Wardenka

1. kapitola

Súmrak života

Hermiona sedela na podobločnici okna v svojej izbe, ktorá bola vystlaná dekou a chrbtom sa opierala o veľký štvorcový vankúš s akousi napodobeninou anjela. Jeho bledomodré krídla boli rovnakej farby ako steny v jej izbe. Mala veľkú izbu. Mohli si to dovoliť, pretože miesta v ich dome bolo neúrekom a okrem toho ... bola jedináčik. No ešte nikdy v živote sa necítila opustená viac, ako po tieto dni, keď pred viac ako mesiacom navždy stratila svoju lásku, Rona Weasleyho. Plač ... slzy sa stali jej nerozlučným spoločníkom. Plakala, keď jedla, obliekala sa, čítala si, keď vstávala i keď usínala. Sprvu jej nechutilo ani jesť. Nechcela počúvať rady rodičov, ani dohováranie Harryho či Ginny. Mala dojem, že rana, ktorú utŕžila Ronovou stratou nikdy neprebolí.

Akoby na potvrdenie jej bolestných spomienok vonku zahrmelo a o chvíľu preťal tmavosivú oblohu jasný, rozvetvený blesk. Z ťažkých oblakov sa začali na zem znášať tučné kropaje dažďovej vody a zahmlili jej tak pohľad na ulicu pod oknom i park rozprestierajúci sa na druhej strane chodníka. Alebo to boli slzy, ktoré sa jej rinuli z očí už znova?
S Ronom spolu dlho nechodili. Vlastne tohto leta by to bol presne rok.
Položila si hlavu na kolená a rukami si ich objala. Štíhle telo sa jej chvelo pod návalom vzlykov, keď sa jej pred očami vynoril obraz tej bolestnej spomienky na chvíľu, keď sa Ron vrhol do cesty kliatbe, ktorá mala zasiahnuť ju. Vedela, že aj dnes bude zaspávať v slzách a nevedela nájsť dôvod, prečo by to v dnešnú noc malo byť inak.

Až teraz, ako sa zdalo dokázala úplne pochopiť i precítiť tú bolesť, ktorú v sebe toľké roky nosil Harry, a ktorá sa znásobovala v jeho srdci s každou ďalšou stratou. Či už to bola smrť Siriusa, Dumbledora, Remusa a teraz Rona. Aj ona smútila, keď jej zomrela babička ešte pred tým, ako sa dostala na Rokfort. Ale vtedajší smútok s terajším bol taký neporovnateľný.
Hermiona si zotrela slzy z líc a vrátila sa do postele, kde na prešívanej prikrývke ležal Krivolab. Hodiny na jej nočnom stolíku ukazovali pár minút po jedenástej v noci. Ani si nevšimla, kedy sa zažali pouličné lampy, lemujúce cestu po oboch stranách. Na ceste i na chodníku sa v ich nerovných povrchoch robili kaluže vody.
Vzdychla si a z nočného stolíka vybrala flakónik s modrastou tekutinou. Elixír Bezsenného spánku. Len s jeho pomocou už nekričala zo snov a nebudila sa každé ráno s plačom. Vďaka elixíru, i vďaka Harrymu, ktorý ju donútil užívať ho. Sám najlepšie vedel aké to je – budiť sa uprostred zlých snov. Chcel ju toho uchrániť. Robil to predsa kvôli nej. Mal ju rád ako vlastnú sestru. Bola jediná, ktorá mu ostala z ich priateľského trojlístka.

Posledné augustové dni tohto leta boli azda najťažšie. Ešte horšie než tie prvé, keď si naplno uvedomila, že všetko bude celkom inak. Lenže uplynulý rok bolo všetko akési zložité. Ronova neočakávaná smrť bola neprekonateľne neznesiteľná. Bolesť sa v úbohom dievčati miešala so zúfalstvom. Už toľko ráz  pomyslela na to, aké by to bolo, keby mohla ukončiť svoj život i ona. Jej Ron, jej milovaný Ron už neexistoval. Ostala jej po ňom diera v srdci a spomienky ... nič viac. Prázdne ruky, uplakané oči. Keby nebolo Harryho, ktorý ju vedel vždy povzbudiť, utešiť, hoc rovnako zdrvený žiaľom za najlepším priateľom, vôbec netušila, čo by s ňou bolo.
Zahľadela sa na prázdny park. Lístie v korunách stromov bolo ešte vždy zelené a ich konáre stále husto košaté. V pokojnej atmosfére nadchádzajúceho večera nič nenasvedčovalo tomu, že o týždeň sa začína september a s ním aj nový školský rok. Aj pre ňu. Spolu s Harrym a ostatnými sa rozhodli dokončiť si siedmy ročník na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej. Na ich škole. Ľútostivo si vzdychla. Krivolab vyskočil zo zeme a uvelebil sa na druhom vankúši, zamyslene jej hľadiac do očí. Aspoň sa jej to tak zdalo. Potom si však len zívol, zložil si hlavu na predné labky a zaspal.

„Týždeň, už len týždeň,“ vzdychla si sotva počuteľne a zložila si hlavu na kolená, ktoré zvierala rukami. Vedela, že o chvíľu ju jej mama zavolá na večeru, ale ona nebola hladná. Potrebovala sa prejsť. Prevetrať sa a utriediť si myšlienky. Ešte stále neprekonala stratu svojej prvej lásky a tá ju pálila v srdci i žilách každú minútu prežitého života. Jej rodičia o ňu mali strach. Len preto sa držala ešte nad vodou, aby im nespôsobila ešte väčšie starosti. Vstala a Krivolab nepokojne zapriadol. Ale nenasledoval ju. Stiahla si z vešiaka svoj obľúbený sveter a do vrecka si strčila pár siklov, zbehnúc dolu po schodoch. V obývačke hučal televízor, v kuchyni zasa mixér.

„Nebudem večerať, nečakajte ma. Vrátim sa neskoro,“ zakričala rodičom z chodby a vhupla som do pohodlných, čiernych topánok. Zavrela za sebou dvere a nadýchla sa sviežeho vzduchu. Zrazu nevedela, kam ísť. Tak len prešla na druhú stranu chodníka a kráčala zamyslene nevedno kam. Medzičasom sa zotmelo. Blúdila osamelá tieňmi i v svetle pouličných lámp, keď jej došlo, že nechcem byť sama. V mysli sa jej vybavil obraz len jedného, jediného človeka, s ktorým by mohla v tej chvíli byť.

„Harry,“ vyslovila nahlas svoju myšlienku a v okamihu sa premiestnila. Vedela, kde ho hľadať. Dom na Grimmauldovom námestí bol teraz jeho. Harry na ňom spravil už nejaké úpravy. Podarilo sa mu dokonca odstrániť zo steny obraz Siriusovej škriekajúcej matky, hoci nikomu nikdy neprezradil ako to spravil. Usmieval sa pri tom od ucha k uchu a toto tajomstvo si nechával pre seba. Na ulici bolo ticho. Hermiona vybehla hore schodmi a otvorila si jednoduchým kúzlom. Nikdy neklopala. Nemusela. Harry jej prízvukoval, že čokoľvek bude potrebovať, môžem prísť. Kedykoľvek. Vravel, že jeho dvere sú pre mňa vždy otvorené. Presne, ako jeho náruč. A práve to potrebovala.

„Harry?“ Hermiona sa ozvala do ticha sporo osvetlenej chodby. Žiadna odpoveď. Uškrnula sa a pomyslela si na ducha Moodyho, ktorý tu jeden čas vítal návštevníkov ako nástražná pasca na Smrťožrútov. Aj ten by jej bol teraz milší ako to ticho, do ktorého sa započúvala. Zdalo sa jej, že z hora predsa prenikajú nejaké zvuky.

„Harry?“ zopakovala polohlasno a vykročila, pridržiavajúc sa točitého kovového zábradlia. Hudba. Teraz už celkom jasne rozoznávala jemnú romantickú melódiu, ktorá sa niesla v rytmických tónoch zo starého gramofónu. Zachytila zvuky krátkeho, rozjareného smiechu a potom ... Zdalo sa jej to, alebo ...? Na chvíľu som zastala a znova sa pozorne započúvala. Pokročila bližšie ... zo zvedavosti ... nevedela, či by nebolo lepšie odísť, ale tá zvedavosť ...

Hermiona podišla až k pootvoreným dverám a zatajila dych vo chvíli, keď sa izbou rozľahli tóny piesne vychádzajúce zo starej platne. Tancovali, držiac sa v objatí, pohybujúc sa v tónoch hudby. Nechcela ich rušiť. Aj tak si vďaka nej užili tak málo súkromia. Už sa v tomto začínala podobať na Rona, ešteže sa včas spamätala.

„Hermiona! Do čerta s tebou!“ nadávala si v duchu. Zbledla, keď jej drevená podlaha pod nohami zavŕzgala. Zamrzla na mieste, ale len na malú chvíľu. Zdalo sa však, že si nič nevšimli. Otočila sa na päte a vytratila sa preč. Znovu do tmavých ulíc. V hrdle jej vyschlo. Cítila sa horšie, ako predtým. Spomenula si na svoj prvý bozk s Ronom. Vždy si predstavovala, že Ron bude ten, kto ju ako prvý pobozká, hoci bola pravda, že ho predbehol Viktor Krum. Ale bol to len bozk. A s tými, ktoré dostala potom od Rona sa nedal porovnať. Bodaj by aj nie, veď Ron si to dosť dlho nacvičoval na Lavender.

V tom jej to došlo. Vedela, čo potrebuje. Dostať z hlavy myšlienky, na ktoré teraz nechcela myslieť, na ktoré sa nechcela ani len za mak sústrediť. Nechcela ich vnímať, pretože pre ňu predstavovali trpkú, neznesiteľnú bolesť. Potrebovala aspoň na chvíľu zabudnúť. Preto zamierila rovno do Deravého kotlíka. Tam si sadla za malý, drevený stôl, celkom do kúta a rozhliadla sa po začadenej miestnosti od cigaretového dymu. Ten štipľavý dym a jeho pach ju pálil v očiach a štípal v nose, ale v duchu si povedala: „Kašľať na to!“
Od barmana si objednala prvý pohárik Ohnivej whisky a kopla to do seba. Bola prekvapená, aké je to silné. Pálenka sa jej rozliala po hrdle a rozpálila jej vnútro účinnejšie ako jeden dračí dych. Bola presvedčená, že už po tom prvom poháriku jej musí tvár blčať odtieňom vlčích makov, ale ani na to nechcela myslieť. Bola tu, aby nemyslela a šlo jej to celkom dobre. Pohárik za pohárikom sa to dokonca zlepšovalo. Nevedela, koľko toho presne vypila, ale zdalo sa jej, že to bolo len päť pohárikov. No podľa toho ako sa teraz cítila, to kľudne mohlo byť aj pätnásť. Už po treťom prestala vnímať tú dokonalú realitu okolo, ktorá sa na ňu vyškierala a cerila svoje tesáky. Alebo to bol barmanov úsmev, keď jej oznamoval, že má skutočne dosť a viac jej nenaleje? Naozaj mala dosť. Aspoň tak usúdil posledný triezvy kúštiček nejakého končeka mozgu v jej hlave. A možno to bol len hlas strážneho anjela. Nikdy si nepredstavovala, že je vysoký, štíhly, so smutnou tvárou a plavými vlasmi. Ale nemal krídla! Uvedomila si, že ju škaredo oklamali! Hermiona zalovila vo vrecku a vybrala drobné, ktoré jej tam veselo cinkotali, akoby sa jej aj tie mince vysmievali. Nevšimla si, že barman, ktorý si chcel vziať  viac ako mal pýtať sa teraz kyslo zatváril, ale predsa sa úctivo uklonil jej samozvanému záchrancovi.

„Prečo nemáš krídla?!“ opýtala sa Hermiona pobúrene a zahľadela sa na jeho rozmazaný obraz.

„Už máš naozaj dosť, Grangerová,“ zahundral a zdalo sa, že len veľmi neochotne jej pomohol vstať, čo bolo dobré, pretože ona sama by sa v takom stave ledva udržala na nohách.

„Ja viem, ty mudrc,“ vykoktala nesúvisle. Na viac sa nezmohla. Čerstvý nočný vzduch, do ktorého ju neznámy skôr vyniesol, ako šla po vlastných ju ovalil do tváre a jej sa priam šialene zatočila hlava. Pomyslela si, že musela asi celá ozelenieť, pretože počula ako tlmeným hlasom zaklial, keď sa zviezla na zem a nahla k odpadovému košu, aby si vyprázdnila rozhojdaný žalúdok. Len nezreteľne vnímala silu ruky, ktorá ju napriek všetkému jemne držala okolo pása a druhú, ktorá ju trochu kvákala za vlasy, aby si ich neušpinila. Keď sa zdalo, že z nej bol vonku aj včerajší obed, posadil ju na schody a znova odbehol do krčmy. Vreckovkou, ktorú jej predtým vtisol do ruky si otrela ústa. Bolo to zvláštne, ale už aj táto činnosť bola pre ňu akási namáhavá.

„Na, vypláchni si ústa,“ prikázal a podal jej pohár studenej vody. Vzala ho do roztrasených rúk a poslúchla. Bolo jej neskutočne zle. V jednej chvíli si myslela, že možno zomiera, pretože si to tak dlho a vrúcne priala.

„Myslíš, že ešte budeš ...“ nedokončil vetu, pretože pokrútila hlavou. Bolo jej naozaj lepšie. „Tak poď, odvediem ťa domov,“ povedal, pomáhajúc jej na nohy, ale potom sa ozval znovu. „Kde vlastne bývaš?“

„Prasličková 7,“ odvetila neomylne naučenú adresu svojho domova od detstva a on prikývol. Vybehol na chodník a zapískal. Zdalo sa jej, že o chvíľu pri ňom pristavilo akési auto. Nebola si istá, ale vyzeralo ako modrá machuľa a na kapote mu svietil nápis TAXI. Skoro sa rozosmiala. Tak dlho sa neviezla taxíkom. Sedela na zadnom sedadle a cítila sa veľmi mizerne a ospalo. Hlava jej bezvládne odkväcla na jeho plece, ale on sa na počudovanie neodtiahol. Bola mu za to vďačná. Vlastne, keď tak nad tým uvažovala, ani nemala byť prečo. To bola jeho práca, či nie? Alebo to strážni anjeli nerobievajú? Začula, ako povedal taxikárovi adresu a vyrazili. Žalúdok sa jej nepríjemne krútil, ale len chvíľu, kým sa znova upokojil. Asi to bolo tým alkoholom, no zdalo sa jej, že len čo nastúpili, museli hneď aj vystupovať. Akoby nešli taxíkom, ale Rytierskym autobusom, ktorý bol známy svojím šialeným tempom jazdy. Jej anjel strážny videl, že chôdza je pre mňa dosť veľkým problémom, preto ju jediným pohybom vzal do náručia. Nebránila sa. Cítila sa ľahká ako pierko. Akoby sa svet okolo nej zrazu vyjasnil a ona bola uchránená všetkých tých bolestivých pocitov. Akoby bola uzavretá vo vákuovej bubline. Len ona, Hermiona Grangerová. Ale niečo ku nej predsa len preniklo. Zvuk jeho srdca, jeho teplý dych, ktorý ju šteklil na tvári ... jeho vôňa. Prečo musel tak dobre voňať? Asi to bolo v jej povahe, analyzovať. Zdalo sa jej, že to čo cíti je zmes citrusov a drevín, možno pyžma a ešte bergamonu. Tá vôňa bola ... nezabudnuteľná.

Nevidela, ako si otvoril dvere na dome, ale bolo jej to celkom jedno.

„Kadiaľ?“ opýtal sa šeptom nerozhodne zastaviac sa v chodbe.

„Hore schodmi a doprava,“ odvetila mu s hlavou opretou o jeho hruď. Počúvala ako mu pravidelne bije srdce a ten zvuk ju upokojoval. Zdvihla k nemu hlavu a nakrivo sa usmiala. „Ty máš modré oči,“ zvolala trochu rozjarene. Znova ich zavrela a započúvala sa do zvuku jeho rytmických úderov srdca. „Páčia sa mi modré oči,“ zašomrala, ale nebola si istá, či jej tú poslednú vetu rozumel. Vlastne jej to bolo jedno. Viečka jej oťažievali a chcela iba spať. Alebo už vari spala? Nevedela, či sa jej to snívalo, alebo či naozaj začula, ako jej anjel strážny dohováral:

„Spi, Grangerová a už sa nikdy neopi!“  

Chcela mu odpovedať, ale jazyk mala zrazu ťažký ako z olova a myšlienky jej nedávali zrazu zmysel.

O týždeň neskôr stála na vlakovej stanici s Ginny, Lunou i Nevillom, zatiaľ čo Harry naložil aj jej kufor do kupé vlaku. Krivolab si spokojne priadol v jej náručí a nezdalo sa, že by sa na tú cestu netešil. Zdalo sa jej, že je zrejme jediná, kto neprejavil dostatočné nadšenie. Ale ako sa tešiť, keď tam bude chýbať ten, ktorého už nikdy nenájde a neuvidí? Toho, ktorý ju nikdy nepobozká, nezovrie v náručí, nebude si ju doberať, nebude ju zlostiť svojimi medzerami vo vedomostiach a ona mu nebude môcť pomôcť ani s opravou úloh, ani s praktickým precvičovaním kúzel? Vzdychla si a jej pohľad sa skĺzol po vagónoch vlaku. Bolo by to hlúpe, keby si na poslednú chvíľu svoje rozhodnutie rozmyslela? Nevedela, čo robiť.

„Hermiona, tak už poď,“ zavolal Harry ponad plece a natiahol k nej ruku v akýchsi obavách, ktoré jej vyčítal z nepokojných očí. Poslúchla. Vlak zapískal a ona sa ešte stihla otočiť, aby videla ako cez bariéru kamennej steny stihol niekto na poslednú chvíľu prejsť. Skutočne. Vysoká, štíhla postava oblečená celá v čiernom sa náhlila so svojím kufrom k poslednému vozňu vo vlakovej súprave. Ani si ju nevšimol. Ponáhľal sa. Len čo sa jeho noha odlepila od zeme a on za sebou zavrel dvere vozňa, vlak sa pohol s hlasným pískaním a para rušňa zahalila nástupište. Doteraz ani len netušila, že sa aj Draco Malfoy rozhodol dokončiť si siedmy ročník. Potlačila ďalší vzdych. Tento rok bude preňho zrejme oveľa horší ako pre ňu. Zatiaľ čo ona sa stretne s ľútostivými pohľadmi plnými súcitu (ktoré tam neznášala), jeho čakajú posmešky, krivé pohľady, osočovanie. Ale tak mu treba! Je to Malfoy. Syn smrťožrúta, ktorý teraz hnil vo väzení za všetko, čo kedy spáchal. Bolo to len a len spravodlivé.

2. kapitola

Sen, či duch?

Celú cestu vo vlaku bola Hermiona ticho. Vlastne sa tvárila, že si číta. Bolo to tak lepšie. Alebo nie? A hoci celé prázdniny do Denného proroka ani len nenazrela, teraz ho aspoň po očku sledovala, keď v ňom obracala stránky. Pozorovala meniacu sa krajinu za oknom, premýšľajúc o svojej prvej ceste na Rokfort. Vtedy bola plná očakávaní a nadšenia. A hľadala Nevillovu ropuchu Gertrúdu, keď vpadla do kupé, v ktorom sedel Harry s Ronom a on skúšal predviesť akési kúzlo, ktoré mu samozrejme nevyšlo. Kto by si bol vtedy len pomyslel, čo všetko sa zmení a ako drasticky.

Len čo ich kupé opustila bucľatá predavačka s vozíkom naloženým samými dobrotami a Harry každému kúpil čokoládovú žabku, ozval sa Neville.

„Čo si dostal na narodeniny?“ opýtal sa a Hermiona bola jediná, ktorá pri tej otázke stuhla ako socha. Celkom zabudla na jeho narodeniny. A to bola jeho najlepšia priateľka? Uprela naňho svoj previnilý pohľad a jej ústa zašepkali tiché: „Prepáč.“

Harry len prikývol, hoci sa Ginny trošku zamračila. Nehneval sa na ňu. Nemohol. Vedel, že si prežila svoje. Okrem toho, cez leto bola po svojich rodičov až v Austrálii. Ale to i tak nezotrelo vinu, ktorú cítila. Vyčítala si, ako bolo vôbec možné, že zabudla na jeho narodeniny, ale Harry si z toho nič nerobil a pokračoval v rozhovore s Nevillom a Lunou.

Možno preto, že sa tak červenala od hanby sa radšej skryla za roztvorenými novinami a až teraz si všimla článok s nápisom: „Ministerstvo sa konečne túži zbaviť dementorov!“ Poposadla si a začítala sa do článku.

„Minister Kingsley Shacklebolt dnes v skorých ranných hodinách uviedol rozhodnutie Wizengamotu, ktorého členovia rokovali dlho do noci, a podľa ktorého sa rozhodli nadobro zbaviť dementorov. Tieto tvory doteraz využívalo ministerstvo na stráženie čarodejníckeho väzenia Azkaban. Keďže sa však v boji pridali k Voldemortovi, označili ich za nedôveryhodné bytosti.

„Iste, je to skutočne tak,“ podal pre Denného proroka vyhlásenie Percy Weasley, osobný asistent ministra. „Momentálne je táto otázka v štádiu riešenia. Máme pred sebou viaceré problémy, ktoré pred nami vyvstávajú. Ako napríklad jeden z mnohých uvediem fakt, že sa ešte neurčila náhrada za dementorov, ktorí strážili Azkaban.“

Kto vie, čo sa stane s týmito temnými bytosťami? Odvelia ich niekam do vyhnanstva, alebo sa rozhodnú zničiť ich? To zatiaľ ostáva otázne.“

Rick Murdoch

Zamyslene zložila noviny a sľúbila si, že si konečne urobí čas a preštuduje všetky výtlačky novín, ktoré si neprelistovala cez uplynulé leto.

Stromy a kríky sa striedali s lúkami a pasienkami. Keď boli čoraz bližšie Rokfortu, myšlienky sa jej stále viac a viac točili okolo Rona. Stále mala pred očami jeho smrť. Zelený záblesk svetla, ktorý zbavil jeho mladé telo života násilne a akosi priskoro vytrhol z neho jeho ducha. Vôbec netušila ako zvládne príchod do školy. Obávala sa, aby odtiaľ neutiekla so slzami v očiach zaprisahávajúc sa, že tam nikdy viac nevkročí. Ani nevedela, kedy sa nasúkala do habitu a vystúpila z vlaku na stanici v Rokville. Všetko vnímala ako v spomalenom filme. Alebo bola spomalená len ona a všetko okolo nej plynulo akousi šialenou rýchlosťou? Mala chuť zakričať na plné hrdlo, aby to prestalo.

Harry sa ku nej naklonil. „Hermy, si v poriadku?“ opýtal sa, starajúc sa. Zjavne ho znepokojil jej neprítomný výraz v tvári.

Nasilu sa pousmiala tým pokriveným úsmevom, ktorého bola v poslednom čase schopná. Bol jediný, ktorý dokázala na tvári ako tak vyčarovať a udržať pár krátkych sekúnd. „Ale iste.“

Nezdalo sa, že by ho jej odpoveď uspokojila, ale aj on sa pousmial a pomohol jej nastúpiť do koča, presne tak ako Ginny a Lune. Sadla si a uvedomila si, že sa jej trochu trasú ruky. Aby to zamaskovala, strčila si ich do vreciek habitu. Nevšimla si, že Luna na ňu akosi divne hľadí. Akoby vedela niečo, čo ostatní ani len netušili. Ale to bola celá Luna. V ušiach jej viseli náušnice v tvare ďatelinových štvorlístkov a na krku jej obľúbený korkový náhrdelník. Iste, mala ťažké detstvo. Vyrastať bez matky muselo byť hrozné. Hermiona si nevedela predstaviť, že by som nemala svoju matku. Presne tak, ako bolo pre mňa ťažké prijať skutočnosť, že Ron je mŕtvy.

Koč sa pohol. Teraz Testraly, ktoré v nich boli zapriahnuté videli všetci piati. Dokonca i ona. Spomenula si, ako na nich raz dokonca leteli. A to sa lietania vždy tak bála. Vedela, že na nich už nikdy v živote nevysadne, ale tiež zistila, že strach z lietania nie je v porovnaní ničím oproti strachu zo straty milovanej osoby. Jedno však musela uznať. Boli to úchvatné tvory. Čierne ako noc, s telom koňa a krídlami ako mnohonásobne zväčšený netopier. Vyvrátila hlavu dohora a uvidela nebo posiate hviezdami. Keby tak odrážalo jej náladu, boli by na ňom búrkové mračná a z oblohy by sa k zemi znášali dažďové kvapky hlbokého smútku, ktorý v sebe stále zamykala.

Počas leta hrad vraj stihli zrenovovať. Vôbec netušila, koho menovali riaditeľom. Popravde, Denného proroka už dávno nedržala v rukách, čo bolo u nej nezvykom, keďže správy priam hltala. Presne ako knihy. Ale mala svoju predstavu.

Hrad svietil do noci tisíckou svetiel i svetielok. Hagridova mohutná postava ich vítala pri vchode a jeho obrovské ruky sťa lopaty na nich mávali. V jednej zvieral lampáš, ktorý vrhal do tmy trblietavé, zamatové svetlo. Po jeho pravici sedel Tesák a veselo na štekal.

„Ahoj Hagrid,“ pozdravili mu zborovo, len čo sa im ozval svojím hromovým hlasom.

„Čauko, decká. Som rád, že ste sa vrátili. Bez vás by to tu nebolo ono.“

„Aj ty si nám chýbal Hagrid,“ povedal Harry za všetkých a objal ho. Hagrida to samozrejme ako vždy dojalo. Zasmrkal nosom a rýchlo si utrel slzu z oka, tľapkajúc ho opatrne po chrbte.

„Ponáhľajte sa, aby ste nezmeškali začiatok. A Harry,“ zavolal za ním, sám sa náhliac do veľkej siene, kde už mal byť a aj on mal sedieť za profesorským stolom, „príď zajtra na čaj,“ žmurkol naňho a ešte raz im zamával.

Vošli dovnútra len malú chvíľu pred tým, ako schody zabrali noví prváci. V Sieni bolo rušno. Hermiona videla mnohé tváre, ktoré poznala a spomenula si znovu na tých, ktorí medzi nimi už neboli. Srdce jej stislo, keď sa pozrela na miesto pri stole, kde obvykle zvykol sedávať Ron. Teraz tam sedelo akési plavovlasé dievča a veselo sa zhováralo s kamarátkami. Asi to bola druháčka. Nevedela to, lebo ju nepoznala. Minulý školský rok trávila s Ronom a Harry v honbe za Horcuxmi. Trochu tej blondínke závidela tú jej bezstarostnosť a v kútiku duše mala chuť chytiť ju za vlasy a stiahnuť z Ronovho miesta. Ale samozrejme, že to nespravila. Zvíťazil jej zdravý rozum a slušná výchova. Ešteže tak. Inak by ju musela madam Pomfreyová vyhlásiť za šialenú. Nebola by tak ďaleko od pravdy. Občas mala pocit, že skutočne šalie z toho smútku.

O malú chvíľu si riaditeľka vyžiadala ich plnú pozornosť a do siene začali vchádzať prváci v sprievode zástupcu riaditeľa, profesora Trevora Beara, ktorý ako sa neskôr dozvedeli, prebral vyučovanie elixírov po nebohom profesorovi Snapovi. Pozrela sa naňho len zbežne. Bol vysoký, štíhly, mal krátke azda orieškovohnedé vlasy a sivé, prenikavé oči. Nevyzeral tak prísne a stroho ako Snape. Mohli teda len dúfať, že hodiny s ním nebudú žiadna krížová výprava.

Pieseň klobúka počúvala len na pol ucha. Ospevoval koniec Voldemortovej hrôzovlády, slávu a udatnosť tých, čo prežili i tých, ktorí sa zaslúžili o slávu in memoriam a padli v boji. Privítal tu nielen starých študentov, ale aj nováčikov a nezabudol zdôrazniť, že láskou, spoluprácou a porozumením sa dosiahne viac ako nenávisťou a hrubou silou. Potom mala znova príhovor riaditeľka, ktorou na jej prekvapenie nebol nik iný ako profesorka Minerva McGonagallová. Skutočne sa to dalo čakať. Menovite predstavila profesorský zbor a uviedla predmety, ktorými sa budú profesori venovať, nezabudla zdôrazniť dôležitosť záverečných skúšok, vďaka ktorým sa väčšina zo študentov vrátila na Rokfort a popriala im veľa šťastia. Avšak skôr ako sa študenti pustili do jedla sa do siene začali hrnúť Rokfortskí duchovia.

Sir Nicholas sa vmiešal so všetko eleganciou medzi študentov svojej fakulty a s úsmevom na perách ich pozdravil. Len čo to spravil, pobral sa poobzerať si nové tváre. Hermiona si naložila na tanier čo to z kôp jedla, ktoré tam boli, ale nejedla. Len sa v tom prplala. Potom ju niečo napadlo a ona sa otočila zahľadiac sa k Slizolinskému stolu. Chcela sa presvedčiť, či to, že videla nastupovať do vlaku Draca Malfoya nebol skutočne klam.

„Je tam,“ hlesla sama pre seba, lenže neuvedomila si, že tú myšlienku vyslovila nahlas a Ginny, ktorá sedela hneď pri nej zdvihla hlavu od taniera a pozrela sa mojím smerom.

„Hej. Skutočne,“ bola rovnako prekvapená ako ona. Len Harryho to zdá sa nezaujímalo. Zrejme mal tých naťahovačiek s Dracom dosť za celých sedem rokov. Možno uznal, že bolo na čase nejako to ukončiť. A aj jeho ignorovanie bol jedným z tých spôsobov. Ginny sa obrátila späť k nej. „Vedela si, že sa sem chystá tiež?“ opýtala sa.

Hermiona odvrátila hlavu od konca Slizolinského stola, kde sedel Draco osamotene, hoci okolo neho bolo pár spolužiakov, ktorí si rovnako ako on, priali dokončiť školu. Videla Pansy a tuším i Milisent a iných, ale po Goylovi nebolo ani stopy. Ten bol jediný, kto Malfoyovi ešte ostal, keď Crabbe zomrel v Núdzovej miestnosti pri vlastnom nepodarenom kúzle, keď si naživo chcel vyskúšať čiernu mágiu proti nim. Netušila, prečo sa tak rozhodol, presne ako netušila, že ju po celý ten čas nenápadne pozoruje. Jej sa zdalo, že skôr všetkých dokonale ignoruje.

„Nie, nevedela,“ odvetila pokrčiac plecami, znova hľadiac uprene do svojho taniera, keď Harrymu zrazu zabehlo pri pohľade na vstupné dvere do siene a akosi pridusene zvolal: „Vypadni!“ Hermiona k nemu zdvihla zmätene hlavu.

„Stalo sa niečo?“ opýtala sa zarazene, ale on len pokrútil hlavou červený v tvári. Zdalo sa jej to, alebo predo ňou niečo skrýval? Aj Ginny ho počula a rovnako nechápala, čo to malo znamenať. Jej myšlienky sa však odmietali sústrediť na také nepodstatné problémy.

Ako neskôr zistila, o izbu sa musela deliť s Lunou, Ginny a nanešťastie aj Lavender. Pomyslela si, že ak sa doteraz nezbláznila, teraz sa to stane určite. Jej kocúr sa ako jediný spokojne rozvaľoval na posteli s ružovými závesmi stojacej hneď pod oknom. Zrejme vybral miesto nej, kde sa má zložiť a ostatní nenamietali. Vybalila si teda veci a šla sa osprchovať. Aj tak sa jej zdalo, že atmosféra v spálni je akási napätá. Ginny po Hermione vrhala kradmé pohľady a o čomsi sa s Lunou zhovárali, kým sa nevrátila. Potom obe nápadne stíchli. Mali zrejme šťastie, že sa dnes s nimi nemala chuť o čomkoľvek zhovárať. Zapriala im dobrú noc a šuchla sa pod perinu, nemysliac na to, že jej posteľ susedí hneď s posteľou Lavender Brownovej. Pekná plavovláska bola až nezvyčajne ticho. Asi ani jej nebolo príjemné mať tu svoju sokyňu v láske. Uškrnula sa. Aspoň, že tak. Chcela byť trochu škodoradostná. Priala si, aby sa aspoň chvíľu trápila tak, ako sa trápila celé dva mesiace ona.

Hermiona však nemala práve to, čomu sa vraví pokojný spánok. Nechceli si zobrať znova elixír Dúškok bezsenného spánku, aby si naňho príliš nenavykla, ale skoro si to rozmyslela, keď si v jednej chvíli skutočne myslela, že bdie a zhovára sa s Ronom. Mohlo byť niečo okolo druhej. Len chvíľu pred tým sa jej podarilo zaspať so slzami v očiach, keď ju prebudil náhly chlad. Otvorila oči opuchnuté od sĺz, rozospaté a zahľadela sa do tmy. Závesy okolo postele mala zatiahnuté, ale nie celkom, takže jej sem predsa preniklo trochu svetla. Nechcela, aby ju dievčatá videli smokliť, ani aby ju počuli, preto uvalila na svoju posteľ tišiace kúzlo. Ohromene však vyvalila oči, keď ho zbadala. Ron Weasley sedel na posteli pri jej boku a hladil ju po ruke.

„Ron? Čo tu robíš?“ opýtala sa a až potom jej došlo, ako hlúpo vyznela moja otázka.

„Ahoj, Hermy,“ pozdravil jej skľúčene namiesto odpovede a usmial sa na ňu. „Chýbaš mi,“ hlesol, hľadiac jej do očí.

„Och, aj ty mne,“ šepla a oči sa jej zaliali novými slzami. „Prečo sa to muselo stať?!“ šepla nahnevane a natiahla k nemu trasúcu sa ruku. Nedotkla sa ho. Jej dlaň prepadla cez jeho ruku, ktorá sa naťahovala oproti tej drobnej, teplej rúčke, ktorá patrila jej.

„Neviem, ale na tom asi nič nezmeníme,“ odvetil. „Som rád, že si to nebola ty,“ odvetil rovnako ticho. Pravda bola, že keby sa nebol postavil do cesty smrteľnej rane mieriacej na ňu, mohla byť na jeho mieste ona.

„Nemôžem bez teba byť, Ron. Je to príliš ťažké, príliš neznesiteľné. Bolí to!“ vzlykala a videla teraz jeho priesvitnú, no cez slzy rozmazanú tvár.

„Hermiona, nevzdávaj to, vždy si bola tá silnejšia, rozumnejšia,“ povzbudzoval ju, hoci sa aj jemu triasol hlas. „Viem, že to dokážeš!“

„Nechcem byť rozumná! Čo mám dokázať? Zabudnúť na teba? Nikdy Ron!“ zvolala oduševnene, ale on si priložil prst na ústa a naznačil jej, aby bola potichu, lebo pobudí dievčatá. Vedela, že je to nemožné, veď bol len súčasťou sna. On si to však zrejme neuvedomoval.

„Nie, Ron,“ odvetila. „Radšej by som ťa mala pri sebe v takejto podobe ako vôbec!“

„Hermiona, nevieš, čo hovoríš,“ šepol zlomene.

„Pravdaže viem!“ oponovala mu rozhodne. Posadila sa a natiahla ruku k jeho tvári, osvetlenej mesačným svitom. Bol rovnako strieborný ako lúč mesiaca, ktorý sem vnikal cez okno do spálne. „Potrebujem ťa,“ zaševelila, nechajúc slzy, aby jej stekali po tvári. „Sľúbil si mi, že na nikdy neopustíš a spravil si to,“ v hlase jej zaznela trpká výčitka.

„Nespravil. Som tu, s tebou,“ odvetil chlácholiac a vzdychol si.

Z hrdla sa jej vydral akýsi čudný zvuk. Myslela si, že to mal byť smiech, ale nebola si tým celkom istá, pretože veľmi dobre poznala zvuk svojho smiechu. „Snívaš sa mi, si súčasťou môjho sna.“

„Nie, Hermy, nie som,“ povedal to tak presvedčivo, ako si to predstavovala aspoň tisíc ráz pred tým. „Ak to teda chceš, ostanem s tebou,“ povedal napokon, ale zdalo sa jej, že to neznelo tak skľúčene. Akoby ho nakoniec jej žiadosť nezarmútila, ale potešila. „Ľúbim ťa a vždy ťa budem ľúbiť,“ povedal, nakloniac sa k nej. V ten moment vedela, že nikdy v svojom živote nemala krajší sen, ako bol ten dnešný, keď sa Ronove priesvitné pery pritlačili na tie jej a napriek chladu, ktorý ju v ten moment ovanul, sa neodtiahla. Zdalo sa jej, že nikdy pred tým nedostala vrúcnejší bozk. Opäť si ľahla a Ronovo nehmotné telo sa schúlilo na posteli vedľa toho jej, objímajúc ju okolo pása. Konečne mohla spokojne zaspať.

***

Draco ležal na posteli vo svojej izbe. Nič sa tu nezmenilo. Zariadenie bolo rovnaké presne ako i zeleno – strieborná výzdoba. A to si myslel, že by v novom školskom roku mohli celkom zrušiť Slizolinskú fakultu. Vraj na to aj pomýšľali a nevedel si predstaviť, čo ich od toho mohlo odradiť. Bol však rád, že tak nespravili. Toto bol jeho druhý domov. Alebo vlastne jediný, čo mu ostal? Ostatní traja jeho spolužiaci (dvaja šiestaci, ktorých poznal z videnia a Frix – patriaci do jeho ročníka) už dávno spali, len jeho spánok obchádzal ...

Dlho hútal i o tom, či sa má vrátiť. Ale napokon ... prečo by nie? Potreboval dostať i on druhú šancu. Zahľadel sa na fotografiu rodičov, ktorú vytiahol z celkom nového kufra z dračej kože. Vzdychol si a prevalil sa na chrbát civiac do tmavého stropu postele. Všetko sa od minulého školského roku zmenilo. Lord Voldemort bol porazený. Pravda, nič si neprial viac ako jeho porážku. Iste, nie vždy. Naivne si myslel, že by mohol kráčať v otcových šľapajach a stať sa niekým. Tak ako Potter, ktorý si tú slávu – ako si mylne navrával – ani nezaslúžil. Ale zmenil názor. Nevedel presne kedy sa to stalo, ale stalo sa to.

V jednom okamihu si myslel, že Potter zlyhal ... vtedy, keď ho Hagrid priniesol v náručí až k hradu a zložil ho k nohám toho netvora s haďou hlavou. A on ho za to znenávidel ešte viac, ako dovtedy ... Vtedy sa v ňom čosi zlomilo. Nevidel už nádej ... myslel si, že tam zomrú všetci ... A vtedy, vtedy Potter zmizol a potom, potom ho porazil. Porazil toho, ktorý si myslel, že je najmocnejší. Že naňho nik nemá. A predsa. Zničil ho chlapec, ktorý proti nemu stál už toľko krát. Nikdy ho nemal rád. Nenávisť v sebe živil odo dňa, keď odmietol jeho priateľstvo. A potom tu bola aj žiarlivosť, ktorá opantávala jeho srdce ... Harry Potter! Slávny Harry! Pche!

Draco sa uškrnul. Veru, ale prial si byť aspoň na malú chvíľu v Potterovej koži. Najmä vtedy, keď mu vyvolávali na slávu. Nebolo dvakrát príjemné stáť tam medzi nimi, krčiť sa pod pohľadmi ostatných, ktorí si o vás čosi šepkali a ukazovali na vás prstom. Azda i preto chcel svoju minulosť hodiť za hlavu.

A potom sa všetko zmenilo. Jeho otca zatkli a matku obvinili zo spoluúčasti na jeho vine. Keby nie Pottera i ona by sedela teraz asi v Azkabane. Nemal nikoho okrem nej. Aby ho ušetrila, poslala ho na celé leto preč. Ale aspoň mu odpovedala na listy. Aj to bola malá útecha a aspoň nejaké spojenie s vlastnou rodinou.

Vlastne to bola mama, kto ho prinútil uvažovať nad myšlienkou doštudovať. Sedel v obývačke nad akousi knihou, keď za ním prišla.

„Draco? Neuvažoval si nad tým, že by si si dokončil školu?“

„To nemyslíš vážne, mama!“ vykríkol zhrozene. Myslel na všetky tie obviňujúce pohľady, na urážky, ktorých by sa mu dostávalo a nebol z toho dvakrát nadšený.

„Mal by si to spraviť, otec si to tak želá. Chce sa zmeniť ... k lepšiemu. A od teba žiada to isté,“ naliehala jemne.

„Otec ...,“ odfrkol, ale nepovedal nič viac. Mal rád svojho otca.

„Nechce, aby si pokračoval v jeho šľapajach, sám mi to prízvukoval. Trvá na tom, aby si žil lepší život, aký ti ukázal on.“

„Mama, nemôžem ťa tu predsa nechať!“ trval na svojom.

„Ale iste, že môžeš!“ zlostila sa a jej štíhle biele prsty sa zaryli do synovho ramena. „Ja nie som žiadna slabá žena, ktorá by sa nevedela ubrániť. Som čarodejnica! A dobrá čarodejnica! Dokážem sa postarať o naše záujmy i bez pomoci tvojho otca.“

„Nemyslel som to tak ...“ ospravedlnil sa, vstal a objal ju.

A Narcissa mu objatie opätovala so smutným úsmevom. „Ja viem, synček. Ja viem. Sľúb mi, že o tom budeš aspoň uvažovať.“

Prikývol. To bolo v tej chvíli viac ako mohla dúfať. A napokon sa rozhodol. Vráti sa. Nech ho to stojí, čo chce, doštuduje a dokončí si skúšky z MLOKov, ale zmeniť sa? Kto vie, bude o tom aspoň premýšľať ...

3. kapitola

Začiatok na ruby

Hermiona ráno zaspala. A nebola jediná. Zaspali všetky štyri. Nevedela to s určitosťou, ale azda nikdy predtým sa neumyla a neobliekla za kratučké tri minúty. Do veľkej siene dobehli medzi poslednými a len si uchmatli zvyšné kúsky hrianok. Ginny mala šťastie, lebo na tú svoju si stihla bleskovou rýchlosťou natrieť trocha džemu. Cez chodbu priam bežali, mieriac do žalárov. Prvá hodina elixírov s novým profesorom a ony vôbec neplánovali meškať. Vlastne počula ako sa včera večer zhovárajú o tom, že by bolo dobré, keby sa im ušli nejaké lepšie miesta. Nepísané pravidlo bolo, ako si sadneš v prvý deň, v takej lavici sedíš po zvyšok roka.
Keď sa dostali k učebni, nový profesor už stál predo dvermi a galantne im ich podržal. Všetky štyri sa jedna cez druhú snažili ospravedlniť, ale len čo uvidel Hermioninu stále jemne opuchnutú tvár od sĺz, ktoré preliala v noci, len prikývol s jemnou poznámkou, aby sa to viac neopakovalo. Na rozdiel od ostatných dievčat, ona ani nevidela kam si sadá, až keď sa im profesor na začiatku hodiny predstavil, niečo o sebe povedal a to isté chcel aj od nich. Až vtedy vzhliadla napravo i naľavo. Lavender a Draco neboli práve ľudia, s ktorými mienila tráviť hodiny elixírov. Snáď len v zlých snoch. Vyklonila sa z lavice a zmätene pozrela na Harryho, vedľa ktorého sedela Ginny a obaja na ňu čudne hľadeli, akoby sa načisto pomiatla. Mykla plecami, nevidiac možnosť ako sa dostať z tejto situácie. Seamus bol očividne rád a usmieval sa ako slniečko, že môže sedieť po Harryho ľavici. Vedela, že ak by ho poprosila, bol by jej gavaliersky uvoľnil svoje miesto, ale nechcela mu to spraviť. Nemala teda inú možnosť, ako tieto hodiny pretrpieť, pretože žiadna iná lavica nebola voľná.

Hermiona nezaujato počúvala predstavovanie svojich spolužiakov. Zdalo sa jej, že Harry bol zatiaľ najstručnejší. Lenže to ešte nepočuli ju. Nemienila povedať viac, ako svoje meno a výber svojho povolania. Nemala čo viac povedať. Nemala s čím by sa chcela chváliť. Keď na ňu prišiel rad, odrapkala tých pár slov, ktoré si jednostaj opakovala v mysli a znovu si sadla. V lete sa rozhodla zmeniť výber svojho povolania. Teraz vedela, že práca na Ministerstve a na ich oddelení Záhad bude pre ňu to pravé. Bola si tým istá, ako nikdy ničím. Myklo ňou, keď sa stolička po jej pravici s tichým škripotom kovu o dlážku odsunula a Draco Malfoy sa akosi kŕčovito postavil. Jej zrak padol na jeho ruku zovretú v päsť, ktorou sa opieral o lavicu. Drvil v nej svoje brko a ona bola presvedčená, že je isto iste zlomené. Zvieral ho tak tuho, až mu obeleli hánky na už aj tak bielych rukách, držiac ho v čudnom uhle.

„Draco Malfoy, auror,“ zaznelo vlhkou, kamennou miestnosťou a jej hlasný výdych sa zmiešal s úžasom ostatných, ktorí teraz nemo civeli s vyvalenými očami k ich lavici, stojacej celkom vpredu. Hermiona prvý raz zdvihla zrak a pozrela naňho. Už znova sedel, nikoho si nevšímajúc. Jeho chladné oči boli upreté kdesi pred seba a čeľuste pevne zovreté.

„Auror?“ kolovalo jej v hlave to slovo ako na bežiacom páse. Zdalo sa jej to, alebo všetci zle počuli?

„Pôsobivé,“ poznamenal na margo toho profesor, netváriac sa vôbec tak prekvapene ako jeho študenti. „Takže začneme s vašou prípravou. Ak chcete svoje ciele dosiahnuť a ja verím, že áno – inak by ste tu neboli,“ poznamenal žartovne, „pustíme sa do práce. Môj predchodca bol znamenitý profesor a iste vás toho veľa naučil. Preto dúfam, že nesklamete ani jeho, ani mňa,“ usmial sa širokým, dôverčivým úsmevom a Hermionin zrak sa preniesol v tej chvíli na Seamusa. Závidela mu jeho miesto na sedenie viac ako čokoľvek iné v tejto chvíli.

***

Harry sa nervózne prechádzal v Astronomickej veži, neustále sledujúc hodinky. Tušil, čo za prekvapenie ho tu čaká. Nedokázal si ani len predstaviť, čo by to spravilo s Hermionou. Zazrel ho na konci chodby ešte v ten prvý večer ako sem dorazili, krčiac sa pri stene tak, aby si ho nikto nevšimol. Vôbec netušil, že by bolo niečo také možné. Najprv si myslel, že ani nie je mŕtvy, keď si uvedomil, že je to hlúposť, lebo bol osobne na jeho pohrebe. Bola to strašne smutná udalosť. Pochovali ho k Fredovi. Ešte nikdy predtým nebol Harry taký skľúčený, keď z jednej strany podopieral plačúcu Ginny a z druhej Hermionu. A nikdy predtým nemal tak veľmi košeľu premáčanú od sĺz.

„Čauko, Harry,“ ozvalo sa mu zrazu spoza chrbta a on sa otočil.

„Ron?“ ostal civieť s otvorenými ústami na svojho kamaráta, ktorý sa pred ním vznášal vo vzduchu ako striebristá nehmotná masa.

„Hej, som to ja,“ odvetil skleslo s previnilým úsmevom na tvári.

„Ale ... ako ... prečo?“ habkal nesúvislo, ale Ron len pokrútil hlavou.

„Nikto to nevie. Už som sa zhováral s McGonagallovou, aj s Dumbledorom. Majú pár vysvetlení, ale sami si nie sú istý.“

„Vedia o tom vaši?“ opýtal sa Harry hľadiac mu do očí. Harry si nechcel ani len pomyslieť, čo by sa stalo. Pani Weasleyová by iste dostala nervový záchvat. Ale napokon, ani on nemal od neho ďaleko.

„Nie. Mamku i tatka by to iste položilo a nechcem im pridávať starosti,“ vysvetlil.

„A čo Ginny?“

„Čo je s ňou?“ opýtal sa Ron akoby nič.

„Videla ťa?“

„Myslím, že nie,“ šepol, plný výčitiek a Harryho oči sa zúžili hnevom.

„Ty si za ňou bol! Ron! Do čerta! Ako si to mohol spraviť! Vieš, ako trpela celé tie dva mesiace? Len ťažko sa vyrovnáva s tvojou stratou!“

„Harry, prestaň na mňa kričať! Ja veľmi dobre viem, že to má ťažké! Ale čo ja? Pomyslel si na mňa?“ zvolal zúfalo, zvierajúc ruky v päsť. „Túlam sa týmto starým hradom a premýšľam, ako sa má, čo robí a ako jej je!? Uvažujem, či na mňa už nezabudla a čo sa stane, keď sa znova stretneme ...“

„Lenže vy sa nemôžete stretnúť!“ oponoval mu Harry, hoc ho plne chápajúc. Musel myslieť na Hermionu. Zdalo sa mu, že na tom bola v poslednom čase dobre. Netušil, čo by s ňou spravilo, keby Rona uvidela, hoc v takejto podobe.

„Nemôžem byť s ňou, ale ani bez nej, Harry,“ povedal tichým hlasom znejúcim ako šelest lístia, ale znejúc rozhodne. „Sľúbil som jej, že ju neopustím.“

„Lenže ...“ Harry bol bezradný. Čo si mal počať? Keby mal Ron dosť rozumu, nechal by Hermionu žiť si vlastným životom. Ale skrývať sa pred ňou na hrade, či vykukovať spoza každého rohu, či tam náhodou nie je, len aby mohol pokojne preplávať chodbou? Nie, to od neho nemohol chcieť. Za celý ten uplynulý rok sa naskrývali viac ako dosť. Nemohol to od Rona žiadať už len preto, že sám nevedel, čo by spravil, keby bol na jeho mieste on. Dokázal by sa Ginny vyhýbať? Vzdychol si.

„Ron, obaja ste moji najlepší priatelia. Ja len dúfam, že vieš, čo robíš. Nechcem, aby sa Hermiona od smútku zbláznila. Vieš veľmi dobre, že by si ju mal nechať, aby žila svojim životom a ty ...“

„A čo ja? Ja by som mal žiť ten svoj? Rád by som, ver mi,“ vzdychol si. „Ale neboj sa,“ snažil sa ho upokojiť. „Pomôžeš mi? S Ginny sa rozhodne stretnúť chcem. Priprav ju na to. Neviem ako, proste to sprav. A Hermiona ... o tú sa neboj. Myslí si, že som len jej sen,“ pousmial sa tak smutne, až to Harrymu lámalo srdce. Ani len netušil, aké to môže mať ťažké Ron.

„Tak dobre. Len mi daj čas,“ prisľúbil mu napokon Harry a znovu pozrel na hodinku. „Musím už ísť. Znovu ma chcú zvoliť kapitánom metlobalového družstva. Ale ešte som to neprijal. Zdá sa mi, že by to nebolo voči ostatným fér.“

„A čo Malfoy? Už som to počul,“ odfrkol si Ron posmešne. „Vraj auror! Komu sa chce vysmiať?!“

„Neviem,“ pokrčil plecami Harry.

„Myslíš si, že on by odmietol takú ponuku, keby ho vybrali za kapitána? Pochybujem.“

„Uvidíme. Dnes máme konkurz,“ odvetil. „Budem musieť ísť. Stretneme sa večer?“

„Hej. Tu, po večeri, dobre?“ Ron sa konečne usmial a sledoval Harryho, ako odchádza. „Harry?“

Harry sa otočil.

„Som rád, že si sa vrátil. Veľmi som v to dúfal.“

„Aj ja som rád, Ron. Aj ja,“ odvetil Harry a opätoval mu priateľský úsmev. Aspoň to, keďže ho už nikdy viac neobjíme.

***

Na trávniku boli nastúpení všetci hráči i noví uchádzači. Všetci sa nahlas prekrikovali a veselo ho medzi sebou vítali.

„Ahojte,“ pozdravil im rozpačito a očami vyhľadal Ginny, aby v nej našiel svoju oporu. Počkal, kým k nemu pristúpila. Už vedel, čo spraví, rozhodol sa, keď sem šiel.

„Myslím, že by nebolo správne, keby som ostal kapitánom družstva, hoci je veľmi ťažké to odmietnuť. Ale Ginny Weasleyová spĺňa všetky predpoklady ako kapitán aj ako stíhač.“

Ginny sa uškrnula. „Mohol si ma varovať, ako si sa rozhodol. Teraz budú všetci sklamaní. Hlavne preto, lebo si myslia, že Malfoy to miesto iste neodmietne.“

„Mýlia sa,“ odvetila Hermiona, ktorá sa objavila nečakane za jej chrbtom.

„Ako to vieš?“ opýtal sa ktosi zo študentov.

„Prosto to viem,“ odvetila vyhýbavo a odkráčala k tribúne s knihou v ruke, aby si tam sadla. Harry ju po chvíli nasledoval. Vedenie výberu nových hráčov družstva teda patrilo do jej právomoci a on jej nechcel radiť. Vedel, že to zvládne veľmi dobre i sama.

„Tak, ako to vieš?“ opýtal sa trocha zadychčane, keď vybehol na posledný schod.

Hermiona sa zamyslene pozrela do diaľky, odtrhnúc oči od stránok knihy. „Nevedela som to isto, ale zdalo sa mi, že má niečo s rukou, čo rolu stíhača vylučuje. Okrem toho, počula som, ako sa o tom zhovárali akýsi slizolinčania na chodbe. Vraj to odmietol ešte zahorúca a ani nad tým nepremýšľal.“ Znova sa sklonila nad knihu, ale Harry sa chcel pozhovárať.

„Hermiona, si v poriadku?“ opýtal sa a ona skutočne túto otázku začínala nenávidieť.

„Samozrejme, že som, Harry,“ odvetila trochu podráždene.

„Tak prečo si si sadla vedľa Malfoya na Elixíroch?“ opýtal sa pochybovačne.

„Ak si si nevšimol, iné voľné miesto už nebolo.“

Harry si vzdychol. Mala pravdu. Naozaj iné voľné miesto už nebolo. „Ginny mi o tom vravela. Vraj ste všetky zaspali.“

„Hej.“

„Trochu čudné,“ nadhodil, snažiac sa z nej vytiahnuc viac. „Zlé sny?“

„Nie, prečo?“ odvetila bezstarostne a jemu tak trochu odľahlo. Zrejme si naozaj myslela, že Ron sa jej ukázal len vo sne.

„A čo si myslíš o tom, čo povedal Malfoy?“

„Neviem. Vôbec si ho ako aurora neviem predstaviť. Kto vie, čo ho k tomu viedlo? Pomsta? Skrytý úmysel?“ vzdychla si. „Je ťažké odhadnúť ho. Občas neviem, čo si o ňom myslieť.“

Lenže Harry ju už nepočúval. Rozmýšľal o tom, ako povie Ginny, že Ron by sa s ňou rád stretol, ale pod podmienkou, že bude mlčať a nepovie o tom ani svojim súrodencom, ani rodičom. Bolo to ťažké, no niečo predsa vymyslieť musí.