Wardenka

7. kapitola

* Starosti *

Harry sedel pri raňajkách vedľa Seamusa a Deana a s spolu s Ginny a Nevillom sa bavili o metlobalovom zápase, ktorý sa odohral len pred troma dňami. Bystrohlav vyhral, ale skóre bolo vyrovnané. Keby Bifľomorský stíhač zbadal ohnivú strelu len o niečo skôr, boli by vyhrali oni.

„Aj tak si myslím, že tento rok majú skvelého stíhača,“ odsekla Ginny, pretože sa hádala s Deanom Thomasom, ktorý jej tvrdil opak. Myslel si, že ich stíhač je totálne drevo. „Nevyznáš sa v tom,“ trvala na svojom Ginny a obrátila sa na Harryho, aby ich spor nejako vyriešil.

„Harry, čo si o tom myslíš ty?“

Harry sa zamračil, otočiac sa k nej s plnými ústami omelety. Keď prehltol, uškrnul sa. „Iste, i ja si myslím, že Barnaby ako stíhač nie je zlý, ale mal by sa počas hry sústrediť viac na hru samotnú ako na dievčatá v hľadisku.“

Ginny vedela, že má pravdu, ale aj tak bola rada, že s ňou súhlasil. Otočila sa k Deanovi a veľavravne sa usmiala. Ten len mykol plecom a venoval sa svojim nedojedeným raňajkám.

Nikto si nevšimol, kedy vošla Hermiona do siene. Sadla si medzi Harryho a Nevilla, ktorý mal pred sebou na stole roztvorenú akúsi knihu o tropických rastlinách.

„Aoj,“ pozdravil jej s plnými ústami.

„Ahoj Neville,“ odvetila a kývla ostatným na pozdrav. Načiahla sa za jednou hriankou a do pohára si naliala tekvicový džús.

„Kde si bola?“ opýtal sa Harry, ktorý ju bedlivo sledoval. Už minule si všimol, že jeho kamarátka toho nezje príliš veľa. Skôr by povedal, že neje skoro nič. Bola bledá, pod očami mala viditeľné kruhy, ktoré by určite nezakryl ani Lavenderin make-up. Aj Ginny si to všimla. Aj ona na ňu chvíľu len uprene hľadela, nakoniec si však len vzdychla a i ona sa zahľadela do svojho taniera.

„U madam Pomfreyovej. Minul sa mi ... elixír,“ šepla tak, aby ju nik okrem neho nepočul.

Harry prikývol. Nevedel, že ho ešte stále potrebuje a mal obavy, pretože tento elixír bol návykový.

„Ešte stále nemôžeš spávať?“ opýtal sa a ona zdráhavo prikývla.

„Ale iste vieš, že by si nemala užívať toľko elixíru. Je to nebezpečné.“

„Viem, aj madam Pomfreyová ma na to dnes upozornila a varovala ma, že viac elixíru od nej nedostanem.“

Harry mlčky prikývol. Bolo vidno, že si ich liečiteľka robí svoju prácu dobre a dôkladne ako vždy.

„Chcela si ma tam nechať,“ prezradila mu.

„Prečo?“

„Má dojem, že nie som v poriadku, ale je to hlúposť,“ hlesla naoko bezstarostne. „Veď mi nič nie je.“

Harry na to radšej nepovedal nič, ale rozhodol sa, že z nej len tak nespustí oči. Niečo sa s ňou dialo a on vedel, že to má čo robiť s jeho kamarátom Ronom. Hermiona očividne trpí a sama si to nechce pripustiť. Tvrdohlavo sa pokúša zápasiť s pocitmi, ktoré nezvláda. Vedel, že by zrejme potrebovala pomoc, ale keď sa o tom minule rozprávala s Ginny, nakričala na ňu a tak radšej nechcel pokúšať šťastie. Okrem toho, v poslednej dobe sa cítil v Hermioninej prítomnosti akosi čudne. Akoby z neho unikalo šťastie, ale dialo sa to veľmi nebadane. Vždy posmutnel, alebo sa mračil horšie ako obloha za búrky. Zvláštne na tom bolo to, že len čo sa od nej vzdialil, všetko zas bolo v poriadku. Nechápal to. Aj teraz ho zvieral ten čudný stiesnený pocit, ktorý ho nútil myslieť na všetky tie smutné a strašné udalosti, ktoré ho sprevádzali po celý život ako bola napríklad smrť jeho rodičov a strata krstného otca. Harry sa striasol, akoby mu po chrbte prešiel mráz. Bolo to veľmi neobyčajné, pretože takéto čudné stiesnené pocity uňho vyvolávali len dementori a Hermiona rozhodne nebola žiadna odpudzujúca temná bytosť.

„Mali by sme ísť, inak prídeme neskoro na Dejiny,“ šepla a odložila na tanier nedojedenú hrianku.

„Aspoň, že dopila ten džús,“ pomyslel si Harry spokojný ako – tak a načiahol sa po svoju tašku, ležiacu pod stolom. Ostatní ich nasledovali zabratí do rozhovoru.

***

Hodina Dejín mágie sa vliekla Dracovi priam škrotím tempom. Akoby netrvala štyridsaťpäť, ale deväťdesiat minút. Bolo to niečo strašné. Vo vedľajšej uličke driemala Pansy ticho odfukujúc, rozvalená na svojej roztvorenej knihe. Keby profesor Binns hovoril o téme, ktorá by ho zaujímala, možno by dával pozor ako zopár „skalných“, ktorí odolávali jeho uspávaciemu hlasu, no to sa nestalo a preto si po piatich minútach prednášky o Deijnách trollov vytiahol čistý pergamen, namočil brko do atramentu a tváriac sa, že si robí poznámky, písal list. Len nedávno odpísal matke a sľúbil jej, že napíše aj otcovi. Prosila ho o to a on jej rád vyhovel. Už mal dopísané, keď v triede, kde sa ozývalo tiché pochrapkávanie a monotónny hlas profesora čosi buchlo. Otočil sa za tým zvukom ako väčšina tých, ktorí nedriemali, ale mali na mále a jeho pohľad sa uprel na štíhle dievča s bujnými vlasmi. Prekvapivo i Hermiona Grangerová zadriemala a zhodila na zem svoju knihu Dejín mágie. Teraz videl, ako ju rýchlym pohybom prútika zdvihla na stôl červená v tvári tváriac sa, že sa nič nedeje. Našťastie, profesor si to nevšimol.
Draco z nej nemohol spustiť oči. Bola ... iná. Zmenila sa a nemohol tvrdiť, že k lepšiemu. Bola síce ... pekná, to musel uznať, veď nebol slepý, ale pôsobila veľmi unavene a jej bledá tvár svedčila o vyčerpaní a napätí. Vedel, že sa jej momentálne nedarí a ako slizolinčan by mal byť rád, že s tou chrabromilskou bifľoškou to ide dolu kopcom, ale ... on nebol. Aj to bolo čudné a v mysli uvažoval, či by nemal zájsť za madam Pomfreyovou, aby mu stanovila presnú diagnózu zmätenosti alebo skôr pomätenosti. Uškrnul sa a jeho zamyslený pohľad padol na podlahu, tak ako stále, keď Hermionu z diaľky pozoroval. Ten tieň bol stále tam. A nevedel, či sa mu to zdalo alebo nie, ale bol tmavší ako naposledy. No možno to bolo tým, že v Rokfortskej knižnici bolo väčšie šero a vtedy si nevšimol, že tieň je rovnako tmavý. Zamyslene poklopkával brkom po lavici, keď znovu roztvoril pergamen a čosi tam narýchlo načmáral. List si znova prečítal a zložil ho vložiac do obálky, ktorú vytiahol spomedzi stránok knihy. Zapečatil ho a znova obálku schoval, aby ju hneď po hodine mohol poslať po svojom výrovi priamo do Azkabanu.

***

Hermiona bola neskonale šťastná, keď sa hodina Dejín skončila. Nemohla uveriť tomu, že zaspala priamo na vyučovaní. Bolo to nemysliteľné! Ešte teraz sa červenala, keď si na to spomenula. A pritom nebola ani unavená. V noci spala dobre. Ani sa jej nesnívalo s Ronom ako obvykle. Dokonca ani len nezaspala. Preto nemohla pochopiť ako sa jej niečo také ponižujúce mohlo stať. Potrebovala ísť na vzduch. Harry s Ginny mali mať o päť minút ďalšiu hodinu, ale ona mala mať voľno. A potom ju čakala ešte hodina Starobylých rún, hodina Aritmancie a dvojhodinovka Numerológie. Len čo vyšla na nádvorie, nastavila tvár slnku. Aj ruky mala studené ako ľad a tak bola rada, že má predsa len voľno a môže sa ohriať v posledných teplých lúčoch septembrového slnka. Prešla krížom cez nádvorie, nevšímajúc si nič a nikoho. Sadla si na drevenú lavičku obkolesenú z troch strán nízkymi kríkmi a tašku zložila nedbalo vedľa seba. Vytiahla z nej knihu Numerológie a chvíľu si opakovala učivo, ktoré brali na poslednej hodine. Konečne mala zo seba prvý raz dobrý pocit, pretože ako sa zdalo, bola naozaj pripravená. Hneď potom si prekontrolovala úlohu z Aritmancie a tiež ju odložila do tašky.

Keď jej nad hlavou zahúkala sova, zdvihla zvedavo hlavu. Bola to tá jej, ktorú jej rodičia obstarali toto leto v Šikmej uličke. Neveľká sivobiela sova s okrúhlymi žltými očami zosadla na operadlo lavičky, kde sedela jej panička a vystrčila k nej nôžku.

„Kde si sa túlala?“ opýtala sa jej nežne Hermiona, odväzujúc list. Sova zahúkala a obrátila svoju hlávku kamsi k neďalekým stromom. Hermy sa uškrnula, keď na jednom z konárov smrekov zbadala sedieť pekného výra skalného.

„No dobre,“ šepla, „tento krát ti to prepáčim, ale nech sa to viac neopakuje,“ dohovárala jej a mala dojem, že to sovička pochopila, pretože previnilo zahúkala akoby na ospravedlnenie. Hermione na krátku chvíľu ozdobil ústa ten jej zvláštny, pokrivený úsmev. Vytiahla z tašky vrecko sovích sušienok a rozsypala ich po lavici vedľa seba. Jej sovka zahúkala znova, no hlasnejšie a ten pekný čiernosivý výr sa vzniesol do vzduchu, zosadnúc opodiaľ v bezpečnej vzdialenosti od Hermiony. Zrejme však mal maškrtný žalúdok, pretože mu netrvalo dlho, aby sa osmelil a naparujúc sa s našuchoreným perím, ticho húkajúc počkal, kým si zobne zo sušienok jeho operená priateľka, až potom si zobol on.

Bolo to smiešne, no jej do smiechu nebolo. „Aspoň ty máš šťastie v láske, ako sa zdá,“ šepla a hlas sa jej zachvel. Utrela si slzu, ktorá sa jej neposlušne vykotúľala z oka, hoci sa ich snažila odohnať a načiahla sa po taške. Rýchly pohľad na hodinky jej prezradil, že do začiatku hodiny Starobylých rún jej ostáva približne desať minút. Bolo to tak akurát, aby sa dostala na prvé poschodie v ľavom krídle školy, kde mali učebňu.
No odrazu sa jej zatočila hlava a bola by spadla, isto sa riadne doudierajúc o kamennú podlahu chodby, keby ju nezachytili čiesi teplé ruky.

„Si v poriadku?“ opýtal sa jej ten známy zamatový hlas, ale ona neodpovedala. Snažila sa dostať svoje telo pod kontrolu, no mala chuť zakričať, že už dlho nie je. Uvažovala, čo sa jej stalo. Kráčala po chodbe mieriac na ďalšiu hodinu, keď jej prišlo mdlo, obliala ju horúčava a bola by stratila vedomie, keby ju ten niekto nebol zachytil a nepomohol jej sadnúť si na najbližšiu lavičku.

„Grangerová, ak mi ihneď neodpovieš, poputuješ priamo na ošetrovňu,“ naliehal ten hlas a ona ho len s námahou priradila k správnej tvári. Oči mala stále tuho prižmúrené, rukami pevne zvierala okraj lavičky a snažila sa dýchať zhlboka.
Ani jeden z nich si nevšimol, že medzitým zazvonilo a študenti sa vyrojili z tried.

„Len aby si sa tam neocitol ty!“ ozvalo sa odniekiaľ varovne a Hermiona konečne otvorila oči. Dívala sa rovno do tváre Malfoya, ktorý sa mračil nepriateľsky zazerajúc na Harryho.

„Harry,“ šepla, no jej hlas znel akosi cudzo, zachrípnuto. „Neurobil nič zlé,“ pokúšala sa mu to vysvetliť, hoci sama celkom nechápala ten spontánny čin toho slizolinčana, ktorý ju ešte nedávno s obľubou a veľkou radosťou nazýval humusáčkou.

„Naozaj?“ ozval sa Harry rovnako prekvapene ako sa Hermiona cítila a jeho pohľad preskakoval z kamarátky na Malfoya. „Tak ... prepáč,“ ospravedlnil sa a Malfoy stroho prikývol, neveriac vlastným ušiam, že sa mu Harry ospravedlnil. Vstal, prehodiac si svoju tašku cez plece a na odchode sa ešte otočil k Harrymu.

„Mala by zájsť za Pomfreykou,“ povedal a s akýmsi zvláštnym pohľadom, ktorý venoval ešte raz Hermione a porúčal sa.

Harry si k nej rozpačito prisadol, stále vyvedený z miery touto nevšednou udalosťou. „Si naozaj v poriadku?“ opýtal sa, chytiac ju za celkom ľadovú ruku.

„Hej, už sa cítim lepšie,“ odvetila. „A nepotrebujem ani Pomfreyku!“ zahundrala, rozčúlená, že študenti, ktorí boli na chodbe si ich zvedavo obzerajú.

„Si si tým istá? Stále si bledá ako rokfortský duch,“ doberal si ju, ale ona sa ani len nezasmiala. Vstala a mala naponáhlo.

„Harry, som okej, teraz ma ospravedlň, už meškám,“ odvetila a ponáhľala sa na svoju hodinu. Myšlienkami však bola inde. Myslela na ten krátky dotyk teplých rúk, na ten príjemný hlas, na ... na jeho blízkosť. A hnevala sa na seba, pretože by naňho nemala myslieť. Draco Malfoy by mal byť ten posledný, komu by mohla venovať čo i len myšlienku a predsa ... Vlastne by nemala myslieť na nikoho iného ako na Rona ... jej Rona ...

8. kapitola

* Čierna ovca rodiny *

Draco celé dva dni netrpezlivo čakal na otcov list. Vedel, že ak sa niečo týka čiernej mágie, jeho otec je ten pravý, na koho sa obrátiť. Nie, že by sa on sám momentálne zaujímal o čiernu mágiu, ale potreboval informácie a v školskej knižnici nenašiel to, čo hľadal. A keď sa na to opýtal profesorky, ktorá tento rok vyučovala Obranu, odporučila mu literatúru, v ktorej nebolo dokopy nič podstatné. Informácie, ktoré našiel v knihách boli krátke a akoby neúplné. Preto dúfal, že jeho otec mu bude vedieť povedať viac, alebo mu aspoň dá radu, kde hľadať. Keď v jeden večer zaťukal zobákom na okno nejaký neznámy výr, Draca ani len nenapadlo ísť mu otvoriť okno, no spravil to jeho spolužiak Rolon Jackson.

„Hej, Malfoy,“ zavolal naňho, keď si pozrel komu je list adresovaný. „To je pre teba,“ zahundral a vrátil sa do postele, kde mal položený obľúbený časopis Čarohráč (časopis o metlobalových hráčoch).

Draco okamžite vstal a odhodil rozčítanú knihu bokom. Keď netrpezlivo skladal sove list z nohy, nadurdene húkala, ale on si to nevšímal. Bol príliš zvedavý na to, aby bol aj ohľaduplný. K takému pokroku sa v premene svojej povahy zatiaľ nedostal, ale jednoznačne bola na zozname. Na prvý pohľad rozoznal úhľadný otcov rukopis a tak priam horel očakávaním, aké odpovede v ňom nájde. Chvatne ho otvoril a začítal sa do jeho obsahu.

„Syn môj,

som nesmierne rád, že si si našiel čas a spomenul si na svojho otca. Ďakujem za opýtanie, mám sa vzhľadom na okolnosti celkom dobre. Z časti i preto, lebo Azkaban už nestrážia dementori a tak nám od nich nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Iste si sa dopočul o tej zmene zákona, viem, že sa o to zaujímaš.
Samozrejme, že to nie je to také, aké to bývalo a chýba mi sloboda, ale viac ako čokoľvek iné mi chýba moja rodina. Možno som sentimentálny, ale až v ťažkých chvíľach si človek uvedomí svoje prešľapy, ktorých sa dopustil a začne si viac vážiť to, čo stratil.
Priznám sa, prekvapil ma Tvoj záujem o povolanie aurora. A hoci som ochotný schváliť jeho výber, aj tak ťa žiadam, aby si si to premyslel. Podľa mojej mienky by si sa skôr hodil na právnickú prácu, prácu so zákonmi, niečo, čo by vystihovalo Tvoj intelekt a úroveň. Ako som už povedal, nechcem Ťa do ničoho nútiť, ale žiadam Ťa, aby si pouvažoval aj nad inými možnosťami. Pokiaľ viem, do konca decembra máš ešte šancu zmeniť výber svojho povolania. Avšak zbytočne to neodkladaj.
Čo sa týka otázky, ktorú si mi v závere listu položil, je tu jedna vec, s ktorou sa Ti musím priznať. Nikdy som Ti to nespomínal, pretože na to nebola ani príležitosť, ani vhodná chvíľa ... Na tie otázky nájdeš obsiahle odpovede v diele od Noxissa Malforyho, ktoré sa volá „Temné bytosti v našom svete.“ Iste Ti neunikla podoba toho mena. Myslím si, že je na čase, aby si vedel, že Noxiss je môj nevlastný brat. Jeho knihu však v školskej knižnici nenájdeš. Musíš si ju objednať. Kvôli tomu, že bývalý minister zakázal vydavateľstvám publikovať ju.“

Draco nemohol uveriť vlastným očiam. „Ja ... ja mám strýka?“ zosunul sa na stoličku a znova prebehol pohľadom pár posledných riadkov otcovho strohého vysvetlenia. Čierna ovca rodiny bol asi najtrefnejší výraz, ktorým sa dal podľa neho opísať Noxiss Malfory. Už aj preto, že si pozmenil priezvisko. Ale Draco cítil, alebo skôr tušil, že tých rozdielov tam bude viac. Najlepšie na tom bolo, že mu jeho otec prezradil i adresu. V duchu si už odratúval zostávajúce dni, kedy mali povolený víkend v Rokville a uvažoval, či v Rokforte dokážu vypátrať, že sa na pár hodín odmiestnil a ak áno, čo sa v takom prípade stane. Nechcel by svoju fakultu obrať o body. Ale aj keby to zistili usúdil, že by mu to za to riziko stálo. Nielen, že bola teraz jeho zvedavosť vybičovaná do krajnosti, ale mohol zabiť dve muchy jednou ranou.

„Merlin, ja mám strýka,“ pomyslel si a stále držiac list v ruke hľadel do tmavej noci, ktorá pomaly rozprestierala svoj čierny plášť za oknom. Keď si neskôr líhal do postele ukladajúc sa k spánku, uvažoval, prečo sa jeho rodičia nikdy ani len slovkom nezmienili o mužovi, ktorý bol s nimi v príbuzenskom zväzku. Uvažoval, či má nejakých bratrancov, či sesternice, ba dokonca tetu. Pretože tú šialenú Bellu za svoju tetu nerátal. Neznášal ju. Keď mal pätnásť, stále doňho zabŕdala a otravovala ho stupídnymi otázkami, či už má frajerku a či sa vie bozkávať. Nečudo, že s ňou nemohol vydržať ani len v jednej miestnosti. A ak sa ocitol v jej spoločnosti, bol ostražitý a jej otázkam sa vyhýbal ako vedel. Vzdychol si a prevalil sa na bok. Už dlhšiu dobu zle spával. Nemyslel si, že ja za tým spln ... vlastne to vedel celkom iste. Ten dôvod mal krásne jemne kučeravé husté vlasy a múdre, nežné hnedé oči farby mliečnej čokolády. Len čo zavrel oči, uvidel jej tvár tak jasne, akoby stála priamo pred ním. Draco zaťal zuby a čeľusť mu stvrdla.

„Nesmiem na ňu myslieť, nesmiem!“ prikazoval si pošepky. Lenže bolo to viac ako nemožné. Keby tak len vedel, kedy a čo sa v ňom pokazilo, lebo inak to ani nazvať nevedel. Ako mal vysvetliť to, že z nej nemôže spustiť oči? Že sa mu páči? A že si o ňu dokonca robí starosti? Veď to nebolo u normálneho slizolinčana normálne. Vedel, že by s tým mal niečo urobiť, ale nevedel čo. A nemal mu kto ani poradiť. Bolo to proste beznádejné. Absolútne beznádejné!

***

Dni plynuli ako voda, no Ronovi Weasleymu sa zdali byť neskutočne jednotvárne. Svoj čas trávil rôzne. Ako však po väčšine zvykol, bol s Harrym. Či už sa zhovárali, alebo ho len sledoval ako sa učí a vytešoval sa, že on sa s učením moriť viac nemusí, alebo s ním lietal po metlobalovom ihrisku, keď Harry trénoval s Ginny. Len nedávno zistil, že aj to môže. Donedávna sa bál opustiť múry hradu. Ale bol len s Harrym, lebo mal obavy, že niektorí z kamošov by sa mohol prerieknuť a to nechcel. Hlavne kvôli Hermione. Videl, že je na tom zle. Na jednej strane ho to tešilo, lebo to znamenalo, že ho skutočne ľúbi a trápi sa jeho stratou, no na druhej strane ... Zožieral sa výčitkami, ktoré naňho útočili zakaždým, keď ju uzrel. Doslova im mizla pred očami. Harry i Ginny o ňu mali čoraz väčšie obavy, pretože si všimli ako za poslednú dobu viditeľne schudla. Stále bola bledá a unavená. Keď mu však povedali, že zaspala na hodine Dejín mágie, až vtedy pochopil aká vážna je situácia. Preto považoval za potrebné urobiť posledný krok, ktorého bol schopný z lásky k nej. Rozlúčiť sa a nechať ju na pokoji.

Keď sa v noci vplížil do chrabromilskej klubovne cez portrét Tučnej pani, tá len súcitne čosi zašomrala. Ron preplával vzduchom a chodbou so schodiskom prešiel bez problémov. Spomenul si, ako sa na nich raz dotĺkol, keď sa z ničoho nič zmenili na kĺzačku. Vtedy to bol riadny trapas a on ľutoval, že nevedel skôr o tom pravidle, alebo skôr opatrení, aby sa chlapci nedostali do dievčenských spální. Musel si priznať, že táto jeho súčasná „duchárska“ podoba mala svoje výhody. Iste, ale nebolo ich veľa. Chýbal mu hlavne ten úžasný pocit, keď mohol svoju Hermionku zovrieť v náručí a bozkávať ju na tie jej krásne ružové pery.

Nehlučne prešiel dverami dievčenskej spálne a najprv ticho počúval. Zdalo sa, že dievčatá už tvrdo spali. Preplával izbou a zastavil sa pri Hermioninom písacom stolíku. Mala na ňom fotky rodičov, Krivolaba a ich spoločnú. Odfotila ich Ginny. Bolo to minulé leto, tesne pred Billovou svadbou. Pamätal si na ten deň tak dobre, akoby sa odohral len včera. Nostalgicky si povzdychol a prešiel k Hermioninej posteli, aby sa usadil na jej kraj. Dlho, predlho sa na ňu díval, zľahla sa jej dotýkajúc a nežne ju hladiac po ruke. Neuvedomil si, že jej svojim dotykom spôsobil zimomriavky. Znova a zakaždým si musel pripomínať, aká je krásna, krehká a zraniteľná. A ľutoval, že ju nemôže objať, či pobozkať tak, ako by si bol želal. Tak vrúcne, ako o tom sníval toľko prebdených nocí. Do myšlienok sa mu vkradol obraz Viktora Kruma. Och, ako len vtedy žiarlil! Pravda, pred dvomi rokmi ešte netušil, že ho s Hermy spája viac ako len priateľské puto. Bol slepý a hluchý, keď to nevidel. Mohli byť spolu už dávno.

„Ron?“ Hermiona sa rozospato obrátila v posteli a zaklipkala očami, aby aspoň na pár minút zaplašila únavu a odohnala spánok, ktorý jej privieral viečka.

„Ahoj,“ pozdravil ju šepky, nespúšťajúc z nej zrak.

„Včera si za mnou nebol,“ podotkla ihneď vyčítavo, naťahujúc za ním ruku. Ako vždy sa ho túžila dotknúť a ako vždy jej pokus vyšiel na zmar.

„Ja viem, prepáč,“ ospravedlňoval sa kajúcne. Nevedel ako má začať, lebo nechcel počúvať obvinenia, ktoré by sa zniesli na jeho hlavu z tých sladkých pier, ale nemal na výber.

„Hermy ... ja ... ja viac neprídem,“ zahabkal.

Chcela niečo namietať, ale nedovolil jej to. Pohladil ju po líci a sklonil k nej svoju tvár tak, aby si od nej ukradol bozk. Vedel, že ho neucíti a bolo mu to strašne ľúto. Zachvela sa, keď zacítila ľahký závan chladu na pokožke tak ako vždy, keď bol v jej blízkosti, no neodtiahla sa. Ani si len nevyhrnula prikrývku vyššie ako to mala inokedy vo zvyku.

„Pochop to, je to len pre tvoje dobro. Ľúbim ťa, ale nemôžem sa pozerať na to, ako sa mi strácaš pred očami. Chcem, aby si bola šťastná so mnou, či bezo mňa.“

„Lenže ja nechcem, Ron,“ vzlykla a schúlila sa do klbka, zaboriac na chvíľku tvár do vankúša. „Sľubujem, že sa budem snažiť, len ma neopúšťaj,“ šepkala. Nedokázala viac udržať oči otvorené. Viečka jej od úmornej únavy samé klesali a spánok ju premáhal čoraz viac. „Ron ...“ hlesla a on sa na ňu len bezradne díval.

Ako však zvykol, i teraz si k nej ľahol a otočený tvárou k nej sledoval jej nepokojný spánok. „Dnes v noci s tebou ešte ostanem. Ale táto noc bude posledná Hermy,“ šepkal a ona zo ticho vzlykla.

***

Týždeň ubehol ako voda. Draco si všetko starostlivo naplánoval a pripravil, času na to mal až až. Mal dokonca zopár veľmi dobrých výhovoriek, keby ho prichytili. Lenže stalo sa to, čo by nikto nečakal. Riaditeľka im na raňajkách oznámila, že sa výlet do Rokville ruší, pretože väzňov na úteku stále nechytili. Avšak najviac sklamaný bol zo všetkých asi práve on. To však Dracovi úplne zmarilo všetky plány a jeho nálada klesla pod bod mrazu. Sedel vo Veľkej sieni a uvažoval, čo si počať, keď doň ktosi hodil nahnilé jablko. Ani sa len neobťažoval pozrieť, z ktorej strany to prišlo (vždy sa našiel niekto, kto mu nevedel dať pokoj), pretože tvár sa mu odrazu vyjasnila. Skoro sa od radosti nahlas rozosmial. Dostal nápad a čudoval sa, prečo mu to neprišlo na um skôr. Vstal a rozhodným krokom odchádzal zo siene. Vo dverách sa však skoro zrazil s Grangerovou. Tá sa zľakla, keď sa tam náhle objavil a z rúk jej vypadli na zem knihy. Len mávol prútikom a vzniesli sa do vzduchu.

„Prepáč,“ hlesol, podávajúc jej ich. Pritom si ju pozorne obzeral. Jej stav sa zjavne nelepšil. I dnes bola bledá a pod očami mala viditeľné kruhy. Pokojne by mohol tvrdiť, že sa cez noc zmenila na upírku, lenže to by bola hlúposť.

„Nič sa nestalo,“ odvetila prekvapene a ešte dlho sa za ním dívala. Spolu s Ginny, ktorá stála za jej chrbtom a celú situáciu ticho pozorovala.

„To je čudné,“ zašomrala napokon.

„Čo?“ ozvala sa Hermiona unavene.

„On.“

„Prečo?“ opýtala sa nechápavo mieriac k svojmu miestu pri ich stole.

„Ospravedlnil sa.“

„No a?“ nechápala Hermiona a pokrčila nedbalo plecami.

„Je to Malfoy!“ zvolala neveriaco a oveľa pokojnejšie dodala, že to nikdy nerobil.

„Hm,“ Hermy iba znova pokrčila plecami a sadla si, aby sa naraňajkovala. Problém bol v tom, že mala tak stiahnutý žalúdok a pomyslela si, že to bude výhra, ak doň dostane aspoň tekvicový džús.

Draco stále držal v ruke to nahnilé jablko a na tvári mu teraz sedel viac než spokojný úsmev. Bol to typický Malfoyovský úsmev, navlas taký ako Luciusov. Predsa len, niečo podobné mať museli, hoc sa líšili v mnohých ohľadoch. Mal takú dobrú náladu, že dokonca to jablko s tmavým hnedým kruhom na inak krásnom červenom povrchu premenil mávnutím prútika na kvet v črepníku a odlevitoval ho na podobločnicu okna na chodbe. Vybehol hore schodmi mieriac do siedmeho poschodia. Vedel, že Tajomná komnata bola zničená Diabolským ohňom z Crabbovho nepodareného kúzla, pri ktorom sám zahynul, ale keďže hrad prebehol cez prázdniny rozsiahlymi úpravami, dúfal, že aj túto miestnosť upravili. No čosi sa šuškalo aj o tom, že komnata ako najčarovnejšia miestnosť sa môže opraviť sama. Jeho zvedavosť teda bola na mieste.

Zastal na chodbe pri stene, o ktorej vedel, že by sa tam mali objaviť dvere. Musel chvíľu premýšľať, aby si zvolil správne to, čo potreboval. Spomenul si, ako ich pred pár mesiacmi, keď slizolinčania odmietli bojovať proti Voldemortovi evakuovali cez akýsi tunel do Kančej hlavy. To by bola skvelá úniková cesta. Draco si predstavil tú miestnosť, kde sa vtedy na krátku chvíľu ocitol a pevne veril, že sa dvere na stene objavia. Najprv sa nedialo nič a on si myslel, že jeho snaha je zbytočná, ale vo chvíli, keď už strácal nádej, stena sa začala meniť a objavili sa v nej hrubé dubové dvere zo železným kovaním a pántmi, ktoré pri otvorení trochu zaškrípali. Strčil hlavu dnu a neisto vstúpil. Miestnosť nevyzerala najhoršie, ale nedalo sa povedať, že je dokonale opravená. Steny boli také ako predtým, aj nábytok vyzeral ako nový, ale stále to tu bolo cítiť dymom.

„Kto vie, prečo?“ napadlo ho. Možno to však bolo preto, že to bola nevetraná miestnosť.  
Zamieril k zadnej stene, kde si pamätal, že boli dvere vedúce do tunela a priam podskočil od radosti, keď ich tam aj našiel a po otvorení zistil, že ten tunel tam skutočne je. Nezaváhal ani na sekundu a vykročil. Zo zadného vrecka nohavíc si vytiahol prútik a šepol: „Lumos.“ Koniec prútika sa rozsvietil a osvetlil tmavý priestor. Netrvalo mu dlho, kým vyliezol z portrétu v izbe majiteľa Kančej hlavy. Dievčatko z portrétu ho nesmelo pozorovalo schúlené v kúte obrazu. Urobil aspoň to, že ju pozdravil a pokúsil sa jej vysvetliť, že jej nechce ublížiť, lenže sa potreboval dostať zo školy na chvíľu preč bez toho, aby to niekto vedel. Pomyslel si, že keby mal Potterov neviditeľný plášť, nemusel by vysvetľovať celkom nič, ale on také niečo nevlastnil.

Hneď z izby sa odmiestnil preč. Mestečko, v ktorom sa následne ocitol mu ničím nepripomínalo známe ulice Londýna. Bobria roklinka bolo vskutku malé mestečko, ležiace v náručí hôr. Na vývesnej tabuli stálo, že má 1658 obyvateľov. Uškrnul sa. Áno, Londýn to rozhodne nebol. Rozhliadol sa vôkol po ulici a domoch, ktoré na nej boli postavené a rozmýšľal, ktorý by mohol patriť jeho strýkovi. Všetky boli iné ... žiadna radová zástavba. Preto vytiahol z vrecka bundy lístok s adresou.

„Dlhá ulica, Stodvadsaťtri,“ prečítal nahlas a znova si prezrel jednotlivé domy. Zbadal ho. Vykročil k nemu, obzerajúc si ho. Dom bol obohnaný kamenným múrom s kovaním a tiež kovanou bráničkou v sivobielej farebnej kombinácii. Pred domom a mal dojem, že aj za ním je celkom pekný dvor, úhľadne pokosený. Vpredu bol kúsok venovaný neveľkej, no peknej záhradke, ktorej dominoval keramický veterný mlyn, okolo ktorého boli roztrúsené väčšie i menšie biele kamene a kvety. Mal dojem, že muklovia tomu hovorili „skalka.“ Vtom ho napadlo, že mu otec nenapísal o svojom nevlastnom bratovi nič iné. Nevedel teda ani, či je čarodejník, šmukel alebo dokonca mukel. Mohol len predpokladať, že ak napísal tú spomínanú knihu, musel vedieť čarovať. Alebo nie? Zneistel, ale oveľa viac bol nervózny. I tak však nestratil odvahu a vošiel do dvora. Dláždeným chodníkom sa dostal až k dverám a načiahol sa za zvončekom. Ten však ani nestačil cinknúť, keď sa dvere otvorili a zastalo v nich približne osemročné dievčatko s veľkými modrými očami.

„Želáte si?“ opýtala sa a usmiala sa naňho s takým čudným pohľadom, aké vídal bežne u svojich zaľúbených spolužiačok.

„Bianca!“ ozval sa odniekiaľ spoza dievčatka mužský, karhajúci hlas. „Koľkokrát ti mám opakovať, aby si cudzím neotvárala!“

Dievčatko sa začervenalo, ale aj tak z neho nespúšťalo oči. V dverách sa vzápätí objavil vysoký, tmavovlasý muž statnej postavy a zakryl mu výhľad na dievčatko. Premeral si ho skúmavým, zamračeným pohľadom a zopakoval jej otázku. Draco zmĺkol a premeral si ho od hlavy po päty.

„Toto je tá čierna ovca rodiny?“ napadlo ho, ale svoju myšlienku si nechal len pre seba a pousmial sa. „Ja ... ja nie som vlastne cudzí,“ prehovoril Draco habkajúc. „Som ...“

„Malfoy?“ ozval sa muž zo dverí neveriac vlastným očiam.

Draco prikývol. „A vy ste zrejme môj strýko.“

9. kapitola

* Zakázaná kniha *

Draco sedel v obývačke a čakal, kým sa jeho strýko vráti. Nebol si istý, či ho tak môže nazývať, keď h prakticky len teraz spoznal, ale musel si priznať, že ten muž má niečo do seba a bol mu sympatický. Bianca, jeho dcéra sedela v kresle a civela naňho s tým prihlúplym úsmevom už asi desať minút v kuse, kým sa nevrátil jej otec a neposlal ju hrať sa do svojej izby. Poslúchla, ale nebola z toho práve nadšená a na svojho otca nepekne zazrela, čosi si šomrúc popod nos.

Noxiss podal Dracovi fľašu ďatelinového piva a sám si so svojou sadol pohodlne do kresla.

„Takže? Čo ťa sem privádza?“ opýtal sa chlapca a znova si ho premeral od hlavy po päty uvažujúc ako veľmi sa podobá na svojho otca a starého otca Abraxasa Malfoya. Tá istá farba vlasov, dokonca i farba očí a tá všetečná brada. Skoro si pri tom posmešne odfrkol.

„Otec len nedávno priznal ... akoby som to ... vašu existenciu ... Chcel som vás spoznať,“ odvetil, hrajúc sa s fľašou piva v rukách.

„Priznal moju existenciu?“ Noxiss sa hrdelne zasmial, ale na jeho smiechu nebolo nič veselé.

„Je mi ľúto, že to neurobil skôr,“ priznal Draco úprimne. „Rád by som vás bol spoznal.“

„A kde berieš tú istotu, že to isté platí aj z mojej strany?“ opýtal sa odrazu mrazivo jeho strýko a v Dracovi skrsol pocit, že tu nie je vôbec vítaný. Mal si to uvedomiť. Preto vstal a položil nedotknuté pivo späť na stôl, chystajúc sa odísť.

„Zrejme bola chyba, že som sem prišiel neohlásený. Mrzí ma to, ale chcel som vás spoznať. Je mi ľúto, ak som vás vyrušil. Prepáčte, nebudem vás viac obťažovať,“ ospravedlnil sa a založil si zamyslene ruky do vreciek čiernej bundy. Už vedel, že urobil chybu, ale mrzelo ho i to, že nezíska knihu, po ktorú prišiel. Už bol vo dverách obývacej izby, keď naňho Noxiss zavolal.

„Počkaj, nemyslel som to tak,“ hlesol a prehrabol si čierne, krátke vlasy prstami. „Je proste čudné, keď tvoj otec celý život o mňa nejavil sebemenší záujem a zrazu sa objavíš na našom prahu ty.“

„Ja viem a mrzí ma to. Môj otec nie je zlý, ale ...“

„Nie je zlý? Tak prečo sedí teda v Azkabane?“ opýtal sa pohrdlivo Noxiss a Draco si uvedomil, že priepasť, ktorá je medzi ním a jeho otcom sa nebude dať len tak ľahko zdolať.

„Dobre, tak nie je až taký zlý. Nevravím, má svoje chyby ...“

„Neobhajuj ho! Ak predo mnou chceš obstáť aspoň ty, nespomínaj ho. Nikdy,“ varoval ho strýko a Draco prikývol, že rozumie, hoci sa mu drala na jazyk otázka - prečo?

„Tak čo ťa sem privádza? Nejako nemôžem uveriť tomu, že toto je len zdvorilostná návšteva,“ vyzvedal Noxiss.

„Ak mám byť úprimný, tak nie. Ale ak by vám to nevadilo, k tomu sa dostaneme potom. Ja ... som zvedavý, čo sa stalo ... Prečo o vás nik nehovorí? Prečo vás označili za čiernu ovcu rodiny?“

„Je to dlhý príbeh.“

„Nevadí, mám čas,“ ubezpečil ho Draco a načiahol sa za svojím pivom. Bol trochu nervózny a vyschlo mu v hrdle. Najhoršie na tom bolo, že si pred chvíľočkou myslel, že jeho odhodlanie a útek a všetko, čomu sa vystavil vyjde na zmar. No šťastena stála pri ňom. Aspoň dnes.

„Je to nudný príbeh, ale keď chceš, máš ho mať. Tvoj dedo Abraxas sa po smrti svojej manželky zaľúbil do mojej matky. Nebola čistokrvná. Z toho zväzku som sa narodil ja. Otec by si bol moju matku zobral, lenže Lucius bol rozhodne proti tomu, vyhrážal sa, že ujde z domu a samozrejme, podarilo sa mu dosiahnuť, že otec matku napokon opustil a ostali sme sami. Nenávidím ho preto, lebo ma obral o to, čo som mohol mať. Šťastnú rodinu. Mojej matke to zlomilo srdce, keď ju opustil.“

„Je mi to naozaj ľúto,“ šepol zahanbene Draco. Nebolo to po prvý raz, čo sa cítil zahanbený otcovým počínaním. Aj preto sa rozhodol, že sa musí zmeniť. Nechcel byť ako on.

„Hm, aj mne. Preto nechcem, aby si ho v mojej prítomnosti spomínal, chápeš? Nemôžem mu prepáčiť jeho sebectvo.“

„A čo vy? Ste čarodejník?“

„Hej, som. Ale neštudoval som na Rokforte. Chodil som do Kruvalu. Z trucu,“ uškrnul sa. „Predpokladám, že ty si študoval na Rokforte, je tak?“

„Hej. A ešte študujem. Dokončujem si tak ako ostatní posledný ročník. Kvôli tým udalostiam ... iste viete.“

„Hej. Voldemort.“

„Hej.“ Dracovi sa zdalo, že mu dochádza slovná zásoba a zbytočne sa opakuje. „Ste ženatý?“

„Už nie. Som vdovec.“ Noxissovi to vypytovanie nebolo veľmi príjemné, ale bolo veľmi zaujímavé mať na nečakanej návšteve príbuzného. A bolo to zvláštne. Nikdy s Malfoyovcami neudržiaval rodinné styky, pretože ani on ani jeho nevlastný brat o to nestál. Stretli sa len jediný raz. Na otcovom pohrebe. Lucius sa naň iba zvedavo díval, ale ani s ním len neprehovoril. Zrejme usúdil, že mu za to nestojí. A vtedy sa rozhodol zmeniť si meno. Nepomohlo ani to, že si vzal za manželku mukelku. Ale bolo mu to jedno. Bol s ňou šťastný a to bolo hlavné. To, že ho jeho nevlastný brat nazýval „čiernou ovcou rodiny“ ho vonkoncom netrápilo. Preňho to znamenalo, že spolu nemajú nič spoločné. Teda skoro nič. A bol rád, pretože sa z neho vykľul vskutku „podarený“ braček. No ako sa mu zdalo, jeho syn bol evidentne iný. Ale aj tak ho zaujímalo, prečo zrazu ten záujem.

„Takže ... mám malú sesternicu,“ zamumlal si Draco viac menej pre seba. „Volá sa Bianca však?“

„Hej, Bianca, po manželke,“ Noxiss sa odmlčal a prenikavo sa zahľadel na mladíka. „Tak a čo ten druhý dôvod, pre ktorý si sa sem obťažoval?“

Draco sa pousmial. Ten chlap mu bol naozaj sympatický. Možno viac ako by si prial. „Ten druhý dôvod sa týka vašej knihy. Temné bytosti v našom živote.“

„Skutočne? Prečo sa o ňu zaujímaš? Aj ty špekuluješ s čiernou mágiou?“ Ak by bol chlapec povedal áno, vôbec by ho tým nebol prekvapil.

„No, v podstate sa snažím vypátrať viac o Dementoroch. Vo všetkých dostupných knihách o nich nie je nič podstatné. A keby nebolo môjho otca, ani sa len nedozviem, že ste tu knihu napísal a kto ste.“

„Takže je to vlastne jeho zásluha, že si tu?“

„Nie. Naozaj som vás chcel spoznať, ale potrebujem aj tie informácie. A kniha voľne nie je na predaj.“

„To nie je. Ten kretén Fudge to zakázal vydať! Ešte teraz to vo mne vrie, keď si na to spomeniem. A pritom tam nie je nič, len pravda.“

„Presne preto ju potrebujem,“ nadchol sa Draco.

„Tak dobre, jeden výtlačok ti môžem dať. Aj tak to tu len zapadá prachom.“ Noxiss vstal a prešiel k sekretáru. Otvoril ho a vybral z neho nie veľmi hrubú knihu viazanú v karmínovom obale. „Tu máš, dúfam, že v nej nájdeš, čo potrebuješ.“

„Ďakujem,“ riekol Draco spokojne, ale jeho pohľad padol na hodinky. Bolo skoro šesť. Mal by sa poponáhlať. „Budem už musieť ísť, aby ma nehľadali. Tak trochu som ušiel,“ priznal sa s miernym úškrnom a Noxiss mu ho opätoval.

„Myslel som si to,“ odvetil pobavene, keď ho vyprevádzal.

Draco sa vo dverách otočil a podal mu ruku. „Som rád, že som vás spoznal. Budem rád, ak vás budem môcť nazývať svojím strýkom. Môžem?“

Noxiss na chvíľu stratil reč, ale mykol plecami. „Nedbám, ... synovec.“ Usmial sa. Bol to celkom príjemný pocit, vedieť, že niekto z rodiny, ktorá o vás doteraz nestála, sa teraz zaujíma.

„Ešte raz ďakujem za knihu. Dúfam, že vám nebude prekážať, keď sa občas zastavím?“ opýtal sa ešte.

„Myslím, že to prežijem. Teraz už choď, aby si v škole nemal problémy. Dovidenia, Draco,“ Noxiss mu zamával a pozeral sa, ako sa mladý muž obozretne rozhliadol po ulici a odmiestnil sa. Ani si nevšimol, keď k nemu pristúpila dcéra. Až keď ho chytila za ruku, pozrel na ňu.

„Ocko, kto to bol?“ opýtala sa zvedavo.

„Tvoj bratranec. Draco Malfoy.“ Bianca sa usmiala. Aj ona dúfala, že sa ten pekný chlapec ešte ukáže.

***

Ginny pribehla za Harrym takmer bez dychu. Bola bledá a vystrašená.

„Ginny, čo sa stalo?“ opýtal sa chvatne.

„He ... Hermiona,“ vyjachtala zadýchane. „Odpadla. Museli ju odniesť do nemocničného krídla. Madam Pomfreyová vraví, že je to vážne a McGonagalka uvažuje o tom, že jej nedovolí ďalej študovať, pokiaľ sa jej stav nezlepší.“

„Pre Merlina!“ Nebol to Harry, kto to vyhŕkol, ale Ron, ktorý sa objavil v chrabromilskej klubovni, aby sa pozrel, čo je nové. „To nemyslíš vážne!“ vykríkol na sestru, ale tá len prikývla.

„Je to pravda Ron. Je na tom veľmi zle. Má horúčky a blúzni.“

Nebolo treba mu vravieť viac. Preletel cez stenu ako blesk a oni dvaja ho nasledovali. Keď dobehli do nemocničného krídla aj oni, Ron sa už vznášal pri Hermioninom lôžku a strápený ju pozoroval. Naozaj blúznila. Mala vysokú horúčku a nevnímala ich. Harry ju chytil za ruku. Uvažoval o tom, že McGonagalka má asi pravdu. Nemala sem chodiť. Bolo to pre ňu priskoro a hlavne teraz, keď vedeli, že sa s Ronovou smrťou vôbec nevyrovnala tak, ako im tvrdila. Ale uvažoval aj o tom, či na vine nie sú aj Ronove nočné návštevy, kedy si Hermy myslela, že len sníva. Čo ak prišla na to, že to nie sú sny? Dvere na ošetrovni sa otvorili a dnu vstúpila madam Pomfreyová s riaditeľkou, potichu sa zhovárajúc. Keď ich ošetrovateľka uvidela, zamračila sa.

„Čo tu robíte? Slečna Grangerová potrebuje pokoj! Choďte si po svojom. A týka sa to aj vás, pán Weasley. Povedala by som, že hlavne vás.“

„Pôjdeme, ale povedzte nám, či sa z toho dostane,“ naliehal Harry a ošetrovateľka zalomila rukami.

„To by ste nebol vy, však?“

„No tak, Poppy,“ zahriakla ju Minerva, aby im konečne prezradila podrobnosti jej stavu.

„Je vyčerpaná, veľmi vyčerpaná. Jej momentálny psychický stav na tom nie je dobre. Ale má šancu uzdraviť sa. Závisí to od toho, či ona sama bude chcieť. Ak nenastanú žiadne komplikácie, do konca týždňa by mala byť v poriadku.“

Harry spokojne prikývol. Ostávalo im teda len dúfať, že tie komplikácie nenastanú, a že sa všetko vyrieši.

„Pán Potter,“ ozvala sa riaditeľka a chytila ho za plece, odtiahnuc bokom. „Uvažujem o tom, že pošlem slečnu Grangerovú domov. Je očividné, že má problémy a učivo kvôli nim nezvláda. Nemôžem jej dovoliť, aby sa zničila. Mala by sa najprv pozbierať a potom si pokojne premyslieť, či sa sem vráti a dokončí posledný ročník, alebo nie. Iste ma chápete, mám za vás všetkých zodpovednosť a jej stav začína byť čoraz vážnejší.“

„Iste, pani riaditeľka, chápem to, ale mali by ste ešte počkať. Možno sa všetko napokon vyrieši.“

Harry to vravel s toľkou nádejou v hlase, že Minerva tomu naozaj chcela veriť. Ale už dlho Hermionu z diaľky sledovala a jej stav sa jej nepáčil. Fakulta kvôli nej prišla už o viac ako päťsto bodov a učitelia, ktorí ju predtým chválili sa na ňu teraz sťažovali. Bolo to ťažké, ale niečo robiť musela.

„Tak dobre, ešte počkám. Ale pokiaľ sa jej stav nezlepší, nebudem mať inú možnosť, ako poslať ju domov.“

„Dobre, ak sa jej stav nezlepší, podporím vaše rozhodnutie,“ pritakal a riaditeľka si znova vzdychla, posunúc si okuliare ku koreňu úzkeho nosa.

***

Bol už neskorý večer, keď sa chodbou zo slizolinskej klubovne rozlialo jemné, mäkké svetlo. Mladý muž našľapoval ticho a opatrne, aby ho neprichytil ani školník, ani jeho otravná mačka pani Norissová, ani Zloduch, ktorý by neváhal spustiť poplach, len aby ho prezradil a on dostal trest. Do hradu sa vrátil krátko pred večerou a ako sa zdalo, jeho neprítomnosť si nikto nevšimol. Samozrejme, komu by už len chýbal, nie? Knihu si starostlivo odložil, aby ju nik nenašiel. Len čo sa dostal na večeru, hladný ako vlk do veľkej siene, dopočul sa o tom, čo sa stalo Grangerke. Po celý čas sa nad večerou mračil, ale ani si to len neuvedomoval, kým sa ho spolubývajúci neopýtal, či mu zdochol Grif, že sa tvári ako boh pomsty. Iba čosi zašomral a nevšímal si ho.

Keď večer ležal v posteli, nepokojne sa na nej prehadzoval, mysliac na tú šprtku. Kto vie, čo sa jej vlastne stalo? Z toho čo počul sa veľa nedozvedel. Bál sa, že je to s ňou horšie ako to vyzeralo. Nakoniec vstal a obliekol si župan. Schmatol prútik a opustil izbu, kde sa ozývalo hlasné chrápanie jeho spolužiakov. Teraz mieril priamo na ošetrovňu a modlil sa, aby tam nenašiel toho hlupáka Weasleyho.

Potichu otvoril dvere a rozhliadol sa po ošetrovni. Svietilo sa v nej a madam Pomfreyová sa skláňala nad Hermionou kontrolujúc jej stav. Potom ju prinútila vypiť nejaký elixír a unavená s dlhým zívaním mierila späť do postele. Draco počkal, kým sa stratila a až potom vošiel dnu. Bol rád, že sa tu svietilo a tak svoj prútik zhasol. Zamieril k posteli, kde ležala a ešte raz sa cestou obzrel, či niekde neuvidí Weasleyho. Vydýchol si. Nebol tu nik. Len on ... a ona.
Podišiel až k jej posteli a zadíval sa na ňu. Už nebola bledá. Tvár mala rozpálenú od horúčky a v posteli sa nepokojne prehadzovala, s vlasmi roztrúsenými na vankúši. Ani sám nevedel čo ho nabádalo natiahnuť k nej ruku, ale urobil tak a jeho prsty skĺzli po jej horúcom líci. Jemne, celkom ľahko sa dotkol jej ruky, preloženej na paplóne cez brucho a zovrel ju vo svojej dlani.

„Keby som vedel, ako ti pomôcť,“ zašepkal a ona tichúčko zastonala. Na celkom krátku chvíľku pootvorila oči a Draco stŕpol. Znova ich však zavrela a spala nepokojným spánkom ďalej. Draco uvoľnil jej ruku zo svojho zovretia a odstúpil. Chvíľu tam nerozhodne postával, ale potom sa otočil a odišiel. Nemohol si dovoliť, aby ho tam nachytali. Ešte by si mohli myslieť, že jej chcel nebodaj ublížiť.
Ale on nechcel. Ani ho to len nenapadlo. Túžil jej z nejakého neznámeho dôvodu pomôcť, hoci zatiaľ nevedel ako. Spať však nešiel. Namiesto toho zatiahol zelené, zamatové závesy okolo svojej postele, rozsvietil si prútik a začal čítať knihu, ktorú mu dnes venoval jeho strýko.