Wardenka

27. kapitola

Keď zaúraduje srdce

Sedel celkom pokojne na stoličke v časti stanu, ktorý tvoril spálňu. Nahú hruď jemne zarastenú svetlohnedými chĺpkami  mu zalievalo teplo sálajúce z kozuba, kde horel veselo si pukotajúci ohník. Avšak ešte viac, ako to ho hrial ... nie, vlastne pálil dotyk Siriusových rúk na nahej pokožke. Príjemný pocit, ktorý pri tom zažíval mu kazila len bolesť, ktorá vyvierala z rany po vlčích tesákoch, ktoré sa jeho priateľ snažil práve ošetriť.

„Nestratil si až tak veľa krvi,“ poznamenal, keď mu pomáhal vyzliecť sa. „Možno to zranenie nebude ani také zlé.“ Aspoň v to úprimne dúfal.

Siriusovi sa chveli ruky, keď ho zbavoval oblečenia, na ktorom boli jeho krvavé škvrny. Hoci sa usiloval zo všetkých síl nemyslieť na to, že Remus pred ním sedí polonahý a on sa ho bude beztrestne dotýkať, keď ho bude ošetrovať, túžil urobiť viac. Chcel ho zvaliť na posteľ, strhnúť z neho šaty a ... Zarazil sa a na čelo mu vystúpili drobné kropaje potu. Toľko sebaovládania by v sebe nemal ani nadržaný kôň, ako driemalo v tejto chvíli v ňom.

„Je to veľmi zlé?“ opýtal sa Remus, keď mu priateľ stiahol košeľu z pliec a odhalil jeho nepeknú ranu.

Sirius si musel najprv odkašľať, aby sa uistil, že jeho hlas nezakolísa a neprezradí neželané pocity. „Nevyzerá to vábne, ale som si istý, že Snape má na tele horšie rany.“ Ani sám nevedel, prečo do rozhovoru zaplietol Snapa. Ani sám netušil, ako v tej chvíli očervenel, kým sa znovu neupokojil.

„Ako to môžeš vedieť?“ vyzvedal Remus, nepúšťajúc sa načatej témy. Aspoň konečne o niečom hovorili.

„Veď vieš ... pri štýle jeho života a ... po mojej poslednej kliatbe, ktorú som na ňom vyskúšal som si tým celkom istý,“ povedal, avšak nebol za to na seba hrdý. Naťahovať sa so Snapom a dobiedzať doň bola jedna vec, prizabiť ho zas druhá a rozhodne nie príjemná. Naozaj nemal byť prečo na seba pyšný.

„Ach, aha,“ zamrmlal Remus a zastonal, keď sa Sirius dotkol uterákom namočeným vo vlažnej vode jeho rany.

„Prepáč,“ zahundral ospravedlňujúco Sirius a odtiahol ruku, aby opláchol uterák, vyžmýkal ho a doumýval jeho rameno.

„To nič,“ odvetil chrapľavo Remus. „Prežil som aj horšie.“

Sirius sa uškrnul, ale nepovedal nič.

„Vadilo by, keby som sa okúpal skôr, ako mi tú ranu doošetruješ?“ opýtal sa ho skusmo, naozaj to mysliac tak nevinne ako to vyznelo.

Sirius na chvíľu zaváhal, ale potom prikývol. „Pripravím ti kúpeľ, počkaj tu,“ poručil mu a Remus prikývol.

Pripraviť kúpeľ u nich znamenalo v tomto momente zobrať vedro, naplniť ho snehom, nechať roztopiť a primerane ohriať a takouto vodou naplniť kúpeľ. Bolo to v rámci šetrenia a úspory, keďže pitnú vodu používali tiež len zo zásoby zmenšených fliaš, ktoré zabrali celý jeden ruksak, ktorý so sebou vláčil zhodou okolností Ron. Avšak kvôli zmenšujúcemu a odľahčujúcemu kúzlu sa vonkoncom nemal na čo sťažovať.

Remus sedel vo vani a chvíľu nečinne odpočíval. Asi po pätnástich minútach sa začal drhnúť a umývať, lebo stále na sebe cítil odporný pach huňatého vlčieho kožucha a sladkastý závan, ktorým ho ovial z pysku. Pri tej spomienke sa mu rozochveli nervy. V zranenom pleci ho bolestivo šklblo a v tom si uvedomil, že si nemôže umyť chrbát. Uvažoval, čo spraviť, ale po vylúčení všetkých možností mu ostala len jediná.

„Sirius?“ opáčil.

„Deje sa niečo?“ ozvalo sa spoza dverí.

„Poď dnu,“ požiadal ho a sledoval, ako čiernovlasý muž prekročil prah so značnými rozpakmi, dívajúc sa všade možne, len nie naň. „Bol by si taký láskavý a umyl mi chrbát? S boľavou rukou mi to nejde,“ vysvetlil.

Sirius naňho chvíľu prekvapene civel a div mu z úst nevyskočilo: „Veď máš i druhú ruku!“ Napriek tomu sa prekonal a spravil, o čo ho priateľ požiadal. Rýchlym ťahom namočil vo vani špongiu, namydlil ju a šúchal mu chrbát. Lenže jeho ťahy zvláčneli, keď nevládal udržať pohľad od jeho širokých pliec, od hladkých oblín zadku, ktoré sa črtali pod vodou. Dokonca bol taký odvážny, že skĺzol pohľadom po jeho štíhlych, svalnatých nohách, k rukám, ktorými si Remus objímal kolená, opierajúc si o ne hlavu.

Ani nezbadal, kedy spustil ruku a ostal nečinne postávať vedľa vane, kým sa Remus lenivými ťahmi opláchol a bez hanby postavil, vykročiac z vane von. Sirius cúvol o dva kroky, ale to bolo všetko. Pozoroval prenikavým pohľadom každý jeden jeho pohyb a akoby mu vôbec nevadilo, že Remus pred ním stojí tak, ako ho Boh stvoril. Z hrdla sa mu vydral tichý ston, no Remove uši to postrehli, rovnako ako zbadali jeho zmenu. Namiesto toho, aby schmatol uterák a prikryl sa ním, podišiel k Siriusovi. Vzal jeho tvár do dlaní a pohliadol mu do očí, čakajúc na nejaký náznak protestu. Sirius sa ani nepohol. Díval sa mu do očí v napätom očakávaní ... Remusovi to celkom stačilo. Naklonil sa k nemu a pobozkal ho.

Sirius zaúpel. Len čo sa jeho úst dotkli priateľove pery, vedel, že je zle. Vlastne vedel to, len čo začul jeho volanie. Nikto mu nemusel vravieť, že len čo vojde do kúpeľne, jeho ovládanie skončí kdesi pošliapané v prachu. Keď vzal Remus jeho tvár do dlaní, keď ho ovanul jeho teplý dych ... mal dojem, že sa mu od šťastia rozskočí srdce. Bilo mu tak splašene, tak divoko, akoby sa práve rozhodlo spraviť osobný rekord, koľko úderov dokáže spraviť za minútu. Alebo za sekundu? Tu sa Siriusove myšlienky skončili a nahradili ich pocity, ktoré práve zažíval. Remove pery na svojich ... Jeho horúci jazyk, ktorý ho nútil pootvoriť ústa a len čo to spravil, skúmavé, maznavé pohyby jeho úst a jazyka v tých svojich. Nevedel, kedy sa jeho telo rozhodlo odpovedať, ale zrejme to spravilo okamžite, len čo k ho Remus objal a pobozkal.

Sirius mu bozk opätoval. V tej chvíli netúžil po ničom inom, len po tom, aby si ho mohol vychutnať čo najviac. Ich bozk bol nežný a nie divoký, ako si to nespočetne ráz predstavoval. Cítil Remusov maznavý dotyk na svojom jazyku, cítil ako ho láska a vťahuje do svojich úst ... Keď sa od seba na chvíľu odtrhli, aby nabrali dych, ich pohľady sa do seba roztúžene vpili ako atrament do snehobieleho papiera. Remus mu však nedal vydýchnuť nadlho, neriskujúc, že sa mu vyjasní omámená myseľ. Znova si privlastnil jeho ústa, zasievajúc ich drobnými bozkami. Užšiu vrchnú peru i plnšiu spodnú, kútiky jeho sladkých úst ... Zubami mu jemne zovrel a zaťahal za spodnú peru, za čo si vyslúžil jeho tiché zastonanie. Prikryl ústami jeho pery a vnoril sa do nich jazykom, vychutnávajúc si Siriusovu horúčosť a opojnosť. Kĺzal jazykom po jeho hladkých zuboch, vyzývajúc jeho jazyk k zmyselnému tancu a vábil ho do svojich úst, aby ho mohol preskúmať rovnako ...

„Remus? Sirius?“ ozvalo sa od predných dverí stanu a oni obaja od seba odskočili, akoby sa popálili. Remus s tichým hrešením siahol po ručníku, kým Sirius zmätený a červený v tvári vybehol z kúpeľne.

„Čo je Harry?“ pýtal sa už medzi dvermi a jeho kroky sa dunivo odrážali od podlahy.

„Len som chcel vedieť, ako je Remusovi,“ priznal sa mladý muž a Sirius mu v duchu ďakoval. A sebe nadával do idiotov. Netušil, ako by skončilo toto ich intermezzo. Už aj tak porušil sľub, ktorý si dal ...

„Celkom dobre,“ odvetil chvatne. „Rana nevyzerá tak zle, ako sa na prvý pohľad zdala.“

„A kde je?“ opáčil zvedavo Harry, nakúkajúc poza jeho chrbát do chodby. Neušlo mu, že sa Sirius správa akosi roztržito a čudne.

„Kúpal sa,“ vychrlil jeho krstný otec a pri predstave nahého Remusa, ktorého len pred necelou minútou zvieral v náručí, prsty vnáral do jeho hustých vlasoch, hladil jeho široký chrbát ... Očervenel ako rak. „Dáš si čaj?“ opýtal sa a ťahal chlapca do obývačky, aby dal Removi čas vyliezť z kúpeľne a obliecť sa aspoň z časti, kým mu konečne doošetruje ranu na pleci. Hoci nevedel, ako to zvládne.

***

Severus ležal v posteli vedľa Kyriana a čítal mu z knihy, ktorú mu požičala Hermiona, namiesto rozprávky na dobrú noc. Bol to zvláštny pocit. Hlavne ten, že mu na niekom záležalo, tak ako jemu ležalo na srdci Harryho a Kyrianovo šťastie. A pocit, ktorý sa mu oplácal v Harryho láskavej opatere bol sto ráz príjemnejší. Naozaj v to nikdy nedúfal. O tom, že bude mať raz niekoho prestal snívať vo chvíli, keď ho po tej nevydarenej noci James Potter celkom zavrhol. Bolo jedno šťastie, že ho nenazval úchylom. Severus vedel, že James miluje Lily, ale nemohol si pomôcť. Nechcel zas až tak veľa. Len jednu jedinú spoločnú noc.

A teraz? Dostal viac, akoby si bol kedy zaslúžil. Mal Harryho. Odhliadnuc od toho, že bol Jamesovým synom, on ho skutočne miloval a pri ňom dostal všetko to, čo Severus túžil kedysi dostať od jeho otca. Nemiloval však Harryho preto, že bol Jamesovou vernou kópiou. Nie. Možno sa podobali fyzicky a možno mal Harry schopnosť priťahovať problémy tak, ako kedysi jeho otec, povahovo bol skôr po matke. Bol nežný, citlivý, starostlivý, ale vedel byť i tvrdohlavý, neústupčivý, ak si za niečím stál a samozrejme – vášnivý. Veľmi vášnivý.

Severus sa pozrel na spiace dieťa a spokojne sa usmial. Hermiona kniha Dejín mágie by uspala azda aj Trolla. Vyteperil sa jeho postele a v tichosti opustil jeho izbu. Keď vošiel do spálne, našiel Harryho sedieť na posteli nad mapou, ktorú si vzal večer od Rona.

„Už spí?“ spýtavo k nemu zdvihol strapatú hlavu a Severus prikývol.

„Ako dudok,“ odvetil a začal si zamyslene rozopínať košeľu, keď k nemu odrazu pristúpil Harry.

„To je fajn,“ povedal potichu a vezmúc do ruky svoj prútik, bleskovo očaroval izbu tak, aby z nej neprenikol jediný zvuk.

Severus naňho spýtavo pozrel, zdvihnúc jedno obočie ako to mal vo zvyku a Harry k nemu pristúpil, pustiac sa do vysvetľovania, pričom mu odsunul ruky od radu gombíkov na lége košele a sám sa pustil do ich rozopínania. „Vravel si, že sa cítiš lepšie, či nie?“

„Iste,“ odvetil pokojne Severus, pozorujúc chlapcove prsty, ktoré odhaľovali s každým gombíkom viac jeho nahej hrude.

„Nemilovali sme sa celý týždeň,“ vysvetlil a zdvihol k nemu oči.

„Tak veľmi ma chceš?“ opýtal sa Severus zastretým hlasom a sledoval, ako chlapec prikývol. Sklonil k nemu hlavu a perami sa žiadostivo obtrel o jeho pootvorené ústa.

„Áno. Túžim po tebe, láska moja,“ zašepkal Harry prerývane, odvetiac priamo na jeho otázku.

„Túžiš po mojich bozkoch? Či dotykoch?“ provokoval ho Severus, ktorý si potrpel na predohru, či už slovnú, alebo fyzickú. Vedel, že jeho manžela vyburcuje dostatočne oboje.

Harry sa roztúžene uškrnul. Rád sa zapájal do ich hier, slovných výmen. „Po oboch,“ zaševelil a špičkou jazyka si navlhčil pery, pripraviac sa na bozk, ktorý očakával, ale ktorý stále nechodil. Severus ho naďalej len dráždil svojou blízkosťou, ale žiadnym dotykom.

„Po čom ešte túžiš?“ spýtal sa znova, cítiac ako sa Harry prstami zakvačil do cípov jeho košele a ťahal ho smerom k ich posteli.

„Chcem ťa v sebe cítiť ... hlboko v sebe,“ zachrapčal Harry vzrušene. Keď za sebou konečne ucítil posteľ, zvalil sa s úškrnom na matrac, stiahnuc Severusa so sebou. „Tak si ma konečne vezmi,“ zašepkal mu do ucha a Severus poslúchol.

S vyzliekaním sa neponáhľali. Dávali si načas. Každé novo-odhalené miesto svojej pokožky posypali množstvom bozkov. Nevynechali žiaden kúštiček svojich vzrušených tiel, ktoré sa vedno prepletali, túžiac po vzájomných dotykoch a láskaní. Z ich hrdiel sa ozývali vzrušené stony a tiché vyznania lásky, keď sa maznali, keď zasypávali svoje telá bozkami, keď nechávali svoje pery a jazyky mapovať svoje zadychčané, roztúžené údy ... A najväčšie potešenie nachádzali práve v chuti potešiť toho druhého, dopriať mu slasť, ktorá ho vynesie do výšok v náručí opojnej eufórie ich spojených tiel.

***

Zatiaľ, čo sa oni milovali krytý spoľahlivým kúzlom, v stane stojacom oproti sa stále svietilo. Drobné, mihotavé svetlo vrhalo na steny stanu tiene a vietor, ktorý na stan dorážal ako zmyslov zbavený sa ho márne snažil uhasiť.

Remus sa zobudil uprostred noci na to, ako sa Sirius nepokojne prevaľuje na posteli. A kým jeho priateľ vstal, zlostne odkopnúc prikrývky, on sa tváril, že spí. Nastražil uši a počúval, ako chvíľu chodí hore a dolu po izbe a premeriava ju ráznymi krokmi. Počul ako tlmene zahrešil, otvoril dvierka na jednej zo skriniek a predpokladal, že si odtiaľ vybral pohárik. Počul zavŕzgať dvierka druhej skrinky a nastalo ticho. Predpokladal, že sa Sirius potúžil nejakou pálenkou, ktoré tam mal v zásobe. Do spálne sa vrátil asi o desať minút neskôr a Remus spod privretých viečok videl, že ostal sedieť na posteli. Hoci bola tma, cítil na sebe jeho uprený pohľad. Vedel, čo spôsobilo túto jeho „nespavosť.“ Ich bozk. Neočakávaný, vášnivý a krajší, ako si pamätal.

„Sirius?“ ozval sa mäkko. „Chceš sa pozhovárať?“

Jeho priateľ bol však ticho. Remus napokon prekvapene otvoril oči, keď videl ako jeho priateľ vstáva zo svojej postele a kráča k nemu.

„Nechcem sa zhovárať,“ odvetil ospalo. „Posuň sa,“ prikázal mu a keď sa Remus nepohol, štuchol doň jemne rukou.

Remus sa konečne odtiahol a neisto odtiahol prikrývku. „Ja ... si si istý?“

„Nie. Nie som si istý ničím,“ odvetil Sirius, keď si k nemu líhal. „Môj brat ťa miluje,“ hovoril, no zdalo sa, že skôr si vyratúva dôvody, pre ktoré by nemal robiť to, čo práve spravil. „A ja som si sľúbil, že sa ... že ...“ Hlas sa mu zadrhol. Uložil sa vedľa Remusa a zadíval sa do jeho tváre.

„Rozišli sme sa. To predsa vieš. Nikdy som ho nemiloval. Nikdy ho nebudem schopný milovať,“ šepkal Remus.

Sirius dýchal sťažka a namáhavo. Vedel, že teraz bolo na ňom, aby urobil prvý krok. Sprvu si myslel, že mu bude stačiť len tak vedľa Remusa ležať, ale ... „Pobozkaj ma,“ požiadal ho zastretým hlasom. „Ak je pravda všetko to, čo si mi kedy vravel, tak to proste ur ...“

Nedokončil. Remus sa naňho vrhol s dravosťou polárneho medveďa. Zatlačil ho do perín a zamkol jeho pery v náruživom bozku, snažiac sa mu už aj takto povedať o mocnej túžbe, ktorá vyvierala z jeho nekonečnej hĺbky duše.

„Remus,“ začul Siriusovo zachrapčanie a ucítil na chrbte jeho ruky, keď ho priľahol a pohodlne sa uhniezdil medzi jeho roztiahnutými nohami, cítiac na stehne jeho vzrušenie.

„Milujem ťa, Sirius, len teba ... vždy som ťa miloval,“ zašepkal mu nežne hladiac jeho tvár, kým ich pery znova nesplynuli v lačnom, vášnivom bozku.

28. kapitola

Na rázcestí

Prešlo sedem dní od vtedy, ako sa rozhodli konečne vydať na túto cestu plnú neznámeho nebezpečenstva a ako tajne dúfali i nejakého dobrodružstva. Sedem členov ich skupiny i teraz kráčalo hustým lesom. Na ich uzimených tvárach sa javili prvé známky únavy, ale oni sa napriek tomu nevzdávali a s nádejou v srdciach kráčali za svojim cieľom, hľadajúc zázračný prameň Šangri-la. Prameň, ktorý ako dúfali pomôže Severusovi poraziť zvyšky hadieho jedu, ktorý ostal kolovať v jeho žilách a kvôli ktorému sa mal predčasne ukončiť jeho život. Ale aj Remus Lupin dúfal vo svoju šancu. Šancu na pokojný a plnohodnotný život, ktorý si v svojej prekliatej vlkolačej podobe nemohol vychutnávať od svojich piatich rokov. Dúfal však nielen kvôli sebe, ale i kvôli Siriusovi, ktorého miloval z celého srdca.

Vonku podúval mrazivý vietor, ktorý na nich z vrcholkov stromov a ich hustých vetiev husto obrastených zeleným ihličím zdúval nánosy snehu, ktoré sa na nich držali od posledného sneženia. Skupinka kráčala teraz v tichosti. Boli unavení a každý z nich v duchu odratúval kroky ostávajúce do ďalšej zastávky. Bolo ešte len pol štvrtej, no na krajinu už padal súmrak. Nebolo sa čomu vlastne diviť v tomto zimnom, decembrovom období.

Harry sa obzrel ponad plece a pohľadom rýchlo prebehol po ostatných. Okrem toho, že bol sám unavený a najradšej by sa po tej túre a brodení snehom zavŕtal pod teplú perinu, alebo si doprial horúci kúpeľ, pobadal únavu i na ostatných. Sám Severus dýchal čoraz namáhavejšie a na čele sa mu robili drobné kropaje potu. Harry sa ho na nič nepýtal. Nechcel ho vyčerpávať zbytočným rozhovorom. Aj Kyrianovi padali od únavy viečka a ako sa priznal, škvŕkalo mu v žalúdku. Ron držal Hermionu za ruku a spolu napredovali v súdržnej tichosti, hoci si občas vymenili ustaraný pohľad. Harry vrhol pohľad i na krstného otca. Zamával mu, že sú aj s Remom v poriadku a on sa spokojne odvrátil. Vedel, že sa medzi nimi niečo zmenilo. Znova sa celkom normálne zhovárali, jeden druhého si doberali a smiali sa na vtipných poznámkach. Harry si dokonca všimol ich kradmé, no veľavravné pohľady, letmé dotyky a tajnostkárske úsmevy, ktoré skúsenému oku mohli veľa napovedať. Bol rád, že sa konečne uzmierili a možno dokonca viac ...

„Prečo sa usmievaš? Ty nie si unavený?“ opýtal sa vyčerpaným hlasom Severus, keď naňho vrhol začudovaný pohľad. Kráčali v čele skupiny, každý držiac za ruku Kyriana, ktorý cupital medzi nimi a fučal ako parný valec. Pri Severusovej otázke mierenej Harrymu sa pozrel do jeho tváre a zamračil sa, pretože nerozumel tomu, prečo sa Harry usmieva, keď on je celkom zmorený.

„Večer ti poviem,“ odbil ho zamyslene Harry, lebo nechcel rozoberať svoje domnienky tu a teraz, keď by ho mohli ostatní počuť. A ak by to náhodou nebola pravda, nechcel, aby si to niekto vyložil zle.

„Kedy tam už budeme?“ opýtal sa netrpezlivým hlasom Kyrian. Bolo len otázkou času, kedy ho prejde trpezlivosť a začne ich bombardovať podobnými otázkami.

„Nemalo by to trvať dlho,“ ozval sa Harry a poobzeral sa okolo seba. Všimol si, že hustý les nie a nie rednúť, ale to ho ani veľmi netrápilo. Dnešnú noc sa mali utáboriť priamo v lese. Avšak kým ešte bolo ako tak vidno, chceli napredovať.

Ron odhadoval, že k Severnej bráne by mali dôjsť niekedy zajtra okolo obeda. Samozrejme rátal s tým, že údaje na mape nie sú presné, ale sú aspoň približné. Severná brána bolo ďalšie miesto vyznačené na mape, ktoré potrebovali dosiahnuť. Malá čiarkovaná, kľukatá čiara nakreslená zeleným atramentom naznačovala prechod cez bránu. Táto brána ležala v starom vysokohorskom kláštore tibetských druidov, prezývaných i Snežní muži. Aspoň toľko i o tom prezradila pri raňajkách Hermiona, keď sa ako každé ráno zohýňali nad starou mapou a študovali a rozoberali úseky i možnosti cesty.

O necelú polhodinku sa Harry otočil a zamával ostatným, aby im naznačil, že sa utáboria. V kruhu okolo stromov sa rýchlo rozložili tri stany a z ich komínov (pre muklov neviditeľných) sa začala k nebu vznášať para z kozubov i z kuchyne, keď si pripravovali olovrant.

Len čo sa Kyrian najedol, okamžite zaľahol do postele a zaspal tak tvrdo, že by ho nezobudilo ani obrie grgnutie. Keď Harry upratal riad, pobral sa k unavenému Severusovi, aby ho skontroloval. Jeho manžel sedel v hojdacom kresle, tmavé vlasy mal o niečo dlhšie, no jeho tvár bola na rozdiel od Siriusovej pekne oholená. Mal na sebe hrubý, pletený sivý sveter a čierne kordové nohavice. Jeho prútik pokojne odpočíval na stolíku vedľa jeho pravice. Keď Harry vošiel dnu, lenivo otvoril oči a usmial sa naňho.

„Si veľmi unavený?“ staral sa čiernovlasý mladík, keď si sadol oproti nemu do kresla a v predklone sa natiahol po jeho ruke, ktorá si pokojne hovela na opierke, aby ju mohol vziať do dlaní.

„Ak prikývnem, odmietneš sa so mnou v noci milovať?“ odvetil protiotázkou a nasadil na tvári výraz, pre ktorý ho Harry miloval ešte viac ako bolo možné. Zmes obáv, neistoty a lásky sálala z každej bunky jeho tela.

Harry sa prosto musel zasmiať. Stisol mu jemne ruku a palcom hladil krúživými pohybmi jej chrbát. „Pravdepodobne áno,“ prisvedčil, hoci neochotne. Úsmev mu neschádzal z tváre.

„Potom som nič nepovedal,“ riekol odhodlane Severus a v jeho gagátových očiach šibalsky zaiskrilo.

„To ti veľmi nepomôže, pretože viem, že klameš,“ dodal nekompromisne Harry. „Sľúbil som, že sa o teba ako o svojho manžela budem starať, v zdraví i chorobe ...“ pripomenul mu ich posvätený sľub, keď vstupovali do manželského zväzku.

„Prekliata chrabromilská česť a zodpovednosť,“ zašomral si Severus popod nos nadurdene.

Harry sa tentoraz už naozaj neubránil smiechu nad jeho bezmocnosťou, za čo ho jeho manžel spražil zlostným pohľadom. „Tak dobre,“ podvolil sa napokon. „Nebudeme sa milovať, ale môžeme sa maznať,“ navrhol Harry a s radosťou sledoval ako Severusovi myklo potešene kútikmi úst.

„Vždy lepšie ako nič,“ zahundral a konečne zmenil tému ich rozhovoru. „Povieš mi konečne, prečo si sa počas cesty ceril v úsmeve ako blázon?“

„Kvôli Siriusovi,“ odvetil prosto Harry.

„A?“ znela jeho krátka odpoveď a rovnako aj nabádanie k vysvetleniu.

„Viem, že si si všimol, že sa medzi nimi niečo zmenilo. Nie si slepý a si vnímavejší ako ja, to nemôžeš poprieť,“ povedal Harry a Severus nedbalo mykol ramenami. Aspoň to nepoprel a nehašteril sa s ním o tom, že to nie je pravda. „Sám si sa minule pýtal, prečo neprišli na raňajky. A rovnako si si všimol, že vynechali i obed a minule i večeru. A tiež si videl tie ich vzájomné pohľady. Osobne si myslím, že keby tu bola namiesto toho snehu slama, zhoríme vedno s nimi, tak medzi nimi iskrilo.“ Vyslovil konečne svoju domnienku o pokročení v ich vzťahu.

„Proste si mi tou omáčkou chcel povedať, že Remus a Sirius spolu spávajú?“ opýtal sa ho priamo a Harry prikývol.

„Viac než to. Viem, že Remus môjho krstého otca miluje. Otázkou ostávalo, či aj on jeho. Ale to je zrejme už viac ako jasné.“

„To je,“ zahundral Severus. „Nepovedal som ti to, ale minulú noc vyvádzali tak hlasno, že ...“ zasekol sa, keď naňho Harry vyvalil oči. „Zrejme zabudli na niečo také obyčajné, ako je tíšiace kúzlo. Musel som kvôli nim vstať z postele a napraviť to.“

Harry sa zazubil. „Och, to že si urobil?“

„Samozrejme. A ráno som obom čistil žalúdky kvôli ich nedbanlivosti. Dovtedy som nevedel, že sa tvoj krstný otec vie aj hanbiť.“

„Severus!“ zvolal Harry prekvapene, no nemohol zastaviť úsmev, ktorý sa mu rozlieval po tvári. Zdalo sa, že teraz vychádzajú celkom dobre, čo ho nesmierne tešilo.

„No čo?“ ohradil sa. „Určite pobudili tým hlukom celý les, nie len mňa.“

„Mňa nie,“ odvetil pokojne mladík a uškrnul sa.

„Lebo ty vždy zaspíš po milovaní ako drevo,“ odvetil provokačne Severus.

„Len preto, lebo si taký náročný milenec,“ vrátil mu Harry a naklonil sa k nemu, aby si ukradol krátky bozk.

„Vadí ti to?“ opýtal sa znepokojene Severus a rukami zovrel jeho tvár, pridržiavajúc si ju na dosah svojich pier.

„Nie,“ zašepkal Harry so žiariacimi očami, v ktorých sa črtalo vzrastajúce vzrušenie. „Naplno si to vychutnávam,“ priznal a keď si Severus spokojne vydýchol, pritiahol si ho bližšie, uzamknúc jeho sladké, plné pery v náruživom bozku.

***

Ráno ich privítalo nevídane pekné počasie, aké posledné tri dni skutočne nezažili. Ron s Hermionou viedli ich skupinu, kým nezastali na rázcestí. Cesta v lese nebola vyšliapaná a všade boli hory snehu. Kde tu sa vytvorili i snehové záveje, kde bol sneh hlbší ako obyčajne, kvôli nánosom neposedného mrazivého vetra, ktorý posledné noci veselo podúval.

„Toto nie je jednoznačné,“ zamrmlal Ron, hľadiac do mapy.

„Prečo?“ spýtala sa Hermiona a nazrela do starého pergamenu ponad jeho plece.

„Pretože tu nič nie je. Žiadna poznámka, žiadny záznam o dvoch cestách, ani návod, ktorou sa vydať.“

„Čo keby sme sa pustili tou vpravo?“ spýtal sa Harry a aj on hľadel zadumane do mapy, no rovnako ako jeho najlepší kamarát z nej nič nemohol vyčítať.

Odrazu čosi zahučalo. Znelo to podobne ako rev divého zvieraťa, alebo niekoľko ráz znásobený rev človeka. Bolo to čudné.

„Vedel som, že to neboli tí vlci,“ ozval sa zadumane Remus a snažil sa rozpoznať, odkiaľ ten zvuk vyšiel. Natočil hlavu doprava, lebo sa mu zazdalo, že to prichádza práve odtiaľ. Rev sa zopakoval a on prikývol hlavou. „Ide to zľava, nie sprava, ako som si myslel. Mali by sme sa teda vydať práve opačne, aby sme sa vyhli tej veci, ktorá vydáva ten zvuk,“ navrhol.

„Aj ja si to myslím,“ prikývol okamžite Sirius, ktorému sa pri tom zvuku ježili vlasy na hlave.

„Black, tvoj názor je relevantný,“ uzemnil ho Severus s veľavravným úsmevom na tvári a preskočil pohľadom na Rema, ktorý sa len spokojne usmieval a zdalo sa, že ho nič nemôže rozhodiť, zatiaľ čo sa Sirius znova výdatne začervenal a stíchol venujúc Snapovi škaredý pohľad.

Harry pozrel do mapy a znova na dve cesty, vedúce opačnými smermi. Jedna viedla okolo skalnej steny, ktorý vystupovala zo zeme do výšky azda piatich metrov a druhá znova mierila len cez les a vyzerala rovnako nezáživne ako dá, po ktorej kráčali dosiaľ. Ten neznámy rev ho nevedno prečo lákal. Sľuboval zmes akéhosi nebezpečenstva a dobrodružstva a to mu chýbalo. Hoci pri pomyslení na vlkov veľkosti medveďa mu predsa len nabiehala husia koža. Zvlášť, keď si v mysli vybavil obraz vlka zvierajúceho v svojej tlame plnej ostrých tesákov Remusa.

„Kde je Kyrian?“ ozvala sa Hermiona a Harry precitol, zabodnúc oči do jej horúčkovitého pohľadu, keď ním prečesávala bezprostredné i širšie okolie.

„Do paroma!“ vyštekol Severus, obracajúc sa a hľadajúc svojho synovca. „Kyrian!“ zvolal, ale nedostal žiadnu odpoveď.

„Jeho stopy!“ vyhŕkol Ron spolu s Remusom, keď si obaja v jednej chvíli všimli, kam sa uberali.

„Do šľaka!“ zanadával Sirius. „Veď ten sa rozbehol priamo k tomu ...“ stíchol, pretože ani len nevedel pomenovať to nebezpečenstvo, ktoré tam kdesi mohlo na chlapca číhať.

„A je rozhodnuté,“ vydýchol zamračene Ron, skladajúc si mapu do vrecka. „Ide sa vľavo.“

Pridali do kroku. Harry chytil Severusa za ruku. „Neboj sa oňho, nájdeme ho. Nemohol predsa zájsť ďaleko.“

„Len aby, Harry. Ak sa mu niečo stane, nikdy si to neodpustím,“ pošepol, ani naňho nepozrúc. Pohľad upieral na cestu, kde sa v snehu beleli neveľké detské stopy od malých snežníc.

************************************************************************

 (Na obrázku je Vrbické pleso)