Wardenka

10. kapitola

Testraly

V tmavom údolí sa pokojne prechádzali ešte tmavšie zvieratá. Čierne ako noc, nie príliš vábne na pohľad. Rose sa dívala na tie krásne i desivé tvory zároveň. Tvory podobné koňom, no bez svaloviny. Rebrá im obopínala čierna koža jagavá ako gagát a spod nej vytŕčali všetky kosti. Mali dračiu hlavu a veľké biele oči bez zreníc. Možno preto bol pohľad na ne taký desivý. Zo šije im vyrastali mohutné kožovité krídla, tak trochu pripomínajúce mnohonásobne zväčšené krídla netopiera. Rose a aj Severus však vedeli, že tieto zvieratá sú veľmi inteligentné a užitočné. Mali výborný orientačný zmysel. Stačilo im povedať, kde ste chceli ísť a oni vás tam mohli poľahky odniesť. Severus si spomenul Potterov prvý výlet na Testraloch na konci piateho ročníka, keď sa spolu so svojimi kamarátmi nechali odniesť priamo na Ministerstvo mágie, aby zachránil svojho krstného otca. Paradoxne ho však týmto svojím neuváženým, hoci predsa tak trochu hrdinským činom stratil.

Bolo vidno, že Rose sa Testralov nebála. Hoci sa o nich tradovali legendy ako o zvieratách nosiacich nešťastie a smrť. Zrejme neverila na tieto babské povedačky.

Bola to pravda. Rose mala rada všetky zvieratá bez rozdielu a zvieratá mali radi ju. To bol jej grif. Jediný, o ktorom vedela. Zvieratá dokázali vycítiť, že im neublíži. Keď bola ešte malá, zvláčala domov túlavé psi a mačky, behali za ňou po dvore sliepky, kone erdžali už z ďaleka, len čo ju zacítili. Ani dnes to nebolo inak. Párik čiernych Testralov si chvíľu zvedavo obzeral ju i jej spoločníka. Otočila sa k Severusovi a požiadala ho, aby jej dal posledný kus mäsa, ktorý mal pre nich v batohu. Zdráhal sa vzdať posledného kúska jedla.

„Prosím, nebuďte tvrdohlavý! Ak na nich budeme môcť letieť, budeme v Škótsku skôr ako poviete Testral!“ nástojila.

Severus sa zatváril viac ako pochybovačne, ale ten kúsok mäsa jej dal so zamrmlaním: „To iste!“ Ostal však opodiaľ a sledoval ako sa mladá žena približuje k okrídleným Testralom ticho a pokojne sa im prihovárajúc s natiahnutou rukou pred sebou, v ktorej držala kus mäsa. Musel však priznať, že sa v nej mýlil. Teda – priznať aspoň v duchu, lebo pokojne sledoval ako k nej podišiel párik Testralov. Chvíľu ju skúmavo oňuchávali a ona im hodila posledné kúsky mäska. Keď ho zjedli, dovolili jej pohladkať ich. Videl, ako sa k nim nahla a jednému z nich niečo šepkala do ucha. Nevedel, čo to bolo, lebo ju nepočul, ale potom naňho kývla a svižne sa vyšvihla na chrbát zvieraťa. Zamračil sa, ale na jej pokyn opatrne podišiel k druhému Testralovi. Popravde, nikdy nejazdil na ničom inom ako na svojej metle v rannej mladosti. Potom sa naučil lietať. Takže využíval buď jedno, alebo druhé. Ale toto? Nechcel však vyzerať ako zbabelec, či slaboch. Musel sa o to aspoň pokúsiť.

Spravil teda navlas to isté, čo pred chvíľou videl robiť ju. Nechal sa ovoniavať, skúsil sa svojmu Testralovi prihovoriť, ale bol príliš nervózny a zviera to očividne vycítilo, lebo od neho odbehlo s nespokojným fŕkaním a zjavne sa už nemienilo vrátiť.

„No a teraz čo?!“ spýtal sa podráždený svojím zlyhaním.

Rose s týmto nerátala. Dívala sa za Testralom, ktorý sa pridal k zvyšku čriedy. Napokon si povzdychla a natiahla k nemu ruku.

„Vysadnite mi za chrbát Severus,“ riekla a musela sa veľmi premáhať, aby sa nerozosmiala, keď zbadala ten nefalšovaný údiv v jeho prísnej tvári. „No tak, Severus. Zdá sa, že to inak nepôjde,“ prehovorila k nemu kantorsky a on sa konečne pohol, keď uvážil, že z faktu, keby ho videla ona alebo niekto iný lietať by asi dostala nepochybne šok. Chytil sa podávanej ruky a vyšvihol sa za ňu na
chrbát Testrala. Stačilo málo a bol by prepadol cez jeho chrbát, ale šikovne nabral balans. V duchu sa však zaprisahal, že sa jej nechytí ani za nič.

Lenže keď popchla pätami zviera do slabín a zamrmlala mu do ucha udaný smer cesty, Testral vyrazil do cvalu. Severusom prudko myklo a bol to pud sebazáchovy, čo ho donútilo mocne ju objať okolo pása. Pri tom behu sa posunul tesnejšie k nej a doslova ho to nalepilo na jej chrbát. Jeho telo v krátkom momente dokonale skopírovalo jej pôvabné krivky a prispôsobilo sa jej. Hruď mal prilepenú o jej chrbát, medzi roztiahnutými nohami mal jej pevný zadoček a jeho stehná sa obtierali o tie jej. Cítil teplo jej mäkkého tela napriek všetkým vrstvám oblečenia, ktoré ich delilo. Pod roztiahnutými prstami, ktoré zabáral do jej mäkkého tela mohol pobadať i ploché bruško... V tej chvíli zaúpel, lebo pocítil v nohaviciach niečo, čo by nemal a niečo, čo teraz rozhodne cítiť nechcel a nepotreboval! Merlin, jeho telo sa prebúdzalo k životu ako medveď po dlhom zimnom spánku! To proste neprichádzalo do úvahy! Najprv sa skúšal od nej odtiahnuť, ale nešlo to nielen vďaka mávajúcim krídlam Testrala, ale i preto, lebo zakaždým, keď sa odsunul, pohyb krídel ho prisunul späť. Aj tak nebolo pohodlné sedieť vzadu, lebo ho na zadku tlačili ostré kosti krídel. Tiež ho napadlo, či by prosto ozaj nemohol letieť povedľa nich, ale sám vedel, že by sa svojou rýchlosťou letu Testrala nevyrovnal a ostal by za nimi míle ďaleko. Skúšal to teda inak. Ovládnuť sa silou vôle. Lenže ako sa zdalo, jeho vôľa teraz pracovala proti nemu. Trvalo mu, než mal svoje telo znova pod kontrolou, ale zvládol to. S potom na čele a čudným pocitom, ktorý ovládol celé jeho vnútro.

„Ako sa cítite?“ opýtala sa, natočiac sa k nemu tvárou.

„Mohlo by to byť aj lepšie,“ zamrmlal a prial si, aby toto ich „letové dobrodružstvo“ mohlo konečne skončiť.

Popravde, leteli skoro celý deň, nerátajúc dve zastávky, kedy si museli odskočiť, či sa prosto osviežiť tými zvyškami jedla, ktoré im zostali. Aj ich Testral sa napil z lesného potôčika a popásol sa na sviežej tráve. Nevedel povedať, kde sa nachádzajú, ale občas mu to ozrejmila Rosetta, keď spoznala známe miesta.

Večer konečne dosadli pred mestečkom Perth. Rose poďakovala Testralovi za odvoz a ten sa znova vzniesol do vzduchu s tichým odfŕknutím. Stratil sa na čiernej oblohe zatiahnutej tmavými mračnami.

„Neviem, či bolo rozumné poslať to zviera preč, hlavne ak nie sme na mieste,“ upozornil ju nespokojne Severus a hoci sa zamračila, odpovedala mu celkom pokojne.

„Nebojte sa. Už ho nebudeme potrebovať,“ riekla.

„Takže sme na mieste a moje poslanie sprievodcu sa skončilo?“ spýtal sa, nadvihnúc obočie.

Pokrútila hlavou. „Ešte nie. Ale tu v tomto meste býva Jacob Ollivander. Pomôže vám opraviť prútik. Preto sme tu,“ vysvetlila mu.

„Pochybujem, že mi ten dobrák pomôže, keď ho vyrušíme v túto nekresťanskú hodinu,“ odvrkol. Oblohu preťal blesk a na malú chvíľu ožiaril nielen ich tváre, ale aj bezprostredné okolie. „Do kotla!“ zaklial Severus a vyvrátil hlavu dohora, aby sa pozrel na nebo. Toto vôbec nevyzeralo dobre. Zahrmelo tak, až sa im zdalo, že sa zachvela samotná zem.

„Tak čo budeme robiť?“ opýtala sa nešťastne.

„Vy mi povedzte,“ odsekol. „Vy ste predsa poslala preč náš dopravný prostriedok.“

„Náš čo?“ zháčila sa, ale on len čosi nezrozumiteľne zahundral a vybral sa nevedno kam. Rose za ním pobehla a usilovala sa udržať s ním krok. Z neba sa spustili prvé dažďové kvapky.  „Kam máte namierené?“ opýtala sa ho v snahe prehlušiť treskúce hrmenie. S úľakom sa pozrela na strašidelne rozvetvený blesk, ktorý preťal nebo a bez toho, aby si to uvedomila sa zakvačila do jeho rukáva.

„Tam pod lesom som zazrel nejakú budovu. Možno stodola. Ak budeme mať šťastie, bude otvorená,“ odvetil tiež hlasnejšie a schmatol ju za ruku, keď sa bez varovania spustil z neba hustý lejak. Kým prišli do stodoly, kým s potešením zistili, že je otvorená a kým sa dostali dnu, boli premočený do nitky.

Severus znova ticho zaklial, keď v tme do niečoho narazil a udrel si nohu. Len čo stodolu osvietilo svetlo blesku, zistil, že to bol hrubý peň dreva vysoký do pol lýtka. Sadol si a uvažoval, čo robiť, kým nepostrehol štíhlu postavu.

„Čo to robíte?“ opýtal sa prekvapene sediac na pni v premočených háboch ako vodník. Voda mu crčala nielen z vecí ale i z mokrých vlasov.

„Vyzliekam sa,“ odvetil pokojne, no roztraseným hlasom, keďže jej bolo vplyvom mokrých šiat chladno. „Nechcem dostať zápal pľúc alebo niečo horšie,“ vysvetlila a len čo zo seba zhodila plášť a prevesila ho na akýsi rebrík, ktorý zbadala, keď sa znova zablyslo. Naďalej zo seba sťahovala veci, lenže nemohla si poradiť s viazaním, na ktorom si nechtiac sama spravila uzol. Pristúpila k nemu a otočila sa mu chrbtom.

„Musíte my s tým pomôcť, Severus,“ povedala prosebne. „Zdá sa, že sa mi zauzlilo viazanie.“

Škoda, že to nebolo vidieť, lebo Severus vyvalil od prekvapenia oči tak, že mu div nevypadli z jamôk. „To nemyslíte vážne?!“ oboril sa na ňu a prudko sa postavil zo svojho pňa, ktorý po príchode do stodoly obsadil.

Rosetta si kýchla a zatriasla sa chladom. „Myslím! Nemienim prechladnúť!“

Lenže Severus sa nevzdával. „A to, že tu budete celkom nahá, je v úplnom poriadku? Prechladnete tak či tak!“

„Neprechladnem. Je tu predsa seno, to ma zahreje,“ odvetila a pomyslela si, že by bola oveľa radšej, keby sa mohla pritúliť k tomu jeho pekne stavanému telu. „Mohli by ste mi teda pomôcť?“ ozvala sa znova a on si len sťažka povzdychol.

S ďalším zábleskom si všimol uzlík na korzete, ktorý mala oblečený cez bavlnenú košieľku. Visel na dvoch nitkách zo zapínania na chrbte. Zdalo sa mu, že sa s tým mocoval extrémne dlho. Bolo to zvláštne, ale napriek tomu mal pocit, že sa mu ruky nechvejú od zimy a chladu a čo bolo ešte zvláštnejšie, na čelo mu vystúpili drobné kropaje potu. Merlin, nestačilo, že sa musel ovládať počas letu, ešte sa mu prihodí i toto! To sa pred ním chcela producírovať celkom nahá?!

Severus tlmene zastonal a vytreštil nad tým svojím pokĺznutím znova oči, snažiac sa to zamaskovať odkašľaním. Zdalo sa, že si nič nevšimla. Len pred ním ticho stála a čakala, či sa mu podarí rozviazať šnúrky.

Lenže Severus nebol ani zďaleka taký pokojný ako sa tváril. Bol neskutočne rád, že v tejto tme nemôže vidieť výraz jeho tváre. Sám by sa nad ním asi začudoval. Odrazu pod prstami zacítil ako šnúrky povolili. Dych sa mu zatajil a hoci nemusel robiť nič viac, hoci jej mohol povedať, že to dokázal a že ju mohol od seba odstrčiť, nič z toho nespravil. Z hlboko zamysleným sústredením šnúrky povoľoval, prechádzajúc od pása hore jej chrbtom. V krátkych zábleskoch sa mu pred očami mihla jej bledá pokožka, na ktorú bola prilepená biela košieľka. Dokonale ju kopírovala ako druhá koža. Severusove ruky si zdá sa robili, čo samé chceli. Keď sa konečne ocitli v úrovni lopatiek a povolili stiahnutie korzetu, ten sa poddal jeho tlaku a skĺzol jej z pliec. Jeho prsty prešli po mokrej pokožke odhaleného kúska chrbta. Cítil ako sa mu pod dotykom zachvela a v ďalšej sekunde sa k nemu otočila tvárou. Svetlo blesku osvetlilo na krátky okamih ich tváre. Severus znova raz zadržal dych. Všimol si predtým, aká je krásna? Keď sa Rose postavila na špičky a s privretými očami sa poslepiačky dotkal ústami jeho pier, takmer zasa nahlas zastonal. Zovrel ju v páse a pritiahol k sebe.

V krátkej sekunde mu preblesklo mysľou, ako je to dlho, čo sa nebozkával, ale v tej ďalšej myslieť prestal a vžil sa do bozku. Objala ho okolo krku, zatiaľ čo on jej vnoril prsty do vlhkých vlasov. Ten nesmelý bozk, ktorý mu dala sa rýchlo zmenil vo vášnivú búrku, v ktorej sa ich telá na seba tisli, ústa znova a znova vyhľadávali a láskali, jazyky sa prepletali v divokom erotickom tanci vybičované všetkými zmyslami.

Zľakol sa však vlastných nečakaných pocitov, ktoré ho prepadli. Mal chuť strhnúť z nej tie mokré háby, zvaliť ju do tej kopy sena, ktorá prevoňala celú stodolu a pomilovať sa s ňou. Vtedy sa v ňom čosi pohlo a nebol by dal ruku do ohňa za to, či to bolo akurát jeho svedomie. Proste sa od nej odtiahol a cúvol o krok späť. Nevedel, prečo to spravil, keď by bol najradšej pokračoval v načatom programe, lenže... Ani jeden z nich neprehovoril. Rose sa bez slova a stále lapajúc po dychu odvrátila a prešla na svoju stranu, sťahujúc zo seba kúsky odevu a rozvešiavajúc ich na drevený rebrík. V ďalšom záblesku svetla Severus zazrel jej nádhernú nahú postavu a vzrušil sa ešte viac ako už bol... Odvrátil síce hlavu, no bolo už neskoro... Znova ďakoval Merlinovi, že je tu napriek tým občasným zábleskom poriadna tma a ona nemôže zbadať jeho neželanú erekciu, ktorú teraz už ovládnuť nedokázal.

Počul ako povedľa zašušťalo seno, keď sa doňho zahrabávala a uvažoval, či by nemal spraviť to isté. Lenže zbaviť sa šiat a zahrabať sa do sena v jej blízkosti bolo rovnako nebezpečné, ako rozložiť si uprostred stodoly vatru. Povzdychol si. Keby to šlo, neváhal by. Lenže jeho prútik bol v ťahu a jej kresadlo zvlhnuté. Z toho by teraz nedostal ani iskierku. Napriek tomu jej príklad nenasledoval. Ostal sedieť na pni oblečený vo svojich mokrých šatách, snažiac sa zabudnúť na vzrušenie, ktoré ho stále neopúšťalo.

11. kapitola

Ollivander

Rose sa prebudila vo chvíli, keď sa slnečné lúče predierali pomedzi sivé mraky. Búrka utíchla niekedy v noci a teraz sa zdalo, že cez deň bude svietiť slnko. Zahrabaná v sene ticho zašušťala, keď sa posadila a rozospatými očami vyhľadala Severusa. Stále spal. V noci si našiel iné miesto a teraz sedel na kúsku slamy opretý o stenu drevenej stavby. Hlavu mal stočenú nabok. Využila to, že spí a rýchlo vykĺzla z kopy sena, aby sa načiahla po svojich šatách. Stále boli trochu vlhké a chladili, ale aspoň nebola mokrá ako myš. V momente, keď si na košieľku navliekla sukňu, uvedomila si, že jej batôžtek a veci v ňom sú rovnako mokré. Vyťahujúc si seno z vlasov vyšla zo stodoly von. Svitalo a vzduch bol mimoriadne svieži, ešte nasiaknutý vlhkom, ktoré sa odparovalo z pôdy po nočnom lejaku. Kým si prstami prečesávala vlasy a zapletala ich do provizórneho vrkoča, uvažovala, čo by mala spraviť. V žalúdku jej škvŕkalo a v batôžku nemali už celkom nič na jedenie. No, azda by sa našla nejaká omrvinka chleba, ale z tej by sa nenasýtilo azda ani vtáča.

Chvíľu tam len tak nerozhodne postávala a uvažovala, čo robiť. Napokon sa rozhodla predsa len prebudiť Severusa a takto včas ráno zájsť za pánom Ollivanderom. Len on jediný im mohol pomôcť. Opraví Severusov prútik a všetko bude zasa v poriadku.

Vrátil sa dovnútra a kľakla si k spiacemu mužovi. Chytila ho rukou za plece a jemne ním potriasla. Prebral sa takmer okamžite a uprel na ňu svoje čierne oči, hlboké ako studne, ale vyzerali byť trochu kalné a jeho bielka sa leskli, čo bolo jasným znakom toho, že v noci prechladol. Nehádala sa s ním však o tom, že ho varovala a mala pravdu. Namiesto toho mu zapriala dobré ráno, na čo jej niečo odvrkol popod nos. Nerozumela, čo si šomral, keď vstával, ale vedela si živo predstaviť, čo to mohlo byť...

„Tak už nešomrite. Veď sa nič hrozné nestalo. Stačí nám teraz zájsť za pánom Ollivanderom a všetko bude v poriadku.“

„To sa vám ľahko povie,“ odvrkol chrapľavým hlasom a zamračil sa. Hneď na to sa striasol a kýchol.

„Na zdravie,“ odvetila a sledovala, ako sa načiahol za svojím batôžkom, rovnako vlhkým ako bol ten jej.

Vrhol na ňu taký škaredý pohľad, že viac nepovedala celkom nič. Miesto toho vyšla zo stodoly, kde prenocovali a viedla ho popod les, kým nenatrafili na hradskú a ňou sa dostali do dediny.

Perth bolo skôr malé mestečko ako dedina. Od kedy tu bola Rose naposledy, poriadne sa rozrástlo. Nešli však priamo cez dedinu, ale zamierili jej okrajom a bočnými uličkami k domu, ktorý si pamätala, že stál na okraji námestia. Keď ho zbadala už z diaľky, spokojne sa usmiala. Nad dverami obchodu stále visela ceduľka Ollivanderove prútiky, ktorá sa kývala v miernom vánku.

 „Našli sme to,“ riekla a obzrela sa na Severusa ponad plece. Opieral sa plecom o jeden z domov, stále schovaný v uličke.

„Len dúfam, že nás nevyhodí, len čo nás zbadá. Neviem – hapčí, kýchol si – kto z nás dvoch vyzerá horšie,“ poznamenal a Rose len pokrútila hlavou.

„Nebojte sa, viem isto, že nám pomôže,“ povedala presvedčivo a on viac nenamietal. Nie preto, že by nechcel, ale jednoducho nemal silu. Pokorne ju však nasledoval k neveľkému obchodu a modlil sa, aby bol ten človek tam a nevyhodil ich od prahu dverí.

Rose vošla dovnútra za veselého zvonenia mosadzného zvončeka, upevneného vnútri obchodu blízko dverí, ktorý upozorňoval majiteľa obchodu o prichádzajúcich a odchádzajúcich návštevníkoch.

Rose sa po obchode rozhliadla s melancholickým úsmevom.

„Hneď som pri vás,“ ozvalo sa odkiaľsi zo zadnej časti obchodu a Rose sa otočila za hlasom, kým Severus prehľadával kalným zrakom neveľký obchod a čakal, kedy sa odtiaľ majiteľ vynorí a vyhodí ich späť na ulicu.

Nestalo sa tak. Keď sa o chvíľku neskôr majiteľ skutočne objavil, od prekvapenia vytreštil oči. „Rosetta, drahá, si to naozaj ty alebo ma klame môj starecký zrak?“

Rose sa od dojatia roztriasla spodná pera a musela si do nej zahryznúť, aby nevzlykla nahlas. „Som to ja, starý otec.“

Severus len so zvyškami sebaovládania nevytreštil oči nad tým prekvapením a uvažoval, prečo mu tá malá potvora nepovedala, že to bude taká ľahké a namiesto toho ho nechala uhundrať sa k smrti.

„Kde sa tu berieš, dievčatko?“ spytoval sa sivovlasý starec radostne. „Pre Merlinove papučky, nevidel som ťa hádam celú večnosť,“ zavzdychal a chytil sa za srdce.

Jeho vnučka ho objala a vtedy si všimol muža odetého v čiernom. Stál tam ticho a so stoickým pokojom ako prízrak, kým sa oni zvítali.

„Nepredstavíš nás?“ opýtal sa jej starý otec a ukázal smerom k Severusovi.

„Starý otec, toto je Severus. Muž, ktorému vďačím za svoj život,“ riekla a otočila sa k Severusovi. „Severus, toto je môj starý otec. Otec môjho nebohého otca, Jacob Ollivander. A najlepší výrobca prútikov v tejto krajine.“

Starec sa nad tým len veselo pousmial a podal Severusovi ruku. „Teší ma, pane. Horím nesmiernou zvedavosťou a očakávam, že mi rozpoviete príbeh, ktorý vás ku mne dostal. Som rád, že ste mi priviedli moju vnučku. Mohol by som vás oboch pozvať na šálku dobrého čaju?“

Severus vďačne prikývol, keď podal starcovi svoju skrehnutú pravačku a len čo zamkol dvere, cez ktoré len nedávno prešli, Jacob ich viedol do obývanej, zadnej časti svojho domca. Nebol to veľký dom, ale rozhodne bolo všade čisto a útulne.

„Som ozaj veľmi zvedavý, čo sa vám prihodilo, ale najprv,“ povedal Jacob, kým sa podujal pripraviť sľúbený čaj. Hodil očkom na Severusa a len čo postavil vodu na pec, kývol mu hlavou. „Dúfam, že nepohrdnete suchými a čistými vecami. Ostalo mi tu niečo po synovi a mám dojem, že vám to padne.“

Severus by mu v tej chvíli nohy vybozkával, keby sa vládal čo i len zohnúť. Bol veľmi uzimený a dokonca ho striasalo. Naschvál sa posadil blízko pece, aby si zahrial skrehnuté telo.

Stál vo vedľajšej izbe a sledoval, ako Jacob Ollivander zhľadúva v starej komode sľúbené veci. Len čo ich zložil na kôpku, znova sa k nemu otočil a vrelo sa naňho usmial. „Môžem vám do čaju pridať pár kvapiek Životabudiča?“

„Bol by som vám vďačný,“ zamrmlal Severus a starec opustil izbu, aby sa mohol v pokoji prezliecť. Hoci by ešte viac ocenil horúci kúpeľ alebo aspoň sprchu a kúsok teplého, či hocijakého jedla navyše, nemienil žobrať. Mohol len dúfať, že ich starec niečím ponúkne.

***

Rose vyrozprávala starému otcovi celý svoj príbeh a skončila opisom dnešnej upršanej noci práve vo chvíli, keď sa Severus vrátil do kuchyne. Vyzeral celkom inak v bielej ľanovej košeli s dlhými a voľnými rukávmi, v zelenom kabátci vyšívanom striebornou niťou a čiernych nohaviciach končiacich pod kolenami. Na nohách mal biele podkolienky a čierne topánky. Vlasy si zopol koženým remienkom. Rose naňho nemo civela a prechádzala očami po jeho štíhlej, dobre stavanej postave. Odrazu jej pred očami vyvstal obraz toho istého nahého muža kúpajúceho sa v lesnom jazere a jej líca sa sfarbili sviežou červeňou. Keď na ňu odrazu pozrel, chytro odvrátila pohľad.

„Prisadnite si, Severus,“ pobádal ho starec a veru ho dvakrát núkať netrebalo. Obzvlášť, keď zbadal vrchovatú misu lekvárových buchiet, tanier s klobáskami, ktoré rozvoniavali tak, až mu krútilo prázdnym žalúdkom, peceň chleba a hrudku masla. Na stole bol preňho pripravený čistý tanier, po boku s voňavým čajom. „Berte si bez hanby. Určite si rovnako vyhladovaný ako tá moja malá figliarka,“ pokračoval Jacob, bafkajúc z fajky, ktorú si len teraz pripálil.

„Rose mi vyrozprávala váš príbeh, kým ste sa prezliekal. Som vám naozaj vďačný.“ Potiahol si z fajky a pozrel naňho prižmúrenými očami. „Vaša cesta sa však neskončila. Musím vám oboch varovať. Muž, ktorý chcel Rose pripraviť o život sa včera večer vrátil do mesta.“

Severus prestal prežúvať a zamračene naňho pozrel. „Vy ho poznáte?“

„No, pravda je, že si nie som istý, ale u nás je verejným tajomstvom, že Matt Hopkins, syn tunajšieho zlatníka má podivnú zábavku. Loví nepohodlných čarodejníkov a predáva ich muklom za bohatú odmenu.“

Rose sa oprela na stoličke. Jej tvár bola odrazu kriedovobiela, keď zopakovala: „Matt Hopkins?“ Ten Matt, ktorého odmietla vziať si? Ten Matt? To on ju takmer pripravil o život?

Severus si všimol tú zmenu, ktorá sa s ňou udiala, ale rozhodol sa povypytovať jej neskôr. Namiesto toho sa otočil k starcovi, ktorý sedel po jeho pravici.

„Mohli by ste pre mňa niečo urobiť?“ opýtal sa a vzápätí dodal, že žiaľ nemá žiadne peniaze a nebude mu môcť zaplatiť.

„A čo to bude?“ spýtal sa zvedavo Jacob.

Severus sa vystrel na stoličke a zo svojho vrecka vytiahol naštiepený prútik. Keď Jacob natiahol ruku, podal mu ho.

„Hm,“ zamrmlal. „Ako sa vám to prihodilo?“

„Spadla som naňho,“ riekla Rose zahanbene a naďalej uprene civela do nedopitej šálky čaju.

„Tridsaťdva centimetrov,“ zamrmlal si starec popod nos uznanlivo. „Drevo z jaseňa, vynikajúca pružnosť a jadro z blany dračieho srdca.“ Odrazu sa vychytil, postavil sa a vošiel do svojho obchodu. Keď sa onedlho vrátil s celým prútikom, Severus div od radosti nevyskočil z kože. Len čo zovrel v prstoch opravený prútik, pocítil tú silu mágie, ktorá ním prešla a spokojne sa pousmial.

„Skúste ho,“ riekol starec a Severus vyskúšal jednoduché kúzlo, pri ktorom zo stola zmizli odrobinky z chleba.

„A teraz ty, moja,“ povedal Jacob a vytiahol Rose zo stoličky. „Ak som správne pochopil, tvoj prútik je zničený. Nájdeme ti teda nový, čo povieš?“

Vďačne sa na starého otca usmiala a zmizla spolu s ním znova v obchode. Kým tam boli, Severus sa dosýta najedol a len čo vypil i čaj dochutený elixírom proti nádche, pocítil okamžite zlepšenie svojho zdravotného stavu.

Keď sa znova obaja vrátili do kuchyne, starec im nabalil do čistého pláteného batôžka dostatok potravy na pár dní a zaviedol ich ku kozubu. „Musíte ísť, kým vás tu niekto nenájde. Nemôžem mať zatvorené celý deň, bolo by to všetkým čudné. Kozubom sa dostanete do hostinca U slepého čarodeja vo vedľajšom meste. Tam môžete prenocovať a zajtra sa vydáte na cestu.“

Obaja mu srdečne poďakovali a zmizli v zelených plameňoch kozuba...