Wardenka

14. kapitola

Palečnica

Studenou, vlhkou miestnosťou sa ozval ďalší srdcervúci výkrik, ale muž, ktorý sa díval na trpiacu ženu pred sebou ani len brvou nemihol. Naopak. Nad bolestným výkrikom sa len zachvel v akomsi podivnom vzrušení, ktoré ho pritom opantalo ako úponky jedovatého brečtanu. Jeho modré oči sa priam kochali pohľadom na ženine muky. Plavé, strapaté vlasy jej padali do uslzenej tváre. Šaty otrhané, hlava sklonená nad drevenou lavicou, kde mala priviazané ruky a na prstoch mala pripevnený mučiaci nástroj, palečnicu. Tá odporná, malá čierna vec jej bolestne stláčala mäkké časti prstov, mliaždiac ich na krvavú kašu, ale tak, aby jej kosti ostali nepoškodené.

„Pane?“ ozvalo sa spoza dverí, na ktoré ktosi znova zabúchal päsťou.

Hopkins premeral neveľkú miestnosť rýchlymi krokmi a s trhnutím dvere otvoril. Neznášal, keď ho vyrušovali pri vypočúvaní.

„Čo je?“ vyštekol na chlapca, ktorý sa pod tónom jeho hlasu prikrčil.

„Everard sa ešte nevrátil, pane,“ oznámil mu chlapec.

„Koľko je vlastne hodín?“ opýtal sa ho.

Ale chlapec len pokrčil plecami. „Neviem, pane. Ale stmieva sa.“

Matt len zaškrípal zubami a vypustil cez nos príval zadržiavaného dychu, až sa mu zachveli nozdry ako zúrivému drakovi. Vrhol pohľad na bosorku, ktorú mučil a potom znova na chlapca.

„Hneď prídem,“ odsekol a zatresol mu dvere pred nosom. Vrátil sa k zúboženej žene a zastal si pred ňou.

„Tak čo? Priznávaš sa?“ opýtal sa jej, no ona nereagovala. Iba sa triasla na celom tele. Navliekol si na ruky rukavice a až potom ju schmatol za schlpené vlasy. Trhol jej hlavou a vyvrátil jej ju dohora. Žena sykla a z očí jej vyhŕkli ďalšie slzy.

„Priznávaš sa, bosorka?“ zasyčal jej nenávistne do tváre.

Žena sa naňho pozrela unavenými, opuchnutými očami a čosi zašepkala. Nerozumel jej. Miesto toho si skúmavým pohľadom prezrel jej zničenú tvár. Stále bola príťažlivá. Škoda, že ho odmietla... nemusela takto skončiť, napadlo mu a jeho pohľad skĺzol po oblúku jej krku až k bielym prsiam, črtajúcim sa pod ušpinenou bielou blúzkou.

Jeho oči a pery sa jej nehanebne vysmievali priamo do tváre. „Helena, Helena... toho celého som ťa mohol ušetriť,“ povedal odporne nežným hlasom, ktorý mu vôbec nepristal. „A stačilo tak málo... len sa priznať...“

Ženine oči naňho upreli nenávistný pohľad. „Prenasleduješ to, čo sám si! Za toto zhoríš v pekle!“

„Pochybujem,“ precedil pomedzi zuby. „Priznávaš sa?“

„Nikdy!“ zavrčala a nevnímajúc vlastnú bolesť mu napľula do tváre.

Zvraštil ju a otrel si pľuvanec. Držiac ju stále za vlasy ju vytiahol na nohy. Zastonala a vykríkla bolesťou, keď ju švihom prútika zbavil palečnice. V uvoľnených prstoch jej pulzovala ostrá bolesť a žena mala dojem, že má zakrvavené prsty v jednom ohni. Tá pálčivá, neústupná bolesť jej vystreľovala do celého tela ako otrávené šípy, kým jej mučiteľ z toho mal očividnú radosť. Dovliekol ju k škripcu, ktorý visel zvislo pri stene. Pozostával z tenkých latiek a vyzeral ako širočizný rebrík. Keď ju k nemu pritlačil chrbtom a pripútal ju k nemu s rukami roztiahnutými nad hlavou. Keď si myslela, že s ňou pre dnešok skončil, prerátala sa. Miesto toho sa na ňu pritlačil a vyhrnul jej dodriapanú sukňu. Vzlykla, ale radšej si zahryzla do jazyka, akoby ho prosila o zľutovanie. V tom mužovi nebolo kúska citu. Na stehne cítila jeho pulzujúci úd i cez látku jeho nohavíc a vedela, že to bude len chvíľa, kedy sa ocitne hlboko v nej. Keď jej jediným švihnutím prútika roztrhol vršok a odhalil jej prsia, iba zaťala zuby a odvrátila hlavu na bok. Premáhala odpor, ktorý sa v nej hromadil a modlila sa, aby s ňou skončil čím skôr...

***

Rose sa ocitla v udržiavanej záhrade neveľkého panského sídla ležiaceho na severnom konci neveľkej čarodejníckej dedinky Rokville. Rozhliadla sa dookola a zatienila si oči pred žiarou zapadajúceho slnka, ktoré sa krčilo medzi kopcami. Usmiala sa a uľahčene si pomyslela: „Konečne doma.“

„Rose!“ ozval sa natešený výkrik zo dvora a ona sa otočila. Jej úsmev sa ešte rozšíril, keď zbadala svojho malého brata ako k nej ozlomkrky beží. Kľakla si a roztvorila náruč, aby ho mohla objať.

„Derek!“ zvolala šťastne a len čo ho objala rovnako mocne, ako on ju, postavila sa a zatočila sa s ním, stále ho mocne objímajúc.

Vtedy spoza domu vybehla upachtená komorná, ktorá sa hnala za mladým pánom. A len čo uvidela, kto prišiel, otočila sa na päte a s krikom zamierila do domu. To však už Rose zložila svojho malého brata na zem a kráčala s ním späť.

„Všetci mi vraveli, že sa už nikdy nevrátiš,“ posťažoval sa jej, držiac sa jej ruky. „Prečo mi klamali?“

Rose sa naňho pozrela a v očiach jej zahrali slzy. Ako mu mala vysvetliť, že to bola skoro pravda? Že sa to skoro prihodilo? Že ju už ozaj nemusel nikdy viac vidieť?

Lenže nemohla mu odpovedať a hájiť ich, lebo spoza domu vybehla jej teta s prútikom v ruke. V jednej sekunde ju odzbrojila a prikázala jej, aby pustila chlapca.

„Derek, vráť sa ku mne!“ prikázala mu, ale on pokrútil hlavou a zamračil sa na ňu.

„Teta, to je v poriadku, som to naozaj ja,“ riekla na svoju obranu, vôbec sa jej nečudujúc, že je taká opatrná.

Lenže jej teta pokrútila hlavou. „Neklam! Veľmi dobre vieme, čo sa Rose stalo! Kto si?!“

Rose si vzdychla, pustila sa brata a pravú ruku si položila na hruď, kde usilovne bilo jej srdce. Zavrela oči a keď prehovorila, jej hlas znel inak ako obyčajne. „Io sono custos per devotis upala.“ Rose sa zachvela a odkryla vlasy z miesta na krku, kde sa jej ukázal starý, rodový znak čiernej ruže, len aby znova zmizol.

Ruka jej tety sa zachvela, keď skláňala svoj prútik, zatiaľ čo si priložila druhú trasúcu sa ruku na ústa. Nemohla uveriť vlastným očiam.

Rose znova chytila brata za ruku a vykročila k svojej ohromenej tete, stojacej nehybne na svojom mieste. Komorná, ktorá stála za ňou vypliešťala oči.

„Rose?“ hlesla, keď pred ňou neter zastala a prikývla s úsmevom, hoci mala v očiach slzy. Dovolila tete, aby sa dotkla prstami jej líca a vzápätí ju pohladila. Nečakala však, že ju strhne do svojho náručia a horko sa rozplače.

Derek sa na to divadlo len mlčky díval. Jeho sestra a teta sa tuho objímali a plakali. Obe. Poškrabal sa vo vlasoch a uvažoval, čo robiť. Mal plakať i on? Lenže... nechcelo sa mu. Miesto toho pokrčil ramenami a pozrel na komornú. Tá tiež vyzerala, že sa každú chvíľu rozplače.

„Ty žiješ,“ vzlykala jej teta. Vzala jej tvár do dlaní a zotierala jej slzy. „Mysleli sme si... že...“ znova vzlykla a Rose ju konečne pustila.

„Ja viem,“ smrkla, „a sľubujem, že vám všetko vysvetlím, ale teraz chcem vidieť babičku.“

Teta prikývla. „Dobre, ale najprv pôjdem za ňou ja. Prekonala nedávno srdcovú príhodu a nechcem, aby sa to zopakovalo, keby si sa pri nej ukázala neohlásená, dobre?“

Rose prikývla. Teta ju chytila za ruku a spolu s Derekom i komornou zamierili späť do domu.

Len čo teta pripravila svoju matku na fakt, že Rose žije, stará pani si okamžite priala vidieť ju. Musela prísť Rose za ňou, lebo starká ešte stále ležala v posteli a liečila sa. Dlho plakali a ešte dlhšie sa objímali. Potom musela Rose obom svojim príbuzným rozpovedať, čo sa stalo.

„Takže ťa zachránil neznámy muž?“ spýtala sa so záujmom starká. „Kto je to?“

„Neviem. Nerád o sebe rozprával. Vlastne... viem o ňom máločo. Ale je tiež čarodejník a podľa všetkého vynikajúci.“

„Dobre, lenže cestovať sama a v spoločnosti neznámeho muža?“ zháčila sa teta.

„Čo tam po tom,“ odvetila babička uľahčene, „hlavne, že ju zachránil.“

„Teta, nemaj obavy. Cestovali sme inkognito,“ upokojila ju. „Sám navrhol, že sa bude vydávať za vikára. Ozaj to bol džentlmen.“

Teta jej venovala iba podozrievavý pohľad, kým stará mama sa vševedúco usmiala, no nepovedala celkom nič.

„Prečo teda neprišiel s tebou aj on?“ spýtala sa jej teta zvedavo.

„Rozdelili sme sa vlastne neďaleko. A ja...“

Na dvere sa ozvalo zaklopanie a po vyzvaní dnu nakukla komorná.

„Prepáčte, že vyrušujem, ale v hale čaká nejaký vikár. Vraví, že sa volá Severus.“

Rose s tetou vytreštili oči, starká sa spokojne usmiala. „Nevravela si, že ste sa rozdelili?“ spýtala sa, otočiac sa k neteri, rovnako vyvedenej z miery.

Obom dámam sa ospravedlnila a priam vybehla z izby, len aby sa presvedčila, či je pravda to, čo im oznámila komorná. Nemohla tomu totiž uveriť...

15. kapitola

Tajomný milenec

Rose síce vybehla z izby, ale na vrchu širokého schodiska zastala. Priložila si ruku na hruď v snahe utíšiť takto splašený tlkot vlastného srdca. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla a túto procedúru zopakovala celkom trikrát, kým spravila krok a zišla dolu schodmi, akoby sa nechumelilo, hoci by ich najradšej brala po dvoch. Vedela však, že nemôže dať najavo svoju prílišnú radosť z opätovného stretnutia s ním, pretože on by si to sotva želal. Napokon, nerozišli sa práve najlepšie. Vylial si na nej svoj hnev a hoci sa nevyjadril jednoznačne a slovami nedal najavo ako mu je na ťarchu, vedela, že na to v tej chvíli myslel. Prišlo jej to ľúto ako pred tými pár hodinami, čo sa rozdelili a do srdca sa jej zahryzlo sklamanie. Nič by si teraz nepriala viac ako to, aby bola preňho príťažlivá aspoň trochu. Keď ho uzrela, dych jej zamrel v hrdle. Opäť bol v prezlečení za vikára. Stál vo vstupnej hale rovno ako svieca, či možno skôr vojak a ruky mal zopnuté za chrbtom. Keď ju uvidel prichádzať, jeho obsidiánové oči si ju premerali od hlavy po päty. Bola oblečená stále v tom istom ako kým sa rozdelili.

Severus stál celkom nepohnute v pekne zariadenej vstupnej hale škótskeho sídla. Chvíľu mu trvalo, kým ju znova našiel. V mysli zavadil o ten kľúč, ktorý stratila. Teraz visel na jeho krku povedľa krížika, či skôr časovratu očarovaného na krížik a uvažoval, prečo sa sem vlastne trepal. Nebol si istý, či to je len kvôli tomu, aby ten kľúčik vrátil, hoci sa o tom v duchu presviedčal.

„Chcel som sa uistiť, či ste dorazila v poriadku,“ povedal nepresvedčivo bez úvodu, len čo sa k nemu priblížila. Vyzerala tak... och... A tie jej prekliato nádherné zelené oči, ktoré naňho spýtavo hľadeli... Nepovedala ani slovo. Výraz jej tváre bol preňho absolútne nečitateľný a on sa hneval, lebo nevedel, či jej jeho nečakaná prítomnosť prekáža alebo sa z nej teší. Lenže tešiť sa z jeho prítomnosti, keď na ňu tak štekal kvôli hlúpej bolesti hlavy?

„Ďakujem,“ hlesla nakoniec. Rose váhala medzi tým, či pokorne skloniť hlavu alebo bojovne vystrčiť bradu. Cítila, že sa jej do líc vkráda zradná červeň. Rozhodla sa pre druhú možnosť. Ak bol toto jeho pravý dôvod návštevy, potom dobre. Presvedčil sa, že jej nič nechýba a môže ísť. „Ako vidíte, som v poriadku a tak...“

„Pán vikár,“ ozvala sa slúžka, ktorá sa nevdojak objavila za nimi. Ani jeden z nich si nevšimol jej príchod. „Milosťpani si želá vidieť vás,“ oznámila mu, ukloniac sa pred ním.

Severusovo obočie vyletelo dohora a pohľadom preskočil zo slúžky na Rose. Tá len sklonila hlavu a nechala ho nasledovať ženu v čiernej sukni siahajúcej po členky, bielej blúzke s naberanými rukávmi a so zeleným, vyšívaným korzetom navrchu. Nemienil sa tu nejako extra zdržať. Aspoň to si spočiatku nahováral. Úspešne. Lenže teraz? Na čo to? Prečo ho chcela vidieť? Neočakával vďaku. Lenže ako stúpal po schodoch, v duchu preberal všetky možnosti z dvornej etikety, ako pozdraviť starú pani bez toho, aby klesol na spoločenské dno ako nevychovanec.

Slúžka zastala pred jednými z dverí na poschodí, zaklopala, otvorila mu ich a podržala, kým vstúpil a vyšla z izby, dvere za nimi bezpečne zavrúc.

Rose chcela vstúpiť dnu, no slúžka ju varovala. Stará matka sa chcela s jej sprievodcom pozhovárať osamote. I jej teta netrpezlivo pochodovala po chodbe a iba pokrčila plecami.

„Nechala mu pripraviť hosťovskú izbu,“ prezradila Rose, ale pokrčila nosom. „Nezdá sa mi to vhodné. Bolo by lepšie, keby šiel do hostinca v dedine. Je tam pekne a čisto.“

Rose jej na to nepovedala nič. Stisla pery do tenkej linky hútajúc nad tým, čo sa môže diať za dverami tej izby.

***

Severusov pohľad padol na staršiu ženu odetú do čiernych šiat sediacu v kresle pri krbe, v ktorom plápolal oheň napriek tomu, že bol pomerne teplý jún. Čakal, že pani domu nájde ležať v posteli, ktorá bola teraz vzorne ustlaná.

„Dobrý deň, madam,“ pozdravil jej čo najúctivejšie a ako zvykol, strohým úklonom hlavy, kým si ju obzrel. Tá čierna farba šiat zvýraznila jej holubičie sivobiele vlasy upravené do drdolu na temene hlavy. Mala prepadnuté líca, čo svedčilo o tom, že sa len nedávno vystrábila z choroby. Jej zelené oči, ktoré ho so záujmom pozorovali sa veľmi ponášali na oči Rose. Vrásky vryté do jemnučkej smotanovej pokožky tváre prekryl široký úsmev, ktorý mu vzápätí venovala.

Sledoval ako stará pani uchopila pevnejšie svoju vychádzkovú paličku v ruke, vstala zo svojho kresla a opatrnými krokmi sa k nemu priblížila. Zastala priamo pred ním a bez varovanie ho odrazu objala. Severus ostal ani omráčený.

„Boh vám žehnaj, mladý muž. Vrátili ste slnko do môjho života,“ šepla dojato a spakruky si otrela zatúlanú slzu, ktorá sa jej vykotúľala z oka. „Tak a teraz mi pomôžte späť do môjho kresla, pozhovárame sa.“

Severus spravil ako poručila a sadol si do kresla oproti nej, ktoré mu prisunula jednoduchým kúzlom. „Vnučka mi o vás nevedela veľa povedať. Dúfam, že budete taký láskavý a poviete mi, kto je záchranca mojej Rose,“ začala.

Severus si v duchu povzdychol. Pôsobila síce navonok ako vetchá starenka, no zjavne mala silného ducha. Lenže povedať jej pravdu? Šialené...

„Aj keby som to spravil, nebudete mi veriť,“ riekol napokon tajomne, na čo sa ona zhovievavo usmiala.

„Nechajte, nech to posúdim ja sama, chlapče. A teraz hovorte.“

Severus hodnú chvíľu mlčal a stará pani trpezlivo čakala nespúšťajúc z neho oči. Čo teda mohol stratiť? Veď keby niečo, stále jej môže vymazať pamäť. Prútik má predsa opravený. A tak sa pustil do siahodlhého rozprávania a začal o tom, ako ho istý jeho študent poslal nevedomky do iného času vo veľkej vojne čarodejníkov, ktorá sa odohrala v dvadsiatom storočí. Stará pani ho ani raz neprerušila. Ticho počúvala a z času na čas prikývla, aby mu dala na vedomie, že ho i skutočne vníma. A akokoľvek bol jeho príbeh neuveriteľný, mal dojem, že mu verí. No úspech bol už to, že ho nevyhlásila za blázna po prvých vetách. Keď svoje rozprávanie skončil, obozretne na ňu pozrel.

„Nevšedný príbeh, ale verím vám,“ riekla pokojným hlasom. „Viete, cesty osudu sú nevyspytateľné a ten váš má zrejme mnoho ciest, ktorými ešte musíte prejsť.“ Stará pani sa na chvíľu odmlčala a prenikavo naňho pozrela. „Môžem vidieť váš časovrat?“

Severus na malý moment zaváhal, ale napokon ho vytiahol spod sutany a kúzlom zmenil späť. Podal jej ho a ona si ho chvíľu skúmavo obzerala.

„Vyzerá ako celkom neškodná vecička,“ poznamenala, obzerajúc si ho skrz svoj lorňon. „Naozaj nejde opraviť?“

„Nie, madam, skúšal som to.“

„Asi to bude chcieť citlivú ručnú prácu, nie kúzla,“ odvetila zamyslene, keď mu ho podávala späť. „Predpokladám, že nemáte kde prenocovať. Bola by som rada, keby ste ostal naším hosťom. Už som prikázala, aby vám pripravili hosťovskú izbu.“

Severus si časovrat znova zmenil na krížik a strčil si ho pod sutanu. „Nechcem vám byť na ťarchu.“

„Je to to najmenej, čo pre vás môžem urobiť. Zachránili ste život mojej vnučky,“ zopakovala s posvätnou úctou a usmiala sa naňho.

Nezmohol sa na viac ako na ďalšie strohé prikývnutie. „Môžem sa na vás spoľahnúť, že to, čo som vám povedal ostane medzi nami?“

Stará dáma prikývla a zazvonila na slúžku, ktorá vzápätí vstúpila do jej izby. „Fren, ukáž hosťovi jeho izbu a postaraj sa oňho.“

Slúžka prikývla, fľochla po vikárovi viac ako vrelým úsmevom a požiadala ho, aby ju nasledoval. Severus vyšiel do prázdnej chodby. Po Rose a jej tete tam už nebolo ani stopy. Dievča s kyprými tvarmi kráčalo pred ním zvodne pohupujúc bokmi. Zlaté vlasy mala spletené do dvoch hrubých vrkočov. Nevyzerala veru zle. Rukou ukázala na dvere izby.

„Toto je vaša izba. Moja pani vám pridelila tú najkrajšiu,“ otvorila dvere a nechala ho, nech vstúpi. Keď zastal na prahu, pretlačila sa popri ňom, obtrúc sa oňho prsiami. Vôbec si nevšimla jeho zamračený pohľad, ktorý po nej fľochol.

„O chvíľu vám prinesiem niečo pod zub, určite ste ešte nevečeral. Budete si želať ešte niečo, pane?“

Mal na jazyku slovo – vypadni – ale opanoval sa. „Kúpeľ,“ prehovoril ľadovo pokojným hlasom a rozčertil sa, keď sa jeho tón minul tomu správnemu účinku. Uklonila sa so slovami, hneď to bude a vybehla z izby.

Severus prevrátil očami. Naveľa sa rozhliadol po izbe. Naozaj vyzerala veľmi dobre. Iste bola luxusnejšia ako by bola izba v nejakom hostinci, kam sa mienil uchýliť. Pravda, ak by tu v okolí nejaký našiel. Ten, ktorý opustili ráno využiť nemienil. Ak by sa tam náhodou stále zdržiaval ten podliak, ktorý ho omráčil, poznal by ho a to predsa nechcel.

Na dvere izby sa znova ozvalo zaklopanie, ktoré ho vytrhlo z myšlienok. Bol to akýsi mladík, ktorý doniesol cínovú vaňu a uložil ju v kúpeľni, ktorá patrila k tejto izbe. Hneď na to nanosil vodu ohriatu nad ohňom z kuchyne a objavila sa tá plavovlasá okaňa, ktorá mu na stôl priniesla veľkú tácňu s jedlom a krčah bieleho vína. Potom zmizla v kúpeľni a keď sa vrátila, oznámila mu, že jeho kúpeľ je pripravený. Popritom sa nezabudlo drzo opýtať, či nepotrebuje vydrhnúť chrbát.

Severus toho mal akurát dosť. „Nezdá sa vám, že ste dotieravá? Okrem toho, nevidíte že som...“

„Och, drahý pánko, mi veľmo dobre vieme, že nie sú ozajstný velebný. Počula som na vlastné uši, keď to slečinka hovorili.“ Severus sa zamračil ako boh pomsty, ale ona sa ho nezľakla.

„Fren, ak nechceš prísť o prácu, staraj sa o svoje,“ ozval sa odo dverí nahnevaný hlas a zelené oči sa zlostne zableskli v žiare sviec, ktoré osvetľovali izbu na vyvýšených stojanoch.

Slúžka zbledla a konečne sa stiahla. „Ospravedlň sa hosťovi a odíď,“ prikázala jej Rose, líca červené ako divé maky. Keď dievča poslúchlo a vyparilo sa, Rose si povzdychla.

„Je mi to ľúto. Niekedy sa proste správa veľmi nevhodne,“ ospravedlňovala ju, hoci sa jej to priečilo. Najmä po tom, čo od nej počula tie nehanebné návrhy, ktoré mu dávala.

„Zvládol by som to sám,“ odvetil ponuro.

Prikývla. „Nechcem vám zdržiavať, aby vám nevychladol kúpeľ. Len som vám prišla... zaželať dobrú noc.“

„Dobrú noc i vám,“ odvetil a konečne sa rozkýval až potom, čo prestal civieť na dvere, za ktorými zmizla. Poistil sa uvaleným ochranného kúzla na dvere a s hlbokým povzdychom vošiel do kúpeľne, aby zo seba zmyl prach a pot z cesty. V duchu uvažoval nad tým, či jej má povedať o tom kľúči, ktorý našiel alebo počká, kým na to príde sama.

***

Malá izba v neďalekom hostinci bola preplnená slastným stenaním a roztúženými výkrikmi. Pekná žena, ktorá len nedávno dovŕšila tridsaťsedem rokov stála v predklone s bosými nohami na drevenej podlahe, kŕčovito sa pridržiavajúc rukami kovaného rámu postele, kým ju jej milenec zahŕňal svojou pozornosťou. Pančušky ležali opodiaľ na zemi, široká naberaná sukňa vyhrnutá ponad oblé boky, prsia vyslobodené z i tak odvážneho výstrihu šiat. Jej o pár rokov mladší milenec naposledy prirazil, chytiac ju za bohaté plavé vlasy, aby jej vyvrátil hlavu dohora a mohol ju pobozkať. Len čo pocítil ako v nej ochabol, odstúpil a zapol si čierne nohavice. Podišiel k stolíku a dolial si do prázdneho pohára whisky. Zvalil sa do kresla a sledoval, ako si stále rozochvená po divokom milovaní napráva šaty a zhľadúva po zemi rozhádzané kúsky oblečenia.

„Nemala si sem dnes chodiť,“ povedal hnevlivo. „Dobre vieš, že to nemám rád. Niekto ťa mohol vidieť.“

V tvári sa jej usadil dotknutý výraz. „Chýbal si mi,“ šepla. Odhodila pozbierané veci znova na zem a podišla k nemu. Kľakla si pred kreslo, v ktorom bol rozvalený a rukami mu prešla po stehnách. Jej prsia sa pritlačili na jeho kolená. Neodsotil ju od seba, hoci na to myslel.

„Bol by som sa ti ozval, vieš to predsa,“ odvetil miesto toho a znova sa napil. Palcom jej prešiel po bozkami opuchnutej spodnej pere. Vzala mu palec do úst, ovinula ho jazykom, hrajúc sa s ním, kým sa mu dívala priamo do očí.

„Vídame sa tak málo,“ sťažovala si, keď si vymanil palec z jej horúcich úst.

„Nejde to inak,“ riekol podráždene. To jej citové vydieranie mu už dlhšiu dobu liezlo na nervy. Keby ju nepotreboval, už dávno by ju poslal do čerta. Na ukojenie svojich potrieb si mohol nájsť onakvejšie krásky. Napokon, bolo zábavné zahrávať sa s ňou. Bola taká naivná a hlúpa. Ako si mohla myslieť, že ju skutočne miluje?

„Viem, tvoja rodina by s týmto zväzkom nesúhlasila,“ podotkla.

„Presne tak,“ pritakal a v očiach sa mu mihlo pobavenie.

„Ako sa má tvoja snúbenica?“ ozvala sa žiarlivo a vstala, aby sa chytro obliekla.

„Veľmi dobre,“ odvetil, tešiac sa, že ju môže trápiť.

Už nepovedala celkom nič. Obliekla si pančušky, obula sa a cez plecia si prehodila dlhý čierny plášť s veľkou kapucňou.

S rukou na kľučke zastala a pootočila sa. „Kedy sa uvidíme?“

„Neviem,“ odvetil bezstarostne.

„Idem teda, nechcem, aby si niekto niečo všimol. Vieš, vrátila sa moja neter.“

Spozornel. Tvárou sa mu mihlo prekvapenie a dodal. „Ozvem sa ti. Určite... láska.“

Pri tom oslovení sa usmiala a vrhla naňho nežný pohľad. „Ľúbim ťa, Matthew.“

Vstal zo svojho kresla, podišiel k nej a objal ju. „Viem, láska,“ pošepol, keď ju naposledy vášnivo pobozkal a rozlúčili sa.

Len čo sa za ňou zavreli dvere spokojne sa rozosmial mädliac si ruky a v duchu už spriadal plány ako sa dostať k tomu, po čom tak dlho a neúnavne pátral.