Wardenka

16. kapitola

Úmorné hľadanie

Bola to najhoršia noc v jej živote. Ak nerátala tú, počas ktorej bola skoro upálená. Od chvíle, kedy konečne zistila, že kľúč je preč... Prišla na to v momente, kedy sa vyzliekla, lebo sa chcela ísť kúpať. Dovtedy si neuvedomila, že ju na krku neťaží žiadna záťaž, hoc i taká malá, nepatrná váha starého kľúčika. Zbesilo prehľadala celú izbu, aj záhradu so zažatým koncom prútika, kým sa neumúdrila a neprinútila sa vrátiť do izby a ľahnúť si s tým, že ráno bude múdrejšie večera a nepochybne bude mať i dostatok svetla, čo jej umožní i ľahšie hľadanie.

Z postele preto vyhupla krátko po svitaní a vrátila sa do záhrady, kde sa primiestnila, aby pokračovala vo svojom pátraní. Lenže hustá zelená tráva, ešte vlhká od rannej rosy neukrývala okrem chrobáčikov a iného hmyzu celkom nič. Skúšala všetko, ešte i kúzlo Accio, no nepomohlo. Napokon sa zúfalá a na smrť ukonaná vrátila do postele, aby mohla konečne zaspať nepokojným spánkom.

Keď sa potom prebudila, s hrôzou zistila, že je krátko pred obedom a ona ešte stále vyspáva. Napochytro sa umyla a obliekla. Vlasy si zaplietla do dlhého vrkoča a zviazala červenou stužkou. Premýšľala ako vysvetlí, že stratila to, čo mala strážiť a čo jej bolo zverené s takou dôverou a či to vôbec povedať starej matke. Nechcela však riskovať, že by sa jej priťažilo. Ona sama jej ten kľúčik kedysi zverila a kládla jej na srdce, aby ho strážila ako oko v hlave. Teraz o to oko prišla...

„Čo len budem robiť?“ povzdychla si a schovala si tvár do dlaní. Keď napokon vyšla zo svojej izby, jej prázdny žalúdok sa už hlásil o pozornosť. Chcela však najprv pozdraviť starú matku, no slúžka sediaca na chodbe – akoby pred dverami starej dámy držala stráž – ju upozornila, že stará pani si momentálne neželá byť rušená. Rose teda vykročila po chodbe preč a zišla na prízemie rovno do kuchyne, kde si uchmatla jeden škoricový, jeden zázvorový koláč a pohár mlieka. Kuchárka ju ubezpečila, že sa pokojne môže najesť i tam a navrhla jej, že jej môže poslať niečo i do jedálne, ale Rose sa potrebovala prejsť a nadýchať sa čerstvého vzduchu. Preto vybehla von, dojedajúc posledný kus sladkého pečiva.

„Rose!“ zvolal nadšene Derek a vo chvíli keď sa k nej prirútil ako blesk, objal ju okolo pása. „Chcel som ťa ísť zobudiť, ale Carmina vravela, že sa potrebuješ vyspať. Spala si veľmi dlho a aj tak vyzeráš unavene,“ skonštatoval, obzerajúc si sestrin výzor s rukami založenými v bok a sústredene sa pritom mračil.

Musela sa rozosmiať. „Nespala som dobre, preto som unavená. Okrem toho, dáme sa nehovorí, že vyzerá zle,“ upozornila ho láskavo.

„Prečo?“ opýtal sa nechápavo a potom pokrútil hlavou. „Ja som ti nepovedal, že vyzeráš zle, iba že si unavená,“ opravil ju.

„Viem, lenže to akoby si povedal, že vyzerám zle,“ dodala zmierlivo, no potom nad tým mávla rukou. „Naozaj vyzerám zle,“ pripustila.

„Trápi ťa niečo?“ opýtal sa starostlivo a až prehnane vážne. Vzal ju za ruku a ťahal do záhrady zaliatej slnkom.

„Áno, veru trápi,“ odvetila zamyslene a podvedome si siahla rukou na krk. Keby tak len vedela, kde stratila tú retiazku, uvažovala v duchu, keď odrazu zamrela. „Tá cesta!“ zvolala a brat sa k nej otočil so spýtavým pohľadom v tváričke.

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa, keď sa ho pustila a otočila sa na opätku.

„Nie, ale... musím na chvíľu odísť,“ volala naňho cez plece, ako bežala záhradnou cestičkou.

„Rose!“ rozbehol sa za ňou, v tvári jasné známky strachu. „Nechoď! Bola si tak dlho preč! Nenechávaj ma samého!“

Tieto slová ju zastavili a ona sa konečne obzrela. Keď zbadala jeho uslzenú tváričku, kľakla si, roztiahla ruky a vzala ho do náručia, tíšiac ho. „Hlupáčik, veď ja sa vrátim, neplač zlatko.“

„A čo... čo ak nie? Čo ak sa nevrátiš?“ jachtal prerývane pomedzi vzlyky, utierajúc si uslzené oči. „Čo ak mi teta bude... zase hovoriť, že si... že si s mamičkou a ockom tam hore?“ ukázal prštekom na nebo a ona sa zamračila.

„Nebude, sľubujem. Tetuška si naozaj myslela, že sa už nevrátim. Nesmieš sa preto na ňu hnevať. Mala som sa ozvať skôr, je to moja chyba, že som vám nedala vedieť, že som v poriadku, Derek, prosím zlatko neplač. Musím na chvíľu odísť, ale vrátim sa späť skôr, ako sa nazdáš, prisahám. Vieš, iba musím nájsť niečo, čo som stratila,“ dušovala sa a utierala bratovu uslzenú tváričku svojimi teplými rukami.

„Kamže to chcete ísť?“ ozval sa spoza nej známy hlas, z ktorého jej po chrbte prebehli zimomriavky. Ako na povel sa ona i Derek za tým hlasom otočili, pričom Derek prekvapene zhíkol a rýchlo si utieral uslzenú tvár do rukávov bielej košele.

„Kto je to?“ počula šepkať svojho brata, ktorý pri nej ostal stáť ako soľný stĺpik a zízal na Severusa s otvorenými ústami.

„Severus, toto je môj brat, Derek. Derek, toto je môj priateľ Severus Snape,“ predstavila ich a dívala sa, ako jej braček spravil krok dopredu a chlapsky stisol Severusovu ruku, ktorú mu podal na znak pozdravu.

„Rád vás spoznávam, mladý muž,“ pozdravil ho Severus obozretne.

„Aj ja vás pane,“ dostalo sa mu v odpovedi a potom sa chlapec pozrel na svoju sestru. „Je to tvoj snúbenec?“

Rose očervenela a úkosom pozrela na Severusa, ktorý sa ako inak tváril nepreniknuteľne. „Nie, nie je to môj snúbenec. Je to priateľ.“

Derek si ho znova premeral skúmavým pohľadom a zdalo sa, akoby chápavo prikývol. „No, škoda,“ zahlásil na ich všeobecné prekvapenie. „Vyzeráte byť fajn,“ zhodnotil muža pred sebou, čím ho znova prekvapil a jemu zamykalo kútikmi úst.

„Ďakujem. Ste azda prvý, kto si to myslí,“ odvetil zdvorilo.

„Viete púšťať šarkana?“ spýtal sa skusmo chlapec a Severus prikývol.

„Kedysi mi to išlo celkom dobre, ale... to už bolo veľmi dávno.“

„Teta to nevie a mojej pestúnke vždy uviazne v korune nejakého stromu,“ povedal mrzuto. „Mohli by sme to niekedy vyskúšať?“ spýtal sa nádejne.

„Iste, prečo nie. Ale obávam sa, že dnes to nebude. Nefúka vietor.“

„Ach, aha,“ hlesol chlapec, keď si obaja – on i sestra – všimli Severusov prekvapený, ba až ohromený pohľad. Chlapec sa otočil smerom, ktorým sa vysoký čiernovlasý muž díval a zbadal krásny hrad stojaci na úpätí neveľkého vrchu.

„Je to... Rokfort?“ opýtal sa neveriaco Severus a podišiel o pár krokov ďalej.

„Mhm. Ešte ste ho nikdy nevideli?“ ozval sa chlapec.

„Severus, ste... ste v poriadku?“ opýtala sa Rose a položila mu ruku na plece.

Prikývol, nespúšťajúc oči z tej nádhernej kamennej dominanty, ktorej zasvätil svoj život a roky rannej mladosti. „My sme... čo je to za dedinu?“

„Rokville,“ odvetili súrodenci unisono.

„Ako ste sa sem včera vlastne dostal, keď ste sa premiesťňoval?“ spýtala sa zamračene.

Otočil sa k nej so zmäteným výrazom v tvári, no potom akoby precitol a vrátil sa do reality. Na tvár si znova nasadil masku nepreniknuteľnosti a zamračil sa. „To teraz nie je dôležité. Chce sa s vami zhovárať vaša stará matka, to som vám pôvodne chcel oznámiť. Okrem toho...“

„Lenže ja teraz nemôžem!“ zvolala takmer zúfalo. „Musím sa vrátiť,“ riekla pevne, pustila sa brata a bola rozhodnutá premiestniť sa znovu na cestu, kde ich prepadol ten chlap.

„Kam?“ opýtal sa, pričom ju zachytil za lakeť.

„To vám nemôžem povedať!“ odsekla a vytrhla sa mu.

Severus sa zamračil. Už mal po krk všetkých tých tajomstiev. „To čo ste stratila tam aj tak nenájdete!“ zavolal za ňou, čím ju prinútil prudko zastať a ešte prudšie sa k nemu otočiť. Zdalo sa, akoby na moment zamrzla.

17. kapitola

Zlatý časovrat

Zdalo sa, akoby Rose na moment zamrzla. Jej myšlienkové pochody prešli do riadneho cvalu, kým jej prekvapený pohľad skĺzol po jeho krku. Dva vrchné gombíky na košeli ostali nezapnuté a ona mohla zahliadnuť nie jednu, ale dve retiazky. Zamračila sa tak, ako to u nej ešte nevidel a v ďalšom momente mala retiazku s kľúčom v ruke a on si priložil ruku na miesto, kde sa mu pri jej Acciu zaryla retiazka bolestivo do jemnej kože a zanechala za sebou podlhovastú, tenkú krvavú šmuhu.

„Kedy sa vám podarilo ukradnúť mi ho?!“ okríkla ho bojovne, mieriac naňho svojím prútikom z ružového dreva.

I Severus sa zamračil, kým malý Derek sledoval náhlu zmenu v ich správaní sa. Teda, zmenu v správaní svojej sestry, lebo Severus tam pokojne stál, ruky spustené pozdĺž tela. Len jeho pohľad prezrádzal zlosť a hnev, ktorý ho ovládli.

„Nič som neukradol, nie som zlodej,“ preniesol tlmeným hlasom a prevŕtal ju chladným pohľadom. „Radšej by ste si mala dávať na svoje veci lepší pozor. Nemôžem zaručiť, že i nabudúce nájdem to, čo stratíte.“

„Žiadne nabudúce nebude!“ odsekla, hoci prútik po jeho slovách sklonila a začervenala sa. Chvíľu medzi nimi zavládlo hrobové ticho. Potom si prútik strčila do vrecka šiat a previnilo naňho pozrela. „Kde... kde ste ho našiel?“

Severus nemal najmenšiu chuť odpovedať jej. Vlastne sa mienil otočil na opätku a vrátiť sa späť do domu. V duchu preklínal sľub, ktorý len pred malou chvíľou dal Rosinej starej matke. Do dnešného rána netušil, s kým má tú česť. Stará dáma vyzerala síce akoby bola jednou nohou v hrobe, zjavne to bolo iba zdanie. Zo všetkých síl ovládol svoju frustráciu a snažil sa, aby jeho hlas znel ako obvykle.

„Ležal v tráve na tej ceste, kde nás...“ úkosom pozrel na chlapca, ktorý načúval každému ich slovu. „Veď viete,“ dokončil.

„Ach, aha,“ hlesla a založila si ruky za chrbát, sklopiac pohľad ako malé dievčatko, ktoré čakalo svoj trest, akoby sa niečím previnilo. „Mrzí ma, že som vás... očiernila,“ odvetila a znova sa začervenala.

„To preto ste celý v čiernom?“ opýtal sa odrazu Derek a oni obaja naňho upreli nechápavý pohľad. „Lebo vás moja sestra očiernila?“ vysvetlil ďalšou otázkou a kým sa jeho sestra začervenala ešte viac, Severusovi myklo kútikmi úst. Nemohol si prosto pomôcť. A potom tam len stál a počúval rýchle vysvetľovanie, ktoré sa Derekovi dostalo od jeho sestry.

„Tuším vám musím pripomenúť, že vás už pätnásť minút čaká vaša stará matka,“ povedal a díval sa, ako sa vystrela do svojej výšky.

„Och, celkom som na to zabudla,“ riekla.

„Ale už nejdeš preč, však?“ zavolal za ňou braček, no ona jeho otázku už nepočula.

Severus ostal s chlapcom sám. „Prejdeme sa?“ navrhol, netušiac, ako sa má správať k päťročnému dieťaťu a Derek prikývol. K jeho prekvapeniu sa v jeho veľkej ruke ocitla oveľa menšia a chlapec naňho spýtavo pozrel.

„Kam pôjdeme?“

„Na koniec záhrady?“ navrhol Severus a zrak upol na týčiaci sa hrad.

Kráčali, Derek vedľa neho švitoril a rozprával viac, ako kedy Severus zniesol. Popravde, s deťmi v jeho veku nemal žiadne skúsenosti. Iste, v svojom čase mal krstného syna, ale Malfoyovcov navštevoval pomerne zriedka a nedá sa povedať, že si svoje povinnosti krstného otca plnil práve svedomito. Hlavne potom, čo jeho vzťah s Luciusom ochladol. Okrem toho, z nejakého dôvodu si s Narcissou vždy rozumel viac. Teraz však na to nechcel myslieť. Spomienky na minulosť boli preňho stále bolestnou záležitosťou.

Na moment zastal a otočil sa späť k domu, ktorý nechali za svojimi chrbtami. Špicatá strecha z červenej krytiny, vystavaný z pálených tehál, s oknami osadenými v hnedých, drevených rámoch, s dubovými dverami, okovanými čiernymi železnými pántami vyzeral ten dom ako každý iný. Jeho lokalita v podhradí a to, že bol zasadený do tejto krásnej prírody ho však robila nesmierne čarovným. Severus miloval Rokville a miloval Rokfort. Bolo to jediné miesto, kde sa cítil skutočne doma. Pocit, ktorý ho opantal vo chvíli, keď uzrel majestátny hrad sa nedal opísať slovami. Jeho vnútro sa rozochvelo a srdce zaplesalo. Hneď na to mu vedomie zasadilo ťažký a krutý úder jeho reality. Bol síce späť doma, ale o niekoľko desaťročí späť v čase.

Povzdychol si a znova pokračovali v ceste. Derek ukázal prstom na veveričku, ktorá sa práve šplhala po dlhom kmeni borovice, ale Severus ho sotva vnímal. Stále musel myslieť, že sa jeho život zamotáva viac, ako by si prial. Nie, že by predtým nebol komplikovaný. O svojej úlohe dvojitého agenta tiež nemohol povedať, že to bola prechádzka ružovou záhradou, ale... Merlin, veď mal svoje roky. I on túžil kdesi v kútiku duše po pokojnom živote. Dobre, o usadení sa ani nesníval, ale chcel mať svoj pokoj. Už dávno sa rozhodol, že ak prežije posledný boj s Temným pánom, odíde na nejaký čas z Rokfortu a bude cestovať. To by bol primeraný oddych. Spoznávať iné krajiny, kultúry, zvyky a zbierať nové poznatky, ktoré by neskôr využil pri svojej práci. Potom by sa vrátil a pokračoval tam, kde by prestal. Veď učenie ho bavilo. Iste, nikdy si nemyslel, že bude učiť, ale musel aspoň sám sebe priznať, že ho to bavilo. Hoci to bola fakt drina dostať do tých tupých hláv aspoň niečo a tiež... no, občas to bol fakt adrenalínový šport. Hlavne vtedy, keď zachránil triedu pred nejakým výbuchom nepodareného elixíru... alebo skôr nebezpečnej a neidentifikovateľnej gebuziny v kotlíku. S nostalgiou si spomenul na výtvory Longbottoma, Goyla, či Bonesovej a pristihol sa pritom, že mu to fakt chýba.

Iste, svoj život si predstavoval inak. Lenže... nebyť Pottera, nebyť tej veci, ktorá mu visela na krku... všetko by teraz bolo preč. Znova sa dostal ku kauze Potter, čo ho podráždilo a preto sa obrátil myšlienkami na starú pani. Noc mal celkom príjemnú. Na rozdiel od Rose. Počul ju chodiť po izbe a prehľadúvať ju vďaka tomu, že ju mala hneď vedľa jeho. Dokonca vybehla do záhrady s rozsvieteným prútikom. Ak sa takto správala zvyčajne, nečudoval sa, že ju usvedčili z bosoráctva. Jemu však pripomenula skôr bludičku. Pousmial sa nad tým v duchu a sľúbil si, že jej kľúč vráti hneď ráno. Lenže ona ráno spala a jeho si dala zavolať stará pani.

Keď k nej vošiel do izby, začarovala ju tak, aby nik nemohol zachytiť z ich rozhovoru ani slovko a požiadala ho, aby si k nej prisadol. Vyzerala impozantne. Znova oblečená v čiernych zamatových šatách doplnených čipkou a brošňou z gagátu osadenú v čiernom. Vlasy dokonale upravené, opretá o operadlo kresla, v ktorom sedela. Napriek tomu vyzerala krehko, drobne a zraniteľne. Možno to ho zmiatlo, lebo jej povaha bola silná a zanovitá, ako zistil.

„Ponúknem vám malú dohodu,“ začala, keď jej poprial dobré ráno.

Severus si sadol do kresla oproti nej a spozornel. „A o čo ide, ak smiem vedieť?“

Stará dáma sa usmiala. „Čo viete o Rose?“ opýtala sa miesto toho.

Severus sa tiež oprel v kresle a uprel na ňu priam ostrieží zrak. „Nie veľa.“

Zachichotala sa. „Boli ste tak dlho spolu a nezaujímali ste sa o ňu? Vari sa vám moja vnučka nepáči?“

Zamračil sa, ale neodpovedal. Nemohol jej povedať, že sa naozaj pár krát skoro neovládol a vrhol sa na ňu. Lenže čo by to vyriešilo? Iste, uľavil by svojmu napätému telu, ale neplánoval tu ostať ani sa usadiť. Bol si na stopercentne istý, že Rose bola panna a v tejto dobe sa žena veľmi ťažko slušne vydala, ak ňou nebola. A on nikdy nebol takým podlým chrapúňom, aby to zneužil.

„Tak dobre, radšej prejdem priamo k veci,“ riekla, keď jej veselosť pri pohľade na jeho vážnu tvár odoznela. „Chcem, aby ste vedeli, že všetko, čo ste mi o sebe povedali...“ na chvíľu sa odmlčala. Nie, akoby si potrebovala zvyšok vety ešte premyslieť, ale skôr preto, aby svojím slovám dodala váhu. „Verím vám. Preto vás chcem požiadať, aby ste moju vnučku sprevádzali i naďalej.“

„Prosím?“ zvolal prekvapene.

„Hneď vám to vysvetlím,“ riekla a odrazu vyzerala dvakrát tak staro a unavene. „Nedokážem ju ochrániť, preto som rada, že vás stretla. Zoslalo vás k nám samo nebo,“ usmiala sa naňho. „Počuli ste niekedy o strážkyni prekliate opálu?“ opýtala sa a on pokrútil hlavou. Povzdychla si. „Túto... povinnosť dedíme už po desať generácií. Teraz je strážkyňou moja vnučka, Rose.“

„Obávam sa, že stále netuším, kam tým mierite,“ riekol.

„Vysvetlím vám to,“ odvetila pokojne. „Všetko to začalo tu, pred mnohými rokmi. Vtedy prichýlila mladá žena do svojho domu neznámeho mladíka. Bol ranený. Jediné, čo mal pri sebe bol meč zaliaty krvou. Zaľúbili sa do seba. Lenže on musel odísť. Musel splniť svoju poslednú povinnosť. Sľúbil jej, že sa vráti a požiadal ju, aby ukryla jeho meč, kým sa nevráti. Dievča spravilo, čo chcel. A hoci sa mladík už nikdy na prahu jej domca neukázal, ona jeho meč strážila do svojej smrti. A na smrteľnej posteli k tomu zaprisahala svoju dcéru. Takto to trvá hádam už celú večnosť,“ usmiala sa vľúdne.

„Chcete mi naznačiť, že... Rose, stráži... meč?“ Pochopil by, keby to bol nejaký poklad, ale... meč? Kvôli meču usiloval niekto o jej život? Vlastne... kvôli starému meču?

„Och, to nie je len akýsi meč, drahý chlapče. O ten meč sa neraz bojovalo a krv kvôli nemu tiekla v potokoch. Podľa legendy ho ako prvý chcel získať Kenneth I. alebo vlastným menom Cináed mac Ailpín. Bol to prvý škótsky kráľ. Našťastie sa mu to nepodarilo. Potom to bol jeho ambiciózny syn Aedh, ale ani ten nebol v hľadaní úspešný, hoci sa jeho strážkyni Isabelle vyhrážal upálením. A to isté sa dá povedať i o kráľovi Girickovi, hoci ten sa dostal vo svojom hľadaní azda najďalej. I kráľ Lulach, ktorý nastúpil na trón o niekoľko desaťročí neskôr bol vytrvalý, no ani on ho nezískal. Napokon bol v honbe za legendárnym mečom zavraždený. Kráľ Robert I., lord z Annandale bol veľmi blízko, keď sa mu od svojej manželky Elizabeth podarilo skoro trikom vymámiť miesto ukrytia. V záchvate zlosti ju takmer zahrdúsil, keď sa na poslednú chvíľu spamätala.“

„Prepáčte,“ odkašľal si zdvorilo, „ale stále nechápem, kam to všetko smeruje. Bol to vari Artušov meč? Prečo sa po ňom všetci zháňali? Mal vari čarovnú moc?“

Stará pani bez zaváhania prikývla. „Presne tak. Mal čarovnú moc, ale nebol majetkom kráľa Artuša.“ Oči jej pobavene zaiskrili a on zistil, že si to skrývané tajomstvo s potešením vychutnáva. „Nerecitovala som vám tie mená z histórie pre nič za nič,“ riekla. „Viete, neboli to len králi, ktorí by ho radi vlastnili. Vravelo sa, že s tým mečom sa človek stane neporaziteľným. Naša krajina sa predtým zmietala v nepokojoch, bola v područí Anglicka. I preto po ňom mnohí bažili.“

„Čo je to za meč?“ spýtal sa znova s neblahou predtuchou.

„Kým vám to vyzradím, sľúbte mi, že moju vnučku ochránite,“ zaprisahávala ho.

„Ale pred kým? A ako?“

„Pred kým? Pred každým, kto by jej chcel ublížiť. Verím, že vám nemusím vravieť ako... Chcem, aby ste odcestovali ešte dnes. Spolu. Musíte ten meč odniesť na iné miesto. Tam kam patrí. Ale obávam sa, že to nebude také ľahké...“

Nemal síl pýtať sa znova, čo zas myslí týmto.

„Neviem, komu môžem veriť. Zdá sa mi, že i moja dcéra má nejaké tajomstvo, ktoré predo mnou starostlivo skrýva a nepáči sa mi to. Cítim, že Rose je v nebezpečenstve. Musíte odísť ešte dnes. Musíte ochrániť meč Richarda Chrabromila, drahý chlapče. Vy a Rose. Ak to urobíte, poviem vám meno muža, ktorý vyrobil časovrat, čo nosíte na krku. Ten lord stále žije a pokiaľ viem, teší sa dobrému zdraviu.“

Severus neveriaco vyvalil oči. Tá stará dáma vedela dokonale ohúriť, len čo je pravda. Ako jej teda mohol povedať nie?

„Pane?“ ozval sa pri ňom hlások a vytrhol ho z hlbokého zamyslenia.

„Áno?“

„Volá nás Rose,“ oznámil mu a ukázal za seba.

Severus si povzdychol, otočil sa, aby sa mohli vrátiť.