Wardenka

8. kapitola

Zachraňovať je môj osud

Severus cítil stále na dlani jej horúci dych a dotyk jej pier mu na ruke vypaľoval doslova dieru do kože. Z tmavej uličky (nie preto, že by bola naozaj tma, ale preto, lebo tam bol tieň spôsobený blízkosťou domov a sklonom striech) sa dostali akoby mávnutím čarovného prútika. Bodaj by aj nie. Toho Severusovho.

Ocitli sa znova kdesi uprostred lesa za mestom, lebo nevedel kam inam ich oboch tak narýchlo premiestniť. Až teraz jej stiahol ruku z úst a uvoľnil zovretie paží, omotaných okolo nej. Poodstúpil od nej a ona sa k nemu v okamihu otočila tvárou. Zelené oči v jej srdcovitej tvári pôsobili väčšie, ako v skutočnosti boli. No pristihol sa pritom, že nevie, či je skôr vystrašená, alebo prekvapená. Čo mal spraviť? Vyjsť s pravdou von, alebo jej prosto vymazať pamäť jednoduchým, no účinným kúzlom? Nezabralo by mu ani minútu, keby to spravil.

„Ste čarodejník?“ opýtala sa ho skôr, ako stihol čokoľvek z toho, na čo myslel, spraviť.

Prikývol. Nič viac. Jedno strohé prikývnutie, s nečitateľným výrazom v tvári. Jej výraz sa odrazu zmenil z divokého na jemný a spravila to, čo by si inak nedovolila. Vrhla sa mu do náručia a pobozkala ho na líce. Nemala ďaleko od toho, aby sa mu tam nerozplakala, ale opanovala sa. Severus jej nepripadal ako muž, ktorý rád utešuje plačúce ženy.

Severusove ruky sa i napriek tomu krátkemu telesnému kontaktu samé od seba zdvihli a objali jej štíhle telo. „Mohla som byť... mohli ma dostať,“ vyjachtala nesúvislo. „A kto vie, čo sa stalo s Giffordom a Astrid. Č-čo ak im ublížili?“

Severusove čelo preťala hlboká vráska, keď ju počúval. Nie preto, že by mu to nečakané objatie prekážalo (ale isteže, že z toho nebol nadšený), no nemohli si dovoliť vrátiť sa tam.

„Nemôžete za to,“ odvetil a snažil sa ju nejako upokojiť, keď sa od neho konečne odtiahla. „Podľa mňa ich nezabil. Možno ich mučil, aby sa dozvedel to, čo potreboval, ale... Určite ich nezabil.“ Pravda bola, že tomu sám neveril. Ale nechcel ju strašiť.

„Ako to môžete vedieť?“ nedala sa, ale on len pokrčil plecami.

„Mali by sme sa vrátiť a...“

„Nie!“ zamietol okamžite. „To neprichádza do úvahy. Jedine, ak by ste sa chceli naozaj nechať hlúpo chytiť. Ale potom s mojou pomocou nerátajte,“ odvrkol a  vrátil sa tak k svojej odmeranej nálade.

Rose znehybnela a uprela pohľad do údolia, k mestu, ktoré sa rozkladalo v kotline pod horami. „Prečo musí mať vždy pravdu?“ napadlo jej a snažila sa pocit viny, ktorý v nej vyvolával krik starého majordóma znejúci jej stále v ušiach, utlmiť a vypudiť silou vôle zo svojej hlavy. 

„Poďme, mali by sme vyraziť,“ povedal a vyrušil tok jej myšlienok. Ticho si povzdychla a vykročila za ním, nevedno kam.

Hodnú chvíľu neprehovoril ani jeden z nich. Potom sa odhodlala ona, prerušiac to nepríjemné ticho.

„Ako ste vedeli, kde ma hľadať a že ma nájdu?“ nedalo jej, aby nepovyzvedala.

„Celkom jednoducho,“ prezradil jej ochotne Severus. „Vrátil som sa späť do toho hostinca, aby som sa naobedoval, keď sa tam ukázali vaši prenasledovatalia. Vedel som, že z toho bude problém, hlavne keď sa začal ten chlapík vypytovať na vašu rodinu. Jednoducho som ich sledoval.“

Prikývla, keď sa nečakane ozval on. „Neprekvapilo vás, že som čarodejník. Prečo?“

Rose si vzdychla. „Prekvapilo by ma to, keby som bola mukelka, lenže... ja nie som,“ odvetila a úkosom naňho pozrela. Prikývol, lebo ju pochopil. Bola čarodejnica. Bola tým, čím bol i on.

„Nemáte svoj prútik?“ spýtal sa prezieravo, no pokrútila hlavou. Aj tak mu mohlo napadnúť, že by sa neocitla v takej kaši, keby ho mala.

„Nie, nemám. Hopkins mi ho zničil, akoby to bolo obyčajné, prašivé drievko!“ odfrkla si pobúrene. „Vlastne do dnešného dňa som si myslela, že je to len zanietený mukel. Mýlila som sa! Sám je čarodejník!“

„Áno, i to som mal česť zistiť trochu skôr, ale...“ znova sa odmlčal a pozrel do diaľky pred sebou. „Chápete teda, prečo som to pred vami skrýval.“

„Isteže. Chápem i iné. Hlavne to, ako ste ma poľahky dostali z tých plameňov,“ zamrmlala si popod nos.

Venoval jej skúmavý pohľad, keď odrazu zastala. „Prečo sa vlastne nepremiestníme?“

Severus zahundral a vytiahol z vrecka nohavíc svoj prútik. S nešťastným pohľadom pozrel na svojho jediného verného priateľa v tomto nehostinnom prostredí. Jeho nádherný, ebenový prútik s rúčkou, gravírovanou runovým písmom bol naštiepený.

„Och, to nie,“ povzdychla si, dívajúc sa na rozlomené drievko. Teraz si spomenula na čudný zvuk puknutia, ktorý počula chvíľu potom, ako sa ocitli v lese. „Mrzí ma to.“

„Malo by vás, lebo ste na vine,“ riekol uštipačne.

Rose len odula pery. „Čo už, nejako bolo, nejako bude,“ zamrmlala. „Predpokladám teda, že nie ste skutočný vikár, však?“

Severus na ňu ani nepozrel, ale odvetil jej. „Nie, nie som.“

„A kým ste?“

„Som niekto, kto vás už druhý raz zachránil a vy mi nedáte ani vydýchnuť. Mohli by ste mi povedať, kam máme vlastne namierené a čo s vami bude?“

Rose si povzdychla rozladená jeho zlou náladou a zamyslela sa. „Rozhodne pôjdem za svojou rodinou. A vy by ste mal ísť so mnou, ak chcete mať prútik znova v poriadku,“ podotkla. Nechcela ho žiadať, aby s ňou pokračoval v ceste, hoci by si bola schopná pred neho i kľaknúť, len aby to spravil. Urobila to teda okľukou.

„A prečo, ak sa smiem spýtať?“ vyzvedal a obočie nad ľavým okom sa mu spýtavo povytiahlo.

„Pretože poznám niekoho, kto vám dá ten prútik do poriadku,“ povedala a na tvári jej zažiaril sebavedomý úsmev.

Severus len prevrátil očami. „Zdá sa, že nemám na výber.“

„Veru nemáte,“ pritakala a vykročila si už oveľa veselšie. „Och, aby som nezabudla. Máme namierené do Škótska.“

„Prosím?!“ Severus vytreštil oči. Pred pár dňami boli v Cudworthe, čo bolo bližšie k Škótskym hraniciam ako boli teraz, keď sa ocitli v Ollertone. To znamenalo, že museli znova prejsť celú tú trasu, plus niečo naviac. Oveľa naviac. Poťažkal si v ruke mešec, v ktorom štrngal zvyšok mincí nie veľmi veselým zvukom. Nebolo ich totiž už veľa. Niečo si chcel premeniť cestou z hostinca, ale to sa nestalo, lebo sa znova hral na hrdinu, čo bola len Potterova parketa. Ale kdeže bol ten teraz? Potichu zahrešil a podvedome pohladkal rukou štíhle tielko naštiepeného prútika. „Bez teba som v riadnej šlamastike,“ pomyslel si.

„Viem, na čo myslíte, ale nemajte obavy, poradíme si. Nebude nás to ani veľa stáť,“ informovala ho štebotavo.

„A to už ako?“ spytoval sa skepticky, s biednymi vyhliadkami do najbližšej budúcnosti.

„Jednoducho,“ odvetila a venovala mu zvláštny pohľad. „Hovoria vám niečo – Testraly?“

„Isteže hovoria,“ odvrkol. Nerád sa cítil ako hlupák a rovnako nemal rád, ak ho niekto za hlupáka považoval.

„Fajn,“ zvolala so širokým úsmevom. „Tak ma teda nasledujte. Zavediem vás do Polnočného údolia, kde žijú. Vy ich asi neuvidíte, ale žiadne obavy...“ štebotala, keď ju prerušil.

„Verte mi, že ich uvidím,“ odvetil stroho a odvrátil pohľad od tej jemnej, žiariacej tváre. Severus bol naštvaný. No nevedel, či sa zlostí viac na ňu a na to, že ju musel znova zachraňovať a ona mu zlomila prútik, alebo či sa hnevá sám na seba preto, čo sa s ním v jej prítomnosti deje. Nielen, že sa správal nevrlejšie ako mal vo zvyku, ale jeho oči blúdili po jej tele priam lačne, ako oči dravca a obdivovali tie partie, ktoré na nej boli najzvodnejšie.

V takých chvíľach si nasilu vyvolával spomienky na Lily a na všetku tú lásku, ktorú k nej kedy cítil. Na ich spoločné chvíle, na jej hlas, na detaily jej tváre... žiarivých očí... „Sto hromov do kotla!“ zanadával v duchu, keď sa mu k zeleným očiam v mysli vybavila iná tvár, ako by si bol želal.

„Len pokoj,“ dohováral si v duchu, snažiac sa udržať pri zdravom rozume. „Zvládol si i horšie veci. Zvládneš... aj ju! Nie je ti ničím! Ničím... Nie je a nikdy nebude! “

9. kapitola

Keď je cesta pridlhá

Severus sa prebudil ako prvý. Spať na mäkkej tráve a machu sa mu pozdávalo čoraz menej. Predsa len, mal svoje roky a jeho telo priam pišťalo aspoň po minimálnom pohodlí. Nie zase, že by sa cítil nejako staro, ale mal tridsať sedem a to nebolo práve málo. Zvraštil tvár, keď zacítil pach vlastného potu. Veru, nebolo nič príjemné plahočiť sa Anglickou divočinou bez kúska mydla, bez kúpeľa či aspoň sprchy. A čo bolo ešte horšie, nemal svoj prútik! Teda, mal ho, lenže nefungoval. Už azda milión ráz si dotykom overil, či je to stále tak. Nanešťastie, prútik sa cez noc naspäť nezrástol. Pomrvil sa pri vyhasnutom ohnisku a nadvihol sa na lakťoch. Pohľadom preskúmal najprv okolie. Nad hlavami im v korunách stromov vyspevovali vtáci. Nebol žiadny ornitológ, ale celkom jasne vedel rozoznať spev pinky, počul ťukanie zobáku ďatľa, kukanie kukučky a trilkot stehlíka. Slnko práve vychádzalo spoza hôr a pomedzi listy v bujných korunách bukov, dubov, vresov, briez a líp na lúku, kde sa zložili sa priam netrpezlivo predierali jeho zlatisté lúče. Mohol by to byť krásny deň, keby bol jeho prútik v poriadku, keby nebol, kde bol a keby...

Povzdychol si. Uvedomil si zas a znova pár vecí. V prvom rade, mohol byť už dávno mŕtvy a voňať fialky odspodu. Po druhé, zatiaľ sa nič hrozné nestalo, ak nerátal to fanatické pálenie čarodejníc a zachraňovanie jednej z nich. Akoby mimochodom jeho pohľad zavadil o štíhle telo dievčaťa, skrútené na boku a pokojne spiace. Jej tmavé vlasy v dlhom vrkoči mala prehodené cez plece. Pery mala jemne pootvorené a líca krásne ružové. Hoci bola prikrytá jeho reverendou, vedel si priam dokonale vybaviť ako sa jej prsia dvíhajú pri každom nádychu. Jej štíhly pás by zovrel rukami. Nie, že by bola taká vychrtlá... bola proste... Nevedel to opísať inak ako – primeraná? Mala svižnú chôdzu a určite pod tou dlhou sukňou skrývala štíhle nohy s útlymi členkami a smotanovými stehnami. Merlin a aký mala rozkošný zadoček!

Takmer zastonal pri tej predstave a potom zaúpel a zaťal pery do tenkej linky, ako to mal vo zvyku. Bol nahnevaný sám na seba. „Och a po tretie!“ pomyslel si. „Smrdím ako trolie lajno!“

Posadil sa a započúval sa do zvukov prírody. Zazdalo sa mu to, alebo naozaj začul zurčanie potoka? Nezaváhal ani na minútu. Vstal a rozhodne začal rukami šmátrať v batôžku a prehľadávať ho v nádeji, že v ňom nejaký ten kúsok mydla zostal. Nemal to šťastie. Úkosom pozrel na batôžtek, ktorý ležal neďaleko nôh Rose. S nehasnúcou nádejou prehľadal i ten a podarilo sa mu nájsť, čo zháňal. Akurát, že to nebolo len tak obyčajné mydlo. Hoci obyčajne vyzeralo, voňalo po ružiach. Chvíľu si ho nedôverčivo obzeral a potom ho predsa len ukoristil s myšlienkami na to, že je to furt lepšie ako nič a aspoň nejako zo seba zmyje prach, pot a špinu z cesty.

Kráčal odhodlane za zvukom, ktorý k nemu doliehal z južnej strany čistinky a len čo tam došiel, div nevykríkol radosťou. Nebol to potok ale jazierko, do ktorého stekala voda zo skalného masívu a znova vytekala úzkym potôčikom kľukatou cestičkou naprieč lesom. Severus nezaváhal ani na minútku. Len čo sa zobliekol, opatrne vstúpil do vody, aby zistil, aké je jazierko hlboké. Bolo ukryté pred zrakmi hustím krovím i papradím. Celkom nahý postupoval ďalej a ďalej, až kým sa neponoril do vody po pás a potom po hruď, jemne porastenú tmavými chĺpkami. Ľahol si na vodu a s pôžitkom sa do nej ponoril celý. Potom chvíľu len tak plával a užíval si ten príjemný pocit, kým sa jeho myseľ znova nevrátila k žene spiacej na lúke. Rosetta bola prvou po dlhej dobe, v ktorej videl skutočnú ženu. Nie len osobu ženského pohlavia. Prvá po Lily. Pokúšal sa vybaviť si tvár milovanej ženy, ale šlo to čoraz ťažšie. Jediné, čo si vedel celkom živo predstaviť boli jej oči. Krásne a zelené, ako smaragd. Tajomné a predsa krištáľovo jasné, tmavé a predsa priezračné. Hlavne, keď sa v nich odrážali slnečné lúče a jej zvonivý smiech. Merlin, už si ani nespomínal na zvuk jej hlasu! Na jeho melódiu, na farbu!

Schoval si tvár do dlaní a vykročil k brehu, kde ležalo na kúsku plátna mydlo. Rýchlymi a presnými pohybmi sa vydrhol od hlavy po päty, preklínajúc v duchu tú vôňu ruží a potom sa opláchol a zmyl so seba zvyšky mydla. Obliekol si poslednú čistú košeľu, ktorú mal a natiahol na seba nohavice. Z mokrých vlasov si vyžmýkal prebytočnú vodu a zopol si ich koženou šnúrkou.

Keď sa vrátil na lúku, zistil, že Rose je už hore. Sedela na deke, v tvári mala čudný – povedal by až rozpačitý výraz, keď naňho ukradomky pozerala. Oheň znova hore a v kotlíku sa varila voda.

„Dobré ráno,“ pozdravil jej.

„Dobré,“ zaštebotala a líca jej zrumeneli ako rozkvitnuté vlčie maky uprostred leta. „Robím kávu. Je to to jediné, čo si môžeme dopriať okrem kôrky chleba a zvyšku syra s mäskom.“

Severus prikývol. Nehodlal sa jej vypytovať, čo sa stalo, pretože ho to vonkoncom nezaujímalo. Škoda, že ho nenapadlo, odkiaľ má vodu...

Za to Rose na nič iné nemyslela, len na to krásne a mužné telo, ktoré zočila, keď bola nabrať vodu. Nechcela ho špehovať, to nie, lenže... Bolo to prvý raz, čo videla nahého muža a popravde, nikdy by si nebola pomyslela, že mužské telo skryté pod týmto habitom môže byť také... krásne a také mužné. Súmerný chrbát, široké plecia, silné ruky a Merlin, ten zadok! Toľko nádherných svalov pokope!  Ich vibrovanie pod smotanovou pokožkou... Skoro zamdlela od prekvapenia, keď ho zbadala nahého vstupovať do toho jazierka. Zastala na mieste ukrytá za kríkmi a nevedela od neho odtrhnúť pohľad. Priala si, aby sa otočil a ona ho mohla vidieť v celej jeho tajomnej kráse. Žiaľ, to sa nestalo. Jediné, čo ešte uzrela boli jeho tmavoružové bradavky, hruď posiata jemným porastom tmavých chĺpkov, ploché brucho s pupkom v tvare lievika a vodná hladina, ktorá jej bránila vo výhľade! Napokon to po pár minútach tichého nadchýnania sa vzdala. V duchu sa poriadne vyhrešila za svoju samopašnosť a vykročila ďalej, hore prameňom potoka, obíduc skalný masív. Našla tam ešte jeden potôčik, ktorý vtekal do celkom drobného jazierka. Voda tryskala sotva meter nad zemou a napĺňala jazierko, ktoré akoby ani nemalo dno. Potom sa vrátila na lúku oblúkom od miesta, kde sa prizerala nahému Severusovmu telu. Bola si istá, že keby čo i len tušil, že ho pozoruje, zahlušil by ju na mieste. A keby mal funkčný svoj prútik, bol by ju isto – iste zaklial.

***

Keď sa znova vydali na cestu po skromných raňajkách, vedela, že sa musí niečím rozptýliť, aby nemyslela na to, čo videla, pretože teraz jej nepomáhalo ani to, že mal na sebe zvyčajný odev vikára. Stále ho videla nahého... Pokrútila hlavou, čím na seba privolala jeho pozornosť.

„Ste v poriadku?“ opýtal sa starostlivo a ona ho rýchlo ubezpečila o tom, že samozrejme je. Z väčšej časti. Teda, neberúc do úvahy duševné rozpoloženie. Čo to s ňou bolo? Prečo sa odrazu pri ňom cítila tak... Sama to nevedela pomenovať. Jedno však vedela iste, toto, čo pociťovala neprežívala ani pri svojom niekdajšom snúbencovi. Tak prečo práve pri ňom? Čím sa tak líšil od Yoricka? No dobre, iste, Yorick bol síce plavovlasý a modrooký, ale tiež bol pomerne vysoký a dobre stavaný. Prečo v nej nikdy nedokázal vzbudiť takéto pocity? A čo to vlastne bolo?

„Ste si istá?“ vytrhol ju jeho zamatový hlas z myšlienok.

„Zvláštne,“ pomyslela si, zahľadiac sa na jeho pery. „Vždy mi pripadal jeho hlas zamatový a hlboký a už prvý raz, keď ma oslovil ma z neho zamrazilo. Prečo som niečo také necítila s Yorickom? A to sme sa mali brať...“

Posmutnela, ale aj tak sa nasilu usmiala a ukázala rukou pred seba. „Pozrite, Severus. Tam pred nami je náš cieľ. Stačí prejsť tú horu a sme v Polnočnom údolí.“

„Dobre, lenže čo potom? Predpokladám, že tie Testraly sú divoké. Alebo máte nejaký grif ako ich prilákať a donútiť, aby spravili, čo od nich budeme chcieť?“ ozval sa nevrlo, čo ju donútilo sa pousmiať.

Bol celkom iný ako jej uhladený a vždy pozorný snúbenec. Lenže ona ho už trochu poznala. Vedela, že má šľachetné srdce hrdinu, hoci bol jeho jazyk občas ostrý ako rapír rytiera. Cítila sa pri ňom bezpečne, čo bolo ďalšie plus. A áno, priťahoval ju. Páčil sa jej, hoci on o ňu nejavil ani ten najmenší náznak záujmu. Kto vie prečo? „Možno nie som jeho typ,“ napadlo jej. Chvíľu premýšľala, čo na jeho štipľavú otázku odpovedať, ale potom len mykla plecami.

„Možno,“ riekla neurčito, čím ho evidentne nepotešila. Zamračil sa a ona sa pousmiala. Znovu si musela pripomenúť, že o ňom nevie takmer nič. Ani len to, odkiaľ pochádza. Jedno bolo isté, nebol to vikár a bol čarodejník. Zišlo jej na um, že by nebolo na škodu trošku povyzvedať. Čo by sa jej mohlo stať? V najhoršom prípade ju zahriakne a neodpovie.

„Odkiaľ pochádzate?“ opýtala sa a pozrela mu priamo do očí, keď na ňu uprel mlčanlivý pohľad.

„Prečo vás to zaujíma?“ spýtal sa po chvíli.

„Veď viete, ženy sú zvedavé,“ odvetila okamžite. Iba si povzdychol.

„Nemám rád ľudí, ktorý vyzvedajú,“ riekol bridko.

„Nevyzvedám, len sa o vás zaujímam a to je rozdiel,“ povedala pohotovo.

Znova na ňu pozrel. „Ja v tom rozdiel nevidím.“

„Pretože ho vidieť nechcete,“ zakontrovala.

„Prečo by ste sa o mňa mala vôbec zaujímať?“ zatiahol podráždene.

Privádzal ju do zúfalstva svojím odmietavým postojom. Akoby sa chcel silou-mocou pred ňou chrániť. „Lebo ste ma zachránili, lebo ste to spravili celkom nezištne, lebo spolu cestujeme... Prosím, žiadam snáď tak veľa?“

Isteže nežiadala veľa. Lenže Severus nemal náladu spovedať sa jej. Najradšej by bol niekde inde! Preč z tejto divočiny, prečo od jej problémov, do ktorých ho tak poľahky zatiahla. A tie jej večné otravné otázky... mohol z nich pokojne predčasne ošedivieť!

„Prečo mi radšej nepoviete niečo o sebe vy? Rád by som vedel, prečo ste bola obvinená z čarodejníctva. A čo vaša rodina?“

Odovzdane si povzdychla. „Tak dobre. Moji rodičia zomreli pri nehode koča, zhruba pred mesiacom. Môjho brata odviedla stará matka a teta do Ollertonu. Má len päť a ešte celkom nechápal, čo sa stalo. Potom sa to zomlelo všetko veľmi rýchlo. Raz v noci prišli do zámku stráže a odviedli ma. Zatvorili ma do väzenia a pripútali k stene. Potom sa ukázal Hopkins a vzal mi prútik a zlomil ho.“

Severus sa zatváril pochybovačne. „Zhováral sa s vami? Čo od vás chcel?“ spytoval sa podozrievavo.

„Nič, nechcel nič,“ odvetila akosi prirýchlo, a keď povedala, že ju len vypočúval a následne obvinil z kacírstva a bosoráctva, vedel, že mu nepovedala pravdu. Teda – celú pravdu.

„Dobre,“ pomyslel si, „veď to skôr, či neskôr zistím.“

„Koľko máte vlastne rokov?“ spýtal sa a ona naňho vrhla prekvapený pohľad.

„Vari neviete, že dámy sa na vek pýtať nemáte? Ale dobre, odpoviem vám, ak mi prezradíte ten svoj,“ vyjednávala a on sa konečne pousmial. Aspoň tak teda v duchu označila jeho povytiahnutie kútika úst.

 „Tridsaťsedem,“ odvetil krátko.

„Dvadsaťsedem,“ povedala a usmiala sa. Pokrok. Vedela aspoň niečo. „Nevyzeráte na tridsaťsedem. Ak by som mala hádať, nedala by som vám viac ako tridsaťtri.“

„Bol to vari kompliment?“ napadlo mu, keď radostne zvolala.

„Pozrite Severus! Sme na mieste!“