedal, keby sa predsa len rozhodol ozvať ku nej. Zamieril najprv do veľkej siene, ale tá bola prázdna. Jeho druhá voľba a vlastne i posledná bola knižnica. Do chrabromilskej klubovne by sa nedostal, to vedel celkom určite. Napokon, nemal ani šajnu, kde sa nachádza. Nikdy predtým ho to nezaujímalo. Nemalo prečo. Ale mal šťastie. Bola tam. Sedela za stolom priamo pod oknom a slnečné lúče sa kúpali v záplave jej gaštanových vlasov, ktoré ihrali lesklými tmavšími i svetlejšími odtieňmi. Bledé líca mala mierne červené a pery zamyslene našpúlené. Vedel, že si nad niečím láme hlavu. Vždy špúlila pery, keď premýšľala. Chcel vojsť, tváriac sa nenápadne a pôvodne plánoval len tak pohľadom preluftovať regáli s knihami, keď sa zastavil v pohybe a priam splynul so stenou, čo sa na ňu tak natlačil.

„Čo to ... do kotla!“ zaklial v duchu, keď si všimol akéhosi ducha vznášať sa nad Grangerovou. Vskutku ho zočil na poslednú chvíľu a len náhodou. Ak sa nemýlil, bol to ten ryšavec Weasley. Draco nevedel, čo si o tom myslieť. Ale zdalo sa, že Hermiona o ňom nemá ani potuchy. Ron len ticho sedel v okne rukou si podopierajúc bradu a pozorujúc Hermionu pri učení a slnečné lúče cez neho presakovali ako cez hmlu. Jeho pohľad sa znova upriamil na Grangerovú. Teraz mala zatvorené oči a ústa opakovali čosi, čo si prečítala a snažila sa zapamätať si to. Bola taká ... Draco si vzdychol.

„Vari som vážne chcel povedať pekná?“ uvedomil si a zamračil sa, ale neprestal ju pozorovať, presne ako Weasley. Len s tým rozdielom, že na jeho tvári nesedel prihlúply zamilovaný výraz. Draco si skoro nahlas odfrkol, ale včas sa spamätal. Jeho pohľad skĺzol po jej postave, sčasti skrytej za stolom a roztvorenou knihou a dopadol na tmavú zem. Zamračil sa ešte viac, keď uprel pohľad na tieň, krčiaci sa jej pri nohách. Akoby to nebol ani tieň, ale čosi ... čo nevedel pomenovať. Strhol sa, keď mu zrazu niekto poklopkal po pleci. Otočil sa a vyvalenými očami hľadel do tváre knihovníčky, madam Pinceovej. Tá naňho vrhla podozrievavý pohľad.

„Prepáčte,“ šepol ledva počuteľne a rozhodol sa radšej zmiznúť. Nepotreboval predsa, aby ho Pincetka odhalila a aby si Grangerka myslela, že ju nebodaj špehuje. Nešpehuje ju. Len ... len ... Draco si vzdychol. „Už mi asi začína šibať,“ zafrflal a zamieril späť na ihrisko. Predsa len bol zvedavý na výsledok zápasu. Nechcel si ho nechať ujsť, keďže ... No hej, Grangerka mala svoju spoločnosť, hoci o nej zjavne ani len netušila. Nevedel prečo, ale štvalo ho to. A naštvalo ho ešte viac, keď vyhral Bystrohlav. Stále nemohol zabudnúť tým chalanom, že ho tak ponížili, preto dnes fandil Bifľomoru, hoci ich družstvo na to očividne nestačilo. Jeho sklamanie z dnešného dňa bolo dvojnásobné.