Wardenka

22. kapitola

Sedem statočných

(pre nedočkavú Slimču)

Vonku mrholilo. Harry ani sám nevedel, prečo ho to neprekvapilo. Za oknom vládla hlboká noc. Hľadel ospalo do okna a usmieval sa. Napriek tomu, že bol unavený z milovania so Severusom a jeho údy boli príjemne malátne, ešte nedriemal. Vedel však, že to už nepotrvá dlho, kým jeho viečka prikryjú oči. V izbe bolo teplo. V kozube ticho pukotal ohník. Začali kúriť už koncom októbra, lebo staré chladné sídlo si to rozhodne vyžadovalo. Harry však vedel, čo hreje jeho. Pevné, mocné telo, ktoré bolo pritisnuté na jeho chrbát, dych, ktorý ho jemne šteklil na krku a ruka, obtočená okolo jeho pása tak dôverne, s prepletenými prstami.

„Prečo nespíš?“ ozvalo sa mu ospalo za chrbtom a Harry sa uškrnul.

„Premýšľam,“ odvetil pokojne.

„Teraz? A o čom?“ opýtal sa Severus prevaliac sa na chrbát, stiahnuc ho automaticky so sebou.

Harry sa pretočil a jeho strapatá hlava spočinula na Severusovom ramene, slúžiac mu ako vankúš. Svoju ruku položil na manželovu hruď a bez toho, aby si to uvedomil zašiel do výstrihu jeho pyžama, pohrávajúc sa s chĺpkami na jeho širokej hrudi.

„O tom výlete. Alebo by som to mal možno nazvať výpravou?“ zháčil sa, rozhodujúc sa medzi oboma výrazmi.

Severus nepovedal nič, len naňho hľadel spod privretých viečok.

„Všimol si si, že Kyrian nebol tou správou nadšený? Ani Hermiona, keď sme ju žiadali, či by sa na ten čas oňho nemohla postarať. Trápi ma to. Nechcem, aby si myslel, že nám na ňom nezáleží.“

 Severus niečo zamrmlal a Harry si nebol istý, či to bolo niečo ako: „Zajtra sa s ním pozhováram.“

„Vieš, napadlo ma ... či by bolo veľkým problémom, keby šiel s nami.“

Tentoraz sa Severus prebral celkom z driemot a vytreštil naňho oči. „Však to nemyslíš vážne!“

„A ak áno?“

„Harry, to proste nejde. Chlapec ... nechcem, aby to vyznelo tak, ako to vyzneje, ale je to pravda. Len by nám prekážal,“ dodal posledné slová skoro šeptom.

Harry zdvihol hlavu a zadíval sa naňho tým dôverne známym smaragdovým pohľadom očí, v ktorých sa tak rád utápal.

„Nevieme, čo sa môže prihodiť. Neodpustil by som si, keby sa mu niečo stalo,“ vysvetlil, keď pocítil, že sa Harryho prsty dotkli jeho líca.

„Som si istý, že by bol z teba skvelý otec,“ zamrmlal a Severus prevrátil očami.

„Netáraj,“ odbil ho s úškrnom.

„Nie, naozaj. Myslím, že z teba by bol skvelý rodič. No ale aj skvelý strýko je veľká výhra. A viem to z vlastnej skúsenosti. Ten môj bol horší ako dementor. A vieš čo? Kyrian môže byť šťastný, že ťa má,“ povedal spokojne, keď ho Severus doplnil.

„Že nás má,“ pričom zdôraznil slovko nás. Po tvári mu preletel spokojný úsmev, keď si Harry znova zložil hlavu na jeho rameno a dodal: „A ja ho budem ľúbiť tak veľmi ako ľúbim teba.“

Harry si možno neuvedomil, čo práve vyslovil, ale zacítil ako telo jeho manžela stuhlo napätím. Pod dlaňou, ktorá stále ležala na jeho hrudi pocítil ako sa Severusovo srdce splašene roztĺklo a on k nemu vzhliadol vo chvíli, keď bol zatlačený chrbtom na matrac a Severus sa nad ním skláňal s nevyspytateľným pohľadom.

„Č-čo si to povedal?“ spytoval sa so zatajeným dychom a Harry sa zamračil.

„Že by bol z teba skvelý rodič?“ opýtal sa so zvrašteným obočím, premýšľajúc nad Severusovou čudnou reakciou, keď mu to konečne zapálilo, len čo jeho manžel pokrútil hlavou.

„Harry,“ šepol, keď mladík zrumenel a nervózne si olízol odrazu suché pery. „Po-povedal si, že ... že ma ..“ nebol schopný dokončiť. Hlas ho neposlúchal, zasekol sa v hrdle, kde mu navrela čudná hrča.

Harry sa zmohol len na prikývnutie. Nevedel, prečo sa zrazu cítil tak neisto. Možno preto, že sám ešte tie slová nepočul vyjsť zo Severusových úst, hoci si bol istý, že k nemu cíti to isté.

Severus sklonil hlavu a dotkol sa svojím čelom toho jeho.

„Severus?“ šepol Harry zmätený jeho reakciou, no on nespravil nič iné ako to, že sa naňho zahľadel s vážnym výrazom v tvári.

„Ďakujem ti,“ zašepkal mu s perami pritlačenými tesne k uchu. Pocítil ako sa Harry zachvel. Sklonil sa k jeho perám, roztvoriac ich jazykom, pobozkajúc ho nežne, no náruživo a Harrymu unikol spomedzi pier slastný povzdych. A hoci mu sám nemohol opätovať toto vyznanie, dúfal, že z jeho bozkov a dotykov pochopí, že mu na ňom záleží, že chce, aby bol šťastný. Pocítil ako sa chlapec odrazu uvoľnil a jeho pery pod jeho láskajúcimi ústami zmäkli, zvláčneli.

***

Ráno ich čakala v pracovni Hermiona, nervózne pochodujúca sem a tam. Ron sedel na stoličke, oveľa pokojnejší ako ona. Aspoň to tak vyzeralo.

„Čomu vďačíme za vašu návštevu?“  opýtal sa Severus trochu nevrlo, lebo vycítil, že toto nebude právo pokojný rozhovor.

Hermiona spražila svojho bývalého profesora pohľadom, ktorý okamžite preskočil na mladšieho muža stojaceho po jeho pravici.

„Harry! Ako si to predstavuješ?“ vyhŕkla. „Ako ťa vôbec mohlo napadnúť, nezahrnúť nás do svojho plánu!“

Ron znova len pokrčil plecami, keď sa naňho Harry nechápavo pozrel.

Hermiona si útrpne vzdychla. „Hovorím o tom, že nám chceš zavesiť na krk Kyriana, kým vy budete kdesi na výlete!“

Severus sa pobavene uškrnul, ale Hermiona bola príliš rozčúlená, aby si ho všímala. Sústredila sa len na Harryho, lebo on bol iniciátorom toho všetkého, i keď s nápadom prišiel samozrejme Sirius.

„Ako ti len napadlo vynechať nás z toho?“ sťažovala sa naďalej. „Veľmi dobre vieš, že sme všetko doteraz prekonávali spolu.“

„Hermiona, ja ...“

Nenechala ho ani dokončiť.

„Nepohneme sa odtiaľ, kým nebudeš súhlasiť s tým, že môžeme ísť s vami!“ trvala na svojom. Stála v strede miestnosti, s rukami prekríženými na hrudi a s odhodlaným výrazom v tvári.

Aj Severus teraz prevrátil očami, lebo poznal svojho manžela aspoň natoľko, že mohol pokojne vyhlásiť už v tejto chvíli, že sa podvolí želaniu tej malej čarodejnice. Predsa len mala pravdu. Oni traja sa nikdy doteraz nerozlúčili, tak prečo by ich nemali sprevádzať i tentoraz?

„No iste,“ pomyslel si skleslo. „Ďalší Chrabromilčania na krku. Mňa niekto tam hore musí poriadne nenávidieť!“

„Tak čo Harry?“ Hermiona teraz už podupkávala zlostne topánkou po podlahe. „Ak môžu ísť Sirius s Lupinom, môžeme aj my!“

„Hermiona, upokoj sa, dobre?“ oslovil ju konečne, zvesiac plecia. Keď hodil po manželovi skrúšený pohľad, ten sa len zhovievavo uškrnul a Harry si bol istý, že keby mohol, povie niečo ako: „Vedel som, že jej nepovieš nie.“

„Tak dobre, Hermiona. Samozrejme, že môžete ísť, hoci ...“ znova pozrel na Severusa. „Nebude ti to prekážať?“

Severusova tvár bola nečitateľná. Hoci ho prekvapilo, keď sa ho Harry opýtal na názor. Vedel, že keby povedal tomu dievčaťu – nie – on, tak by neprotestovala. „Nedbám,“ povedal napokon. „Možno sa nám ich pomoc zíde.“

Harry sa zatváril ohúrene, čo aj bol. Nepredpokladal, že bude Severus súhlasiť.

„Tak potom je všetko v poriadku,“ vyhlásil Ron so širokým úsmevom na tvári, spokojný s tým, že nebude musieť Hermionu utešovať, kým by ona zúrila. No, hoci by také utešovanie ... ani napokon nemuselo byť zlé.

„Dobre,“ vyhlásila nadšene Hermiona. „Kedy vyrážame? A chcem vedieť podrobnosti.“

Severus pretočil znova očami, Harry sa nad jeho gestom uškrnul a bol si istý, že už teraz jeho manžel ľutuje, že privolil. No, bude si to uňho musieť nejako dostatočne odčiniť. V očiach mu zaiskrilo a jeho manžel to postrehol, lebo spýtavo zdvihol obočie. Harry sa len potmehútsky uškrnul. Vynahradí mu to. Samozrejme, ako inak. Len čo sa za nimi večer zavrú dvere ich manželskej spálne. Teraz sa však celou svojou bytosťou sústredil na otázky Hermiony a zdalo sa, že ich má neúrekom.

***

Remus si balil svoj batoh. Zdalo sa mu, že má všetko, no i tak si jeho obsah pre istotu skontroloval. Dvakrát. V niektorých veciach bol príliš puntičkársky. Alebo inak povedané, dal si na tom proste záležať. Usmieval sa popod fúzy a myslel na Siriusa. Poprosil Harryho a Severusa, aby mu nič nepovedali. Sľúbili, že to dodržia. Ako inak. Zdalo sa, že Severus vychádza lepšie s ním ako so Siriusom, čo nebolo žiadnym prekvapením. Pomerili sa a zdalo sa mu, že Severus celkom ochotne prijal fakt, že Remus proti jeho zväzku s Harrym nenamietal. Samozrejme, prečo by to robil, keď to bola očividne i Harryho voľba. Hoc začiatok celého toho ... manželstva bol všelijaký.

Remus sa mal odmiestniť k nim domov. Vedel, že Hermiona si presadila svoje a budú i tentoraz Harryho sprevádzať spolu s Ronom. A výpravy na tajomné miesto Šangri-La sa zúčastní i Sirius. Ako inak. Remus vedel, že potrebuje odčiniť svoj hriech, keď Severusa vyprovokoval a skoro ho zabil pri vzájomnom súboji. Nepochyboval, že to ľutuje, ale vedel isto, že tá ľútosť nie je tak dostatočná, ako by mala byť. Dúfal a veril, že sa s tým po čase vyrovná. Vedel, čo ho trápilo. Vedel o ňom všetko. Poznal ho akú vlastnú dlaň. Bol to jeho najlepší priateľ. Bol ... Povzdychol si a zavrel ruksak. Vytiahol prútik a kúzlom ho zmenšil tak, aby sa mu pohodlne vošiel do vrecka. Zbytočne by ho nosil na chrbte, keď nemusel. Naposledy si v hlave prebral jeho obsah a spokojne prikývol. Mal všetko. Teplejšie veci na oblečenie, pretože Himaláje boli určite pokryté vrstvou snehu, konzervy s jedlom aj svoj protivlkolačí elixír. Dúfal, že ho však nebude potrebovať. Spln minul a ďalší mal byť o tri týždne. Hoci mali mapu, nemohol si byť istý, že dôjdu na miesto určenia bez problémov, či rýchlo. Nemohli tušiť, aké komplikácie im vstúpia do cesty. Zvlášť so Siriusom po boku, ktorý bol na také komplikácie vždy ako magnet.

Vykročil z domu, zabezpečil ho ochrannými kúzlami pred cudzím neželaným vniknutím a odmiestnil sa na panstvo. Ako sa zdalo, čakali len naňho. Stáli v zadnej záhrade a zhovárali sa. Len Sirius stál trochu mimo. Bodaj by aj nie. Bol rozčúlený, lebo mu nechceli prezradiť, na čo ešte čakajú. Keď však zočil prichádzať Remusa, došlo mu to.

Remus sa s nimi pozdravil, dokonca si so Severusom podali ruky. Po Siriusovi sotva fľochol pohľadom, čo tmavovlasého muža akosi rozrušilo. Alebo skôr naštvalo. Zachmúril sa ešte viac.

„Tak ideme? Alebo má prísť ešte niekto?“ vyblafol na nich, no jeho nahnevaný tón si nikto nevšímal.

„Ideme,“ pritakal Harry a na to Severus vytiahol starú topánku, hodiac ju doprostred ich kruhu.

„Chyťte sa, aktivuje sa o pár sekúnd,“ povedal a sám sa jej okamžite dotkol. Ostatní sa k nemu pridali, kým odratúval v duchu zostávajúci čas.

Nik z nich si nevšimol, že sa dvere vedúce na terasu otvorili a vybehol z nich chlapec so slzami v očiach. V poslednej minúte sa chytil Severusovho kabáta, keď pocítil ako ho to silno potiahlo a potom už len padal. A hoci bol na smrť vystrašený, ani len nepípol. Nepočul, ako za ním vystrašene volá Molly Weasleyová, ktorá ho mala ostať opatrovať za ten čas, kým sa nevrátia. S vytreštenými očami hľadela, ako sa chlapča odmiestnilo priamo pred jej nosom s ostatnými. Zalomila rukami a od hrôzy jej klesla sánka.

***

Všetci sa zniesli na neveľký trávnatý kopec ležiaci pod mohutnými horami. Himaláje. Rozprestierajú sa na území Číny, Indie, Nepálu, Buthánu a Pakistanu, medzi riekami Indus a Brahmaputra, tečúcimi zo severu a Indogangskou nížinou na juhu. Celé pohorie je dlhé asi 2500 km a široké 180 – 350 km. Až jedenásť štítov prekračuje výšku 8000 m. n. m., s najvyšším vrchom Ču-mu-lang- ma, alebo Mont Everest.

Severus by sa možno aj rád pokochal tou krásou pohľadu, keby si nebol pri zostupe na zem konečne všimol, že sa ho Kyrian stále drží ako kliešť. Aj Harry vytreštil neveriacky oči, pozrúc pritom na svojho manžela.

Keď sa ozvala tupá rana, ich pohľady sa na chvíľu upriamili na miesto povedľa, kde ležal horeznačky roztiahnutý Sirius a Remus sa práve z neho zdvíhal, ospravedlňujúc sa, že už dlho necestoval prenášadlom, čo bola samozrejme len chabá výhovorka. Harry si všimol, aký je Sirius červený, za to Remus bol nadmieru spokojný. V duchu sa nad tou situáciou uškrnul a venoval pozornosť znova Severusovi a Kyrianovi. Hermiona už kľačala pri ňom a Ron stál zamračený za jej chrbtom.

„Kyrian, ako to ... čo tu ... Merlin!“ zajakávala sa, nevediac od prekvapenia zo seba vysúkať celistvú vetu.

Severusova ruka spočinula na chlapcovom pleci. Cítil ako sa chveje a v duchu zaklial nad týmto nečakaným problémom. Sklonil sa k nemu a pohliadol mu do tváre. Z očí mu tiekli slzy a od zimy drkotal zubami. Bodaj by aj nie, veď tu bolo minimálne päť supňu pod nulou a to boli ešte len v akejsi dedine. Lepšie povedané, za ňou.

„Kyrian, čo tu robíš?“ jeho hlas znel síce prísne, ale i láskavo. „Dohodli sme sa, že ostaneš s tetou Molly, či nie?“ Severus nervózne vstal a vzhliadol k Harrymu. „Nedá sa nič robiť, budeme sa musieť vrátiť. Nemôže ísť s nami.“

Harry zažmurkal. Nebol pripravený na takýto zvrat o nič viac ako ostatní, ale vracať sa kvôli tomu? Okrem toho, už pár dní mal čudný pocit, pretože po nociach mával zvláštne sny. Objavoval sa v nich ten starec a prízvukoval mu, že tvorov, ktorých stretnú po ceste, rozumejú len deti. Vedel, že je to totálna somarina, ale ... na druhej strane ... Čo ak to bola nejaká vízia?

„Takže sme sa sem trepali zbytočne?“ zahučal nespokojne Sirius a aj Ron ho podporil svojim frflaním. Prestal, až keď ho Hermiona štuchla lakťom do boku.

„Nemôže ísť s nami, to je vám dúfam jasné,“ trval na svojom neoblomne Severus.

„A prečo nie?“ ozval sa tichým hlasom chlapec, utierajúc si uslzené oči, kým sa naň Hermiona snažila natiahnuť dvoje zo svojich teplých svetrov, náhradný šál, čiapku a priveľké rukavice, čo spôsobilo, že Kyrian vyzeral ako malý snehuliak.

Jeho otázka všetkých na chvíľu zamrazila dôkladnejšie ako studený vietor, ktorý tu podúval. „Nechcem zase ostať sám! Znova utečiem!“ vzlykal a Hermiona ľútostivo pozrela na Harryho.

Ten si povzdychol a položil Severusovi ruku na plece. „Mohol by ísť s nami. Dole, v dedine mu môžeme niečo zohnať na oblečenie. Sme tu šiesti. Môžeme ho ochrániť. Nič sa mu nestane, Severus.“

„Harry, nechcem ho ohroziť.“

„Nič sa mu nestane. Pozri, podľa tej mapy to nie je ďaleko. Nepôjdeme ani priveľmi vysoko, aby mu ublížil tuhý mráz. Nemôžeme sa vrátiť, len čo sme prišli. Aký by to malo význam?“

Severus sa zamračil. Možno mal Harry pravdu, ale on nemohol riskovať život chlapca len preto, lebo by to bola strata času, či merlin-vie-čo. Neznášal takého bezvýchodiskové situácie.

„Ani ja nie som jeho prítomnosťou nadšený, Snape,“ zašomral Sirius, ktorý sa vložil do rozhovoru, „ale kvôli nemu sa predsa nebudeme vracať, keď už sme tu. Okrem toho, sám si to počul. Ak sa s ním vrátiš a on naozaj utečie, kde ho budeš hľadať? Takto ho máš aspoň na očiach.“

Severus si povzdychol. Nikdy by si nebol pomyslel, že poslúchne niekoho takéto ako bol Black, ale jeho slová dávali akýmsi nemysliteľným zázrakom zmysel.

„Tak dobre,“ zahučal napokon.

„Ako siedmi statočný,“ zahundral Harry s úsmevom v tvári a všetci sa naňho okrem usmievajúcej Hermiony nechápavo pozreli.

„Tak, poďme do dediny, nech nám tu ten drobec nezamrzne,“ hlesol Ron, popoženúc ich.

23. kapitola

Wiratnagar

(pre Sevynku)

Wiratnagar bola krásna podhorská dedinka. Keby mali naši siedmi dobrodruhovia viac času, iste by si vedeli vychutnať skvosty okolitej prírody, ale oni sa ponáhľali. Hlavne preto, lebo Kyrianovi bola zima napriek dvom hrubým Hermioniným svetrom a zahrievaciemu kúzlo. Držal sa Severusa za ruku ako kliešť a jeho strýko sa stále mračil. Nebolo to však znepokojeným o svojho synovca, lebo to ho už čiastočne prešlo. Necítil sa dobre. A začínalo sa to postupne zhoršovať. V duchu zvažoval svoje možnosti i to, či to priznať Harrymu. Nechcel pred Remus a Siriusom vyzerať ako slaboch, ale rovnako nechcel byť nezodpovedným. Vedel, že by mu Harry za to neskôr poriadne vynadal. A tak zatiaľ len v tichosti trpel a čakal, či sa to náhodou nezlepší. Rozhodol sa povedať o tom Harrymu, keď to už nebude znesiteľné. Dúfal, že tým priveľmi neriskuje jeho hnev.

Do dedinky prišli za šera. Ostatní ostali učupení čakať pod lesom, kým sa Harry rozhodol, že sa sám vyberie do dediny pod neviditeľným plášťom. To bolo najistejšie. Načo vzbudzovať rozruch a vyvolávať otázky? Zhodli sa na tom všetci, že čím budú najnenápadnejší, tým lepšie. Teraz Severus prešľapoval na mieste a díval sa na stopy v snehu, ktoré mizli, len čo sa objavili. Vedel, že Harry je dôsledný. Mazal ich za sebou hneď, len čo ich spravil. Krivo sa pousmial, nachvíľu sa odpútajúc od vlastnej bolesti, ktorá gniavila jeho telo stále s rovnakou intenzitou.

Remus, ktorý sa zdržiaval blízko pri ňom, akoby inštinktívne si ho znova zamyslene premeriaval od hlavy po päty. Možno ostatným ušla Severusa napätá tvár a väčšia bledosť pokožky ako zvyčajne, ale jemu nie. Okrem toho si všimol i drobné kropaje potu, ktoré mu vyrazili na čele a na pokožke pod vrchnou perou, hoci si to Severus rýchlo zotrel. Pristúpil k nemu bližšie a položil mu ruku na plece.

„Si v poriadku?“ opýtal sa šepky, tak aby ho nik iný okrem neho nepočul. Vedel, že Severus to len ocení. V tej chvíli naňho hodil tmavovlasý kúzelník zúfalý pohľad a pokrútil hlavou. O sekundu neskôr pustil chlapca a pevne sa zakvačil do Remusa skôr, ako za mohol zviezť na zem prikrytú štedrou snehovou nádielkou v mrákotách.

Remus ho včas zachytil a skôr ako si stihol všimnúť, podopieral Severusa i Sirius, zatiaľ čo Hermiona vyľakane zvýskla.

„Čo sa stalo?“ spytoval sa Ron, keď spoločne ustupovali ďalej do lesa. Plnil ich príkazy ako spoľahlivý, dobre vycvičený vojak. Rozhodli sa utáboriť, hoci s tým nikto z nich nepočítal. Na čistine chránenej hustým lesom rozostavili stan, ktorý mal Severus vo svojom batohu. Bol to presne ten typ stanu, ktorý mal Ronov otec. Okrem toho, nebol jediný, kto takýto stan vlastnil. Len čo uložili Severusa do postele a podarilo sa im ho prebrať kúzlom, užil svoje lieky, ale stále bol slabý a nevládal vstať. Zatiaľ čo sa Ron rozhodol postaviť zvyšné dva stany, Sirius sa podujal počkať Harryho na mieste, kde sa rozdelili a povedať mu, čo sa stalo, keď sa vráti. Hermiona sa potom tiež vytratila spolu s Kyrianom, rovnako prestrašeným ako ona, lebo sa nedalo povedať, že také čosi vôbec očakávala. Bol to nepríjemný zvrat udalostí. Pomohla teda Ronovi postaviť posledný stan, ktorý mu tu nechal Sirius a potom sa s chlapcom uchýlili do svojho s Ronom, aby odpútali nejako jeho pozornosť od toho, čo sa stalo a zahrali sa nejakú čarodejnícku hru. Bola si istá, že to dostatočne odvedie jeho pozornosť od všetkého ostatného.

So Severusom ostal Remus, sediac pri jeho posteli. I teraz mu kontroloval tep.

„Je celkom pravidelný. Ako sa cítiš?“ opýtal sa znepokojene, lebo Severus bol stále bledý.

„Mizerne,“ odvetil stroho.

„To je mi ľúto,“ riekol Remus. „Nechápem to. Veď si sa v poslednej dobe cítil už lepšie, či nie?“

Severus prikývol. „Hej, ale to neznamená, že ma ten jed nadobro opustil. Vždy mi koloval v žilách. Bolo len otázkou času, kedy to prepukne. A ako sa zdá, práve sa stalo ...“

„Nesmieš strácať nádej, Severus. Sme síce len na začiatku cesty, ale aj tak máme nádej.“

„Nevládzem sa ani pohnúť, tak mi nevrav, že nemám strácať nádej,“ šomral čiernovlasý kúzelník vzdorovito. „Pre mňa za mňa, by som mohol pokojne umrieť aj teraz.“

„To nehovor!“

„A prečo? Aj tak sa to stane ...“ oponoval mu tvrdohlavo a dokonca sa posmešne uškrnul. „Vieš, čo jediné by mi tam, na druhej strane chýbalo?“

Remus pokrútil hlavou. „Čo?“

„Predsa Harry,“ zaševelil a spodná pera sa mu zatriasla. Musel si do nej zahryznúť, aby sa mu prestala chvieť.

„Ty ho naozaj miluješ, čo?“ ozval sa ticho Remus.

„Veľmi. Viac ako svoj život. A je smutné, že som mu to ani raz nepovedal. Som sebec, Remus,“ hlesol, priznajúc tak pred niekdajším nepriateľom viac ako chcel.

„Mal by si to napraviť. On si to zaslúži.“

„On áno. Ale čím som si zaslúžil ja jeho, to netuším. A asi sa to ani nikdy nedozviem.“

„Na staré kolená sa z teba stáva sentimentálny trkvas, Snape,“ doberal si ho veselo a obaja sa nad tým pousmiali, keď sa dvierka stanu poodchýlili a vpustili dnu posledné zvyšky denného svetla. Sirius, ktorý doprevádzal Harryho ostal vonku a rovnako sa ta pobral i Remus, nechajúc ich osamote.

Sirius stále stál ako prikovaný na mieste a civel na dvierka stanu, ktoré sa pred ním zatvorili. Vyzeral tak bezradne, že ho mal Remus chuť objať a uchlácholiť, že je všetko tak, ako má byť. Ale nespravil to.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa miesto toho, čo prebralo Siriusa z omámenia.

Potriasol hlavou. „Ale nie, ja len, že ... to nič,“ povedal po kratučkej odmlke.

„Sirius?“ opýtal sa ho, keď sa ten otočil, mieriac k svojmu stanu. „Dúfal som, že sa budeme môcť podeliť o tvoj stan, lebo ako vieš, ja žiadny nemám, ale ak by ti to malo prekážať, tak sa opýtam ..“

„Nie, dobre. Jasné, že ti je môj stan k dispozícii. Sme predsa priatelia a ... už toľké roky, tak prečo by ... nie, jasné, že môžeš, je to ok,“ koktal Sirius vyvedený z miery. Celkom zabudol na takú maličkosť ako bolo to, že Remus nevlastný taký stan ako oni.

Remus sa pousmial. „Ďakujem, Sirius,“ povedal mäkko, z čoho Siriusovi prebehol po chrbte mráz a vôbec to nebolo z chladu, ktorý tu panoval. Len nasucho preglgol a prikývol, stratiac sa vo svojom stane. Teda ... ich stane, ako sa v duchu poopravil. Sadol si do najbližšieho kresla a spustil si hlavu do dlaní.

***

Harry získal v dedinke, čo potreboval. Mal šťastie hneď v prvom dome. Našiel tam nejaký kožúšok, rukavice i čiapku so šálom. Vzal ich so sebou, nechajúc na stole kôpku Nepálskych peňazí. Dosť na to, aby to pokrylo veci, ktoré odcudzil. Tak sa z neho vlastne nestal zlodej, keď za ne poctivo zaplatil. A dokonca viac ako tie veci stáli. Cesta tam a späť mu netrvala dlho, ale keď sa vracal, znepokojil sa, keď na mieste, kde sa rozdelili našiel len Siriusa s nevyspytateľným výrazom v tvári.

„Čo sa stalo?“ opýtal sa krstného otca, tušiac, že to súvisí so Severusom.

„Neviem. Prišlo mu zle. Je s ním Remus. Ron rozostavil stany kúsok odtiaľ,“ vysvetľoval mu cestou.

„Vedel som, že sa s ním niečo deje, vedel!“ hromžil Harry, nahnevaný sám na seba, že jeho zdravotný stav podcenil, keď si dovolil čo i len dúfať, že to nebude nič vážne. Len čo prekročili čarovné ochrany, ktoré tam Remus vytvoril, vkĺzol do stanu a sadol si na kraj Severusovej postele hneď potom, čo Remus diskrétne odišiel.

„Ako ti je?“ opýtal sa starostlivo, chytiac jeho ruku do svojich studených dlaní.

„Lepšie, keď si pri mne,“ odvetil jeho manžel, ale Harry sa zamračil.

„Nemal by si zľahčovať situáciu. Sám sa za to na seba hnevám! Videl som, že sa niečo deje a aj tak som to podcenil. Som taký hlupák!“ soptil a zovretou päsťou voľnej ruky sa buchol po kolene.

„Harry, prestaň sa obviňovať. Ak niekto za to môže, tak som to ja. Mal som ti povedať, že sa necítim dobre. Nevyčítaj si to, dobre?“ nástojil na svojom Severus a konečne sa pohol aspoň trochu.

„Vyľakal si ma,“ priznal Harry po chvíli mlčania skrúšene a nerozhodne natiahol ruku k jeho tvári, ktorá začínala postupne naberať zdravšiu farbu. Posunul sa bližšie k nemu a priložil svoje čelo k tomu jeho. Keď uvoľnene vydýchol, jeho dych pohladil Severusa po perách a prebehlo ním vzrušenie. Merlin, čo s ním ten chlapec porobil, keď ho ešte aj v bolestiach dokázal vzrušiť takým nevinným gestom.

„Je mi to ľúto,“ priznal Severus previnilo, zdvihol ruky a vnoril ich Harrymu do vlasov. Len mierne nadvihol hlavu a stačilo to na to, aby sa ich pery stretli v jemnom, opatrnom bozku.

„Je ti naozaj už lepšie?“ opýtal sa ho Harry, pohladiac ho hánkami prstov po líci a jeho manžel prikývol.

„Je. Dokonca natoľko, že ti dovolím pripraviť mi kúpeľ a večeru,“ uškrnul sa, keď sa Harry pousmial.

„Samozrejme, vaša jasnosť. Mal som hneď vedieť, že je to len zámienka na to, aby ste sa nechali rozmaznávať,“ zasmial sa a vtisol mu na jeho nos ďalší hlasný, mľaskavý bozk.

„Harry?“ oslovil ho Severus, keď vstával z jeho postele, chystajúc sa do kúpeľne, aby mu pripravil to, čo si z rozmaru zažiadal. Napokon, Harry by mu bol pripravil čokoľvek. Spravil by to preňho. Naozaj všetko. Bol ochotný doniesť mu aj modré z neba, alebo tých pár kvapiek živej vody, len aby mu to pomohlo, nech by za to dal čokoľvek.

„Áno?“ otočil sa k nemu s nežným úsmevom na perách.

„Milujem ťa,“ povedal konečne jedným dychom, hľadiac svojmu manželovi do očí, čakajúc ako zareaguje.

Harry najprv nepohnute stál, uvažujúc, či počul dobre. Keď však jeho mozog a srdce konečne prijali tie slová a vpili ich do seba, po tvári sa mu rozlial milujúci úsmev. Jeho zelené oči žiarili ako smaragdy, keď opätoval manželov pohľad.

„To ti to teda trvalo,“ povedal s nekonečnou úľavou, ktorú v tej chvíli pociťoval, vrátil sa k jeho posteli, sklonil sa k nemu a ukradol si ďalší, oveľa dlhší a vášnivejší bozk, ako bol ten predtým.

***

Keď sa všetci navečerali, Kyrian konečne opustil stan Rona a Hermiony a vrátil sa k Harrymu a Severusovi, ktorému bolo podstatne lepšie. Teraz už pokojne spal vo svojej posteli, rovnako ako jeho strýko so svojim manželom. Ron tiež pochrapkával, zatiaľ, čo si Hermiona niečo čítala. Jedine Sirius s Remusom stále nespali. Len čo Remus povedal, že sa potrebuje osprchovať, Sirius s rumencom vybehol zo stanu s výhovorkou, že musí skontrolovať ochranné kúzla. Remus sa uškrnul. Jeho cesta sem mala mať dvojitý cieľ. Pomôcť Severusovi a Harrymu a samozrejme, zviesť Siriusa. Bol odhodlaný na všetko a tak použil trik, ktorý by sa pri nikom inom neodvážil. V rovnakej situácii sa ocitol so Siriusovým bratom, hoci vtedy to neplánoval a nemohol vedieť, čo sa stane.

Keď konečne vyšiel zo sprchy, veselo si pohvizdujúc, s ručníkom okolo bedier ledabolo uviazaným, vedel, že Sirius sedí v obývačke a vyčkáva, kedy bude môcť vliezť do sprchy on. Remus si dal záležať, aby to dobre načasoval. Bol v sprche vyše dvadsať minút a vedel, že Sirius nemôže vydržať v tej treskúcej zime tak dlho.

„Už si späť?“ opýtal sa nedbanlivo, keď prechádzal cez obývačku a pohľadom zavadil o svojho priateľa. „Sprcha je voľná, ak sa chceš aj ty osviežiť,“ povedal a zamieril k stolíku poblíž, aby si zobral knihu, ktorú predtým čítal. V momente, keď sa po ňu načahoval dovolil svojmu uteráku, aby sa z neho skĺzol. V duchu sa usmieval, ale v skutočnosti sa červenal ako rak, pretože skôr ako sa po uterák zohol sa celkom otočil, aby poskytol Siriusovi pohľad, o čo prichádza a dovolil mu pokochať sa pohľadom na jeho telo. Len čo to však spravil, rýchlo schmatol kus froté látky, omotal si ho späť a s rumencom na tvári a predstieranou hanblivosťou zmizol v spálni.

Sirius ledva dýchal, už keď Remus vošiel do ich provizórnej obývačky, ale len čo sa stal svedkom jeho divadielka, načisto stratil dych a nebol schopný ho popadnúť ešte hodnú chvíľu. Obsah pohára, v ktorom sa jagala jantárovo sfarbená ohnivá whisky do seba vylial na jeden hlt, pričom mal pocit, že si do hrdla leje žeravé olovo. Namiesto sprchy však, ktorý by ho dostatočne schladila vybehol radšej vonku pred stan a dúfal, že to mrazivé počasie bude účinnejšie ako ľadová sprcha. Ak by nebolo, bol rozhodnutý dopriať si ju, hoci by mal aj zmrznúť.