Wardenka

4. kapitola

Pätnáste storočie?!

Matthew Hopkins si spokojne prezrel svoj obraz v zrkadle. Tmavé vlasy zostrihnuté podľa najnovšej módy boli dlhé nie viac ako tri centimetre. Dômyselne oholená brada a fúzy pod nosom ho robili o niečo starším, než bol vo svojich tridsiatich šiestich rokoch. Bol vysoký a štíhly. Atletický typ postavy, hoci jeho svalstvo bolo mľandravé od absolútnej nečinnosti. Športovať ho nikdy nebavilo. Snaha súkromných učiteľov vštepiť mu okrem poznatkov i to, že v zdravom tele je zdravý duch, čo bol v ich dobe zaužívaný životný štýl, bola márna. Jedinému športu, ktorému holdoval bolo jazdenie na koni. Nič iné.

Ruka, na ktorej sa blýskal v rannom slnku nejeden drahý prsteň pomaličky prešla po drahej brokátovej veste, ušitej na mieru. Pod ňou sa belela batistová košeľa vyšívaná zlatom. Pozlátené gombíky tyrkysovej vesty sa k nej perfektne hodili. Mal oblečené biele pančuchy a tmavohnedé bričesky siahajúce po kolená. Obuté mal hnedé topánky z najjemnejšej teľacinky. Jeho výzor dopĺňal tmavohnedý kabátec a plášť siahajúci do pása, so širokým golierom, dômyselne prestrihnutými rukávmi a bol lemovaný kožušinou. Na hlave mu sedela skvostná čiapka ozdobená pávím perom. Naozaj vyzeral ako páv a ako páv sa i správal. Od narodenia.

Na dvere jeho prenajatej izby sa ozvalo zaklopanie. „Ďalej,“ vyzval prichádzajúceho a sadol si na stoličku postavenú k nahrubo otesanému stolu.

Do izby vstúpil jeho pomocník a verný sluha Everard Lestrange. Malý, územčistý mužík s tupým výrazom v tvári. Nik kto ho však poznal by to o ňom dvakrát netvrdil. Vykonával tú najhoršiu a najšpinavšiu prácu pre svojho pána a neštítil sa ničoho. Násilia, ani ohavnej vraždy. Svojmu chlebodárcovi sa hlboko uklonil a do čela mu padla štica strapatých vlasov neurčitej farby. Ani piesok, ani hlina.

„Tak?“ vyzval ho Matthew netrpezlivo. Túžil sa dozvedieť, či našiel to, po čo ho poslal. Lenže jeho sluha sa tváril neurčito a spoza sivého kabátca vytiahol neveľkú, drevenú kazetu.

„Celý dom sme starostlivo prehľadali znova, môj pane. A hoci som kazetu nakoniec našiel, nebola na mieste, kde si mi kázali hľadať,“ priznal sa a zdráhavo mu ju podal.

Matthew po nej chňapol dlhými prstami a v očiach sa mu zračila číra posadnutosť. „A čo hranica?“

„Zhorelo všetko do tla, aj s tými ženami,“ odvetil Everard a jeho pán spokojne prikývol, skúšajúc vymyslieť spôsob ako otvoriť malú, kovovú zámku. Napokon podal kazetu svojmu sluhovi.

„Otvor mi to,“ prikázal mu a sluha poslušne splnil jeho príkaz. Zámku jednoducho rozbil, ale kazetu si nedovolil otvoriť. Otočil ju smerom k svojmu nedočkavému pánovi a ten mu rukou naznačil, aby sa stratil kade ľahšie. Len čo sa za Lestrangeom zavreli dvere, odklopil veko kazety a vyvalil oči.

„Tá suka! Nech je prekliata, zmija jedna! Prekliata!“ hromžil, rozzúrený do nepríčetnosti. Chudá tvár mu sčervenela hnevom a líca sa nafukovali ako kováčske mechy. To, čo malo ležať v kazete vyloženej červeným zamatom, tam nenašiel. Obyčajný, riečny kameň nebol tým, čo tam malo byť. A teraz to vyzeralo tak, že to už ani nezíska. Schytil prázdnu kazetu a celou silou ňou mrštil o stenu. Rozletela sa na kúsky a on sa pustil premeriavať izbu dlhými, ráznymi krokmi, premýšľajúc, ako postupovať ďalej.

***

Severus sa umýval na štrkovitom brehu zurčiaceho potoka v plytčine, ktorý našiel pár metrov od miesta, kde sa nad ránom utáborili. Bol unavený a jeho spoločníčka sa ledva vliekla, hoci ho uisťovala o pravom opaku. Samozrejme, že to bola hlúposť. Hrala sa prosto na statočnú a ako si poľahky domyslel, chcela byť čo najďalej od miesta, kde skoro zahynula.

 Zhodil zo seba svoj habit, alebo skôr sutanu, stiahol si i bielu košeľu a poriadne sa poumýval, aby sa aspoň ako-tak cítil trochu čisto. Studená voda ho príjemne osviežila, ale i tak to nebolo ono. Potreboval kúpeľ. Mal chuť zo seba zhodiť všetky veci, vrhnúť sa do teplej vody a vydrhnúť sa od hlavy po päty. Lenže kde? Myšlienkami sa vrátil k poslednej chvíli svojho života a naozaj si nebol načistom, či má Potterovi ďakovať, alebo ho po zvyšok svojho života preklínať. Mokrými prstami sa dotkol kovového krížika, ktorý mu visel na retiazke okolo krku a zovrel ho v dlani. Alpharadov časovrat... za všetko mohol ten drobný kus kovu. Keby nie jeho a Potterovej prekliatej šľachetnosti, bol by dávno odpočíval v Pánu Bohu a voňal fialky odspodu. Možno by sa mu dostalo i primeranej cti a vážnosti, hoci by to bolo už in memoriam, ale mal by pokoj, ktorý by bol právom považoval za zaslúžený odpočinok. Lenže nie... Musel sa dostať Merlin- vie- kde!

Obliekol sa a nedbal na to, že sa nemá do čoho ani len utrieť. Ranné slnko mu bledú pokožku aspoň trochu osušilo svojimi zlatistými lúčmi, ale i tak sa mu látka košele prilepila na telo. Habit si prevesil cez ruku s úmyslom obliecť si ho neskôr, keď sa znova vydajú na cestu a vrátil sa do tábora v svojej zvyčajnej zadumanej nálade.

Keď habit prevesil cez hrubý, krivoľako pokrútený, hrubý kmeň neďalekého stromu, zadíval sa na ženu spiacu v tráve. Ležala schúlená na deke, prikrytá svojím čiernym, zamatovým plášťom. Tmavé vlasy mala spletené do vrkoča a ten vypnutý okolo hlavy, kde držal pomocou vláseniek. Jej zelené oči ukrývali bledé viečka a dlhé, tmavé mihalnice sa dotýkali líc. Pod očami mala kruhy a jej bledá pokožka žiarila na slnku ako leštený mramor. Nevyzerala veľmi zdravo, ale po tom všetkom... Nemohol sa jej čudovať. Uvedomil si, že by ju mal zobudiť, aby mohli pokračovať v ceste, ale nevedel sa k tomu prinútiť. Skúmavé oči mal upreté na jej tvár a po chvíli sa pristihol pri tom, že od nej nemôže odtrhnúť zrak. Zamračil sa. To zistenie sa mu vonkoncom nepáčilo a pred očami mu vyvstanul živý obraz prchavej spomienky na milovanú tvár Lily Evansovej. Vari na ňu začínal zabúdať? Po všetkých tých rokoch?

Kľakol si vedľa spiacej mladej ženy a dotkol sa jej ramena. „Rose, vstávajte, počujete ma?“ Nemusel ňou potriasť, ani zvýšiť hlas, hoc len o pol oktávy. Zaklipkala očami, prevrátila sa na chrbát a pretrela si rukami unavené oči.

„Dobré ráno,“ pozdravila a zatienila si oči pred vychádzajúcim slnkom rukou, aby naňho lepšie videla. Sadla si a usmiala sa naňho, keď jej odzdravil. „Koľko je hodín?“ spýtala sa, pozorujúc ho, ako sa prehrabáva vo svojom batôžku, ktorý si uňho včera všimla a napadlo ju, čo si tak z ich domu mohol vziať. Aká bola jej radosť, keď videla, ako pred ňu ukladá kusy jedla? Neopísateľná. V žalúdku jej zaškvŕkalo a ona sa lačne načiahla po kúsku chleba a syra.

„Podľa polohy slnka predpokladám, že nie je viac ako sedem,“ odvetil a vrhol na ňu krátky pohľad. „Nejedzte tak hltavo, aby vám nebolo zle,“ napomenul ju a sám sa snažil prežúvať pomaly.

Rose ho zamyslene pozorovala. Všimla si, že má vlhké vlasy a jeho reverenda visela prehodená cez kmeň stromu. Vo výstrihu rozopnutej košele - čo čiastočne odhaľovalo jeho hruď jemne porastenú tmavými chĺpkami - sa na retiazke hompáľal zlatý krížik. Nevyzeral ako tradičný vikár. Bolo na ňom čosi, čo nevedela presne opísať, ale v duchu to niečo nazvala tajomným... Ten muž sediaci po jej boku vyžaroval zvláštnu auru. Iste, pôsobil stroho, ba až nezvyčajne prísne a autoritatívne, ale predpokladala, že je to len nepatrná štipka jeho osobnosti. Vytušila, že pod tým jeho drsným povrchom sa skrýva viac, ako jej doteraz odhalil. Určite. Bol vikárom a zachránil ju z hranice? Ktorý iný by také čosi spravil potom, čo ju odsúdil súd? I keď pochybovala o jeho právoplatnosti... Určite by tak však nekonal nik z tých, ktorých osobne poznala. Pri myšlienke na predchádzajúce dni a všetko, čo dosiaľ prežila sa zachvela.

Na cestu vyrazili znova o pár minút, keď sa i ona opláchla v potoku a jej spoločník sa zatiaľ kompletne obliekol a zahalil svoju štíhlu postavu do reverendy.

„Mali by sme ísť na sever,“ poznamenala zamyslene a sledovala, ako sa muž po jej boku poobzeral po okolí skúseným okom a zvolil správny smer. „Po ceste by sme mali natrafiť na hostinec. Ak budeme mať šťastie, môžeme tam prenocovať a ráno sa zviesť kúsok cesty poštovým dostavníkom.“

Severus zamyslene prikývol. Nebol to zlý nápad. Hostinec, normálne, teplé jedlo, možno i horúci kúpeľ a posteľ. Znelo to až pridobre. Uvažoval, ako sa jej spýtať to, čo ho najviac trápilo a síce to, že stále netušil, v ktorom roku sa to vlastne ocitol. Ak by mal tipovať podľa toho, že sa stal svedkom upálenia bosoriek a teda procesu Svätej inkvizície, mohol pokojne začať jedenástym storočím, ale tak ďaleko sa nedostal, to vedel s určitosťou.

„Aký je dnes vlastne dátum?“ opýtal sa napokon a mohol len dúfať, že mu povie to, čo potreboval počuť.

Rosetta naňho síce vrhla začudovaný pohľad, ale odvetila. „Je dvanásteho júna roku Pána 1499 a pokiaľ mi pamäť dobre slúži, dnes je streda,“ zašvitorila, nepozastavujúc sa nad jeho otázkou. No položila mu svoju. „Prečo sa pýtate? Vari to neviete?“

Severus zbledol na smrť. Bol bledší ako obyčajne a keď pocítil na ramene dotyk jej ruky, strhol sa.

„Je vám niečo, otče? Cítite sa dobre?“ opýtala sa starostlivo a v zelených očiach sa jej zračili úprimné obavy.

„J-ja...“ zahabkal a odkašľal si, lebo ho zradil vlastný hlas. „Nie, isteže som v poriadku,“ hlesol okamžite a striasol so seba jej ruku. „Len som si nebol istý dátumom,“ vyhováral sa a v mysli uvažoval, čo všetko o spomínanom období vie. A potom si spomenul na jej oslovenie. Otče... Bóže, toto neprežije. „Nemohli by ste ma volať prosto mojím menom? Viem, že sa to zrejme nehodí, ale keďže nás zviedla dohromady akási...“ odmlčal sa, hľadajúc vhodné slová, „vyššia prozreteľnosť, nemyslím si, že to bude na prekážku. Som Severus,“ povedal a čakal, či jeho návrh prijme. Pokiaľ vedel, v tejto dobe sa prísne dodržiavala dvorná etiketa a takéto niečo bolo neprípustné, ale v ich prípade to nebolo nevyhnutné.

„Ak si to želáte,“ hlesla zadumane a usmiala sa naňho. „Ale len ak ma budete aj vy oslovovať mojím menom. Bez tej lady... Teda, aspoň v súkromí. Myslím, že na verejnosti by sa to nehodilo. Mimochodom, ako budeme vystupovať na verejnosti?“ spýtala sa a pekné čelo jej poznačila vráska, ktorá sa vytvorila, keď zvraštila obočie.

„Nechápem,“ zamrmlal a čakal, že mu položenú otázku patrične vysvetlí.

„Viete, bude nanajvýš čudné, keď nás uvidia spolu. Vikár a prostá žena. Nehodí to na vás dobré svetlo a ani na mňa. Ľudia si môžu pomyslieť hocičo...“

Severus prikývol a potom bezstarostne mykol plecami. „Dobre, potom budeme vystupovať ako rodina. Budete osirelá dcéra mojej sestry.“

Spokojne prikývla a batôžtek, ktorý niesla v ľavej ruke si prechytila do druhej ruky. Dnešný deň bol krásny a slnečný. Vôkol nich spievali vtáci, lúka rozvoniavala kvetmi, na pasienkoch sa beleli vlnené kožúšky oviec a strakaté kože mučiacich kráv. Včely bzučali, preletujúc z kvetu na kvet v snahe opeliť ho. Pestrofarebné motýle lietali nízko nad lúkou, občas dosadnúc na žiarivé, hlávky kvetov, aby sa napili z ich sladkého nektáru.

Ale Severus nič z toho nevnímal. Uvažoval, ako sa mohol dostať časovratom tak ďaleko bez telesnej, alebo inej ujmy na zdraví a ako to všetko dopadne. Hlavou mu vírilo pár možností. Buď tu strávi zvyšok svojho života, pretĺkajúc sa stredovekom ako bude vedieť, alebo je jeho pobyt tu nejako časovo obmedzený a on sa samovoľne vráti, alebo sa rozplynie... Táto teória mu pripadala trochu pritiahnutá za vlasy, ale nie nereálne, keďže netušil, čo všetko môže od Alpharadovho časovratu očakávať. Alebo sa mu ho možno poradí opraviť a on sa bude môcť vrátiť. Lenže ak sa vráti, nečaká ho nič iné, len tmavý hrob. Nebol totiž taký naivný, aby predpokladal, že bude žiť, hoc si spravil krátky výlet časom...

„Do Salazara s celou tou zapeklitou situáciou!“ zahromžil v duchu a aby prešiel na iné myšlienky, uprel oči na mladú ženu, rezko kráčajúcu vedľa neho.

************************************************************************

Musím dodať pár vecí na vysvetlenie:

Ako ste si všimli, pre tento príbeh som si zvolila 15.stor. Zo Severusa som v predošlej kapitole spravila kňaza a hoci som uvažovala, že to zmením, nespravím to, pretože toto je najlepšia možnosť, ako môže bez ujmy prežiť v tom svete a tej dobe.

Aby ste vedeli, premrskala som si obdobie renesancie a kňaz mi z toho vyšiel ako najlepšia voľba, pretože predstavitelia cirkvi mali v tom čase najväčšiu moc a vplyv.

Mohla som z neho urobiť i nejakého urodzeného lorda z Nemanic, aj to by bolo riešenie, lenže to by celý príbeh značne skomplikovalo.

Keby som z neho spravila liečiteľa, čo by bolo logické vzhľadom k tomu, že je expert na elixíry a bylinky, tiež by mi to príbeh mohlo skomplikovať, lebo ľudia v tej dobe boli poverčiví a pokojne obvinili babku bylinkárku z čarodejníctva, keď zomrela žena pri pôrode, alebo decko na horúčku a oni sa s tým odmietli len tak zmieriť... Nechcela som Sevkovi komplikovať zbytočne život viac ako treba.

Tiež mohol byť sokoliarom, ale kde zháňať nejakého vtáka a poznatky o tomto remesle... :D To by bolo na mňa prosto veľa.

Ďalšia z možností bola kaukliar - šašo, divadelník a to som rozhodne zmietla zo stola. Ak aj úlohu kupca, vojaka, či sedliaka.

Musíte sa zmieriť s tým, že zatiaľ bude pobehovať v reverende. Ono to zas nemienim preháňať a omšu ho určite slúžiť nenechám... Proste je to len maska, ktorú potrebuje na čas využiť. A nezabúdajte na jednu vec! Jeho fotrík Tobias bol mukel. Ale... to neskôr v príbehu... Nebudem nič prezrádzať dopredu.

Myslím, že je to všetko, čo som mala na srdci. Nasledujúca kapitola pribudne do konca týžňa, keďže mám svoje povinnosti a budem trochu rozlietaná.

************************************************************************

5. kapitola

V Ruži a Korune

Severus nemal tušenia, koľko je presne hodín, ale podľa polohy slnka to iste nebolo viac ako šesť hodín podvečer. Bol unavený a popravde, jeho žalúdok by privítal nejakú normálnu stravu. A určite niečo teplé. Možno hrachovú polievku. Pri tej predstave sa mu v ústach zbiehali slinky. Východ z lesa bol nadohľad. Rose sa popri ňom ťahala azda ešte viac unavená, ako bol on sám, ale ani nepípla, aby sa sťažovala na prípadné nepohodlie. Vedela, že v stávke je jej vlastný život. Neboli ešte tak ďaleko od Cudworthu, aby sa mohla uvoľniť a neočakávať, či sa za najbližším stromom neobjaví nejaká známa tvár.

Východ z lesa musel ústiť niekde pri hradskej, lebo mohli zreteľne počuť, ako sa po ceste prehnal nejaký povoz ťahaný záprahom koní. Skutočne. Vynorili sa ani nie pol míle od hostinca. Bola to pekná, biela stavba so slamenou strechou a radmi neveľkých, štvorcových okien. Na dvore sa to hemžilo zopár ľuďmi. Paholkovia pobehovali okolo hostí, sedlali im kone, alebo ich práve odsedlávali a odvádzali do maštale, nižšej budovy pristavenej k hostincu. Nápis na drevenej, maľovanej ceduli hlásal, že sa ocitli v hostinci Ruža a Koruna.

„Takže to spravíme presne tak, ako sme sa dohodli,“ pripomenul jej Severus. „Budem váš strýko, vikár. Vy ste moja neter Rose a robím vám spoločnosť na ceste k starej matke.“

„Iste, ako poviete,“ šepla a zastrčila si za ucho prameň vlasov, ktorý jej neposlušne vyskočil z účesu.

Severus bol rád, že ho počas cesty napadlo premeniť pár kamienkov na mince. Teraz sa im zídu ako soľ. Dal by naozaj čokoľvek za kúpeľ, posteľ a teplé jedlo.

„Dúfam, že vás tu nebude nik poznať,“ poznamenal a spýtavo na ňu pozrel.

„Nikdy predtým som tu nebola, ale zdá sa mi, že ako dievča som tadeto s rodičmi raz prechádzala,“ hlesla.

Vošli do hostinca a postavili sa k drevenému pultu, kde stála robustná hostinská a vydávali príkazy slúžkam. Len čo si ich všimla, premerala si ich oboch skúmavým pohľadom a zastavila sa i na leme ich špinavých šiat. Severus skúšal uhádnuť, na čo tá ženská práve myslí. A či sa jej myseľ neskúša určiť, či majú aspoň jeden deravý groš.

„Radi by sme sa tu ubytovali na noc,“ povedal napokon, keď ich privítala oveľa srdečnejšie, akoby bol očakával. Žena sa rýchlo rozrečnila, ale stačil jej pohľad so Severusovej prísnej tváre a jej rozjarenosť sa razom vytratila. „Dúfam, že budete mať voľnú izbu pre mňa a moju neter. Okrem toho by sme sa radi vykúpali a dobre najedli.“ S tým jej vyložil na pult pár zlatých sovereignov a hostinská si ich schovala do vrecka.

„Samozrejme, zavolám slúžku. Odvedie vás i slečnu do vašich izieb. Sú síce zariadené skromnejšie pán vikár, ale sú čistučké a útulné. Predpokladám, že kúpeľ si prajete pripraviť hneď, však?“ zvolala žoviálne, kým kývla rukou na jedno z dievčat. To poslušne pribehlo, kým Severus pritakal. Rose bola taká unavená, že sa sotva zmohla na slovo. Usilovala sa zo všetkých síl nepadnúť tam horeznak. Ak by to spravila, zaspala by na mieste ako drevo. A to sa samozrejme nehodilo a k mladej dáme už vôbec.

Severus si všimol jej klesajúce viečka a poprosil slúžku, aby jej doniesla zelený čaj, ktorého povzbudzujúce účinky boli dobre známe už v dávnych dobách. Dievčaťu zaiskrilo v očiach, keď jej podal ďalšiu mincu. Okúsilo ju zubami a schovalo si ju do záňadria.

***

Len čo sa rozdelili a skončili každý vo svojej izbe, znova mohol byť sám sebou. Kým popíjal pivo z cínového krčahu, ktorý si predtým objednal, počul, ako sa dvere vedľajšej izby otvárajú a zatvárajú a došlo mu, že zrejme nosia vodu do drevenej kade pre Rose. Na dvere jeho izby sa ozvalo zaklopanie a dnu vošiel jeden z ryšavých paholkov s druhou kaďou a povedal, že mu ju aj ihneď naplní. Po jeho odchode sa Severus uškrnul. Celý Weasley, pomyslel si, keď zaraz posmutnel. Bolo preňho stále ťažké zžiť sa s touto dobou a myšlienkou, že jeho čas a všetko, čo poznal a čo mu bolo blízke je v nenávratne.

Keď sa Severus o chvíľu neskôr nahý ponoril do teplej vody, skoro sa neovládol a zavrnel blahom. Nespomínal si, kedy sa za posledné dni cítil príjemnejšie ako teraz. Kusom mydla si šúchal celé telo, vrátane vlasov a premýšľal nad tým, čo s nimi bude ďalej. Mal by sa informovať, či tadeto ráno pôjde nejaký povoz, ktorý by im cestu rozhodne spríjemnil. Určite by to bolo lepšie ako sa trmácať pešo cez les neznámou krajinou, keď sa dvere jeho izbice rozleteli a dnu vtrhla Rose, bledá ako smrť.

Bosá dievčina, oblečená len v nočnej košeli za sebou zabuchla dvere a otočila sa k nahému, kúpajúcemu sa vikárovi chrbtom. Bola však príliš vydesená, aby opustila miestnosť, ako kázala slušnosť. Teraz na takú cnosť nebol čas.

„Môžete mi vysvetliť, čo tu robíte, hrom a peklo?!“ zagánil na jej chrbát, kde si spokojne hovel medzi jej lopatkami vrkoč spletených, mokrých vlasov.

„Pre-prepáč-te,“ zajakávala sa, „a-ale práve som vi-videla Ho-Hopkinsa z okna s-svojej izby,“ podarilo sa jej zo seba vysúkať.

Severus sa zamračil. Jeho pohodlie bolo očividne len chvíľkové. Zrejme mohol byť rád i za tých pár minút. „Pochybujem, že má röntgenové oči!“ odvrkol zlostne a nenapadlo mu, že použil cudzie slovo. „Neopovážte sa teraz otočiť a ostaňte, kde ste!“ prikázal jej panovačne a ona len poslušne prikývla, nemajúc ani jedno z toho v úmysle.

Hneď na to sa Severus postavil a vystúpil z neveľkej drevenej kade. Musel tam síce sedieť s pokrčenými nohami, ale predsa to len bol neopísateľne príjemný pocit. Okolo bokov si omotal kus čistého plátna a natiahol na seba čistú košeľu, ktorú si uchmatol, keď zháňal nejaké veci v ich zámku, v tú pamätnú noc. Rýchlo si zapol nohavice a mokré vlasy si zopol vzadu koženým remienkom.

„Môžete sa otočiť,“ povedal jej znova kompletne oblečený. Poslúchla, prešla k oknu a opatrne sa rozhliadla po dvore.

„Už ho tam nevidím,“ povedala a on spýtavo nadvihol obočie.

„A ste si istá, že sa vám to nezazdalo?“ opýtal sa jej a hoci zavrtela hlavou, stále sa tváril skepticky. Napokon, bola unavená a jej myseľ si to pokojne mohla vykonštruovať.

„Nie. Určite nie. Videla som ho celkom jasne,“ hovorila a pohľadom skúmala dvor a paholkov, keď sa vynoril nevysoký mužík s plavými vlasmi. Prstami kŕčovito zovrela podobločnicu. „Pozrite, Severus! Tamto je jeho sluha,“ hlesla a prstom ukázala na muža nepekného v tvári. Severus nebol nikdy domýšľavý, ale oproti nemu sa cítil tmavovlasý Adonis.

Severus ho chvíľu pozorne sledoval a uvažoval, čo si počať. Rozhodne odtiaľ nechcel utekať. A ona sa potrebovala vyspať. Napokon, to potreboval i on.

„Tak dobre. Vrátite sa do svojej izby a zahasprujete dvere. Večerali ste už, však?“ opýtal sa, aby sa uistil.

„Iste, hneď po tom, čo som sa okúpala,“ pritakala, hľadiac naňho veľkými, vydesenými zelenými očami.

„Dobre. Tak sa vrátite do izby a zahasprujete dvere. Nič sa vám nemôže stať. Nikto o nás nevie. Zapísali sme sa pod nepravými menami, nehovoriac o tom, že mňa sotva v tomto kraji poznajú. A skoro ráno odtiaľto odídeme.“

Rose len prikývla, ale nepohla sa z miesta. V duchu si povzdychol a chytil ju za ruku, ťahajúc ju za sebou. Dvere najprv len pootvoril a až keď sa presvedčil, že na chodbe nik nie je, chcel ju prepašovať do jej izby, no ona mykla rukou a cúvla späť do jeho izby.

„Čo je?“ otočil sa k nej zamračene a ona len pokrútila hlavou. Ruky zaťaté v päsť jej viseli pri bokoch.

„Bojím sa. Nechcem tam ostať sama,“ šepla a znova o krok cúvla.

Severus potichu zaklial – tak, aby ho nepočula, veď sa hral na vikára, no v duchu klial jedna radosť – a zavrel dvere. Vošiel si rukami do vlasov, čo spôsobilo, že sa mu pár pramienkov vyvlieklo z koženého remienka, ktorým boli zopnuté a spustili sa mu do tváre. Nevšímal si to, ale jej sa pri tom jeho geste nevdojak zrýchlila činnosť srdca. Vedel, že keby mohol byť sám sebou, bolo by všetko jednoduchšie. Bol by proste priamo pred ňou používal svoje čary, čo by im uľahčilo život ešte viac. Ale takto, keď sa musel hrať na vikára pred týmto stredovekým svetom, to bolo celé na figu!

„Tak dobre, môžete ostať tu,“ súhlasil napokon.

„Sľúbite mi, že neodídete?“ spýtala sa prosebne. „Budem pokojne spať na zemi, len ma nenechajte samotnú,“ prosila ho.

„Rozhodne vás na zemi spať nenechám, Rose,“ riekol prísne.

„Ale...“ skúsila protestovať, no umlčal ju jediný pohľad na jeho zamračenú tvár. Keby nebola taká vystrašená z Hopkinsa a z toho, že by ju mohol objaviť a zistiť, že žije, bála by sa teraz svojho spoločníka. Ale ani sa len nezachvela.

„Choďte radšej do postele,“ nariadil jej. Unavene sa zosunul na stoličku a obul si čižmy. „Ja pôjdem zistiť, či tadeto bude ráno prechádzať dostavník, alebo či si budeme môcť aspoň kúpiť kone. Keď odídem, zahasprujte dvere.“

Už bol pri dverách, keď ho čosi napadlo. „Mimochodom, trikrát zaklopem, keď sa vrátim. Nebudem dlho,“ povedal a zdržal sa na nej pohľadom dlhšie, ako pôvodne chcel. Sedela na jeho posteli len v nočnej košeli, ktorú si zrejme zbalila do batôžka. Vlasy spletené do hrubého vrkoča jej padali cez pravé plece. Vyzerala tak krásne... A mala spať v jeho posteli! Vždy vedel, že so ženami sú len samé problémy. Veď i Francúzi majú o tom svoje vlastné príslovie.

Urobil teda, čo mal v pláne. Zišiel na prízemie a popýtal sa hostinskej na kone, alebo na koč, ktorý by mohli využiť. S radosťou ho informovala, že majú šťastie, lebo práve zajtra ráno o šiestej odtiaľto jeden pôjde. Severus sa spýtal i na to, či ním pocestuje ešte niekto iný z tohto hostinca, no ona pokrútila hlavou. Poďakoval jej a chcel sa vrátiť do svojej izby, no zaujal ho muž sediaci v kúte jedálne. Nepochybne boháč, približne v jeho veku. Ale to nebolo to, čo mu padlo do oka. Pohľad mu padol na tenkú paličku, ktorú si skryl pod kabátec, keď zapálil sviečku vo svietniku stojacom na jeho stole, v šeriacej sa miestnosti a pokračoval v jedle, akoby sa nič nebolo stalo.

Až vtedy sa konečne vrátil do izby. Len čo ho Rose vpustila dnu, rozhodol sa počkať, kým nezaspí a on si zatiaľ listoval v Biblii, premýšľajúc o tom, či ten človek mohol byť Hopkins. S Istotou to nevedel a pýtať sa nechcel. Načo pútať zbytočne na seba pozornosť? Severus sa začítal do Biblie a nedobrovoľne si tak pripomenul časy svojho detstva a oživil spomienky na otca, ktorý ho brával do kostola raz za čas, keď bol triezvy. A neskôr preto, aby z neho vymietol zlého ducha a zbavil ho bosoráctva, ktorým ho nakazila jeho matka Eleine. Severusov zatrpknutý výraz, ktorý sa mu usadil na tvári nesvedčil v otcov prospech a už vôbec nie to, že si prial navždy vyhnať spomienky na svojho otca z mysle.

Za oknom hostinca sa zvečerilo. Pozrel sa na spiacu dievčinu a na podlahu. Nepohodlnú, tvrdú podlahu. Už teraz ho z toho bolel chrbát. Ale nechcel odísť a spokojne sa vyspať v jej izbe, ktorú jej pridelili, keď jej musel sľúbiť, že ostane. Prečo vlastne chcela od neho sľub? Vari ho tak prekukla, alebo to bola náhoda? Rozprestrel si na zem deku a druhou sa prikryl. Čo už mu iné ostávalo? Jeho osud mu očividne nemienil nič dopriať len tak...

***

„Poďte,“ šepol, držiac ju za ruku, keď vykročil ráno so svojej izby. Na chodbe nebolo ani nohy. Rose sa pri ňom krčila, držiac sa ho ako kliešť.

Hostinská sa s nimi rozlúčila. Obaja vyšli na dvor, kde bol pristavený koč s dvojzáprahom. Rýchlo nastúpili a koč vyrazil na cestu.