Wardenka

6. kapitola

Viem, čo som videl!

Plavovlasý chlapec sa krčil v prístenku prázdneho konského boxu v maštali. Kone ticho erdžali a on sa triasol tak, až mu cvakali zuby. Sivé oči vytreštené, bledý ako čerstvo ovakovaná stena, rukami si objímal ramená. Takto ho našiel Everard Lestrenge, keď sa tam dovalil celý rozčúlený, lebo poslal chlapčiska pomôcť paholkom zapriahnuť koč. Keď vyšiel z hostinca, na dvore nebolo ani koní, ani chlapca, ani len vypriahnutého koča.

„Čo do pekla si myslíš, že robíš, ty zasran?! Prečo si nespravil, čo som ti kázal?!“ oboril sa naňho, schmatol ho za šticu plavých vlasov a vytiahol ho na nohy. Chlapec od ľaku vykríkol a vytrhol sa mu, hoci to spôsobilo, že v ruke Lestrangea ostal chumáč jeho vlasov.

Keď chlapcovi došlo, že je to len Everard, začal mu kostrbato vysvetľovať, čo sa stalo. Ten mu však nevenoval najmenšiu pozornosť, vyzauškoval ho a donútil ho pomôcť mu spraviť prácu, ktorú vykonať mal.

Keď sa objavil Hopkins, vyobliekaný a pripravený na cestu, jeho dvaja sluhovia stáli povedľa seba pri koči a nevšímajúc si ho, hádali sa, kým ostro nezasiahol, znechutený ich hádkou, ktorú musel riešiť. A to si ešte nedávno myslel, aké krásne ráno to bude.

Podišiel k nim bližšie, kým nezačul chlapcovo ostré zasyčanie v červenej tvári. „Ale ja som ju videl na vlastné oči, ti vravím!“ osopil sa na staršieho Everarda.

„Ak s tým neprestaneš, zmlátim ťa jako žito, ty krpáň jeden!“ vyhrážal sa mu starší muž, ale zjavne to nepomáhalo. Chlapec vyzeral dosť presvedčivo.

„O čom to tu hovoríte?“ zrúkol na nich Hopkins, nasadzujúc si na ruky biele rukavičky z najjemnejšej jelenicovej kože.

„O ničom dôležitom, pane,“ povedal Everard a uklonil sa mu, no chlapec naňho nepekne zagánil. Nechcel sa vzdať svojej pravdy.

„Tak to teda nie!“ zvolal rozčúlene. „Hovoril som tutok Everardovi o tej bosorke, pane!“ vykríkol.

„O akej bosorke?“ spýtal sa pobavene Matthew a na peknej tvári sa mu objavil pobavený úškrn pri pomyslení na to, akí dokážu byť dedinčania poverčiví.

„O tej, čo ste ju odsúdili a bola upálená!“ zvolal a Matthweovi pomaly mizol z tváre úsmev.

„Ktorú myslíš, chlapče?“ opýtal sa so záujmom, hoci i tak si stále myslel, že chlapec tára a mal najskôr vidiny.

„O slečne Prewettovej! Videl som ju na vlastné oči! Kľudne vám to odprisahám!“

„Nemohol si vidieť mŕtvu! To nie je možné,“ povedal zdanlivo pokojne jeho pán a pozrel naňho tak, že sa chlapec pod jeho pohľadom prikrčil, ale neuhol očami.

„Pane, ja neklamem, prisahám!,“ vykríkol zúfalo. „Videl som ju! Bola v tú hroznú noc vo svojom dome. A dnes ráno odtiaľto odchádzala dostavníkom. Sprevádzal ju nejaký muž! Prisahám! Prisahám, že neklamem!“ opakoval a Matthew sa otočil k svojmu staršiemu sluhovi. Potom sa bez slova vrátil do hostinca a zamieril priamo k pultu.

„Prepáčte, ale chcem sa opýtať na istú dámu, ktorá tu bola dnešnú noc ubytovaná. Viete, podľa všetkého som sa minul so svojou sesternicou,“ vysvetlil. „Mohli by ste sa mi pozrieť, či tu nebola ubytovaná lady Prewettová?“ Matthew vyčaril na tvári milý úsmev a vytiahol z mešca zlatú mincu. Hostinskej zaiskrili oči, chňapla po nej a len čo ju okúsila zahryznutím do nej, schovala si ju do záhrenia.

„Hneď to zistíme, mladý pánko,“ ubezpečovala ho a vytiahla starú, ošúchanú knihu hostí. „Vravíte, že sa lady volá Prewettová?“ mumlala si popod nos a prstom prechádzala po zozname hostí, krútiac hlavou. „Nie pane, ľutujem, ale žiadna taká dáma tu ubytovaná nebola,“ povedala sklamane, že tomu švihákovi nepomohla.

„Ste si istá? Vraj ju sprevádzal nejaký muž,“ skúšal jej osviežiť pamäť a bol ochotný siahnuť po prútiku a prehľadať jej pamäť nasilu, ak mu ani teraz nepotvrdí informácie, ktoré získal od mladého Jeremiaha.

„Jediná mladá dáma, ktorá tu bola včera ubytovaná bola lady Evansová. Sprevádzal ju jej strýko, ctihodný reverend Black.“

Matthewovi priam zaiskrili oči. Evansová. Rodné meno jej matky, napadlo mu a v duchu zahromžil. Jeremiah mal teda pravdu. Nemal ani len tušenia, ako sa dostala z hranice a mohol len hádať, ako sa stalo, že prežila. Muž, ktorý ju sprevádzal bol preňho záhadou, ale i tú rozlúšti. O tom nepochyboval. Presne ako nepochyboval o tom, že zbaviť sa ho nebude problém. Najmä tak, aby to vyzeralo celkom prirodzene. Pred očami sa mu vynoril obraz malého, zlatého kľúča. Kľúča, ktorý hľadal a nenašiel. Kľúča, ktorého strážil kedysi jej otec a získala ho Rosetta po jeho smrti. Kľúča, ktorý musel byť jeho za každú cenu.

„Neviete, kam mali namierené?“ opýtal sa ešte prívetivo, ale hostinská pokrútila hlavou. „Žiaľ nie, pane. Ale dostavník, ktorým išli má zastávky v Redforde, Worksope, Cuckney, Tuxforde, Ollertone a v Mansfielde má konečnú, vaše lordstvo.“

Matthew jej vtisol do nastavenej dlane ďalšiu mincu. S tým sa konečne rozlúčil a vyšiel na dvor. Koč bol zapriahnutý a jeho sluhovia sa už nehádali. Čakali na jeho príkazy.

***

Severus škrípal zubami. Samozrejme, že len v duchu, pretože navonok bol ctihodný reverend a necestovali sami. Spolu s nimi sa tlačili v koči ďalší traja cestujúci. Kým Rosetta si celkom pohodlne sedela medzi akýmsi manželským párom, on sa tlačil na sedadle oproti nej, pri robustnom mužovi. Nebola to príjemná cesta, zvlášť ak bol nútený zapájať sa do rozhovoru a dýchať vzduch presýtený potom a cesnakom od svojho spolu-sediaceho. Na um mu nevdojak prišla lietajúca metla, Rytiersky autobus, či Letaxová sieť. Dokonca i prenášadlo. Ale to žiaľ nebolo možné. Stále ukrýval pred Rose svoju pravú identitu a mohol len dúfať, že cesta sa čoskoro skončí a on bude môcť ísť po svojom.

„Kde ste vraveli, že máte svoju faru?“ opýtala sa ho červenolíca usmievavá žena, sediaca po manželovom boku.

Severus jej ani len nevenoval pohľad. Snažil sa tváriť, že si číta z Biblie, len aby mu dali pokoj a neotravovali ho.

„Nevravel som,“ odvetil namiesto toho. „Zvedavosť je nepekná cnosť,“ precedil pomedzi zuby a žena zahanbene zmĺkla. Hoci len na chvíľu, lebo svoju pozornosť obrátila na Rosettu.

„My cestujeme do Redfordu,“ povedala. Je to už len kúsok. Našťastie,“ riekla s úsmevom. „Viete, takéto cestovanie nie je pre mňa. Ani by sme nešli, ale moja mladšia sestra Anne je v požehnanom stave a čochvíľa by to malo prísť na svet. Sľúbila som jej, že jej pomôžem. Nie, že by som bola skúsená babica, to nie, ale budem tam, ak niečo bude treba.“

„To je od vás veľmi milé,“ podotkla Rose a opätovala plavovláske úsmev.

Severus ju chvíľu nenápadne pozoroval ponad horný okraj knihy, ktorou si zakrýval skoro celú prísnu tvár, ale potom knihu zaklapol, oprel sa o stenu natriasajúceho sa koča a tváril sa, že spí.

Rose a tá žena, ktorá sa im predstavila ako Matilda (jej muž sediaci vedľa nej a ticho chrápajúci bol Frank) sa i naďalej potichu zhovárali.

Keď koč zastavil na ďalšej zastávke a oznámil im, že pokračovať budú o hodinku. Len čo vymenia kone a on sa občerství a oddýchne si. To isté odporúčal aj im. Boli v Redforde a tu manželský pár vystúpil, čo Severusa nesmierne potešilo. Tučný chlapík zahundral, že on sa teda občerstviť ide a zamieril do hostinca, pred ktorým zastavili. Severus teda nemal inú možnosť, ako to spraviť tiež. Pomohol Rose vystúpiť a voviedol ju do poloprázdnej miestnosti, kde si sadli do kúta miestnosti. Objednali si polievku a pečené kura so zemiakmi. Severus si potom doprial i krbeľ piva, zatiaľ čo Rose si dala čaj.

O hodinku neskôr sa znova viezli v koči. Našťastie už nik nenastúpil a tak cestovali len oni traja. Severus, Rose a bachratý pánko, ktorý si tak ako predtým ticho pochrapkával a spal, hoci to s ním nadhadzovalo a sácalo.

Severus si sadol tentoraz k Rose. Nemienil sa nechať obmedzovať chlapíkom a pri nej mal oveľa väčšie pohodlie, lebo mal dosť miesta a nebol natlačený k stene koča ako predtým. Neprítomným pohľadom sa díval z okna a uvažoval nad tým, čo spraví, keď sa ich cesty rozdelia, keď mu odrazu pristála na pleci jej hlava. Severus sa pootočil a zbadal, že dievča skutočne zaspalo. On by to nedokázal. Pri takomto štýle cestovania to bolo podľa neho nemožné, ale... očividne iba preňho. Muklom to zdá sa vonkoncom nevadilo. Nespravil však nič, aby ju od seba odstrčil. Nechcel ju budiť. To bol však len jeden dôvod. Tým druhým bol pocit, ktorý ním prechádzal pri akomkoľvek jej dotyku.

Cesta po ďalšiu zastávku im trvala presne štyri hodiny. Medzitým minuli Worksope, Cuckney a zastali v Tuxforde, kvôli zlámanému kolesu. Kočiš mu povedal, že odchod majú ráno o šiestej, ako zvyčajne a cesta do Ollertonu im nepotrvá viac ako tri hodiny. Neostávalo im teda nič iné - museli sa tu ubytovať.

Po ľahkej večeri sa Rose bez reptania pobrala do postele. Len čo sa za ňou zaklapli dvere jej izbice, Severus uvalil na jej izbu pár ochranných kúziel, ktoré by ho včas varovali, keby sa niečo stalo. Nemohol si byť ničím istý a ako vždy tvrdil, opatrnosti nie je nikdy dosť. Keď sa zvalil do postele a vliezol si celkom nahý pod prikrývku, skoro zavrčal pocitom blaženosti, ktorý ho opanoval. Iste, spať pod holým nebom malo svoje čaro, dokonca minulá noc, ktorú strávil na zemi nebola zlá, ale ležať v posteli... To bol číry pôžitok. Zaspal, len čo sa jeho hlava dotkla páperového vankúša.

7. kapitola

Ollerton

Koč, v ktorom sedeli zahrkotal, keď kone zapriahnuté do koča prebehli cez drevený most ponad rieku Trent. Rose to vytrhlo z driemot a zaklipkala očami. Chvíľu uvažovala, kde je, kým si to neuvedomila a nespomenula si i na to, kam majú namierené. Zívla si, zakryjúc si rukou ústa a narovnala sa na sedadle. Očami zablúdila k čiernej postave, strnulo sediacej oproti. Jej sprievodca sedel nepohnute na svojom mieste a hľadel von oknom. Hoci si všimol, že sa prebrala, ani len okom nemihol. Nie to, aby ešte na ňu vôbec pozrel, či sa jej prihovoril. Mlčanlivejšieho muža doteraz vo svojom živote nestretla.

Čo o ňom vlastne vedela? Zhola nič. Volal sa Severus. Príťažlivé meno, rovnako nevšedné ako jeho nositeľ. Mohol pochádzať z nejakej vplyvnej, bohatej rodiny? Rose sa zahniedila na mieste a znova si ho úkosom premerala od hlavy po päty, rozvádzajúc v duchu svoje úvahy. V ich svete všetko fungovalo na základe starej známej hierarchie. Ak naozaj pochádzal z bohatej rodiny a bol kňazom, mohol sa ním stať len z jedného dôvodu. Nebol prvorodeným synom a teda žiaľ nezískal titul. Bolo nepísaným pravidlom, že všetci, počnúc druhorodeným synom (vynímajúc dcéry) si museli hľadať iné uplatnenie v živote. Tí zväčša teda nezaháľali ako dediči. Hlásili sa namiesto toho k armáde, námorníctvu alebo reholi a cirkvi. Bol toto osud Severusa? Mohla skutočne len hádať.

Toľkokrát si ho nenápadne prezrela, že si bola istá, že by jeho tvár dokázala sportrétovať i z pamäti. Musela uznať, že nebol nijako zvlášť príťažlivý v tvári, v ktorej dominoval mierne ohnutý orlí nos. Pravdaže, niekto by ho mohol nazvať čisto aristokratickým nosom. Možno keby nebol stále taký zamyslený, zamračený a keby sa viac usmieval... bol by možno celkom iný. Ale napokon, veď je to kňaz. Tí nemusia byť príťažlivý, nemusia sa usmievať, nemusia robiť celkom nič. Ani zachraňovať im neznáme ženy z plameňov inkvizície.

„Zvláštny človek a ešte zvláštnejší kňaz,“ napadlo jej, keď ju vzápätí jeho hlboký hlas vytrhol z vlastných myšlienok.

„Môžete na mňa prestať civieť?“ opýtal sa nevrlo, až sa strhla. Keď zamrmlala pár slov na ospravedlnenie, s ružovými líčkami a sklopeným pohľadom, že ju napriek jej opatrnosti pri tom pristihol. Nezdalo sa, že to akceptoval, ale radšej na to ani nechcela myslieť. „Zdá sa, že sme tu,“ podotkol, stále upierajúc pohľad von oknom.

I Rose vyzrela von a prikývla. „Máte pravdu,“ povedala spokojne, neskrývajúc nadšenie.

Severus jej galantne pomohol vystúpiť z koča pred jedným hostincom na kraji mesta a nechal sa ňou viesť. Na rozdiel od neho sa tu vyznala. Ich cesty sa mali čo nevidieť rozdeliť. Rose zastala na námestí a otočila sa k nemu s rozhodným výrazom v tvári. Začudoval sa, čakajúc, čo z nej vypadne.

„Myslím, že teraz si už poradím i sama. Ďakujem vám za pomoc, Severus. Nikdy vám nebudem môcť splatiť vašu láskavosť za to, že ste mi zachránil život,“ hlesla s rozžiarenou tvárou. Najradšej by mu bola pod návalom citov skočila do náručia a objala ho okolo krku, ale podvedomie jej našepkávalo, že keby to spravila, nedočkala by sa pochvaly. Namiesto toho k nemu teda natiahla ruku a on jej ju jemne stisol. Bolo to zvláštne. Nezdvihol si ju k ústam, naznačiac bozk, ale stisol jej ju, ako to robili muži.

„Nemusíte mi ďakovať. Rád som vám pomohol, Rose,“ riekol tlmeným, hlbokým hlasom. Odrazu sa jej otočil chrbtom a zamieril späť k hostincu.

Rose si povzdychla a rukami zovrela batôžtek v rukách ešte pevnejšie. Teraz bola naozaj sama. Ale nie nadlho. Len kým sa znovu nezvíta so svojou rodinou...

***

Rose prešla cez mesto, obzerajúc si staré, známe miesta. Kedy tu vlastne bola naposledy? Mala dojem, že to bolo pred piatimi rokmi, ale nebola si tým celkom istá. Nezdalo sa, že by sa mesto nejako od jej poslednej návštevy zmenilo. Kostol Svätého Gilesa stál uprostred dediny, jeho strecha sa červenela v lúčoch dopoludňajšieho slnka ako krvavá riava. Kovový kríž na streche sa ligotal ako diamant. Námestím sa hemžilo pár ľudí, hrali sa tu deti, zhovárali sa ľudia. Pokojné a krásne mesto... Založili ho kedysi dávno dvaja známy bratia (najmä v čarodejníckom svete), hoci bol jeden z nich mukel. Bol to Gifford Ollerton a jeho mladší brat Broderick.

Keď Rose konečne zastala pred jedným z mestských domov, ktorý roky patril jej rodine, vybehla po schodoch a schytila do ruky kovové klopadlo. Zabúchala ním na dvere domu a mohla povedať, že jej srdce búši rovnako hlasno, ak nie hlasnejšie ako to klopadlo. Zabúchala druhý i tretíkrát, ale stále jej nikto neotváral. Napokon sa ťažké dubové dvere predsa len otvorili a v nich si zastal starší, sivovlasý muž.

„Gifford,“ oslovila ho láskavo a mala chuť vrhnúť sa tomu chudákovi do náručia. Starec na ňu prekvapene vyvalil oči a prežehnal sa.

„Lady Rose, ste to naozaj vy?“ vyjachtal a znova si ju premeral od hlavy po päty.

„Samozrejme,“ odvetila veselo majordómovi. „Som to ja, z mäsa a kostí. Nevpustíte ma dnu?“ opýtala sa, na čo jej starec uhol od dverí a ona popri ňom prekĺzla dnu, keď sa ozval iný hlas. Autoritatívny a prísny.

„Gifford! Ak sú to podomoví obchodníci, pekne ich vypoklonkuj!“

Rose sa otočila a s úsmevom na perách pozrela na bucľatú ženu, ktorá sa vrútila do vstupnej haly ako víchor.

„Panenka Skákavá!“ vykríkla od ľaku a prežehnala sa i ona. „Snívam? Čím sme sa previnili, že nás prišla strašiť?“

Rose prekvapene vyvalila oči a preskočila pohľadom zo ženy na majordóma. „Čo sa to deje?“ opýtala sa znepokojene a až potom si všimla, že vstupná hala je akási prázdna. Chýbal tak akýkoľvek nábytok.

„Ste to naozaj vy, slečinka?“ opýtala sa, pristúpiac k nej a v tom momente ju schytila do svojho náručia a dlho objímala, šepkajúc akési nezmysly.

„Prečo by som to nemala byť ja? Astrid, čo sa deje?“

„Ach, dušička, poďte so mnou do kuchyne. Všetko sa dozviete,“ šepkala, bielou zásterou si utrúc slzu, ktorá sa jej vykotúľala z oka.

Rose ju bez slova, no s nepríjemným pocitom nasledovala. Len čo si sadla za stôl a komorná jej starej matky pred ňu postavila šálku čaju a koláče, rýchlo sa rozhovorila, opakujúc, aká je len šťastná, že ju vidí.

„Kde všetci sú?“ spýtala sa znova, dúfajúc, že sa v jej rodine neprihodilo ďalšie nešťastie.

Astrid si znova vzdychla a zasmrkala, keď ju jej manžel jemne stisol za plece. „Musíš jej to povedať,“ pošepol a milo sa na Rose usmial.

A tak stará komorná začala rozprávať. „Pred časom nám prišiel z Cudworthu list. Oznamovali nám, že ste boli obvinená z čarodejníctva a upálená na hranici. Starú matku to veľmi zasiahlo. Dostala chudera srdcový záchvat. Vaša teta Lily však rýchlo konala. Zbalila všetky veci sebe i jej a rozhodla sa mesto opustiť. Dom predali, no väčšinu vecí zobrala so sebou.“

„Dostala sa z toho stará matka?“ opýtala sa a komorná prikývla. „Iste. Stará pani má tuhý korienok.“

„Čo sa stalo s mojím bratom?“ starala sa s obavami, keď ho komorná nespomenula.

„Odcestoval s nimi, pravdaže,“ vychrlila zo seba a jej odľahlo. „Ale prezraďte mi dušinka, bola to pravda alebo bol ten list bohapustým klamstvom?“

Rosseta sklonila hlavu a zadívala sa na buchtu vo svojich rukách. „Bola. Naozaj ma odsúdili, ale podarilo sa mi ujsť,“ priznala. To, že mala svojho záchrancu im nechcela hovoriť a oni sa na viac nepýtali, tak ako boli zvyknutý. Nechceli strkať nos tam, kde nebolo treba.

„Pôjdete teda za nimi?“ spýtal sa jej láskavo Gifford a ona po chvíli prikývla.

„Budem musieť. Nemám kam ísť a do Cudworthu sa vrátiť nemôžem. Naše panstvo pripadlo mestu, no dom vyrabovali.“

Astrid pri tých slovách pokrútila hlavou. „Také nešťastie, také nešťastie,“ zašemotila a chytila ju za voľnú ruku.

„Kam vlastne odcestovali?“ spýtala sa Rose, len čo prehltla odhryznutý kus lekvárového koláča. „Vrátili sa do Škótska?“

Manželia súhlasne prikývli. „Veru tak. Pani Lily si myslela, že to bude najlepšie riešenie pre všetkých. Bola rovnako zdrvená tým listom ako stará pani, ale držala sa statočne.“ Komorná sa na chvíľu odmlčala a potom dodala: „Ak nemáte kde prespať, môžete ostať dnešnú noc tu.“

„Ďakujem, ale...“

Nestihla dodať viac, lebo na dvere domu sa ozvalo ďalšie zaklopanie, tentoraz hlučnejšie. Zvuk tupého búchania sa rozľahol po vstupnej hale vyprázdneného domu a prenikal do každej miestnosti, do každého kúta v dome, do každej škáry.

„Koho to sem čerti nesú?“ zašomral začudovane bývalý majordómus a pobral sa pozrieť, kto prišiel.

Rose sa s Astrid ticho zhovárali, potajme načúvajúc rozhovoru v hale, ktorý k nim do podzemia (kde bola kuchyňa) doliehal iba tlmene. Keď sa ozval vystrašený výkrik starca, Astrid sa vychytila manželovi na pomoc s panvicou v ruke, zastrájajúc sa, ako tým vagabundom napraví fasády. Lenže ani ona nemala šťastie. Vo vstupnej hale zočila vskutku nevídanú scénu. Jej manžel sa vznášal azda meter nad podlahou, zvíjal sa v bolestných kŕčoch, kým plavovlasý muž naňho mieril akousi paličkou. V jeho tvári bola krutosť a zlosť. Pri ňom postával iný chlap, na pohľad rovnaký zloduch ako ten s prútikom. Keď to zočila, panvica jej vyletela z ruky a podvedome cúvla. Čo boli tí chlapci zač? Lenže skôr, ako stihla dospieť k akémukoľvek záveru, muž s prútikom sa otočil k nej. Videla, ako jej muž padol bezvládne na podlahu a hoci sa k nemu chcela rozbehnúť, nohy ju nepočúvali.

„Možno mi ty prezradíš, či tu nájdem tú malú zmiju,“ povedal, sebavedome sa uškŕňajúc. Vzápätí mykol rukou s paličkou a vyslovil slovo, ktorému Astrid nerozumela. „Imperius!“

***

Rose sediaca za stolom sa strhla pri zvuku známeho hlasu i pri slove, ktoré povedal. So zatajeným dychom chvíľu nehybne načúvala, potom sa celá roztrasená pozviechala a vstala od stola.

„Neutečiem im! Predsa ma dostanú,“ kolovalo jej vystrašenou mysľou. Schmatla svoj batôžtek a uvažovala, čo spraviť. Musela sa odtiaľ dostať, musela ujsť! „Zadný východ,“ nadalo jej odrazu a zamierila k dverám, určeným pre služobníctvo kuchyne. Otočila kľúčom v zámke a otvorila dvere s tichým zavŕzganím. Zamrela, dúfajúc, že to nebolo počuť a prešmykla sa von. Ocitla sa v úzkej, tmavej uličke. Keď za sebou počula kroky, každý jeden z nich jej zaznieval ako zvonenie umieráčika. Keď sa okolo nej odrazu obmotali čiesi ruky a oblapili ju v pevnom zovretí, chcela vykríknuť, no ústa jej prikryla čiasi dlaň.

V tej chvíli jej do ucha zaznel čísi šepot: „Nekričte, to som ja,“ prihovoril sa jej, ale nespustil jej ruku z úst. Keď sa kuchynské dvere otvorili a v nich sa zjavili jej prenasledovatelia, stalo sa niečo, čo by najmenej čakala.

V momente, keď na nich Hopkins namieril prútikom a zavrčal akúsi kliatbu, zmizli im spred očí a oni sa objavili na celkom inom mieste.