Wardenka

2. kapitola

Pasovaný na pastora

Rosetta sa prebrala a chvíľa, kedy konečne nasala do podráždených, ubolených pľúc čerstvý a zdravý vzduch sa jej zdala byť nekonečná. Jej zmysly obživli a spamätávali sa presne ako i ona. Už po chvíli rozoznávala jednotlivé vône, ktoré nasávala plnými dúškami do pľúc. Vlhký, nočný vzduch voňajúci sviežou zeleňou, lesom, kvetmi a trávou skropenou večernou rosou bol pre ňu ako balzam. Nevedela si ani len predstaviť, aká vôňa by jej bola príjemnejšia... voňavejšia ako čerstvý, lesný vzduch. Presne ten teraz potrebovala. Telo mala stále skrútené a ležala na boku, no tvár mala stočenú k vlhkej zemi. Mäkká, od jemného dažďa mokrá tráva ju pod dlaňami príjemne chladila. Bola to skvelá zmena oproti tej páliacej žiare ohňa, ktorý ešte nedávno cítila a ona tú zmenu len vítala. Konečne si uvedomila, čo sa stalo. Pomaly jej dochádzalo, že sa okolnosti i jej situácia priaznivo otočili a ona je zachránená. Z diaľky kdesi za nimi, blízko dediny stále doznieval hukot planúceho ohňa, ktorý šľahal vysoko k nebu, a z ktorého vyletovali jasnočervené iskri tancujúce pod nočnou oblohou. Ani jemné mrholenie nemohlo zastaviť vzdúvajúci sa živel. Z úst, cez mierne opuchnuté hrdlo sa jej vydral chrapľavý vzlyk. Zaryla prsty do trávy, keď pocítila na ramene čiusi ruku.

„Len pokojne,“ ozval sa vedľa nej sýty mužský hlas, „budete v poriadku,“ povedal a ona sa otočila. Zdvihla sa zo zeme a posediačky pátravo skúmala svoje bezprostredné okolie. Mesiac bol ukrytý za mrakmi a v lese bola hustejšia tma ako obyčajne. Nehovoriac o tom, aký to lesu dodávalo zlovestný nádych. Opatrne sa zadkom posunula späť, kým si neuvedomila, aká je pochabá, pretože ak bola tu a živá, tento muž bol zrejme tým, kto ju zachránil.

„Nemusíte sa ma báť,“ prehovoril znova a z hlasu mu bolo cítiť akúsi nevrlosť. Nepatrne sa pohol – aspoň podľa toho, čo mohli vidieť jej oči, ktoré sa pomaly prispôsobili tmavej, daždivej noci – ale neustúpil od nej ďaleko. Napadlo ju, aká je nezdvorilá a zaiste ho pohoršila jej nevďačnosť. Chcela to čím prv napraviť.

„To vám vďačím za svoj život, mylord?“ jej hlas znel stále slabo a bolelo ju každé vyrieknuté slovo, ale nemohla mlčať.

„Dá sa to tak povedať,“ riekol ticho. „Ste v poriadku?“ opýtal sa po chvíli mlčania, ktoré sa medzi nimi rozhostilo a ona pritakala.

„Len vďaka vám, pane,“ šepla.

Severus sa zamračil. Nielen, že sa ocitol Merlin vie v akom storočí, ale hneď ako sa spamätal, musel sa hrať na záchrancu. Rytiera v jasnej zbroji! Keby tak Potter vedel, aké dobrodružstvo mu nevedomky pripravil, iste by sa popukal od smiechu. Ale jemu to teda smiešne nepripadalo. Keby tak aspoň vedel, kde je a v akom storočí sa to vlastne ocitol. Mohol ďakovať len vyššej prozreteľnosti, že mal pri sebe stále svoj prútik. Inak by bol celkom stratený. Z myšlienok ho vytrhol nepatrný pohyb. To žieňa pred ním sa znova pohlo.

Dážď ustával. Spoza atramentovo – čierneho mraku vykukol v tej chvíli okrúhly mesiac a vrhol na nich kužeľovitý, striebristý lúč. Rosetta zažmurkala a premerala si zvedavým pohľadom siluetu muža, ktorý nepohnute kľačal na svojom mieste. Hoci mal v tvári tieň a nemohla jasne rozoznať jej črty, a už vôbec farbu očí, vnímala ostré lícne kosti, miernu bradu a trochu ohnutý nos. Rovnako sa jej zdalo, že farba jeho vlasov je čierna ako kolomaž, ale toto s istotou tiež tvrdiť nemohla. Podľa toho, čo jej odhalil mesačný jas, ktorý ich zalial svojim svetlom mohla rozoznať i dĺžku jeho vlasov, ktoré mu siahali skoro po plecia. Rada by si ho bola obzrela poriadne a pri dennom svetle, ale to momentálne nebolo možné.

„Máte kam ísť?“ opýtal sa a bol to teraz on, kto prerušil mlčanie.

Severus sledoval ako sa dievča na malú chvíľu zamyslelo a potom prikývlo. Dlhé, rozstrapatené vlasy jej nezbedne nadskočili na pleciach.

„Domov sa vrátiť zrejme nesmiem,“ povedala, keď vstávala zo zeme, „ale môžem ísť k babičke,“ hútala nahlas. „Odtiaľ, z Cudworthu je do Ollertonu štyri dni peši, ak dobre rátam.“

„Cudworth?“ napadlo Severusovi a v mysli si rýchlo usporadúval geografické údaje. Boli poriadne ďaleko od Londýna. V podstate blízko Škótska.

„Koho máte v Ollertone?“ spýtal sa zvedavo a sledoval, ako si napráva dokrkvané, zničené šaty. Z toho nejasného náznaku svetla, ktorý k nim mesiac stále vysielal pobadal, že sú z drahého materiálu, ktorý na matne leskol, hoci bol na viacerých miestach zničený a uvažoval, čo je to vlastne za ženu.

„Žije tam moja stará matka a teta,“ vysvetlila a zvesila ruky pozdĺž štíhlych bokov, pričom sa naňho uprene zahľadela. „Ešte som sa vám nepredstavila,“ hlesla, ale nepovedala viac a jemu napadlo, že čaká, kým sa predstaví najprv on.

„Volám sa ... Severus,“ povedal po chvíľke váhania a uvažoval, čo okrem toho, že je čarodejník by jej mal zatajiť. Alebo skôr musel.

„Lady Rosetta, teší ma pane,“ oplatila mu rovnakou mincou, spravila pukerlík a povzdychla si, rozhliadajúc sa po okolí. Vedela, že by mala ísť, ale mala sa sama zakrádať tmavou nocou? Bola odvážna, ale ...

„Pozrite sa, nechcem na vás naliehať, ale naozaj by sme mali čím skôr vyraziť, ak nechceme riskovať, že vás tu ráno objavia. Potom by vám už isto nik neuveril, že nie ste tým, z čoho vás predpokladám, neprávom obvinili, či nie?“

Samozrejme, že mal pravdu a ona to vedela. Pery sa jej roztiahli do jemného úsmevu. Naozaj hovoril v množnom čísle, alebo sa jej to len zazdalo?

„Ste ochotný ma sprevádzať?“ zvolala potešene a on prikývol.

„Som a trvám na tom, aby sme sa vydali na cestu,“ riekol nekompromisne.

„V poriadku, ale najprv sa musím vrátiť do dediny,“ povedala zamyslene a on na ňu pozrel, akoby jej preskočilo. „Nebojte sa, bude to chvíľka. Môj dom je teraz celkom opustený a je nestrážený, takže sa tam ľahko prešmykneme a nik nás ani len neuzrie.“

„Aj tak si myslím, že to nie je dobrý nápad,“ zafrflal, lenže ona trvala na svojom. „Prečo sa tam chcete vrátiť?“ zháčil sa, hoci sa snažil ovládať svoje podráždenie.

„Potrebujem nejaké veci,“ šepla rozhodne a zazrela naňho pohľadom, ktorý jasne naznačoval, nech sa do toho nestará a aj keby s ňou nesúhlasil, i tak si spraví po svojom. Napokon prikývol. Nechcel zbytočne strácať čas hádkami.

Kráčal mlčky vedľa nej a radšej sa sústredil na to, aby nezakopol a nezlomil si nos. To mu fakt vôbec v tejto chvíli nechýbalo. Videl, ako hľadela na dym stúpajúci od dediny a pobadal i to, ako sa zachvela. No, ani jemu by sa nepáčilo, keby skončil na hranici. Uvedomil si, že sa bude musieť mať na pozore. Prútik mal dobre schovaný v zadnom vrecku nohavíc a napokon, mal na sebe habit, takže bolo vylúčené, aby si ho všimla. A hoci najväčšmi zo všetkého túžil siahnuť po svojom prútiku, aby si jednoduchým kúzlom mohol posvietiť pod nohy, nespravil tak. Ostávalo mu jediné. Vymyslieť si dobrú výhovorku pre svoj odev, ale nájsť si v tom dome, kde inú niečo iné a prezliecť sa. Ak bude šikovný, mohol by ju očarovať tak, žeby si dokonca nič nevšimla.

Rosetta mu bola už tak nesmierne vďačná. Nepoznala ho a mala by sa mať pred ním na pozore, ale on ju predsa zachránil. I keď zatiaľ netušila prečo. Rozhodla sa však, že neskôr sa všetko prezvie. Inak si nemohla byť načistom, či mu môže, alebo nemôže dôverovať.

Neviedla ho priamo do dediny. Z vatry, ktorá jej mala byť osudná jej stále naskakovali na koži zimomriavky. Obišli dedinu zo severnej strany, tak, aby ich naozaj nikto neuzrel. Dostali sa na cestičku, ktorá viedla k ich zámku. Prešli kovanou bránou roztvorenou dokorán. Okolo cesty boli z oboch strán povysádzané bresty. Lístie v korunách vysokých, košatých stromov ševelilo vo vánku. Potkla sa a keby ju nebol zachytil, bola by spadla.

„Ďakujem,“ šepla a hoci to nebolo vidieť, lebo bola hlboká noc, jej líca zrumeneli.

Kráčali mlčky ďalej, kým sa pred nimi po chvíli neobjavilo rozľahlé sídlo. Vstupné dvere boli roztvorené dokorán.

Severus ju zadržal. „Naozaj ste si istá, že je to bezpečné?“ opýtal sa, stíšiac hlas na minimum.

„Samozrejme,“ odvetila mu rovnako šeptom, hoci nemusela. „Všetci si myslia, že ... že horím na hranici. Nik tu nie je.“

Pustil ju a ona vyšla hore schodmi k dverám a zmizla v vnútri zámku. Kým ju dobehol, náhlila sa k nemu späť so zažatou sviečkou. Len čo ho teraz naozaj mohla uzrieť, ostala stáť ako primrazená na mieste.

Severus nevedel, čo si má o tom myslieť, no i on si skúmavo prezeral jej tvár ožiarenú mäkkým svetlom voskovej sviece i jej chatrný výzor. Napriek tomu musel uznať, že bola príťažlivá.

„Vy ste kňaz?“ zvolala odrazu a vytreštila naňho tie svoje krásne smaragdové oči. Severus na ňu rovnako zmätene pohliadol a keď si uvedomil výhodu toho, čo mu sama poskytla, prikývol.   

*************************************************************************

Krátke zhrnutie:

* Severus prežil a vďaka Harryho daru - Alpharadovmu časovratu - sa ocitol v inej dobe a storočí

* podarí sa mu zachrániť tri nevinné ženy, ktoré mali upáliť a sám ostane jednu z nich sprevádzať

******************************************************************************************************

3. kapitola

Zlodej

V jednej z izieb na poschodí paláca sa ozývalo tiché dunenie, šušťanie a lomoz. Starý zámok bol okrem toho nočného návštevníka celkom prázdny. Vlastne celé panstvo mlčalo hrobovým tichom, pokým sa neobjavil zakrádajúci sa čierny tieň. Štíhly chlapec so strapatými plavými vlasmi sa i napriek tomu prikrčil, keď sa ocitol pri roztvorených dverách zámku. Nikdy predtým tu nebol. Ani tu len nepracoval. Zámok ho lákal viac ako čokoľvek iné. Počas bezsenných nocí hútaval o tom, že sa ta raz vyberie a naďabí na stratený, alebo dobre ukrytý poklad. Ak mu niečo išlo celkom dobre, bolo to hľadanie. Na jeho štíhle prsty sa už prilepilo kadečo, tak prečo nie i poklad?

A dnešná noc bola vhodná na prehľadanie tohto zámku. Jeho posledná obyvateľka bola pred troma dňami odvedená v putách, posadená v kovovej klietke a odtiahnutá vozom zapriahnutým koňom. Taký cirkus ešte nevidel. Všetko sa zvrtlo po príchode vrchného inkvizítora Hopkinsa. Predchádzala ho nepekná povesť. Priam hrôzostrašná. Jeho obvineniam neušiel nik.

Chlapec sa otriasol od neželaných spomienok a vkradol sa dnu. Uškrnul sa tme, ktorá ho tu vítala a nadvihol lucernu, aby si ňou mohol posvietiť. Len čo sa jej trblietavé svetlo rozlialo po hale, vykročil odhodlane za svojim cieľom, obzerajúc sa okolo seba po neporiadku, ktorý tu po sebe zanechali jeho predchodcovia.

Prešiel všetky miestnosti na prízemí, dokonca i na poschodí. Stúpajúc hore schodmi sa pristavil a nadvihol lampáš trochu vyššie. Z portrétov naňho zazerali maľované tváre. Dokonca sa mu zdalo, že naňho hľadia nepriateľsky a mračia sa. Boli vážne a bez úsmevov, s ostro rezanými črtami. Poznal ich. Gróf a grófka Prewettovci. Poznal ich, oboch. Hoci len z videnia. Páni neprichádzali do styku s bedačou. Napriek tomu vedel o tejto rodine veľa. Mykol plecom a konečne začal prekutávať i horné poschodie.

Keď sa ocitol v najväčšmi rozhádzanej izbe a chystal sa ju prehľadať, zdola k nemu doľahli tiché kroky a ešte tichšie hlasy. V mihu zhasol svetlo a ukryl sa pod posteľ. Ležal na bruchu a snažil sa byť potichu ako myška.

***

Severusom jej otázka otriasla, aspoň duševne. „Že vraj kňaz,“ pomyslel si, ale nepovedal ani slovo, aby to vyvrátil. Naopak, miesto toho súhlasne prikývol. Jeho habit mu teda celkom dobre poslúži ako krytie v tejto... dobe. Musel si pripomenúť, že ešte stále nemá potuchy, v ktorom roku sa ocitol, ale to od nej nenápadne vymámi neskôr.

„Čo odtiaľto vlastne potrebujete?“ opýtal sa jej šeptom a sledoval, ako sa chvatne otočila späť k nemu.

„Chcela by som sa prezliecť. Potrebujem niečo nenápadnejšie a okrem toho, tieto šaty sú i tak nenapraviteľne zničené,“ riekla. „Zbalím si do batôžka len pár drobností. Nebude mi to trvať dlho, sľubujem.“

„Mám ísť s vami?“ ozval sa, ale ona rázne pokrútila hlavou.

„Nie, ak vám nebude prekážať, že vás tu nechám po tme...“ začala a len čo jej prikývol a poslal ju zbaliť si tých pár vecí, osamel v čierňave domu. Až keď videl, ako sa mäkké svetlo sviece stratilo spolu s ňou na poschodí, konečne vybral zo zadného vrecka nohavíc svoj prútik.

„Lumos,“ zašepkal a vo svetle svojho prútika sa rozhliadol po vstupnej hale zámku. Bola trochu zničená. Akoby sa tu prehnalo stádo vandalov. Koberec bol zrolovaný a odtisnutý šikmo k stene, obrazy buď viseli na krivo, alebo ležali dolu tvárou na zemi, ozdobné predmety stojace na podstavcoch boli buď rozbité, ale po nich ostalo prázdne miesto. Zamračil sa, ale musel sa poponáhľať, aby mohol väčšmi dumať nad úbohým stavom haly.

Uvedomoval si, že by mal vyzerať čo najvernejšie obrazu kňaza, či vikára. Nepotreboval toho našťastie veľa. Stačilo pár jednoduchých kúzel. Kúzlom „Accio“ si privolal Bibliu, pretože predpokladal, že niekde v dome by tá kniha skutočne mohla byť. Bola. Teraz pred ním ležala na stolíku, kde ju uložil. Z vrecka habitu si vybral polámaný časovrat a ťukol doň špičkou prútika, vysloviac ďalšie kúzlo: „Immuto per crux,“ zašepkal, ledva hýbuc perami a spokojne sledoval ako sa neveľký, pokazený časovrat mení v zlatý krížik, hoci s poškodeným ramenom. Napokon namieril prútik na seba, aby sa kúzlom očistil a vyčaroval si biely kolárik, ktorý si pohotovo strčil do voľného priestoru stojačikového goliera na habite. Pravda, odteraz by to mal nazývať reverendou. Uškrnul sa znova pri myšlienke na to, že by mal čo i len predstierať, že je kňazom. Bolo to... čudné.

Ale ani teraz sa nezdržiaval. Uvažoval, čo by ešte mohli potrebovať a rozhodol sa vyhľadať kuchyňu. Museli niečo predsa jesť. A keď mu zaškvŕkalo v žalúdku, v tej chvíli by bol dal za kúsok jedla čokoľvek. Nebolo ťažké nájsť kuchyňu pomocou ďalšieho kúzla. Uškrnul sa, keď sa v nej sotva po minúte ocitol. Uprel pohľad na starú pec, na hrnce a pracovné náčinie, ktoré viseli zo stropu a vybral sa prehľadávať skrinky. Už i to, že objavil peceň chleba, hrudu masla a syra, považoval za úspech. Ale jemu sa podarilo nájsť v komore aj klobásky a dokonca kus údeného mäsa. To bolo viac ako dosť. Považoval to za hotovú hostinu. Zabalil potraviny do kusa ľanového plátna a tie zas do plátenej tašky, ktorú našiel visieť v komore.

Keď sa vrátil do haly, mladá žena práve schádzala dole schodmi. Bola prezlečená a učesaná. Zrejme sa i narýchlo umyla, lebo jej tvár už nebola od sadzí. Vyzerá jednoducho a... pekne, pomyslel si.

„Môžeme ísť?“ Už ani nevedel, koľký raz jej v tú noc položil rovnakú otázku a ona prikývla.

Viedla ho von z panstva a krížom cez lúku, mieriac späť k lesu.

***

Chlapec vybehol z domu bez toho, aby si ho všimla. Keď sa odvážil vykuknúť spod postele, aby zistil, kto ho vyrušil, vytreštil oči a vzápätí ich tuho privrel a schoval sa pod posteľ, modlikajúc, aby ten duch zmizol.

Nemohla byť predsa živá! Veď ju videl na hranici priviazanú ku kolu. Prekliala Hopkinsa a smiala sa ako šialená, keď napokon omdlela. Nemohla to byť živá bytosť. Keby sa nebál čo i len pohnúť, bol by sa najmenej trikrát prežehnal. Takto sa mohol len v duchu ticho modliť, aby mu ten duch dal pokoj.

Počul, ako sa pohybuje po izbe a dlážka pod jej nohami ticho vŕzga. Počul jej tichý vzdych a znova náhlivé kroky. Zdvihla pár vecí zo zeme a potom zastala na mieste. Keď začul špľachot vody, zmätene načúval, čo sa bude diať. Prezliekla sa. Umyla. Znova zdvihla zo zeme nejaké veci a niečo vybrala zo skrine. Videl ako zatlačila na jednu skrinku, lebo jej nôžky sa odsunuli od steny. Čosi odtiaľ vybrala a znova zmizla. Izba sa ponorila do tmy, ako bola i predtým.

Jeremiah si nevydýchol, kým ich nevidel odchádzať. A keď celkom zmizli, vzal nohy na plecia i on a nezastavil sa, až kým nebol v bezpečí svojho domova. Zaryl sa pod perinu a uvažoval, čo vlastne videl. Ducha, alebo... živú bytosť. A kto bol ten druhý človek?