Wardenka

13. kapitola

Čo káže sľub

  Harry mal so Severusom plné ruky práce a akoby to nestačilo, ešte sa musel postarať i o chlapca. Len čo sa s ním však vrátil domov, nechal ho na starosti priateľke a on sa ponáhľal do spálne. Škriatkovia tam stihli upratať a musel povedať, že to tam vyzeralo naozaj lepšie. Oveľa lepšie ako našiel izbu v stave, keď sa vrátil od Siriusa. Okamžite poslal súrnu žiadosť i k sv. Mungovi, aby k nim prišiel liečiteľ a svoju prosbu odôvodnil tým, že manželov stav sa zhoršil. Liečiteľ prišiel a naozaj skonštatoval zmenu zdravotného stavu, no jeho príčinu nevedel určiť, kým si nepozrel zdravotné záznamy pacienta.

„Myslím, že jeho choroba nabrala rýchlejší spád,“ odvetil po chvíli a Harrymu sa z tváre vytratil i ten zvyšok farby, ktorý v nej ešte mal.

„Ako ... ako prosím?“ zahabkal a musel si sadnúť, aby nespadol, čo sa mu podlomili kolená.

„Žiaľ, vyzerá to tak, že vášmu manželovi vôbec neostáva rok, ktorý mu predpovedali. Ľutujem, pán Potter,“ zašepkal zvesiac plecia. „Zatiaľ je jeho stav stabilizovaný. Spánok mu teraz len prospeje. Byť na vašom mieste, postaral by som sa, aby mal do rána svoj kľud.“

„A čo potom?“ ozval sa Harry skoro nečujne.

„Viete, že proti liek nezabral,“ odvetil, posunúc si svoje úzke, hranaté okuliare ku koreňu nosa. „Naši experti na elixíri stále pracujú a pokúšajú sa vytvoriť niečo, čo zaberie, ale žiaľ, nedarí sa nám.“

„Chápem,“ odvetil skleslo.

„Neviem to určite, ale domnievam sa, že za zrýchlenie priebehu jeho stavu môže ten včerajší boj. A nepridalo mu ani to, že tak krátko po nehode nezotrval v domácom liečení.“

„Iste,“ šepol Harry a mal dojem, že je to i jeho vina, že sa Severusovi priťažilo. Vyprevadil liečiteľa a vrátil sa späť do spálne. Dlho nemohol zaspať. Nemo sledoval Mayttu ako ukladá späť Severusove veci z kufrov do políc a len čo sa ho opýtala, či nič nepotrebuje, opustila izbu, aby mohla upratať i chlapcovi.

Harry zaspal neskoro v noci, prikrytý iba Severusovým habitom. O niečo neskôr ho zobudila príšerná bolesť krku a tak sa bez rozmýšľania vyzliekol a vkĺzol do postele k manželovi, ktorý pokojne spal pod vplyvom elixíru. Preto sa nemusel ani veľmi obávať, že by ho azda zobudil. Opravil mu prikrývku a chytiac ho za ruku si s ním preplietol prsty. Mal studenú ruku, ale pod Harryho dotykom sa pomaly ohrievala. Harrymu sa z oka vykotúľala slza a vzápätí ju nasledovala ďalšia a ďalšia. V duchu si nadával do hlupákov, pretože predstavy života bez Severusa sa mu zdali byť horšie ako nočné mory. A ako málo chýbalo, aby sa tomu tak stalo? Veď len včera skoro vykrvácal a umrel priamo u nich doma, pretože Sirius bol sám paralyzovaný strachom a možnými následkami.

„Nesmieš ma opustiť,“ zašepkal, utierajúc si spakruky slzy, ktoré ho štípali v očiach. Ani sám nevedel kedy a ako sa mu podarilo zaspať. Zobudil sa na to, že leží v strede ich manželskej postele a pri uchu cítil šteklenie, ktoré mu spôsoboval Severus, ktorý ho v spánku pevne objímal, tlačiac sa mu na chrbát, akoby s ním chcel splynúť v jedno.

Harry sa spokojne uškrnul a opatrne sa vymanil z jeho objatia. Severus sa máličko pohol, ale nezobudil sa. Pretočil sa na druhý bok a pokojne spal ďalej, zatiaľ sa on vykradol našľapujúc po špičkách do kúpeľne, aby si doprial rannú sprchu a konečne sa oholil. V niekoľkodňovým strniskom na tvári a kruhmi pod očami vyzeral ako štvanec. Ale horšie na tom bolo to, že hoci si tú masku z tváre odstránil, bolestný pocit v jeho duši i naďalej pretrvával.

V jedálni už sedeli Kyrian s Hermionou a potichu jedli, keď vošiel Harry a prisadol si. „Ako ste spali?“ opýtal sa oboch a oni k nemu naraz vzhliadli. Zatiaľ čo sa chlapec iba bez slova prplal v jedle a očividne mu nechutilo, Hermionin slovný výbuch sa priam nedal zastaviť.

„Harry, naozaj si myslíš, že toto všetko ... že to manželstvo ... že je to to pravé?“ opýtala sa, hryzúc si spodnú peru.

„Čo tým máš na mysli?“ zháčil sa, keď si nalieval tekvicový džús. Mal dojem, že dnes ráno viac do žalúdka nedostane.

„Vaše manželstvo so Severusom,“ povedala šeptom, ale len hluchý by to prepočul. „Naozaj si si istý, že ho nechceš ...“

„Ani to nevyslov!“ zvolal zlostne. Prvý raz na Hermionu zvýšil hlas a i ona si to uvedomila, pretože celá ustrnula. „Prepáč,“ povedal po chvíli a vrhol pohľad i na chlapca, ktorý sa prestal hrať s jedlom a pozeral naň s obavami. „Som si celkom istý, že v ňom chcem zotrvať. Opustila by si Rona len preto, lebo by vám chvíľu niečo nevychádzalo? Len preto, že by ste sa pohádali?“ opýtal sa, udrúc na citlivú strunku a ona pokrútila hlavou. „Tak vidíš. Ani ja to nespravím.“

„Prepáč mi, nechcela som ťa nahnevať. Len chcem, aby si bol šťastný,“ povedala skleslo, uvedomujúc si, že prestrelila.

„Prečo si všetci myslíte, že nie som?“ opýtal sa hnevlivo. „Len preto, že môj manžel má priezvisko Snape? Len preto, že som ho kedysi skutočne nenávidel? Len preto, že mal na ľavom predlaktí to ohyzdné tetovanie a  ... do frasa!“ zahromžil, vstanúc od stola. Ani jeden z nich si nevšimol, že chlapec sa vytratil späť do svojej izby.

„Ty ho ľúbiš, však?“ ozvala sa opatrne a Harry na ňu pozrel kútikom oka.

„Ja neviem,“ zašepkal sotva počuteľne. „naozaj neviem, čo k nemu cítim, ale môžem povedať, že mi na ňom záleží rovnako ako na vás ostatných, ak nie ... ak nie viac,“ povedal, nadýchnuc sa a sťažka vydýchnuc. „A neskutočne žiarlim! Keď si predstavím, že to bol práve môj otec, ktorý ... Merlin!“ vyprskol ešte i teraz zlostne. „Prečo práve on? Ako si mám byť istý, že si ma nevzal práve preto, že sa naňho tak podobám? Nechcem byť náhrada za nikoho ... ani len za vlastného otca.“

„Harry,“ šepla rozľútostene. „Myslím, že by ste sa mali pozhovárať. Priamo a otvorene. Osobne si myslím, že Severus mal iné dôvody na to, aby si ťa vzal. Ale je len na ňom, aby ti o nich povedal. Je predsa tvojim manželom. Nemali by ste mať medzi sebou žiadne tajnosti.“

„Zrejme nie,“ šepol a dovolil jej, aby ho objala. Práve to potreboval. Objatie, ktoré by ho trochu vzpružilo a povzbudilo.

Keď sa jeho priateľka vytratila za chlapcom, aby ho vzala do záhrady, Harry sa vytratil do kuchyne a sám pripravil Severusovi raňajky. Potom sa s naloženým podnosom v rukách vrátil do spálne a počkal, kým sa jeho manžel neprebudil.

***

Severusovi sa v noci zdali čudné sny. Počul hlasy ... A to sa mu predtým nikdy nestávalo. Najprv ho niekto volal. Ten hlas poznal. Bol vystrašený i nahnevaný zároveň. Kto vie prečo, pomyslel si. A potom sa k tomu hlasu pripojil ďalší, o pár oktáv nižší, sýty barytón a o čomsi sa zhovárali. Nezachytil toho veľa. Len niečo o tom, že bude v poriadku, a že potrebuje pokoj. Potom bolo ticho, dosť dlhú dobu. Aspoň jemu sa tak videlo, kým znova nezačul ten omamný hlas, ktorý ho dokázal rozochvieť i upokojiť. Bol balzamom na jeho dušu.

„Nesmieš ma opustiť,“ žiadal ho prosebne a on mal sto chutí ubezpečiť ho, že to sa nikdy nestane. Lenže bol unavený. Bol na smrť unavený a nevládal ani len pootvoriť ústa. Napokon zistil, že ani nemusel, pretože pocítil teplo vyžarujúce z mladého tela, ktoré sa k nemu privinulo a on sa konečne mohol ponoriť do ríše snov.

Ráno ho prebudili slnečné lúče derúce sa spoza drapérií do izby a on bolestne zaklipkal očami, čo ho oslepilo ranné svetlo a hneď na to smaragdovo zelené oči, ktoré naňho hľadeli zachmúrene s výčitkami. Obozretne sa poobzeral okolo seba a zistil, že nie je vo svojom starom dome na Pradiarskej uličke. Bol späť. Ale zaujímavé bolo, že si vôbec nespomínal, ako sa sem dostal. Posledné na čo si pamätal bola príšerná bolesť, ktorá mu zachvátila celé telo.

„Dobré ráno,“ ozval sa ten zamatový hlas z jeho sna. Samozrejme, nikdy ani len nezapochyboval, komu tak mohol patriť.

Severus sa nadvihol na lakťoch a neodvážil sa mu pozrieť do očí. „Dobré aj tebe,“ zašomral právom znepokojene. Len čo sa totiž pozrel pod prikrývku s hrôzou zistil, že má na sebe len spodné oblečenie. Zrejme mohol byť vôbec rád, že nejaké má.

„Čo to malo znamenať?“ opýtal sa Harry a sám s prekvapením zistil, ako pokojne znie jeho hlas.

„Na čo narážaš?“ vrátil mu otázku namiesto odpovede, vyťahujúc si prikrývku až po bradu.

„Keď som sa včera vrátil, nebol si tu,“ odvetil Harry zachmúrene. „Prečo? Kvôli tomu malému nedorozumeniu?“

Severus naňho konečne pozrel, vytreštiac pri tom oči. On nazýval ich problém malým nedorozumením? Tomu už vôbec nerozumel, ale Harry hovoril ďalej.

„Vždy som si myslel, že nie si žiaden zbabelec, ale zdá sa, že som sa mýlil, pretože ty namiesto toho, aby si čelil problému pred ním zbabelo utekáš!“ vykričal mu konečne a celkom sa mu i uľavilo.

„A čo si spravil ty? Vypálil si odtiaľ akoby ťa naháňalo stádo trollov! Si vari o niečo lepší než ja? A nenazývaj ma zbabelcom!“ zasipel ublížene. Vari len on mohol za to, že sa rozhodol tak, ako sa rozhodol? Nie! Keby si to boli vydiskutovali hneď, možno by konal inak. Ale vtedy inú možnosť nevidel.

„Šiel som len k Siriusovi, aby mi potvrdil, čo si vravel! Chcel som počuť i jeho verziu pravdy,“ povedal Harry hrozivo nízkym hlasom.

„Aha, takže predpokladám, že Black to poriadne okorenil,“ vyprskol.

„Mýliš sa. Mrzí ho, čo ti spravil,“ povedal Harry už pokojnejšie, keď si Severus len posmešne odfrkol vstal z kresla, rukami si prečesal vlasy a z hrdla sa mu vydral akýsi zvuk pripomínajúci žalostný ston.

„Pred našou svadbou si sa ma pýtal, prečo to robím. Prečo si ťa beriem. Teraz chcem počuť od teba dôvod, pre ktorý si si ma vzal ty. Ak mám byť len nejaká náhrada za niečo, čo si už dávno stratil, ak mám byť len kópiou vlastného otca ... tak ... tak ...“

„Nie!“ zvolal zhrozene Severus domysliac si, k akým záverom Harry prišiel. „To by som nikdy nespravil!“

Harry sa naňho zdrvene pozrel a Severus naprázdno preglgol. Jeho manžel od neho žiadal uistenie, ktoré mu poľahky mohol poskytnúť. A on ho nechcel stratiť. Znova sa v ňom zmýlil a to si prisahal, že sa to už nestane. Možno mal Harry pravdu a on bol zbabelec. Namiesto toho, aby mu čelil a bojoval o jeho lásku zachoval sa ako pravý slizolinčan a zbabelo zdupkal. Teraz bola tá pravá, keď mohol všetko napraviť.

„Harry, nikdy som toho nemal veľa, čo som ti chcel ponúknuť, to vieš aj sám. Ale nikdy, naozaj nikdy by som ti neublížil tým, že by som sa s tebou oženil z takého dôvodu, ku ktorému si dospel. Si ... si všetko ... sivšetkočomám,“ zaševelil a Harrymu chvíľu trvalo, kým mu došlo, čo Severus práve povedal. Vzdialenosť, ktorá ich delila premeral dvoma dlhými krokmi a vezmúc manželovu tvár do dlaní ho nie práve šetrne pobozkal. Drvil jeho pery tak vášnivo a nástojčivo, akoby od toho bozku závisel jeho život.

„Severus,“ zaševelil, jemne ho hryzúc do spodnej pery, za ktorú ešte jemnejšie zaťahal a znova sa už oveľa miernejšie prisal na jeho ústa, len aby do seba vpil každý jeho slastný povzdych, každé jedno rozkošené zastonanie. Keď sa od seba konečne oddelili, ani jeden z nich nevládal polapiť dych.

„Chceš ma naozaj zabiť?“ zaševelil Severus a neubránil sa úsmevu, držiac Harryho za hlavu tak, že sa dotýkali nosmi. Aj Harry sa uškrnul.

„Nie, chcem ťa zachrániť,“ zašepkal a znovu si ukradol kratučký bozk. „A urobím všetko preto, aby si raz a navždy zabudol na to, čo sa pred rokmi stalo. Nechcem, aby sa tvoje myšlienky spájali s osobou môjho otca. Už nikdy. Prisahám, že naňho zabudneš,“ šepkal mladík zápalisto, ale Severus odmietavo pokrútil hlavou.

„Nemyslím si, že je to dobrý nápad,“ začal opatrne, a keď si všimol Harryho začudovaný pohľad, rýchlo dokončil. „A vieš prečo?“ Harry len pokrútil hlavou. „Aby som nezabudol na muža, ktorému vďačím za to, že mám takého výnimočného manžela.“ Keď sa Harrymu na tvári objavil spokojný úsmev, vedel, že aj tento problém je zažehnaný. A hoci nenastala chvíľa, keď by si otvorene vyznali lásku, vedeli, že ich od toho delí len krok, lebo už teraz si boli bližšie ako kedykoľvek predtým.

***

Regulus Black práve vyliezol zo sprchy a drhol sa uterákom, keď cez neveľké okrúhle okno zbadal známu postavu Remusa Lupina kráčajúcemu po príjazdovej ceste. Nikdy sa tak rýchlo neosušil a neobliekol ako dnes. Dvere otvoril skôr, ako Remus stihol uchopiť klopadlo a zaklopať ním na dvere.

„Zdravím ťa, Remus, čo ťa k nám privádza?“ opýtal sa a vpustil ho dnu.

„Ahoj, Regulus, je Sirius doma?“ Remus si ostražito premeral mladého muža stojaceho mu oproti. Napadlo mu, že sa zrejme len nedávno kúpal, pretože vlasy mal ešte vlhké. Vôňa, ktorá sa okolo neho vznášala mu príjemne rozdráždila zmysly a on si voľky-nevoľky premeral kritickým pohľadom jeho postavu, keď si myslel, že sa nedíva.

„Nie, nie je, ale mal by sa každú chvíľu vrátiť,“ odvetil Black a spokojne sa uškrnul. „Počkáme ho v záhrade? Alebo dáš radšej prednosť knižnici?“

Vonku sa zmrákalo a vyzeralo to, že sa každú chvíľu rozprší, preto Remus radšej privolil voľbe knižnice. Regulus si za ním spokojne vykračoval a premýšľal, ako by mu naznačil, že má oňho nehynúci záujem.

„Sadni si,“ ponúkol ho. „Dáš si niečo?“ ozval sa po očku ho pozorujúc a nespúšťajúc ho ani na chvíľu z očí.

„Nie, ďakujem. Ja nepijem,“ odvetil Remus a už chcel poprosiť o čaj, keď ho Regulus predbehol.

„Ale no tak, aspoň pohárik. Jeden, so mnou,“ ani nedopovedal a už mu podával pohár červeného vína. Jeho sladkastá aróma udrela Removi do nosa stokrát lepšie ako kvapky sladkej krvi. Nevedel, čím to bolo, či prítmím knižnice, či Regulovým omamným hlasom, ale zatúžil aspoň raz v živote ochutnať to, čo mu bolo odopierané. Napil sa a prekvapene zistil, že je to omnoho lepšie ako si myslel a očakával a tak sa napil znovu a znovu, až zistil, že má pohár prázdny. A Regulus neváhal a nalial mu ďalší pohárik, pričom sa s ním snažil viesť zmysluplnú diskusiu. Pýtal sa ho na jeho záľuby, na prácu ... na všetko možné a Remus mu bez problémov odpovedal. Napokon celkom zabudol, na čo tam vlastne prišiel.

Bola to chvíľa, ktorú sa Regulus rozhodol využiť. „Remus, musím sa ti k niečomu priznať,“ hlesol a otočil sa k nemu tvárou.

„A k čomu?“ ozval sa povznesene. „Ale urob to rýchlo, lebo je veľa hodín a ja by som mal ísť,“ navrhol, vstávajúc z kresla. Trochu ho zamotalo a Regulus ho zachytil, pričom sa Remus zasmial, lebo sa s ním knísala celá izba.

„Milujem ťa,“ vypadlo z neho odrazu. „Milujem ťa od prvej chvíle, čo som ťa uvidel Remus,“ povedal a konečne sa odvážil k tomu, o čom iba sníval dlhé roky. Jeho pery sa prisali na tie Remove, a keď s potešením zistil, že sa jeho bozkom nebráni, prehĺbil ich, pevne ho objímajúc. Spokojne zastonal, keď pocítil na chrbte Remusove ruky, ktoré ho zovreli s toľkou vášňou a vnorili sa mu do vlasov. Nič krajšie doteraz nezažil.

Remus nevnímal nič. Pred sebou videl len jasnomodré oči svojho najlepšieho priateľa a v ušiach mu znel jeho hlas, vyznávajúci mu lásku. Keď ho pobozkal, nemal sa prečo brániť. Brániť sa Siriusovým bozkom, keď po ničom inom netúžil? Iba čo ho pevnejšie zovrel v náručí. Chcel sa len uistiť, že to nie je výplod jeho fantázie, ale skutočnosť. A bola ... cítil pod rukami jeho pevné telo, chvejúce sa rovnako ako to jeho vlastné ... od túžby, od nenaplnenej túžby ...

Keď sa v tej chvíli otvorili na knižnici dvere a dnu vstúpil Sirius, zarazene ostal stáť, zatiaľ čo oni dvaja od seba odskočili, akoby boli nezbednými chlapcami, ktorých prichytili rodičia.

„Sirius?“ vybľabotal Remus zmätene. „Čo tam robíš?“ a ešte zmätenejšie sa pozrel na Regula. V tej chvíli sa mu zatočila hlava a prišlo mu nevoľno. Zdvihol sa mu žalúdok a on ušpinil nielen koberec, ale i Regulove topánky.

14. kapitola

Tajomstvo Stonehenge

„Sirius,“ zašepkal Remus a pretočil sa na posteli, aby mohol znova vyprázdniť obsah svojho žalúdka.

„Som tu, len pokoj,“ hlesol Sirius, pridržiavajúc mu lavór blízko postele, ale zato svojmu bratovi venoval pohoršený pohľad.

„Čo si tým chcel dosiahnuť?“ zavrčal, ale pri Regulovom už aj tak skormútenom pohľade si len vzdychol a zahryzol si do jazyka.

„Nechcel som. Ako som mal vedieť, že nie je vôbec zvyknutý na alkohol?“ bránil sa Regulus.

„Stačilo sa predsa opýtať, nie?“

„Dobre, prepáč, už sa to nestane,“ prisahal a Sirius len prikývol, navlhčiac koniec uteráka a pretrúc ním Removi spotené čelo. Regulus sa potichu vytratil z izby, s výčitkami svedomia, ktoré teraz vážili azda i tonu a on ostal pri svojom priateľovi. Nechtiac sa musel pousmiať na obrazom, ktorý si znova vyvolal. Remus ovracal Regulovi topánky. Naozaj to bolo smiešne. No oveľa menej ho tešilo to, čo tomu predchádzalo. Ten ich ... ten bozk ... Cítil sa horšie ako ten pes, na ktorého sa menil ako animágus.  Zovrel ruku v päsť a na malú chvíľu privrel oči, zhlboka sa nadýchnuc, aby sa upokojil. Lenže len čo ich znova otvoril, díval sa priamo do tých milovaných sivých tôní.

„Cítim sa hrozne,“ šepol Remus, stále bledý v tvári.

„Mal si s tým rátať a myslieť na následky prv, ako si to do toho strčil ten svoj zvedavý ňufák,“ odvetil mu pobavene, ale Remus to nepovažoval za vtipné.

„No, tvoj brat je rozhodne ...“ nedokončil, lebo Sirius mu skočil do reči.

„Čo? Príjemný? Zábavný? Príťažlivý?“

Remus pootočil hlavu, aby naňho lepšie videl, no mračil sa. Nevedel si predstaviť, odkiaľ sa v ňom odrazu vzala toľká irónia. „Nie, myslel som neodbytný,“ podotkol a premýšľal nad zvláštnym výberom jeho prídavných mien. Iste, Regulus Black bol taký, ako ho brat opísal, ale ... A iste, bol veľmi príťažlivý. V tom si Remus spomenul na slová, ktoré mu zašepkal a on si v omámení alkohol myslel, že to bol Sirius, kto to vyslovil. A potom nasledoval ten ... bozk. Začervenal sa a zmĺkol. Bol vari toto dôvod Siriusovho skrytého hnevu? Ten bozk?

„Hlúposť,“ zahriakol sám seba v duchu, pokúsiac sa vstať, no len čo tak spravil, hneď to oľutoval a s povzdychom sa zvalil do perín.

„Čo keby si mi niečo doniesol? Nechcem ti byť na obtiaž. Okrem toho, musím zájsť k Severusovi a ...“

„Niečo ti doniesť môžem, to je pravda,“ odvetil zachmúrene. „Ale chcel som, aby si si zapamätal, aké to je.“

„Ďakujem, za ponaučenie,“ hlesol spurne.

„Nie je za čo, aj nabudúce,“ odvetil láskavo Sirius. „Ale teraz sa už sotva niekam dostaneš. Sú tri hodiny ráno.“

„Čože?“ zachripel a pozrel sa na hodinky. „Do kotla!“ zahromžil a sledoval Siriusa, ktorý podišiel k jednej zo skriniek a chvíľu sa tam zamyslene prehraboval, kým nevytiahol tú správnu fľaštičku.

„Tu máš,“ podal mu ju s neskrývaným úškrnom. „Ale je to horké ako blen.“

„Je mi to jedno, len nech to pomôže,“ odvetil pokorne a vylial si to do hrdla na jeden hlt. Malo to naozaj odpornú octovú chuť, ale onedlho to skutočne zabralo.

„Načo chceš ísť za Snapom?“ opýtal sa Sirius nezaujato, tváriac sa, že ho to vlastne ani najmenej nezaujíma.

„Potrebujem doplniť zásoby elixíru. Ten jeho je proste najlepší. Keď si ho robím ja, nie je to ono,“ vysvetlil. „Okrem toho, nemyslím si, že by mi odmietol pomôcť.“

„Len aby,“ dodal trpko Sirius. Tvár mu pri spomienke na Snapa zvážnela. Ešte stále mal pred očami obraz jeho nehybného tela ležiaceho v kaluži vlastnej krvi. Ani vo sne by nebol čakal, že odhodí prútik a vrhne sa v ústrety takej strašnej kliatbe. Bola dokonca horšia ako tá, ktorá vymyslel sám. Horšia ako Sectusempra. Bodaj by aj nie, keď ju vymyslel spolu s Jamesom. A iróniou je, že práve preňho. Až doteraz ju však nikdy nepoužili. Zdalo sa im to priveľmi drastické. Ani sám nevedel, čo to doňho vošlo, že ju predsa len vyslovil.

„Sirius?“ ozval sa Remus, prerušiac jeho mučivé myšlienky. „Prečo si to vlastne urobil? Vedel si predsa, že by ti to Harry neodpustil.“

Sirius si prehrabol rukou vlasy a oprel sa v kresle. „Sám neviem ... Ale bol som taký nahnevaný, frustrovaný a ...“ zastonal, keď si spomenul na dôvod toho hnevu. Len a len on bol všetkému na vine. Len on, pretože sa vzdal jeho. Pretože nenabral nikdy odvahu povedať mu o svojich citoch a ako dlho sa poznali? A on bol chrabromilčan? Akým to zázrakom sa dostal do tej fakulty?

„Vieš, že mne môžeš povedať všetko,“ nabádal ho Remus. Tak veľmi mu túžil pomôcť, ale zdalo sa, že on o jeho pomoc nestojí.

„Práveže nemôžem!“ zvolal a v hlase mu bolo badať zúfalstvo. „Nechaj to tak Remus. Pomôžem si sám,“ odbil ho napokon a Remus iba chabo prikývol. Snažil sa. A v jeho prípade sa i snaha cení. Hlavne ak ide o Siriusa.

„Dobre. Ďakujem za ten elixír. Myslím, že je na čase, aby som šiel. Oberám ťa o spánok. Uvidíme sa neskôr,“ riekol, vykročiac k dverám. Cítil sa už naozaj lepšie. Hoci ten elixír chutil strašne, uľavilo sa mu. Netočila sa mu hlava, videl len jedného Siriusa a ... prečistilo mu to myšlienky. Vyšiel na chodbu, ale nezastal, keď začul ako sa v izbe, z ktorej vyšiel ozval hluk rozbíjaného skla. Akoby dopadla o stenu kryštálová váza a rozbila sa na črepy. „Do frasa s tebou, Sirius!“ pomyslel si nešťastne a vyšiel do daždivej noci.

***

Mrholilo a drobné kvapky udierali do okien. Bolo to hneď druhé, čo si Harry uvedomil, keď sa prebral na tie čudné zvuky. Ruku okamžite, priam automaticky natiahol na druhú stranu postele, ale tá bola prázdna. Dvere na ich spálni boli pootvorené a zrejme to ho konečne prebralo. Zaklipkal rozospatými očami a nasadil si okuliare. S obliekaním županu sa nenamáhal. Hnali ho obavy o manžela i o to, či náhodou znova niekam nezmizol. Nezašiel však ďaleko. Našiel ho stáť v otvorených dverách chlapcovej izby, z ktorej sa ozýval srdcervúci plač, až to drásalo ušné bubienky.

„Severus? Čo sa stalo?“ opýtal sa, ale Severus neodpovedal. Vo svetle sviec videl jeho uprený pohľad, no nezdalo sa, že ho vníma. Na čele sa mu perlil pot a ruku, ktorou zvieral kľučku dverí sa mu chvela. „Severus!“ oslovil ho hlasnejšie a musel ho posotiť od dverí, aby mohol vojsť.

Chlapec neležal v posteli. Krčil sa v kúte izby a nariekal. Jeho kocúrik nepokojne vrčal a situáciu v izbe sledoval z kresla, kde si hovel.

„Kyrian?“ oslovil chlapca opatrne, ale ani ten ho nevnímal. „Kyrian,“ skúsil to znova a potriasol ním. Až vtedy si uvedomil, že chlapec spal a plakal zo sna. Zrejme bol námesačný. Zdvihol ho zo zeme a opatrne uložil späť do postele, sadnúc si na jeho kraj, keď kútikom oka zachytil pohyb pri dverách a tieň, ktorý tam ešte nedávno bol, zmizol.
Chlapča sa naň dívalo uslzenými očami a on mu ich opatrne zotieral, venujúc svoju pozornosť teraz iba jemu. „Čo sa stalo?“ spytoval sa šepky. „Mal si zlý sen?“

Kyrian prikývol. „O čom sa ti snívalo?“ spýtal sa znova Harry, upravujúc mu prikrývku.

„O otcovi,“ vzlykol, schúliac sa do klbka. „Vravel mi, že ma viac nechce, a že ani vy ma nechcete,“ šepol ešte tichšie.

„Prečo by sme ťa nechceli?“ Harry sa zamračil. Uvedomil si, že na chlapca zrejme neblaho vplývali udalosti posledných dní.

„Lebo som neposlušný,“ odvetil do vankúša a Harry mu rozumel len s problémami. Pri tých slovách ho zamrazilo. Spomenul si na chvíle, keď býval ešte u svojich príbuzných Dursleyovecov. Iste, oni mu dávali každý jeden deň, každú minútu jeho života pocítiť, aký je nepotrebný a ako veľmi im prekáža. Ale ako k takému niečomu mohlo dospieť toto dieťa? Bola pravda, že si ho v posledných dňoch veľmi nevšímal kvôli Severusovi, ale z toho predsa nemohol dospieť k takýmto záverom. Či hej? Vari jeho detstvo nebolo šťastné? Nevedel to, ale bol rozhodnutý to zistiť. Nechcel, aby sa pre také niečo trápil, hlavne, keď to vôbec nebola pravda.

„To nie je pravda, Kyrian,“ snažil sa ho upokojiť, ale veľmi sa mu nedarilo, no i tak pokračoval a dúfal, že jeho hlas znie dosť vierohodne a presvedčivo. „Ak by sme ťa nechceli, nikdy by sme na ten úrad so Severusom neboli prišli. A neboli by sme si ťa osvojili.“

Kyrian sa naň pozrel cez slzy a drobnou rúčkou si otrel oči. „Takže ma nepošlete preč?“ uisťoval sa.

„Samozrejme, že nie. Netuším, ako ťa to mohlo vôbec napadnúť. Pamätáš si, čo ti povedal strýko Severus, keď si sem prišiel v prvý deň?“

Kyrian naňho bez slova pozeral a tak sa Harry pousmial, utierajúc mu rukou mokré líca, zmáčané od sĺz. „Sme rodina. A rodina drží pohromade. I keď sa občas ukážu nejaké problémy. Navzájom si pomáhame.“

„Tak ako si pomohol ty strýkovi, keď sme odišli do toho strašného domu?“ opýtal sa opatrne a Harry sa pousmial. Nevedel si predstaviť Severusovu reakciu, keby počul, čo si o jeho dome myslí ten chlapec. Zjavne by ho to nepotešilo.

„Presne tak. Mám tvojho strýka rád a záleží mi na tom, aby bol šťastný. Preto preňho urobím všetko na svete, len aby som to dokázal,“ povedal celkom pokojne a otvorene. Vedel, že Severus ho nemôže počuť, lebo už dávno nie je na chodbe, kde ho našiel. „A to platí aj o tebe. Budeš teraz už spať?“

Kyrian si spokojne vzdychol a prikývol. „Budem.“

„Dobre, ale niečo ti donesiem. Nechcem, aby ťa trápili i naďalej také hrozné sny,“ povedal a odbehol do pracovne, vezmúc odtiaľ ampulku elixíru bezsenného spánku.

„Toto vypi,“ prikázal mu starostlivo. „A zajtra sa o všetkom ešte pokojne pozhovárame, dobre?“ Chlapec prikývol a len čo si znova ľahol, netrvalo dlho, kým zaspal, zvierajúc v rukách svojho macka. Kocúrik vyskočil na posteľ a skrútil sa do klbka pri jeho nohách, nespúšťajúc z neho oči. Harry si povzdychol. Akoby nestačilo, že má problémy vo vzťahu so svojim manželom, ešte aj toto ... Prikryl ho a vytratil sa z jeho izby.

Severusa Harry v spálni nenašiel a preto zamieril na prízemie, aby sa presvedčil, či je v poriadku. Našiel ho sedieť v knižnici ako zamyslene civie do vyhasnutého kozuba. Nemusel ho nabádať, sám začal hovoriť.

„Zdá sa, že môj brat nebol žiaden svätec. Asi sa podal na otca viac ako by mi bolo milé. Som vlastne rád, že som ho nikdy nestretol,“ priznal sa a odpil si z pohára. Harrymu udrela do nosa známa vôňa, nie práve obľúbeného nápoja.

„Piješ gin?“ opýtal sa vraštiac nesúhlasne nos. „Vieš, že by si nemal.“ Vstal a načiahol sa za nedopitým pohárom. Severus zaváhal, ale podal mu ho.

„Nenávidel som ho,“ povedal po chvíli, keď sledoval Harryho, ako kúzlom nechal zmiznúť obsah pohára.

„Koho?“ opýtal sa Harry, oprúc sa rukami o stôl.

„Svojho otca,“ priznal sa Severus, hľadiac do zeme. „Čo ak ma bude ten chlapec nenávidieť?“ zaševelil. „Čo ak mu pripomínam to, čoho sa bál?“

„Nezmysel,“ zamietol to okamžite Harry. „Videl som fotku tvojho brata v tom spise. Vôbec sa naňho nepodobáš. Teda ... nie tak veľmi.“

Severus mlčal. „Vieš, prečo mám krivý nos?“ opýtal sa a prstom si prešiel po jeho línii. Jedinej vade, ktorú na sebe najviac nenávidel.

„Prečo?“

„Zlomil mi ho. Mal som sotva päť.“

„To je mi ľúto,“ šepol, no Severus nereagoval. Preto k nemu podišiel a kľakol si pred neho, pozrúc mu priamo do očí. „Nezaslúžil si si to.“

„Podľa neho áno,“ odvrkol a privrel oči pri tej bolestnej spomienke.

Harry načiahol ruku a opatrne sa dotkol jeho tváre. Odhrnul mu vlasy z čela a bruškami prstom sledoval líniu tmavého, mračiaceho sa obočia. Skĺzol po lícnej kosti, po jeho nose, brade a napokon bruškom palca pohladil pery, stiahnuté do tenkej linky. „Zvláštne,“ hlesol nevzrušene. „Mne sa zdáš priam dokonalý.“

Severus sa musel pousmiať, keď videl tie šibalské ohníčky v zelených očiach, ktoré naňho hľadeli nie inak ako s obdivom. Sám seba sa musel spytovať, čím si toto všetko zaslúžil. Čím si zaslúžil jeho?

„Vrátime sa do spálne?“ opýtal sa Harry a Severus nemohol inak, ako prikývnuť tej lákavej ponuke. Predsa len to bolo lepšie ako trápiť sa po zvyšok noci myšlienkami na minulosť.

Nasledujúce ráno bolo pre Severusa ťažké, lebo mu bolo nevoľno a musel ostať v posteli dlhšie ako plánoval, samozrejme pod Harryho starostlivým dohľadom. Ale trpezlivo mu robil spoločnosť spolu s Kyrianom a jeho kocúrikom, ktorý našiel zábavu v tom, že sa štveral po Severusovej prikrývke a skákal späť na zem.

„Ešte stále neviem, aké si mu dal meno,“ hlesol Severus pozorujúc zvieratko s nevôľou.

„Chvostík,“ odvetil pohotovo chlapec, na čo Severusovo obočie vyletelo dohora, pretože tento kocúr žiaden chvostík nemal. I preto mu pripadal veľmi čudný, skoro až nesympatický, ale čo mohol robiť, keď si ho vybral a Harry mu ho kúpil ako dar? Celkom nič. Mohol byť rád, že si nepýtal hada, ako mu Harry prezradil, že nejakého naozaj obdivoval. Pri myšlienkach na hada mu prebehol ešte i teraz po chrbte mráz, keď si spomenula na Nagini, na jej jedovaté uhryznutie a na dôvod svojho predčasného konca. Harry síce vravel, že urobí všetko preto, aby mu pomohol, ale on vedel svoje. Preňho záchrana už žiadna neexistovala. Keď nepomohol proti jed, neexistovalo už nič, čo by mohlo zabrať.

Na dvere sa ozvalo zaklopanie a Harry požiadal chlapca, aby bežal otvoriť, kým on podal Severusovi pohár vody a neodolal pokušeniu ukradnúť si aspoň kratučký bozk. Páčilo sa mu bozkávať tie horúce, poddajné pery, pretože ho rád privádzal do rozpakov.

„Ja ... asi idem nevhod,“ začuli a obaja sa obzreli zvedavo k dverám. Sirius sa tváril zhrozene a bolo vidno, že len ťažko znáša pohľad na Harryho a Severusa ako dvojicu, nie to ešte, keď bol znova svedkom ich bozku. Poznámku, ktorá sa mu drala na jazyk radšej prehltol. Kyrian sa však rozbehol späť a postavil sa vedľa Harryho, chytiac ho za ruku. Pamätal si Siriusa z toho dňa, keď zranil jeho strýka a v očiach mu bolo vidieť, že sa ho bojí. Iste, Sirius vedel pôsobiť rovnako hrozivo, ako niekedy Severus.

„Sirius,“ hlesol Harry a narovnal sa. Nebol si istý, čo spraviť. Stále sa naňho hneval, ale mal ho rád. Bol to jeho krstný otec.

„Harry, Severus,“ prehovoril a premeral si ich krátkym, skúmavým pohľadom, zastaviac sa ním nakoniec i na chlapcovi. Harry sa však od Severusa ani len nepohol. Ostal stáť pri posteli po jeho boku, akoby ho chcel pred ním chrániť. Sirius naprázdno prehltol a odrazu sa cítil ako posledné koleso na voze. Vedel, že nechce Harryho stratiť a preto mu zrejme neostávala iná možnosť. Zrejme bolo načase akceptovať Severusa ako Harryho manžela. „Prišiel som sa ospravedlniť.“

„Čo?“ opýtal sa Severus neveriaco, zatiaľ čo sa Harry na krstného otca len povzbudivo usmial.

„Počul si. Mrzí ma to,“ zavrčal a znelo to naozaj úprimne.

„Ak je to všetko, čo si mi chcel povedať,“ začal Severus, ale Harry naňho vrhol varovný pohľad. Neprial si celý čas nič iné, len aby sa aspoň trochu dokázali znášať.

Sirius pokrútil hlavou. „Nie. Počul som, že tvoj stav sa zhoršil a cítim sa preto zodpovedný, lebo popravde, akokoľvek ťa neznášam, skutočne som ... nechcel som.“

Severusova tvár sa znova zamračila. „Naozaj si myslím, že by ťa to malo mrzieť,“ precedil pomedzi zuby. „Ale fakt, že ti to je ľúto s tým už nič nespraví.“

„Ani by som netvrdil,“ poznamenal a uškrnul sa nad sokovým zaskočeným výrazom. Ale i Harry bol prekvapený.

„Sirius,“ vyjachtal Harry, „ty ... ty chceš snáď povedať, že vieš ... vieš ako mu pomôcť?“

„Povedzme, že viem o jednej možnosti,“ povedal spokojný sám so sebou. „Vieš, Ron sa preriekol a prezradil, že hľadajú niečo, čo Snapovi pomôže.“ Akokoľvek sa premáhal, nemohol ani len vysloviť jeho meno. Mal dojem, že by tým znesvätil svoje ústa.

„Tak čo je to?“

„Počuli ste niekedy o Tajomstve Stonehenge?“ Usmial sa, keď videl ich zarazené tváre, pretože zrejme ani jeden z nich nemal potuchy, na čo sa ich to spytuje. Bol spokojný. Pretože ak by to predsa len vyšlo, úplne by si udobril Harryho a pomohol by tomu netopierovi. A ako sa zdalo, ten netopier pre jeho krstného syna znamenal viac, ako si kedy len dokázal predstaviť.