Wardenka

* Prológ *

Severus chripel, ležiac na zemi špinavej dlážky v Škriekajúcej búde. Vedel, že veľa času mu neostáva. Smrť si naňho potichu brúsila zuby už veľmi dávno. Vždy vedel, že keď táto chvíľa príde, prijme ju statočne a s uvítaním, ale... v tejto chvíli vedel, že prišla priskoro. Ešte nie. Ako mohol prísť jeho čas, keď ten zloduch stále žil? Vari sa Smrtka pomýlila a ukázala svojím kostnatým prstom naňho namiesto Voldemorta, ktorý mal na mále? Ako mohol skončiť teraz, keď jeho práca nedospela k zdarnému koncu? Čo ak bude potrebovať Potter jeho pomoc? Kto iný mu pomôže, keď už Dumbledora niet?

Myšlienky, ktoré mu vírili hlavou boli zmätené a chaotické. Jed, ktorý mu prúdil žilami v tele bol silný a postupne ho napriek jeho vôli paralyzoval. Vedel, že o malú chvíľu nastane jeho koniec. Pod rukou cítil horúčosť vlastnej krvi, ktorá mu vytekala z rany tenkými pramienkami. Zakašľal a jeho kašeľ sa menil na chrčanie.

Odrazu sa pred ním objavila Potterova tvár. Najprv si myslel, že sníva. Ale mýlil sa. Nikdy predtým nebol radšej, že ho vidí. Konečne mu bude môcť odovzdať to, čo mal už dávno. Konečne sa Potter dozvie, ako to všetko bolo naozaj. A on bude môcť v pokoji prijať svoj osud i svoju smrť.

Cítil, ako mu z očí, uší a úst vychádza niečo striebristo-modré. V okamihu pochopil. Zakrvavenými rukami uchopil predok Harryho habitu a z hrdla mu vyšiel akýsi čudný, klokotavý a sýpavý zvuk.

„Vezmi si... to... Vezmi si... to,“ bolo všetko, čo vládal povedať. Za Potterom sa objavila Grangerová so slzami v očiach a vyčarovala fľašku, ktorú následne strčila do Potterových rúk. Ten vtiahol prútikom striebristú hmotu do nej.

„Pozri sa... na... mňa,“ zašepkal so zvyškami posledných síl a jeho zakrvavené ruky uvoľnili zovretie, ktorými ho stále držal za predok habitu.

Zmizli. Odišli tak rýchlo, ako sa objavili. Severusov dych bol čoraz plytší a údery srdca čoraz pomalšie. Bol na pokraji síl a smrť ho už kolísala vo svojom náručí, uhojdávajúc ho k večnému spánku. Teraz sa už nemusel báť. Vedel, že Potter sa dozvie celú pravdu. Pravdu o tom, že vždy stál na ich strane. Pravdu o tom, že bojoval na strane dobra, že Dubledorova smrť bola dopredu dohodnutá medzi ním a Albusom, pravdu o tom, že nikdy neprestal milovať jedinú ženu svojho života, Harryho matku. Konečne mohol zomrieť v pokoji.

Strácal vedomie, keď sa na podlahe znova po chvíli ozvali ťažké kroky a on len s námahou pootvoril oči. Spod privretých viečok uzrel Pottera, ako sa nad ním skláňa a zisťuje, či ešte žije, či ešte nedodýchal. Jeho tvár bola bledá a zelené oči žiarili viac, ako kedykoľvek predtým. Na lícach sa stále leskli cestičky od sĺz, ktoré mladík nevedno nad kým prelial.

Náhlivo si rozopínal košeľu. Podarilo sa mu dokonca odtrhnúť najvyšší gombík, ale on na to nedbal. Severus zbadal v jeho rukách čosi tenké a lesklé, ale myslel si, že sa mu to všetko len sníva. Jeho zrak bol rozmazaný...

„Profesor,“ oslovil ho Harry a tú tenkú ligotavú šnúrku mu pohotovo zavesil na krk. „Videl som...“ jachtal chlapec, „a pochopil. Nikdy sa vám nebudem môcť odvďačiť za všetko, čo ste pre mňa urobil. Bol som k vám nespravodlivý. Chcem, aby ste vedeli, že si vás budem vážiť, ako jedného z najstatočnejších a najšľachetnejších mužov, ako výnimočného čarodejníka a človeka. Preto vám dávam toto,“ povedal a drobný predmet mu postrčil priamo pred nos. „Dostal som ho po Siriusovej smrti. Alpharadov časovrat,“ vyjachtal.

Severus chcel protestovať, ale nemohol. Bol príliš slabý na to, aby prehovoril, aby sa čo i len pohol. Únava a bolesť zmáhali celé jeho telo kúsok po kúsku. Nemohol ho zastaviť. Nemohol mu ani len nijako naznačiť, že si to neželá, že jeho čas nastal, a že on túži zomrieť.

„Dúfam, že tam, kde sa dostanete budete šťastnejší. Veľmi si to prajem. Dnes Voldemort padne a ja vás pomstím,“ prisľúbil mu slávnostne, ale nebol si istý, či ho Severus ešte vníma, preto sa poponáhľal. „Zbohom, pán profesor,“ šepol Harry, strčiac mu do ruky útržok pergamenu a rozkrútil zlatý časovrat, ktorý držal stále v rukách.

Ostal tam a díval sa, ako sa malé teliesko zmätene krúti v okrúhlom zajatí kruhu, kde bolo upevnené, až kým mu profesor elixírov nezmizol pred očami.

„Zbohom, profesor Snape,“ zašepkal Harry, utierajúc si slzy z tváre. Teraz bol jeho čas. Čas na to, aby Voldemortovi zasadil posledný úder, poslednú ranu, ktorá ho zloží na lopatky.   

1. kapitola

* Na hranici *

Severus mal smrť na jazyku, keď sa s ním odrazu zakrútil celý svet. Bolo mu azda ešte horšie ako predtým. Aspoň sa tak cítil. Všetko okolo neho nebolo na pár minút nič iné, len nekonečná krútňava zvukov a farieb. Vlastne... bolo zvláštne, že ešte stále cítil, hlavne preto, keď už nemal. Odrazu si uvedomil, že je niečo inak. Svet sa s ním prestal hýbať ako keby bol len vratkou loďkou na rozbúrenom mori. Tvár mu ovanul studený závan vetra a on precitol. Celkom pomaly... pomaličky. Zaklipkal očami, a keď ich konečne otvoril bez väčšej námahy, zistil, že sa díva na šíru, tmavnúcu oblohu, po ktorej sa lenivo prevaľovali nadýchané, biele oblaky. V hlave mal väčší zmätok ako kedykoľvek predtým.
Predsa vedel, že zomiera! Ležal na podlahe v Škriekajúcej búde a teraz? Čo sa to dopekla stalo? Opatrne si nahmatal ranu na krku, ale nenašiel ani len stopu po nedávnom smrteľnom zranení. Žiadna stopa po dvoch dierkach spôsobených hadím uhryznutím, keď naňho Voldemort poštval svojho miláčika. Celkom nič.

„Pre Merlina,“ šepol opakujúc a stále dokola si prehmatávajúc krk. Hoci bola jeho úľavou značná, keď zistil, že je v poriadku, nebol si už istý tým, čomu má za to vďačiť a zamračil sa. Sadol si a rozhliadol sa okolo seba. Bolo preňho udivujúce, že sa našiel sedieť v tráve, ktorá mu siahala skoro po krk. Ocitol sa na akejsi lúke, nachádzajúcej sa hneď pod lesom, z ktorého k nemu doliehalo podvečerné trilkovanie okrídleného obyvateľstva lesa. Severus sa postavil, aby si svoje neznáme okolie prezrel pozornejšie. V diaľke pred ním sa črtali vo večernom šere domčeky akejsi dediny.

„Dediny?“ pomyslel si a jeho tmavé obočie sa ešte viac stiahlo, pričom sa mu nad koreňom nosa spravila hlboká vráska. „Kde to do kotla som!“ hútal márne, ale nič z toho, čo videl v širokom okolí mu nič nepripomínalo. Nič z toho nespoznával. Ako to? Cúvol do tieňov lesa, kým jeho oči nepokojne kmitali po okolí.

V červenkastom západe slnka sa mu neďaleko nôh čosi zalesklo. Severus si kľakol a vnoril ruku pomedzi trsy nefritovo zelenej trávy, posiatej rozkvitnutými kvetmi. Jeho prsty sa dotkli jemného chladivého kovu.

„Časovrat!“ zvolal prekvapene a spomenul si na posledné momenty svojho života, kedy vnímal už len neurčito a i to si myslel, že sa mu len prisnilo. Zdalo sa však, že toto nie je jeho šťastný deň. Malý kovový kruh s priemerom nie viac ako sedem centimetrov bol evidentne poškodený. „Je rozbitý! Do kotla!“ Palcom skrúšene pohladil zlatý kruh s presýpacími hodinkami uprostred. Vtedy si všimol, že mu z náprsného vrecka habitu trčí akýsi kus pokrčeného pergamenu. Náhlivo, horiac zvedavosťou ho vybral a dlaňou povyrovnával, aby si mohol prečítať stručný odkaz.

„Profesor,

tento časovrat mi dal krstný otec Sirius ako dedičstvo. Venujem ho Vám s nádejou, že Vám pomôže začať odznova niekde inde. Zaslúžite si to viac, ako ktokoľvek iný. Nikdy na Vás nezabudnem a vedzte, že si Vás neskonale vážim.

P. S.: Je to Alpharadov časovrat a Sirius povedal, že je neobyčajný. Ako jediný dokáže preniesť cez desaťročia. Avšak nikdy som to nevyskúšal a preto to nemôžem tvrdiť s istotou.

S hlbokou úctou, Váš oddaný študent, Harry Potter.“

„Ten bláznivý chalan!“ zvolal neveriaco. „Ako mi to mohol urobiť! Nik sa ho o to neprosil!“ zavrčal zlostne, skrkval v dlani ten počmáraný kus už i tak pokrčeného pergamenu a v hneve ho odhodil. Zovrel drobný, pozlátený kruh vo svojej ruke tak pevne, že sa mu zlatý kov bolestne zabáral do dlane. V tom mu napadla najhoršia vec na svete. Bol kto vie kde v pekle, ale ak nemal pri sebe svoj prútik, bol stratený. Rýchlo sa začal prehľadúvať a po chvíli mu bolo jasné, že prútik nemá schovaný v žiadnom vrecku, ani zastrčený v rukáve. Vrátil sa na miesto, kde precitol a nikdy by si nebol pomyslel, že bude v ten deň ešte ďakovať Merlinovi, lebo s úľavou zistil, že jeho prútik leží práve tam.

„Tak a môžem sa vrátiť späť,“ zašepkal spokojne a uchopil svoj prútik pevne do ruky. Namieril ho na pokazený časovrat, ktorý mu spočíval v druhej dlani. Ale prv ako mohol zvolať Reparo, zaváhal.

Spomenul si, čo sa s ním stalo. Keby sa vrátil, bol by sa znova ocitol na hrane života a smrti? Znova by prežíval pekelné muky bolesti, keď cítil ako mu ostré hadie zuby pretínajú jemnú kožu na krku a do krvi mu vniká jed? Znova by cítil, ako sa mu z rany na krku valí jeho vlastná, horúca krv a jed z uhryznutia prúdi jeho žilami, ochromuje mu telo a smrteľne spomaľuje činnosť srdca? Znova by musel podstúpiť muky vlastnej smrti? Chcel sa tam vôbec ocitnúť? Chcel sa vrátiť? Nebolo by od neho bláznovstvo, keby sa vrátil priamo do náručia smrti? Potom ho napadlo, že by sa nemusel vrátiť priamo tam. Mohol by sa dostať pokojne niekde inde, keby chcel. Za predpokladu, že by ten časovrat fungoval. Znovu sa zohol po odhodený kus krátkeho listu a roztiahol Harryho lístok zhužvaný do pokrčenej hrče. Znova sa doň začítal. S neurčitým pocitom si uvedomil, že chlapec to nemyslel vôbec zle. Písal, že naňho nikdy nezabudne a váži si ho. Bolo to viac ako od neho očakával, po všetkých tých peripetiách, ktoré si spolu prežili. Váži si ho... Bol to neočakávaný a zvláštny pocit a priniesol mu do duše akýsi pokoj, úľavu. Akoby splatil dlh, čo mal voči Lily Potterovej a konečne si zmyl z rúk krv, ktorá mu na nich prischla odo dňa jej skonu, keď ju i jej rodinu zradil.

Jeho nostalgické myšlienky prerušil výkrik, pri ktorom tuhla krv v žilách. Vtáci, ktorí doteraz švitorili v košatých korunách stromov sa rozpŕchli s hlasným čvirikaním a uleteli preč. Severus sa otočil stranou, odkiaľ začul ten uši drásajúci zvuk, ktorý nebol ani zďaleka jediný. Až teraz si všimol, že od dediny stúpa kúdol hustého dymu a počuť odtiaľ i iné pokrikovanie, keď zahrmelo. Z oblohy viseli sivé, ťažké mraky. Rozhodol sa zistiť, čo sa deje. Napadlo mu, že takto sa možno dozvie, kam sa to vlastne s Potterovou pomocou dostal. Pokazený časovrat si prevliekol cez hlavu a šuchol ho pod košeľu, aby nebol nikomu na očiach.

Medzičasom sa celkom zotmelo a to mu hralo do karát. Mohol byť neviditeľný. Vždy ľahko splynul s okolím, čo sa mu pri predošlej práci akéhosi dvojitého agenta veľmi hodilo. Vedel byť nenápadný. Ako sa blížil k dedine zakrádajúc sa poza kroviny, ohromene zastal a vytreštil oči.

„Pre Merlina, kde som sa to ocitol?“ spytoval sa zhrozene v duchu. Z pohľadu, ktorý sa mu naskytol ho zamrazilo.

***

Rosetta stále nemohla uveriť tomu, že sa to skutočne dialo. Po tvári sa jej kotúľali slzy, ale len preto, že už nevládala odolávať štipľavému dymu, ktorý obkľúčil ju i ďalšie dve ženy. Poznala ich len zbežne. Všetky tri stáli na hranici, priviazané s rukami za chrbtom, každá o svoj vlastný kôl. Žiara planúceho ohňa, ktorý pažravo oblizoval polená hranice, na ktorej stáli sa neustále približoval. V jej tvári sa však nezračilo zúfalstvo. Nie! Prisahala si, že ak musí umrieť, umrie statočne. Preto ukázala tým hlupákom, ktorí sa prizerali tomu ohavnému, krutému divadlu iba svoj vzdor. Nič iné si nezaslúžili. Nevydá ani hláska, nezakričí, aby im spravila radosť. A už vôbec nebude prosiť o milosť!

S nenávisťou sa pozrela na tmavovlasého muža v stredných rokoch, ktorý bol za jej utrpenie zodpovedný, zatiaľ čo ženy po jej stranách striedavo omdlievali, zhrozene kričali a prosili o zmilovanie a kašľali, dusiac sa štipľavým, hustnúcim dymom. Ona neprosila. Vedela, že akékoľvek prosby sú zbytočné.  Iste, aj jej bolo mdlo a dúfala v to, že ju dym otrávi skôr, ako bude vôbec môcť vykríknuť, keď sa pálivý jazyk ohňa napokon priblíži k jej mladému telu.

„Bosorky!“ počula ako volajú ľudia, zhromaždení v dostatočnej vzdialenosti od hranice. „Strigy! Čarodejnice! Boží hnev na vás!“

Mala chuť sa rozosmiať šialeným smiechom. Oni si vraveli spravodliví? No nebolo to vari smiešne? Oni, ktorí sa dívali už na toľko popráv?! Azda toto ju vyprovokovalo.

„Preklínam ťa, Hopkins!“ zvolala zvučným hlasom. „Preklínam ťa v mene nevinných, ktorých si skántril! Do roka a do dňa sa stretneme pred Božím súdom, ktorý tak rád zastávaš!“ ozvena jej hlasu sa rozniesla po okolí a niektorí z prizerajúcich sa podvedome prežehnali.

Vrchný inkvizítor k nim bol najbližšie. Akoby si to bytostne vychutnával. Zoškvarené, zuhoľnatené telá, mäso spečené na kosť... variaca sa, spečená krv... prach, ktorý z nich ostával každé ráno na hraniciach, a ktorý vietor unášal do šíreho sveta, ukolísavajúc ich duše volajúce do neba po spravodlivosti.

„Tak potom sa stretneme v pekle,“ začula jeho sípavý šepot a vo svetle ohňa videla jeho spokojnú tvár. Hneď na to sa otočil a odišiel. Bolo to čudné, pretože svoje popravy sledoval vždy až dokonca. Vari nezniesol pohľad na ňu? Vari ho skutočne vystrašila svojou kliatbou? Lenže toto nebola kliatba. Bola to do neba volajúca bolesť z nespravodlivosti, ktorá sužovala ich dedinu roky. Od vtedy, čo sa tu objavil... on.

S potešením sa prizerala, ako sa ľudom stojacim okolo hranice objavil v tvárach strach. Hmatateľný strach. Oblohu preťal blesk a na chvíľu ožiaril ich vyľakané tváre. Jej pery sa roztiahli do úsmevu a úsmev sa premenil v smiech. Zvonivý, hlasný... pološialený. Z dediny sem zaznievalo zvonenie mosadzného zvona z vežičky kostola. Ako umieráčik... Ľudia sa začali rozpŕchať. Vyvrátila hlavu dohora a naposledy sa pozrela na tmavé, zatiahnuté nebo. Rozkašľala sa a hrdo zdvihla bradu najvyššie ako vládala. Pľúca mala presýtené dymom a pomaly, ale isto upadala do bezvedomia. Okolo hranice postávalo oveľa menej odvážlivcov. Rosetta zamdlievala, keď uvidela niečo zvláštne. V planúcej žiare ohňa sa mihol akýsi čierny tieň a vzduch naokolo rozčesol žiarivý, červený záblesk svetla. Viac vnímať už nevládala. Zamdlela.

***

Severus čakal len na vhodnú príležitosť. Nemohol tu len tak nečinne postávať a prizerať sa, ako tá banda tupých dedinčanov. Podľa ich oblečenia usudzoval, že Potter ho nedbalo odpravil niekam do stredoveku. A podľa toho, čo sa tu dialo... usúdil, že sa zrejme ocitol v šestnástom, alebo sedemnástom storočí, ktoré boli známe honom na čarodejnice a ich prenasledovaním.

„Výborne pán Potter, dostal som sa tak povediac z dažďa pod odkvap,“ zamrmlal si kľajúc popod nos, keď nočnú oblohu preťal blesk. Lepšie sa schoval za kríky, a dúfal, že sa stane nejaký zázrak. Bolo tu až priveľa ľudí, aby na nich zaútočil sám. Vtedy začul rozhnevaný hlas mladej ženy, ktorá prekliala muža stojaceho najbližšie tomu divadlu a ten chvíľu nato odišiel. Mieril späť do dediny. Ľudia sa začínali vytrácať hneď za ním v malých skupinkách. Ostalo ich tam len zopár, keď konečne zasiahol, bolo to ozaj v poslednej chvíli. Prvé dve ženy zamdleli skôr. Videl, ako tá posledná vyvrátila hlavu dohora a usmiala sa. Napadlo mu, že buď je ozaj šialená alebo sa odovzdala svojmu osudu. Tak ako on, ešte pred nedávnom, kým ho sem Potter blahosklonne neodvelil.

Rýchlo a svižne ako lasica obišiel kríky a posledných pár ľudí, postávajúcich okolo hranice jedného po druhom začaroval. Poodpadávali ako muchy, jeden za druhým. Len čo si bol istý, že na nikoho z prizerajúcich sa nezabudol a všetci ležia povystieraný na zemi v mrákotách, postavil sa pred hranicu, namieril na oheň prútikom a zvolal:

„Sottomettersi!“ a oheň sa akoby zhmotnil. Už nepostupoval ďalej, keď Severus mieriac naňho prútikom povedal pokojným, chladným hlasom: „Mutarso!“
Oheň sa obrátil a rozostúpil, robiac mu tak cestu na neveľkú drevenú plochu hranice. Podarilo sa mu odviazať všetky tri ženy a jednu po druhej ich preberal k životu so slovami, aby odtiaľto ušli a zachránili sa. Nič viac pre nich nemohol spraviť. Napokon sa obrátil k poslednej zo žien. Nebol by sa nazdal, že je taká útla. Ležala pri jeho nohách nehybne ako handrová bábika. Vlasy mala rozhodené okolo hlavy, tvoriac akýsi hnedý vejár okolo jej bledej, srdcovitej tváre, začmudenej dymom. Plné, malinové pery mala mierne pootvorené. Vzal ju do náručia a odniesol bokom. Nemohol nechať plamene príliš dlho nečinne horieť, aby v ľuďoch nevzbudil nejaké podozrenie. Keď ráno nájdu iba popol, budú si myslieť, že patrí aj ich trom čarodejniciam, ktoré tu zanechali napospas ničivým plameňom. Len čo sa dostal do bezpečnej vzdialenosti, znova mávol prútikom a oživil oheň, ktorý si pred chvíľou podrobil.

S mladou ženou v náručí mieril späť k lesu, odkiaľ prišiel. Až tam, v jeho ochrannom náručí si kľakol na koleno a opatrne zložil dievčinu na zem. Tá pri jeho nohách ťažko zachrapčala. Telo sa jej skrútilo v bolestnom kŕči, stočila sa na bok a rozkašľala sa.

„Len pokojne, budete v poriadku,“ povedal a rukou sa jemne dotkol jej pleca.

Žieňa sa pod jeho dotykom myklo a prekvapene naňho vyvalilo svoje zelené oči.

*************************************************************************

Vysvetlivky:  Sottomettresi – poddať sa

Mutarso – obráť sa