Wardenka

12. kapitola

Keď chutí víno...

Severus sa mračil, ale nie preto, lebo mu nechutila večera, ktorú im doniesla chyžná. Ani nie preto, že sa ho dievča očividne bálo. Jej veľké sivé oči pôsobili ešte okrúhlejšie, keď ich naňho podchvíľou vyvaľovala. Nie, to nebolo to, čo by ho trápilo v tejto chvíli.

Svoj temný pohľad smutných gagátových očí upieral na manželskú posteľ, stojacu pri stene pod oknami. „Do čoho som sa to do kotla namočil? Ach, iste... Potter!“ pomyslel si skrúšene, keď zamyslene prežúval ďalšie sústo. Jeho pohľad sa presunul na zástenu, odkiaľ sa ozývalo veselé čľapkanie vody.

„Len dúfam, že odo mňa nebude chcieť, aby som jej umyl chrbát, lebo by som ju musel...“ vetu však v mysli nedokončil, lebo sa okamžite zadumal nad tým, čo by bol schopný spraviť skôr. Či ju prekliať za tú opovážlivosť, drzosť a nehanebnosť, ktorou ho provokovala alebo či by si proste vzal to, čo sa mu samo núka. Odpil vína z pohára a zamračil sa ešte temnejšie. Iste, bol zdravý muž so svojimi potrebami, ktoré za svojich čias zvykol riešiť trojakým spôsobom. Sebazaprením, keď to už nezvládal – ručnou prácou s rokmi zdokonalenou technikou, a keď už bolo aj to na nevydržanie, proste si zašiel do Zašitej uličky v Londýne a navštívil „Vykričaný dom.“ Samozrejme, nikdy nezabudol použiť Všehodžús. Nebol tak pobláznený hormónmi, aby si nedokázal predstaviť, čo by to bol za škandál, keby sa to donieslo na verejnosť. To veru nie, toľko rozumu ešte mal. Nečujne si povzdychol a preniesol svoj pohľad na okno, za ktorým sa stmievalo.

„Nie,“ priznal si nakoniec. Aj keby bol neviem ako nadržaný a vzrušený, toto by isto nedokázal. V tomto ho matka vychovala dobre. Na rozdiel od svojho otca sa k ženám vždy správal s úctou. Odtisol od seba prázdny tanier a znova si odpil trochu vína, keď sa spoza zásteny ozval jej hlas.

„Severus, ste tam?“ ozvalo sa s tichým čľapnutím vody.

„Áno,“ odvetil stroho.

„Ste tak ticho, že som si nebola istá, či ste neodišiel,“ vysvetlila.

„Mám vám vari spievať, aby ste vedeli, kde sa pohybujem?“ opýtal sa nevrlo.

Bolo počuť ako sa napriek jeho ostrému tónu zachichotala a Severus oľutoval, že na seba nepoužil tlmiace kúzlo. Znova sa uchýlil k vínu za jej tichého hmkania akejsi melódie a vychutnával si tú chuť. Bolo prekvapivo lahodné. Voňalo klinčekmi a jeho sladkastá chuť mu príjemne dráždila chuťové poháriky. Zdalo sa, že tento druhý pohár má naňho blahodarné účinky, lebo napriek svojej nevrlosti sa postupne uvoľňoval. Sadol si pohodlnejšie a dlhé nohy vystrel pod nahrubo otesaný stôl.

„Som hotová,“ oznámila mu a vyšla spoza zásteny v čistej nočnej košeli. Sadla si na kraj postele a prútikom si teraz sušila vlasy. Sedela na mäkkom matraci a jej bosé nohy sa nedotýkali zeme.

Vynadal si v duchu, že ho vôbec napadlo, zvaliť ju na posteľ a... „Čas na studenú sprchu,“ pomyslel si, ale ani za nič by do nej nevliezol. Tešil sa na teplý kúpeľ každou bunkou svojho tela. Potreboval ho ako soľ. Ešte stále voňal senom a dažďom. Radšej by voňal čistotou ako kadečím iným, ako potulný kôň...

Sedel vo vani s hlavou opretou o jej okraj, keď ho napadlo, že sa jej chcel spýtať na pár vecí. „Môžem sa niečo opýtať?“

„Mhm,“ zamrmlala, lebo ju zjavne vyrušil uprostred večere.

„Nevedel som, že máte starého otca. Nevraveli ste sama, že máte len starú matku, tetu a brata?“

Chvíľu bolo ticho a on uvažoval, či premýšľa nad tým, čo mu odpovie, alebo či iba nechce hovoriť s plnou pusou.

„Je to pravda. Vravela som vám to. Jacob Ollivander nie je môj skutočný starý otec. Kedysi dvoril babičke a doteraz majú vrelý vzťah. Sám nemá žiadnu rodinu, preto trval na tom, aby sme ho tak volali. Nie je to náš pokrvný príbuzný.“

„Ach, aha,“ ozvalo sa tlmene.

V miestnosti sa na chvíľu znova rozhostilo ticho, prerušované iba čľapkaním vody. Rose, tak ako pred tým Severus hľadela na širokú posteľ a uvažovala, čo všetko jej osud ešte prichystá do cesty. Bola si na sto percent istá, že Severus použije prútik a nejaké účinné kúzlo na to, aby z jednej postele spravil dve a oni sa neocitli v manželskej posteli.

„Škoda,“ pomyslela si a v tom okamihu sa jej líca rozpálili rumencom. Vrhla kradmý pohľad k zástene, odkiaľ sa teraz ozýval poriadny špľachot. S mužmi mala pramálo skúseností. A bolo fajn, keď ich smela získavať s tajomným, no pohľadným Severusom. Bol síce občas nevrlý a občas až príliš tichý, či jedovitý, no ona verila, že je to len maska, ktorú ukazuje svetu. Stále o ňom vedela menej ako pramálo, ale túžila zistiť viac. Len ako? Pohľad jej padol na džbán vína. Teraz v ňom chýbala menej ako polovica. V duchu sa uškrnula a namierila naň prútikom. Víno a obzvlášť toho lahodné by mu mohlo dopomôcť rozviazať jazyk... Tak prečo to neskúsiť?

O chvíľu vyšiel spoza zásteny i Severus. Mal na sebe čistú košeľu a plátené nohavice. Vlasy, teraz už suché mal prostovlasé. Vyzeral viac ako skvelo. Keď o chvíľu prišiel na jeho zavolanie paholok so slúžkou, aby upratali kaďu a vyliali špinavú vodu, on si zatiaľ sadol za stôl a sám si nalial trochu vína. Ani ho nemusela núkať.

„A čo ten Hopkins?“ ozval sa s ďalším vyprázdneným pohárom. Čierne oči sa mu leskli zvedavosťou.

„Čo by s ním malo byť?“ hlesla, nerada načínajúc túto tému.

„Nezahovárajte, videl som, ako ste sa zatvárili, keď ho váš... teda Jacob spomenul,“ opravil sa, keď si uvedomil, že ho nemusí titulovať ako „jej starého otca.“

„Dnes nemám náladu na jatrenie starých rán,“ odvetila a vstala od stola. Miesto odpovede prešla k posteli a šuchla sa pod jej perinu.

Severus videl, že z nej teraz očividne žiadnu odpoveď nedostane a unavene si pretrel oči. Sfúkol horiacu sviecu a namiesto nej zažal svoj prútik, aby trafil do postele.

Ľahol si z druhej strany a bolo mu celkom jedno, že spia obaja v jednej posteli. Napadlo mu, že ju chcel rozdeliť kúzlom, ale už na to nemal síl. Jeho zmysly boli príjemné otupené vínom a telo potrebovalo zdravý spánok. Pomechril sa v posteli a o chvíľu spokojne podriemkával...

***

Aspoň si to Rose myslela. Usúdila, že zrejme podľa toho tichého a spokojného odfukovania. Lenže on sa odrazu pretočil v posteli raz,  potom znova a ešte raz, akoby ho žrali blchy a ostal ležať obrátený tvárou k nej.

„Nepovedali ste mi, čo s Hopkinsom,“ zamrmlal po chvíli a ona si povzdychla.

„Jasne si spomínam, ako som vám povedala, že dnes nemám náladu na jatrenie starých rán!“ odsekla mu nahnevane.

„Lenže mňa to zaujíma. Nie je to ten chlapík, čo vás chcel... veď viete, upáliť?“ pokračoval bezstarostne a bolo mu jedno, že si o tom neželá hovoriť. On bol prosto zvedavý.

Rose skúsila v duchu narátať do desať, aby sa upokojila a znova mu neodvrkla niečo, čo by neskôr mohla ľutovať. Skúsila sa tváriť, že spí, ale on opakoval jej meno dovtedy, kým ozaj nevybuchla...

„Už chápem, prečo máte taký veľký nos! Strkáte ho do vecí, do ktorých vás nič!“

Severus sa napodiv neurazil. Miesto toho sa rozosmial na plné hrdlo a zvalil sa do vankúšov.

„Vy ste opitý!“ vyprskla a v duchu uvažovala, čo spraviť.  Nemala náladu na rozhovor, ale toto bola vhodná  chvíľa na to, aby sa čo – to dozvedela o ňom samotnom. „Severus?“ ozvala sa po chvíli.

„Mhm?“ zamrmlal a čakal.

„Kto vlastne ste? Neverím, že ste len tak niekto, kto chodí po kraji a zachraňuje nevinné mladé ženy. Kto ste?“

„Čo chcete počuť?“ spýtal sa bez okolkov.

„Pravdu,“ riekla.

„Pravdu? Tá znie tak neuveriteľne, že občas sám neviem, či sa mi toto všetko iba nesníva,“ zahundral.

„Povedzte mi o sebe, prosím a sľubujem, že vám uverím,“ šepla nadšene, ale chvíľu ostalo ticho. Potom predsa len prehovoril Severus.

„Dohodneme sa. Niečo za niečo. Poviem vám o sebe a vy mi poviete o Hopkinsovi, na striedačku. Lenže nepoviem vám, či je to pravda, alebo lož. Zakaždým, keď mi nebudete veriť, musíte ma pobozkať. Keď nebudem veriť ja vám – pobozkám vás.“ Keby bola v izbe svietila aspoň jedna svieca, alebo keby tam prenikal aspoň jediný mesačný lúč, mohla by vidieť, ako sa spokojne uškŕňa. Také čosi prekliato komplikované a lišiacke mohol vymyslieť len slizolinčan. A Severus bol právom na seba hrdý, lebo bol slizolinčan. Nečakal však, že sa Rose podvolí. I keď po krátkej odmlke.

„Súhlasím,“ vyjachtala mierne trasúcim sa hlasom.

„Volám sa Severus Snape a som z Londýna,“ povedal ako prvé, celkom čistú pravdu.

„Matt Hopkins je muž, ktorý ma chcel upáliť,“ dodala.

„Mám tridsaťsedem rokov,“ pokračoval a ona sa zachichotala. Vedela, že to s ním bude ťažké, ale nevedela, že vie byť takýto prešibaný.

„Matt Hopkins je krásny, mladý muž a skvelý čarodejník,“ riekla a od prekvapenia zhíkla, keď sa odrazu nad ňu nahol a na prvý pokus sa s dokonalou presnosťou prisal na jej pery. Namiesto toho, aby ho od seba odtlačila a spýtala sa, čo to malo znamenať, po chvíli privrela oči a bozk si prosto vychutnávala. V momente, keď dvihla ruky, aby ho objala okolo krku sa od nej odtrhol a ona sotva lapala dych.

„Čo na tom bolo klamstvom?“ spýtala sa zadýchane.

„Neverím, že je skvelý čarodejník,“ odvetil jednoducho. „Som na rade. Som profesorom na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej už dvadsať rokov.“

Teraz to bola Rose, ktorá sa bez hanby nad neho nahla a zajala jeho horúce pery v ďalšom bozku. Severusove ruky ju zovreli okolo pása a telom mu prebehla príjemná triaška. Bolo to z toho, že ho jej vlasy šteklili na hrudi a pleciach, alebo z toho, že sa jej plné prsia tlačili na jeho hruď. Či z toho, ako dobre sa bozkávala? Keď sa od neho odtrhla, zmocnil sa ho podivný pocit prázdnoty.

„Chodila som na Rokfort, nijaký profesor Snape tam nie je,“ odvetila a Severus sa len uškrnul. Ich hra sa mu začínala páčiť.

„Matt bol môj snúbenec,“ priznala, keď sa na ňu znova vrhol s úmyslom vybozkávať z nej zrejme dušu.

„Neuveriteľné... Bola ste zasnúbená s takým kreténom?“ opýtal sa, keď sa znova zvalil na svoju stranu postele a ona sa iba zachichotala. „Učil som Elixíry.“

Tentoraz sa znova nahla ona. Na margo svojej spovede viac nemala čo dodať. „Viac vám nemám čo o ňom povedať.“ Jej pery sa znova ocitli v zajatí, keď bozk prerušil, tentoraz sa na svoju stranu postele neprevalil, ale ostal ležať na nej. Díval sa na ňu, skúmajúc jej črty tváre v tmavej izbe a keď rozprával, jeho teplý dych ju šteklil na krku.

„Určite je toho viac,“ zašepkal zastretým hlasom. „Nie som z vášho času, ale premiestnil som sa sem z budúcnosti,“ vyslovil posledné svoje tajomstvo a ucítil ako sa krehké telo pod ním dvihlo na lakte a mäkké ústa sa prisali na jeho.

Hoci mu neverila a on dopredu vedel, že mu to zrejme nikdy nikto neuverí, popustil uzdu svojim myšlienkam, ktoré sa razom rozutekali, zatiaľ čo sa jeho otupené zmysli zaostrovali na ženu, pritúlenú k nemu.

„Severus,“ vydralo sa jej spomedzi pier, keď bozkami zasypával jej labutí krk a ochutnával jej jemnú pokožku. Voňala tak krásne... Lenže akýsi hlások v jeho mozgu mu kázal zastaviť a prestať a on si nejasne uvedomoval, že by mal, hoci sa zdalo, že po ňom túži rovnako ako on po nej. Ale naozaj túžil po nej? Mometnálne by bol zrejme spokojný z hocakou ženou, ktorá by sa mu ochotne poddala...

„Musí... musíme prestať,“ povedal namáhavo a nasilu sa odtiahol.

„P...prečo?“ vyjachtala nesúvisle. Bil sa v nej pocit zahanbenia s odmietnutím. Nevedela rozoznať, čo z toho bolo horšie.

„Pretože to nie je...“ v duchu sa zarazil. Chcel dodať správne, ale odkedy on dodržiaval všetky tie blbé pravidlá slušného správania? Ach, pravda... takmer odjakživa. Nevedel, či ma plakať od jedu nad svojou komplikovanou osobnosťou a prekliatym osudom, alebo sa z toho smiať. Privrel oči a prekryl si ich rukou.

„Ak by som sa s vami teraz pomiloval, nebolo by to preto, lebo vás milujem. Chceli by ste ma aj tak?“ opýtal sa provokačne.

Rose do očí vhŕkli slzy. Pokrútila hlavou, no potom si uvedomila, že ju nevidí a zaševelila: „Asi nie.“ Otočila sa nabok, skrútila sa do klbka a perinu si vytiahla hlboko po plecia, snažiac sa zo všetkých síl nerozplakať. Chrbtom ruky si utrela slzy z tváre a prisahala si nehrať viac s týmto mužom žiadne hry, pretože by mohla prehať viac, ako by sa jej páčilo... Možno aj vlastné srdce. A to zradiť nechcela.

13. kapitola

Hrdzavý kľúčik

Severus sa pretočil v posteli na bok. Pohľad mu padol na Rose, schúlenú na opačnej strane postele. Stále spala. Opäť sa pretočil a snažil sa z postele vstať čo najnehlučnejšie, len aby ju nezobudil. Pohľad mu padol na okná, za ktorými sa ukazoval jeden z tých jasnejších dní, hoci bola obloha zamračená. Keď prechádzal okolo stola, pohľad mu padol na prázdny džbán vína. Zamračil sa a vtedy si rozpomenul, čo vyvádzal v noci. Hlboko ľutoval, že nebol opitý tak veľmi, aby mu alkohol vymazal spomienky na uplynulú noc. Znova sa obzrel na Rose a v duchu si nadával do idiotov. Takto sa nikdy v živote nesprával. Ani len vtedy nie, keď ho okašľala Lily Evansová. Aj vtedy sa síce opil, ale u seba doma a prebral sa až ráno na dlážke, objímajúc svoju lietajúcu metlu, ktorej si vylieval srdce. To, že to bolo len kus dreva a prútia zviazaného dohromady mu bolo vtedy ukradnuté.

Keď sa umýval, premýšľal, ako ho vôbec mohla napadnúť tá idiotská hra a tiež sa mu nepáčilo, že jej vtedy povedal viac ako by si bol želal. Lenže aj tak, kto by veril tomu, čo natáral? A ak si dobre spomínal, sama mu povedala, že chodila na Rokfort a takého profesora tam rozhodne nemali. Severus si opláchol tvár, nahladko sa oholil a vyčistil si zuby. Keď si zopínal vlasy do krátkeho chvosta, otočil sa smerom k posteli uvažujúc, či ju má zobudiť alebo ešte chvíľu počkať. Rose teraz spala otočená na chrbte. Spod periny jej vykúkala jedna noha a vlasy mala rozhodené na vankúši ako svätožiaru. Odrazu ho napadlo, aké by to bolo mať... skutočnú rodinu. Každé ráno by sa prebúdzal vedľa svojej manželky, každý večer by spolu líhali do postele... Jej bozky boli sladké ako nektár ambrózie a jej telo ho vábilo väčšmi ako by si bol priznal. Aké by to bolo, ľúbiť niekoho iného ako starú spomienku na dávno-mŕtvu ženu? Nikdy vo svojom živote ten pocit – mať niekoho a byť tu pre niekoho - nezažil. Nikdy ho nikto nemiloval tak ako by si bol prial. Jeho Lily dala prednosť Jamesovi Potterovi a on o inú odvtedy nemal záujem. Uvedomiac si, kam sa zatúlali jeho myšlienky sa zvrtol na päte a opustil izbu.

***

Rose vstala približne o pol hodinku neskôr. Prvé, čo zistila bolo, že Severus v izbe nie je. Vykĺzla z postele a rýchlo sa prezliekla za paravánom. Keď si zapínala živôtik, dvere sa nehlučne otvorili.

„Dobré ráno,“ pozdravil ju a ona vyšla spoza jednoduchého dreveného paravánu. Odzdravila, ale ledvo naňho pozrela. Pravdou bolo, že sa za svoje nehanebné správanie hanbila ako čert. Hoci nevedela, či má osudu ďakovať alebo ho preklínať za to, že nakoniec to bol predsa len on, kto prišiel včera pri tej hre k rozumu.

„Kúpil som dva kone. Len čo sa naraňajkujete, vyrazíme,“ oznámil jej a ona iba prikývla. „Počkám vás dole.“ S tým opustil izbu a ona znova osamela. Dievča, ktoré ich obsluhovalo aj včera večer jej donieslo teplú medovú kašu a pohár mlieka. Hoci mala stiahnutý žalúdok, prinútila sa zjesť všetko.

O chvíľu neskôr už kráčala k stajniam, kde čakal Severus s dvoma koňmi a netváril sa príliš nadšene. Paholok jej pomohol do sedla a až potom sa vyšvihol na svojho koňa i Severus. Ešte stále neprišiel na chuť inému dopravnému prostriedku ako metla a lietanie, ale to si radšej nechal pre seba. Nikdy na obyčajnom koni nejazdil, ale nemohlo to byť ťažšie ako jazdiť na Hipogrifovi alebo na Testralovi. Všimol si, že aj Rose je mĺkva a nemusel sa jej pýtať prečo. Iste naňho bola nahnevaná. No ospravedlňovať sa za svoje správanie podporené pohármi toho lahodného vína sa nemienil. Mala na tom rovnaký podiel viny. Keby nebola súhlasila, keby mu tak vášnivo neopätovala bozky...

„Naša cesta už nepotrvá dlho,“ prerušila niť jeho myšlienok, ktoré sa znova uberali nie práve správnym smerom.

Severus sa k nej otočil so spýtavým výrazom v tvári. Trhalo jej to srdce. Už len myšlienka na to, že sa odlúčia... Nikdy nepoznala muža ako bol on.

„Do večera sme na mieste,“ riekla. „Pokojne sme sa mohli aj premiestniť, ale keď ste už kúpil tie kone...“

Severus v duchu zahrešil. Prečo ho to nenapadlo skôr? Veď teraz mal svoj prútik v poriadku a mohol sa premiestňovať!

„Miesto, kam mierime je za tým kopcom,“ pokračovala, ale to bolo všetko, čo dodala.

Ich kone vedľa seba klusali a oni na nich sedeli mlčky, pozorujúc len okolitú krajinu. Neprešli ešte ani míľu, keď im do cesty odrazu skočil akýsi chlap. Skôr ako stihol Severus zareagovať, chlapík naňho zoslal omračujúce kúzlo a on sa sklátil na zem z konského chrbta. Rose ho chcela zachytiť, ale chlapík k nej priskočil a stiahol ju z jej bielej kobylky.

„Vedel som, že si to ty, bosorka!“ zachrapčal jej do tváre, držiac ju pod krkom, akoby ju chcel zahrdúsiť. „Už mi neujdeš!“

„Pusťte ma!“ skríkla a snažila sa mu vyškubnúť, no nepodarilo sa jej to. Hoci nebol vzrastom vysoký, mal v sebe veľa sily. Veľa surovej sily. Keď sa tak mocovala v jeho rukách, vyťal jej zaucho. Rose tak natrhol peru a po brade jej na bielu blúzku stekali karmínové kvapky krvi.

„Čo odo mňa chcete?“ vyjachtala, uvažujúc, čo spraviť. Nehodlala sa nechať len tak odvliecť a už vôbec netúžila po tom, aby skončila opäť na hranici.

„Ten kľúčik!“ vyštekol a načiahol sa k šnúrke, ktorú jej zbadal visieť na krku. Oči sa mu zaleskli a na perách v neoholenej tvári, na pohľad skôr odpudivej ako príťažlivej sa objavil víťazoslávny úsmev.

Rose si práve vtedy vytiahla z vrecka na sukni prútik a jeho hrot namierila na toho muža zospodu. Nevšimol si to, lebo bol príliš zaujatý sťahovaním retiazky s kľúčom z jej krku. Odrazu muž pred ňou znehybnel, zovretie jeho tučnej ruky okolo jej krku povolilo a on sa sklátil na zem ako vrece zemiakov. Znova naňho namierila prútikom a zviazala ho. Načiahla sa kusom čierneho krátkeho drievka, čo bol zjavne jeho prútik a odhodila ho ďaleko do lesného porastu. Nemala to srdce, zničiť ten prútik. Ubezpečila si, či jej kúzla fungujú a ponáhľala sa k Severusovi, ktorý sa práve zviechal zo zeme.

„Ste v poriadku?“ spýtala sa, kľačiac pri ňom a pomáhajúc mu posadiť sa.

Severus zaklipkal očami a načiahol ruku k hlave. Priložil si ju na temeno, odkiaľ sa mu ozývala tupá, pulzujúca bolesť. V dlani pocítil vlastnú teplú a lepkavú  krv. Rose sa k nemu nahla a odtiahla mu ruku od rany. Potom pozrela na zem a uvidela neveľkú skalu ležiacu na ceste, na mieste, kde spadol.

„Nekrváca to veľmi,“ šepla. „Nechajte, ošetrím vám to.“ Všimla si, keď ukázal naňho a spýtal sa jej, čo mu spravila.

„Len to, čo si zaslúžil. Je v bezvedomí a zviazaný.“

Nepovedal jej na to nič, takže zjavne súhlasil s tým, čo mu spravila. Miesto toho sa poslušne podrobil jej ošetreniu. Rose mu ranu vyčistila čistým plátnom navlhčeným vodou z čutory a následne mu ranu zacelila kúzlom.

„Tak a je to. Hoci vás bude hlava chvíľu ešte bolieť.“

„Nestalo by sa mi to, keby...“ zahundral nespokojne, ale jeho podráždenie nemalo nič spoločné s ranou na hlave. Myslel na to, koľko málo chýbalo k tomu, aby sa jej niečo stalo. Ten chlap ich prepadol a poľahky ho omráčil.

Rose sa odtiahla s ublíženým výrazom v tvári. „Je mi to ľúto,“ šepla rozochvene.

„Vaša ľútosť mi nezmierni bolesť hlavy a neprivedie späť kone, ktoré utiekli, ak ste si to nevšimla,“ zamrmlal.

Vzpriamila sa. V očiach mala slzy, ale on to nevidel, lebo hľadel do zeme. Pošúchal si boľavú hlavu a znova stiahol vlasy do chvosta.

„Mrzí ma to, Severus. Myslím, že vaše trápenie viac nebudem predlžovať. Ešte raz vám za všetko ďakujem. Zbohom,“ šepla a len čo sa dotkla svojho prútika, odmiestnila sa.

Severus zdvihol hlavu vo chvíli, keď mu zmizla pred očami. Keď konečne vstal zo zeme, na tvári sa mu usadil nepreniknuteľný výraz a uvedomil si, že ho skutočne opustila. Proste sa odmiestnila a nechala ho tam, uprostred cesty trčať samého.

„Idiot!“ zašomral a keby bol niekde nablízku múr, určite by si oň obúchal tú svoju tvrdú palicu, čo mal miesto hlavy. Prečo sa správal ako kretén? Prečo práve on musel mať takú neznesiteľne arogantnú povahu? Len on bol na vine, že je teraz preč.

Spomedzi mrakov vykuklo slniečko, akoby sa mu i ono vysmievalo. Jeho lúče osvetlili na pár sekúnd prašnú cestu, kým sa znova neskylo za mraky. Ale stačilo to na to, aby Severusov pohľad upútal slabý odlesk na kraji cesty. Zohol sa a zdvihol z trávy a hliny roztrhnutú retiazku so starým, trocha zhrdzaveným kľúčom. Postavil sa, zvierajúc retiazku v ruke a podišiel k zviazanému chlapíkovi. Kľakol si k nemu a namieril naňho prútik.

„Ennervate!“ precedil pomedzi zuby. Díval sa ako sa zviazaný muž preberá z mrákot a jeho pohľad upútala retiazka s kľúčom.

Pozrel na neznámeho a jeho oči sa lišiacky zablýskali. „Pusť ma a daj mi ten kľúč,“ zaliečal sa.

„Kto si?“ opýtal sa miesto odpovede Severus a pozrel naňho tak, až toho chlapa zamrazilo v kostiach a pripomenul sa mu pohľad vlastného pána.

„Na tom nezáleží. Môj pán je však bohatý. Za ten kľúč sa ti odmení. Je v hostinci, ktorí ste s tou strigou opustili,“ prehovoril znova, ale Severusom to nepohlo.

„Kto si?“ opýtal sa znova a jeho hlas znel ešte temnejšie ako predtým. Aj skala by sa pred tým zvukom otriasla strachom, ale zviazaný muž nebolo natoľko inteligentný, aby sa dovtípil, čo mu hrozí.

„Everard. Everard Lestrange,“ odsekol napokon. „Tak čo? Dohodneme sa?“

"Ako ste nás našli?"

"Nenašli. Nehľadali sme vás. Len tadiaľto prechádzame. Náhoda, osud?" vysmieval sa mu priamo do tváre.

Severus nepovedal celkom nič. Bolo mu jasné, že z toho chlapa viac nedostane. Miesto toho ho znova omráčil a nechal ležať na zemi. Bolo očividné, že ten kľúčik bol nesmierne dôležitý i keď tak nevyzeral. Namieril naň prútikom a zamrmlal pár kúziel. A starý, hrdzavý kľúčik sa pod jedným z nich... zmenil. Spoza mrakov znova vykuklo slnko a jeho lúče sa odrážali po telíčku drobného, zlatého kovu...