Wardenka

25. kapitola

Snežná pohroma

Keď sa Harry ráno zobudil z nepokojného spánku, nebol o nič viac potešený, ako keď si večer líhal do postele. Nadvihol sa na lakti a pozrel do bledej tváre svojho manžela. Pod očami mal kruhy a bol si istý, že má i bolesti, hoci by mu to nikdy ani len nepriznal. Jemne sa vymanil z jeho objatia a nechal ho ešte odpočívať, kým on si doprial rýchlu sprchu a ponáhľal sa pripraviť raňajky.

V kuchyni sa zvŕtal s obratnosťou a zručnosťou pravého šéfkuchára. Keď sa o chvíľu po ňom prebudil i Kyrian, pomohol mu prestrieť stôl a sám si ako prvý zasadol k rozvoniavajúcim lievancom. Iste, aspoň na niečo bolo v tejto chvíli výhodou, že bol čarodejník. Všetky suroviny, ktoré potreboval si poľahky zmenšil a zabezpečil proti poškodeniu. To im spoľahlivo zaručilo jesť normálnu stravu a nie obyčajné konzervy.

„Nechceš ešte pridať?“ opýtal sa Harry, keď si Kyrian tlačil do úst ďalšiu sladkú pochúťku, ale chlapec zavrtel hlavou.

„Nie, zjedol som už štyri,“ priznal sa a vystrčil pred seba ruku s umazanými prstami od čokolády, ktorou boli lievance poliate. Harry sa naňho uškrnul.

„Idem zobudiť Severusa. Nezabudni si umyť ruky, keď doješ,“ upozornil ho a chlapec prikývol.

Len čo sa Harry vrátil späť do ich spálne a podišiel k posteli, naklonil sa nad manžela a obtrel sa perami o jeho ústa, ktoré mal v spánku mierne pootvorené. Chvíľu sa nič nedialo, ale potom Severus zareagoval. Potichu vzdychol a Harrymu sa pery roztiahli do úsmevu. No i tak ho neprestal pokúšať a spomedzi pier vystrčil jazyk. Jeho špičkou nežne láskal Severusove pery dovtedy, kým vzal starší muž jeho tvár do dlaní a konečne mu bozk naplno opätoval, prehĺbiac ho tak, ako si to Harry predstavoval. Keď sa od seba odtrhli, Severus slastne zamrmlal.

„Dobré ráno,“ zaželal mu Harry zvažujúc, či ho môže osloviť tak, ako by si prial a či by mu to nebolo po vôli. „Láska,“ pomyslel si pre začiatok a v duchu sa zaprisahal, že nabudúce si prosto povolenie pýtať nebude. „Ako si spal?“

„Celkom dobre,“ odvetil unavene Severus a pretrel si unavené oči. Harry mu však neveril ani slovko. Veľmi dobre vedel, že sa Severus celú noc zo spánku prehadzoval, z úst sa mu drali hrdelné stony plné bolesti, až kým sa nad ránom konečne neupokojil, keď doňho Harry nalial dávku elixíru. Istotne o tom ani len nevedel. Harry však nepovedal na jeho vyhlásenie ani slova. Nemusel, jeho oči boli dosť veľavravné. Severus pod jeho pohľadom odvrátil tvár a prekotúľal sa na svoju stranu postele, odhodiac so seba perinu. Vstal, zobral si čisté veci a vykročil pomalým krokom do kúpeľne.

„Raňajky sú hotové,“ stihol za ním zavolať Harry a rýchlo ustlal.

Dvere stanu sa rozchýlili a dnu vošli Sirius s Remusom, obaja tichí a zamĺknutí.

„Dobré ráno,“ pozdravil im Harry a oni obaja svorne odzdravili. Zdalo sa, že ani oni nemali dobrú noc a ich nálada je podobná ako počasie, ktoré vládlo vonku. Bola na bode mrazu, ak nie hlbšie pod ním. Obaja si zasadli k stolu a bez slova sa pustili do raňajok. Stalo sa akýmsi zvykom, že Harry proste navaril a bolo. Ale aby mu to oplatili, striedali sa aspoň v upratovaní a umývaní riadu. Bola to primeraná kompenzácia, keďže práve toto chlapec nemal bohvieako rád.

Kým Remus a Sirius raňajkovali ticho, Ron, Hermiona, Harry a Severus sa zhovárali o ďalších plánoch svojej cesty. Len čo dojedli a premiestnili sa do obývačky, roztiahol Ron na stole mapu a ukazoval im dve možné trasy k vytýčenému cieľu.

„Včera večer sme sa o tom s Hermionou bavili,“ povedal a ukázal na mapu. „Sú tu dve možné cesty. Jedna je strmšia a náročnejšia, druhá je pomerne schodnejšia, ale dlhšia, no obe sú rovnako nebezpečné. Tá prvá vedie cez Útes Šan a druhá cez Ľadový most, týčiaci sa nad priepasťou. Je síce podľa našich informácií krátky, ale bude zľadovatený,“ povedal, vystrel chrbát a rozhliadol sa po ostatných, čo oni na to. Sirius sedel zamyslene v kresle a vstrebával práve vypočuté informácie, kým Remus do obývacej izby práve vošiel, utierajúc si mokré ruky do utierky.

„Mne je to jedno,“ ozval sa ako prvý Sirius. „Čím kratšia cesta, tým skôr budeme v cieli, ale ...“ úkosom pozrel na chlapca, sediaceho medzi Harry a Severusom a mykol plecami, znova stíchnuc.

„My s Hermionou sme za druhú možnosť. Hoci sa ide cez ten most, myslíme si, že pomocou kúziel by sa nám ho mohlo podaril prekonať a čo je hlavné, nebudeme sa tak namáhať,“ povedal a pozrel pritom na Severusa. Ten však našťastie civel niekam do zeme, preto jeho pohľad nezaregistroval.

„Remus?“ ozval sa Harry a pozrel do tváre svojho priateľa.

Remus prikývol. „Som za druhú možnosť. Na útese môžeme byť vystavený oveľa väčšiemu nebezpečenstvu, ako je napríklad lavína a podobne.“

„Dobre, my so Severusom sa takisto prikláňame k druhej možnosti,“ povedal Harry vážne a nevšimol si, ako Severusovi myklo kútikmi úst.

Jeho manžel sa naňho zamyslene pozrel. Už dávno vedel, aké má šťastie, že má po svojom boku Harryho. Ale stále a znova si musel uvedomovať, aké príjemné je počuť hovoriť ho v množnom čísle, kde patrili oni dvaja. Boli manželia, pár ... milenci a dalo sa povedať, že i priatelia. Severus by nikdy nespravil nič, čo by mu ublížilo a Harry tobôž nie. Každým dňom sa k nemu pútal viac a viac a desil sa momentu, kedy ho krutý osud od neho odtrhne naveky. Akosi zostával v otázke svojej záchrany stále skeptický. Celý život sa naňho valila jedna pohroma za druhou, preskákal viac prekážok ako najschopnejší arabský plnokrvník a predsa ... Smrť si naňho už dávno brúsila svoju kosu. Najhoršie na tom bolo, že vedel a cítil, že tá kosa čoskoro dopadne a pretne niť jeho krehkého života. Cítil to ... Jeho krv horela jedom, ktorý telo nevypudilo a stravovala jeho telo ... Vedel, že skôr, či neskôr sa tak stane, hoci sa tomu bránil urputne.

Ani si nevšimol, kedy ostatní odišli. V obývacej izbe ostali len oni dvaja. Aj malý Kyrian si šiel zbaliť svoje veci, tých pár, ktoré so sebou mal.

„Si v poriadku? Od rána si akosi ticho. Deje sa niečo?“ staral sa Harry a tvárou mu prebehol tieň obáv.

„Je mi fajn, naozaj. Nemusíš si robiť starosti,“ povedal, hoci vedel, že svojho podozrievavého manžela tak ľahko neoblafne. Na to ho mal až príliš dobre prečítaného.

„Zvládneme to, neboj sa,“ povedal tmavovlasý čarodejník odhodlane a Severus sa musel pousmiať. Tak rád by tomu veril. Hoci Harry porazil svoju smrť v maske lorda Voldemorta, nad tou jeho zvíťaziť nemôže. Ale napriek tomu prikývol.

„Poďme sa pobaliť. Je čas ísť. Ak si nepohneme, ten tvoj otravný krstný otec mi znova bude píliť uši svojim ustavičným hundraním a ja to nemienim znášať,“ zavrčal dobromyseľne a Harry sa uškrnul.

***

Aj tentoraz kráčal vpredu Remus ako vodca ich neveľkej skupinky a Sirius tvoril jeho koniec, hoci bol len o krom za Harrym a Severusom. V duchu zvažoval svoje rozhodnutie, vydať sa na túto výpravu. Chcel pomôcť, pravdaže chcel. Harry bol jeho krstný syn a okrem toho, stále cítil vinu kvôli tomu, že skoro zabil Severusa. Myslel si, že by tým chlapcovi spravil láskavosť, ale nevyznelo to tak. Harry sa vtedy poriadne nahneval a Sirius musel ustúpiť. Myšlienka na to, že pred rokmi Severus Snape takmer pomiloval Jamesa ho ešte stále prenasledovala v tých najhorších snoch, či skôr nočných morách. Keby nebol vtedy prišiel ... Kto vie, ako by sa to bolo všetko skončilo.

A teraz bol Snape Harryho manželom a on s tým nemohol nič robiť, iba sa naučiť žiť a prehltnúť to ako trpkú pravdu. Zdvihol hlavu a pozrel sa dopredu, oči upierajúc do Removho chrbta. Zo štvorice dávnych priateľov bol jediným, kto mu ešte ostal. Viazalo ho s ním silnejšie puto, než by bol priznal a pripustil. A to nesmel. Kvôli svojmu bratovi, kvôli sľubu, ktorý dal sám sebe ... Radšej obetuje vlastné šťastie, ako zradiť vlastného brata ... Samozrejme, Regulus o jeho citoch k Remusovi nič nevedel a ani to vedieť nepotreboval. Nechcel, aby sa trápil. To, že sa znenazdajky objavil na prahu rodného domu bol viac ako zázrak a Sirius nemohol mladšieho brata sklamať.

Chytil cípy svojho tmavomodrého šálu a obkrútil si ho okolo krku ešte raz. Mal šťastie, že bol taký dlhý. Teraz mu bolo vidno len oči a zvyšok tváre i ostatného tela mal pred mrazivým chladom spoľahlivo chránený ešte aj hrejivým kúzlom, presne tak ako ostatní.

Už skôr si všimol, že tu vládlo bezvetrie. V duchu ďakoval bohu, že dnes je taký pokojný a jasný deň. Lenže čosi mu inštinktívne našepkávalo, že to nie je len tak. Niečo viselo vo vzduchu. Obozretne sa díval okolo seba po zamrznutej prírode a bedlivo skúmal terén, pokrytý hrubou vrstvou snehu. Keby nemal na nohách snežnice, tak ako ostatní, zabáral by sa do závejov hlbšie ako po kolená.

Všimol si, že Severus spomaľuje tempo a napadlo mu, či sa naozaj cíti tak zle, ako už ráno pôsobil a vrhol krátky pohľad na Harryho. Zdalo sa, že i chlapec si to všimol. Zachytil stručnú otázku, keď sa Harry spytoval, či mu je dobre, i Snapovo strohé prikývnutie. No napriek tomu chytil Harry Snapa za ruku a on neprotestoval. Naopak, zovrel chlapcovu ruku s tichou vďačnosťou.

„Chvála Merlinovi za kúzla,“ pomyslel si Sirius, hľadiac na dvojicu pred sebou. Severus neniesol žiadnu záťaž, zato Harry sa napakoval poriadne, vlastne za nich oboch. Keby neexistovalo kúzlo zmenšenia a on by mal nosiť celú tú bagáž, ostal by trčať v záveji pri prvom kroku, zaborený doň azda až po to svoje vrabčie hniezdo na hlave.

Nevšimol si, že malý Kyrian sa neprestajne za ním otáča a o malú chvíľu bol pri ňom. Bez pýtania sa ho chytil za ruku a Sirius sa naňho zamračene pozrel.

„Nechcem, aby si išiel sám,“ vysvetlilo chlapča a spoza hrubého Hermioninho šálu ho ledva počul.

„Prečo nejdeš za Remusom? Aj on ide sám,“ zavrčal, no chlapcovu ruku nepustil. V tomto vyhrala jeho starostlivá povaha. Hoci sa tak občas nejavil.

„Lebo on ma poslal za tebou,“ prezradil mu. „Ale nevrav mu to. Nechcel, aby si to vedel,“ pošepkal mu tajnostkársky a vďaka šepotu ho naozaj ledva počul.

Sirius vrhol krátky pohľad pred seba a nečujne si vzdychol. Znova radšej zabodol zrak pod nohy a rozhodol sa dívať, kam ide a hlavne ... nemyslieť.

Nevedno kto z nich postrehol ako sa odrazu všetko zmenilo. K dosahu mosta mali podľa Rona ešte dobrú míľu, keď sa ozvalo dunivé hučanie. Všetci sa zvedavo obzerali okolo seba, ale nebolo vidieť pôvodcu toho neurčitého zvuku.

„Nič sa nedeje,“ zamrmlal Remus, „ide sa ďalej,“ pobádal ich a sám vykročil, no rovnako on ako i ostatní s prútikom pripraveným v ruke. Či už to bol zvuk lavíny, alebo nejakého zvieraťa ... bolo lepšie byť pripravení, ako ostať zaskočení.

Remus vstrebával mrazivý vzduch do pľúc plnými dúškami a snažil sa zachytiť svojimi dobre vycibrenými zmyslami čokoľvek, čo by ho upozornilo na niečo, alebo niekoho, kto dal o sebe vedieť tým hukotom. Nikdy v živote taký zvuk nepočul. Nikto z nich netušil, čo ich môže v týchto horách čakať. Snáď Hermiona, ktorý si o Nepále a Himalájach prečítala určite všetku dostupnú literatúru. Pozrel sa na hodinku. Bolo pol jedenástej. Už kráčali bez prestávky viac ako dve hodiny. Poslednú si spravili pred tým, ako chodník začal stúpať. Uvažoval, že ďalšiu pauzu by mohli mať o pol míle, skôr ako sa dostanú k mostu.

Znova sa zhlboka nadýchol a v momente keď jeho myseľ bleskovo rozanalyzovala, čo cíti, bol zvrhnutý do snehu za účasti revu, ktorý trhal ušné bubienky akousi obludou. Jediné, čo v tej chvíli vnímal bola rozďavená papuľa plná hrozivých tesákov, ohromné jantárové oči, ktoré naňho metali blesky, Hermionino jačanie a mužské pokriky.

26. kapitola

Chlpatá obluda

Znova sa zhlboka nadýchol a v momente, keď jeho myseľ bleskovo rozanalyzovala, čo cíti, bol zvrhnutý do snehu za účasti revu, ktorý trhal ušné bubienky akousi obludou. Jediné, čo v tej chvíli vnímal bola rozďavená papuľa plná hrozivých tesákov, ohromné jantárové oči, ktoré naňho metali blesky, Hermionino jačanie a mužské pokriky.

Nevnímal však z toho celkom nič. Vedel len to, že sa mu prútik, to sprosté, tenučké drievko, ktoré ho malo ochrániť, vyšmyklo z ruky práve v tej najnevhodnejšej chvíli. Ohyzdné tesáky, podobné tým jeho, keď sa menil za splnu na vlkolaka teraz ohrozovali nielen jeho, ale i ostatných. Obrovský vlčisko zavyl a na jeho vytie odpovedali iní.

„Svorka,“ napadlo Remusovi skrúšene, keď sa opatrne zbieral zo zeme, naťahujúc sa po svoj prútik, vzdialený sotva pár centimetrov od jeho ruky. Priam zreteľne počul dupot nôh, zrýchlený dych zvierat, cítil ich chuť po krvi a preklínal sa, prečo ich pach nezachytil skôr. Možno kvôli tomu hlúpemu bezvetriu ...

Hľadel na vlka s ostražitosťou, keď okolo neho krúžil a zazeral na ostatných. Remusa prekvapilo, prečo zaútočili na skupinu. Poväčšina vlkov sa skupinám ľudí zvykla vyhýbať a vedelo sa o nich, že sú tak trochu bojkovia. Lenže taká svorka vyhladovaných, krvilačných vlkov ... dokonca ich vzrastu ... Prebehol mu po chrbte mráz ...

„Remus,“ ozval sa opatrne Severus, keď sa za vlkom objavili jeho druhovia.

„Pre Merlina,“ vydýchla Hermiona. „Lupus arctoides,“ hlesla a užasnuto civela na zvieratá pred sebou. „Nemyslela som, že ich stretneme. Zvyčajne sa nezdržiavajúc v týchto končinách?“

„Fakt? Vari si tu už voľakedy bola?“ opýtal sa Ron síce šepky, ale z jeho slov zaznieval sarkazmus.

Zaškúlila naňho. „Nie, ale niečo som o nich čítala,“ odvrkla. Nedovolila si spustiť zrak z tých vrčiacich beštií viac ako na päť sekúnd.

„Nie je na čo čakať, priatelia. Zjavne ich morí hlad a my by sme im mali poslúžiť ako chutný obed. Tak do toho!“ vyzval ich Remus, keď pomaly cúval k skupinke.

Harry pohľadom opáčil, kde je Kyrian a keď ho zočil chráneného v kruhu ich skupinky, pokojne sa odvrátil rovnako ako Severus a začal páliť do vlkov všetky možné kúzla a kliatby s úmyslom zahnať ich, či v prípade nutnosti i zabiť.

Sedem obrovských, sivočiernych vlkov s jantárovými, sivými, či zelenými očami na nich zlovestne vrčalo, cerilo ostré tesáky a z papúľ im tiekli slinky. Ich huňaté kožuchy boli našuchorené, uši mali nastražené a zdalo sa, že im nemôže ujsť žiaden zvuk. Sirius odhadoval, že tie obludy môžu vážiť päťdesiat i viac kíl a napriek tomu sa nezabárali do snehu, čo by ich aspoň trochu znevýhodnilo. Svorka sa rozdelila a obkolesila ich. Keď prvý vlk, zdalo sa, že je vodcom svorky zaútočil, Remus ako prvý vypálil kúzlo a zrazil vlka v letku späť na zem. Vlk ani len nezakňučal od prekvapenia. Akoby to do jeho tela vlialo ďalšie odhodlanie, vzchopil sa a zaútočil znova. Presne tak, ako jeho druhovia. Siedmi, proti šiestym (Kyriana nerátajúc, keďže nemal prútik). Siriusovi sa ako prvému podarilo zneškodniť vlka, ktorý útočil naňho, keď ho omračujúcim kúzlom odhodil a vlk s tupým žuchnutím narazil o hrubý kmeň stromu hlavou. Zavyl od bolesti a zviezol sa nevládny na zem. Sirius sa rozhliadol okolo. Chlapča bolo v poriadku, no vydesenými očami sledovalo celú situáciu a on mal dojem, že má plač na krajíčku. Avšak nebolo času, upokojovať ho. Kým ostatní zápasili s obludami, všimol si, že na Remusa sú v prevahe. Chvíľu sa tomu čudoval. Zvieratá zvyčajne vycítili, že je iný ... týchto sa to však asi netýkalo. Hlad zrejme ich pudy a inštinkty prevýšil. Videl ako Severus v okamihu zasiahol svojho vlka do boku, z ktorého sa mu vyvalil prúd jasnočervenej krvi, ale neprestal útočiť. Stal sa ešte agresívnejší, ale jeho útok netrval dlho. Napokon ako prvý ušiel so stiahnutým chvostom späť do lesa. Ronovi sa podarilo svojho vlka zabiť a ten ostal ležať v snehu, do ktorého vsiakala jeho krv sotva dva metre od nich. Kým sa stihol obrátiť k Hermione a pomôcť jej, tá už spokojne sledovala útek svojho vlka.

Kým Severus sa pridal k Harrymu, Sirius sa postavil po boku Remusovi. Použil znova omračujúce kúzlo, no vlk sa mu akosi vyhol, alebo on mieril zle. Ale to by si nebol priznal. Proste chvíľková nepozornosť. No jeho ďalší pokus sa ukázal viac ako úspešný, keď zasiahol vlka, hneď tri krát po sebe, lebo ako sa zdalo, jedno omračujúce kúzlo naňho bolo málo. Vlk sa stiahol a zaštekal, potom sa tryskom vydal späť do lesa. Vodca svorky, ktorý si vzal na mušku Remusa tiež konečne ustúpil, ale stále zlostne vrčal. Otočil sa k lesu a rozhliadol sa po bojisku. Jeden z jeho druhov stále ležal omráčený pod vysokou jedľou a druhý bol mŕtvy. Otočil sa k lesu a vyzeralo to, že sa vracal sa k ostatným.

„Pre Merlina! My sme to prežili!“ vydýchol Ron a otočil sa k Hermione, ktorá sa celá roztriasla. Až teraz si dovolila ten prepych, kedy jej mohli povoliť nervy. Ron ju objal a chlácholil ako malé dievčatko, šepkajúc jej, aká bola skvelá a statočná, kým Harry so Severusom kľačali pri Kyrianovi a uisťovali sa, že to naňho nemalo rovnaký dopad ako na Hermionu. Ako zistili, chlapec bol síce trochu otrasený, ale nadšený. Nikdy predtým nevidel vlka.

„Takže to boli vlci?“ opýtal sa s úžasom a očami veľkými ako kolesá, div mu nevypadli z jamôk. Popritom stále škúlil na toho, ktorý ležal omráčený pod stromom.

„Nie tak celkom. Normálni vlci nebývajú taký ozrutný,“ informoval ho Severus. „Toto boli ako povedala Hermiona Lupinus arctoides. Vlci medvedí. Sú až dvakrát, zriedkakedy i trikrát väčší ako normálny vlci, preto dostali prívlastok a pomenovanie medvedí.“

„Nemôže sa prebrať?“ opýtal sa znepokojene, chytiac sa Severusovej ruky.

„Nemyslím. Omráčil ho predsa Sirius. Je mi tak trochu toho vlka ľúto,“ poznamenal uštipačne a dosť nahlas, aby ho spomínaný muž začul.

„Fakt vtipné, netopier,“ vrátil mu Sirius a otočil sa k Remusovi, ktorý stále nespúšťal pohľad z lesa, kam mali všetci namierené a kde zmizli tí vlci. „Deje sa niečo?“ opýtal sa ho tichšie.

„Nie, ja len ... mám pocit, že ich nevidíme posledný raz. Vrátia sa, cítim to,“ povedal stíšeným hlasom, no napriek tomu ho začuli všetci.

„Tak poďme. Dosť sme sa zdržali a pred nami je ešte hodný kus cesty,“ nabádal ich Harry a aj on zablúdil pohľadom k lesu uvažujúc nad tým, či je to bezpečné a či by radšej nemali počkať. Opýtal sa na názor i Remusa, ale ten pokrútil hlavou. Už pred chvíľou sa z neba začal znášať na zem sneh. Preto Remus trval na tom, aby pokračovali, kým vlčie stopy celkom neprekryje a tak budú vedieť, kde sú. Hoci by potom mohli pokojne k ich sledovaniu použiť kúzla. Nikto neprotestoval.

Cez les kráčali obozretne, neustále sa obzerajúc i pri najmenšom závane vetra, ktorý začal podúvať a spôsoboval šuchot mohutných konárov vysokých i nižších stromov a podivné zvuky, ktoré mohol vydávať len starý, hustý les, pôsobiaci desivo i tajomne zároveň. Remus bol teraz plne sústredený na svoju úlohu vodcu a ostražitejší ako predtým. Vlčie stopy o chvíľu zmizli z ich cesty. Oddelili sa a smerovali doprava, kde sa črtali v diaľke strmé skaly, so zasneženými vrcholkami. I tak však vedel, že ich skôr, či neskôr stretnú znova.

Prestávku mali pol hodiny. Počasie nebolo až také chladné, ale sneh začal padať hustejšie. Skoro si nedovideli na vlastné nosy. Cesta k mostu im netrvala dlho z posledného stanovišťa. Nie viac ako pol hodiny. Hoci Ronald hovoril, že táto trasa nie je taká náročná, museli zdolať i jeden strmý úsek cesty a nebolo to ľahké, pretože povrch snehu bol mierne zľadovatený a im sa na ňom v snežniciach šmýkalo. Keď však po náročnom výstupe prišla znova rovinka, oddýchol si najmä Severus, ktorý bol so silami na konci. Hoci sa snažil tváriť statočne a nedal na sebe nič znať, Harry na ňom zmenu pobadal a držal sa pri ňom ako kliešť, len aby mu bol nablízku, hoci musel oceniť manželovu snahu, neotravovať ho večnými otázkami ako sa má a či sa mu nepriťažilo, keď to bolo očividné.

„Vidím ho, vidím!“ zvolal nadšene Kyrian, ukazujúc prstom do diaľky pred seba. Vôbec mu neprekážalo, že i ostatní ho už dávno zbadali. „Je tam, pre nami! Ľadový most!“

Hermiona sa len uškrnula a Sirius prevrátil očami s poznámkou: „Je tam toho ...“

Všetci svorne zastali pred mostom a civeli pred seba, Kyrian i s otvorenými ústami.

„Fakt neviem, či sme sa nemali vybrať radšej tou druhou trasou,“ poznamenal odrazu Ron, ktorému sa ten jeho pôvodný nápad začal páčiť čím ďalej, tým menej.

„Ľadový most,“ poznamenal Harry. „Naozaj príznačné pomenovanie,“ precedil pomedzi zuby.

Ľadový most bol pre nich skutočne nepríjemným prekvapením. Všetci si mysleli, že sa jedná o pôvodný most, či už kamenný alebo drevený, ale pokrytý ľadom. Nikto z nich si ani len nepomyslel, že môže byť skutočne z ľadu.

„Ako cez neho prejdeme?“ opýtala sa Hermiona, ktorej to nebolo veru jedno.

„Myslím, že by sme to mali predsa skúsiť,“ navrhol opatrne Remus. „Zdá sa, že most vyzerá byť pevný a stabilný. Ako sami vidíte, je to kus hrubého ľadu a mal by vydržať našu váhu, ak pôjdeme postupne. Maximálne po dvoch,“ opravil sa, keď si spomenul na chlapca.

„Ja by som mohol aj preletieť,“ navrhol Severus zamyslene, neuvedomiac si, že vyslovil svoju myšlienku nahlas. Harry tomu bol však rád a okamžite jeho nápad zamietol.

„Zabudni na to! Si vyčerpaný a ja sa nepotrebujem pozerať, ako sa zrútiš kdesi uprostred cesty do tej priepasti!“ povedal neoblomne, čo Severusa zaskočilo, ale i pobavilo. Uškrnul sa a prikývol. Nebol si istý, či by v inom prípade súhlasil, ale naozaj bol vyčerpaný a zrejme to nebol jeho najlepší nápad.

„Dobre, pôjdem ako prvý,“ navrhol Sirius, ktorý stál pri moste najbližšie. „Ak most náhodou nevydrží ... nemám čo stratiť,“ povedal jednoducho a nevšimol si Remusov prenikavý pohľad sivých očí, ktorý vyžaroval bolesť. Lež Harry áno. Pevne dúfal, že sa to medzi týmito dvoma mužmi urovná, ale nevidel nijaké zlepšenie ...

Vykročil opatrne na most a krok po kroku postupoval po jeho dĺžke. Najhoršie na tom bolo to, že kým pri koncoch bol most pomerne hrubý, k svojmu stredu sa stenčoval. Nemal na šírku viac ako meter a hrúbku mu odhadoval na dobrých päťdesiat centimetrov. Kráčal pomaly, no čím viac sa blížil k jeho stredu, začínal cítiť jemné chvenie. Na chvíľku sa zastavil, ale hneď pokračoval vo svojej ceste, aby most zbytočne svojou váhou nezaťažoval. Len čo sa dostal cez jeho stred, dalo sa povedať, že bol za vodou, pretože znova sa dostal na jeho hrubšiu a istejšiu časť.

„Fajn, vidíte, nič sa nestalo,“ zavolal na ostatných. „Tak už poďte!“ vyzval ich a sledoval ako na most vykročila Hermiona, po nej Ron, Harry s Kyrianom, Severus a ako posledný mal ísť Remus.

Keď sa však odhodlal vystúpiť na most, chvatne sa otočil, cítiac za sebou nebezpečenstvo. Vlasy na temene sa mu zježili. Očakával útok, ktorý i prišiel.

„Remus!“ počul volanie z druhej strany, ale hlasy priateľov mu zanikli v ohlušujúcom vrčaní zvera. A hoci vypálil zo svojho prútika kliatbu okamžite, nezabránil tomu, aby naňho vlk neskočil a nezvalil ho do snehu. O chvíľu na to pocítil v ramene jeho ostré tesáky, ktoré sa doňho zaborili i cez vrstvy oblečenia a ovanul ho smradľavý, sladkastý dych zvieraťa. Remusovi sa vydralo z hrdla temné zavrčanie plné bolesti. Kým ostatní stihli čokoľvek urobiť, s vynaložením všetkých síl vytiahol spod vlkovho ťažkého, vrčiaceho tela ruka a namieril prútikom na jeho brucho. Vlk sa o chvíľu naňho zvalil celou svojou váhou a jemu vyrazilo dych a zatmelo sa mu pred očami.

„Do čerta!“ zašomral a myslel na rad ďalších nadávok, ktoré by použil, keď pocítil, ako ho ťarcha vlčieho tela opúšťa.

„Remus!“ zvolal známy hlas a on otvoril oči. Hľadeli naňho azúrovo modré oči, v ktorých sa zračili obavy.

S námahou vstal, zasyčiac, keď pocítil pálčivú bolesť v ramene. „Som ... som v poriadku,“ zamrmlal a snažil sa ignorovať ustaraný pohľad svojho najlepšieho priateľa. Priveľmi to bolelo a protichodné pocity, ktoré ho zasiahli s množstvom nevyslovených otázok, zostali zamknuté v hĺbke jeho mysle.

„To rozhodne nie si,“ oponoval mu Sirius pokojne a na chvíľu vstal, aby kúzlom skontroloval prítomnosť ďalších vlkov. Nenaďabil na nich. Teda kúzlo ich neobjavilo.

„Ako je na tom?“ zakričal z druhej strany Ron.

„Prežije to!“ odvetil sebaisto Sirius a pomohol priateľovi na nohy.

„Poď, zvládneme to. Prežili sme predsa aj horšie veci,“ pripomenul mu, ale Remus neodpovedal. Všetku svoju zvyšnú silu sústredil na to, aby prežili aj prechod mostom. A to spolu.

Kráčali rovnako pomaly a s rozvahou zvažovali každý svoj nasledujúci krok, no i tak nezabránili tomu, aby most hlasno neprotestoval. Z jeho spodku sa odlamovali cencúle dlhé i vyše tridsať centimetrov, alebo hrubé ako Kyrianova ruka. Most praskal a vydával zvuky, ktoré by sa nepáčili nikomu, kto po ňom prechádzal.

„Vieš, že neznášam výšky, však?“ prehovoril Remus, keď asi po stý raz privrel oči, snažiac sa odtrhnúť pohľad od tmavej priepasti pod nimi.

„Samozrejme, že to viem. Vravel som ti, aby si sa nedíval dolu,“ pokojne ho upozornil Sirius.

„Krúti sa mi hlava,“ zamrmlal Remus v tej najnevhodnejšej chvíli a Sirius ho podoprel ešte mocnejšie.

„Neopováž sa mi teraz skolabovať!“ varoval ho.

„To plece bolí ako šľak!“ zašomral, znova tlmene zasyčiac.

„Pozriem sa ti naň, sľubujem, ale najprv sa musíme dostať na druhú stranu toho sprostého mosta.“

Most znova zapraskal a Sirius vrhol krátky pohľad pod ich nohy. Zreteľne videl črtajúcu sa prasklinu, ktorá sa odrazu vynorila a nenáhlivo, no nebezpečne rozširovala.

„Ten most dlho nevydrží,“ oznámil Remus, čo bolo jasné samozrejme i jemu.

„Tak počúvaj, kamoško. Prežil som svojich potvorských rodičov, prežil som i ten všivavý oblúk a teraz i tie obludy. Jeden posratý most ma nedostane!“ zahundral a zrýchlil krok. Remus sa mu s námahou prispôsobil.

Znova sa ozvalo praskanie a Sirius na ten zvuk pootočil hlavu. Nemusel však, lebo Harry vydesene zvolal: „Sirius! Most sa láme!“

V tom momente doslova schmatol svojho priateľa a prebehol zvyšok trasy, kým ľad sa im doslova trieštil za pätami a jeho ťažké úlomky padali do tmavého prázdna priepasti. Obaja muži dopadli celkom vyčerpaní do snehu k ich nohám v poslednej chvíli. Z mosta ostal trčal asi meter dlhý ľadový výbežok na ich strane a sotva tri metre dlhý na druhej.

„Stihli ste to v poslednej chvíli,“ zamrmlal Harry, pomáhajúc Removi na nohy, kým sa Sirius oprašoval od snehu.

„Veru. Keď si predstavím, že ...“

„Tak si nepredstavuj, Hermiona,“ karhal ju mierne Harry. „Sme všetci v poriadku?“ opáčil a pozrel na Remusa.

„Nie tak celkom,“ priznal zranený muž. „Potrebujem ošetriť plece. Tá beštia si na mne skúšala svoje tesáky.“

Severusovi to len vyhovovalo. Len čo si vyložili znova batohy na chrbát, vydali sa na krátku cestu. Ron im pri kontrole mapy oznámil, že onedlho naďabia na rozľahlú čistinku, kde by si mohli rozložiť stany. Kráčali teda za ním, dúfajúc, že vie, kam ich vedie. Sirius kráčal po Removom boku, stále ho podopierajúc, avšak v úplnej tichosti. Teda až na chvíľu, kedy mu Rem tichúčko zašepkal do ucha: „Ďakujem.“