Wardenka

3. kapitola

Návrat strateného

Severus ležal na posteli a nechal liečiteľku, aby ho v ten deň už tretí raz vyšetrila. Síce sa vyhovárala na pokyny ošetrovateľa, ktorý mu tak ochotne naservíroval ten hadí protijed, ale on mal silné podozrenie, že to robí iba z prehnanej starostlivosti. Keď s tým skončila, netvárila sa práve nadšene a nariadila mu užiť pár elixírov. Poslúchol, ale len preto, že mu iné ani neostávalo.

„Severus, ja si myslím, že by to mal vedieť!“ hlesla konečne prehovoriac, po chvíli ticha, ktorá sa jemu zdala taká nekonečná.

„Ja si to však nemyslím,“ odvetil pokojne a načiahol sa po akejsi rozčítanej knihe.

„Je to predsa váš snúbenec! Mal by to ...“ ani nestihla dokončiť, keď jej skočil do reči.

„To rozhodne nemal!“ odvrkol rázne. „Okrem toho, som si istý, že keď si to zváži, dospeje k rovnakému presvedčeniu.“

„Harry nie je hlúpy! A ani bezcitný! Je čestný a spravodlivý a hlavne má dobrá srdce!“ oduševnene sa ho zastala. „A od vás to nie je správne!“

Severus zdvihol pohľad od knihy a zadíval sa na starnúcu ošetrovateľku. Po tvári sa jej kotúľali slzy, ale ani raz nevzlykla.

„Poppy,“ oslovil ju láskavo, unavený z jej tirády, čo naňho spustila, „viem, to. Nikto ho nepozná lepšie ako ja. Robím to kvôli nemu. Načo Harryho zaťažovať tým, že liečba sa nevydarila, a že mi ostáva pár mesiacov, alebo pri najlepšom rok života?“

Poppy bezmocne rozhodila rukami sadnúc si na najbližšiu stoličku a uslzenú tvár si schovala do dlaní.

„Musel som to spraviť. Nezaslúži si viac trpieť. A kvôli mne už vôbec nie,“ dodal nečujne. Stíchol, keď si Poppy nahlas vysmrkala nos.

„Poppy?“ oslovil ju znova, snažiac sa krotiť svoju zlú náladu. „Sľúbte mi, že mu to nepoviete.“

Práve v tej chvíli sa však otvorili dvere na ošetrovni a dnu vstúpil najmenej očakávaný hosť.

„Počul som dobre? Život ti visí na vlásku?“ spýtal sa zjavne potešený touto správou a vôbec sa nesnažil skryť úsmev na tvári.

Severus zaúpel. „A vraj chrabromilčan! Odkedy tí počúvajú za dverami?“ venoval mu jeden zo svojich nenávistných pohľadov, ktoré si schovával už od nepamäti v špeciálnej zásuvke „pre dvoch kreténov,“ kde Sirius patril spolu s Harryho otcom.

„Zabúdaš na moje slizolinské gény,“ odvetil pobavene Sirius a prešiel miestnosťou, nevšímajúc si nahnevaný pohľad ošetrovateľky.

„Pán Black!“ osopila sa naň napokon. „Už je dávno po návštevných hodinách! Okrem toho, očividne tu nie ste vítaný!“

„To predsa viem, ale sľubujem, že sa nezdržím viac ako päť minút. Len čo mu poďakujem,“ odvetil spokojne.

„Ak na seba vytiahnete prútiky, nebudem za seba ručiť!“ upozornila ich a opustila miestnosť.

Severus si svojho soka ostražito premeral od hlavy po päty. „Chceš mi poďakovať?“ opýtal sa Severus, pretože si myslel, že ide o nejaký trik. Aj preto sa načiahol za prútikom, celkom nenápadne.

„Áno, hoci by som si ja sám nikdy ani len nepomyslel, že sa raz také čosi prihodí,“ uznal.

„Tak teda?“ Severusovo obočie vyletelo dohora, keď naň hodil zvedavý pohľad.

„Tak teda,“ zopakoval po ňom Sirius, „ďakujem.“

Severus stále nechápal dôvod tej vďaky.

„Za Harryho,“ vysvetlil konečne neželaný hosť. „A zato, že chceš ten ... sľub zrušiť.“

„Už som si myslel, že mi poďakuješ preto, lebo umieram,“ nadhodil Severus, ale nebol ďaleko od pravdy ani teraz.

„No, veď aj preto som ti vďačný!“ vyhŕkol Sirius uvedomiac si, že skoro zabudol na to hlavné. „Ušetril si mi prácu. Teraz mi je tá bonboniéra vlastne už na nič,“ mykol bezstarostne plecami.

„Otrávená?“ Severusovo obočie vyletelo spýtavo nahor.

„Hej, nebolo to nič také náročné ako som si myslel.“

„Pri tvojej zručnosti a šikovnosti dosť pochybujem,“ zahundral Snape. „Ak je to všetko, čo si chcel, mal by si ísť.“

„Veru by som mal,“ prisvedčil a zvážnel. Už chcel odísť, keď si to v poslednej chvíli rozmyslel. Otočil sa k nemu a skúmavo naň pozrel. „Vieš, je to ťažké pripustiť, ale Dumbledore mal asi predsa len pravdu.“ Viac nepovedal. Nevysvetlil to a Severus na to vlastne ani nebol zvedavý. Bol rád, že ten človek opustil túto miestnosť.

Severus si chvíľu čítal, aby si skrátil dlhú chvíľu. Netušil, že zaspal s okuliarmi na očiach a knihou v rukách, tak ako netušil, že Harry za ním v ten večer ešte prišiel, zložil mu okuliare a odložil roztvorenú knihu na stolík. Zhasol nočnú lampu a sadol si do kresla, ktoré si znova vyčaroval. Len tam tak sedel a uvažoval, čo bude zajtra, keď sa jeho snúbenec prebudí a dozvie sa, čo za prekvapenie mu prichystal.

Keď Severus ráno unavene a ešte ospalo otvoril oči, nemohol uveriť tomu, čo pred sebou vidí. Harry spal schúlený v kresle pri jeho posteli miesto toho, aby si ľahol na vedľajšiu posteľ. Nechápal, čo tým ten chlapec sleduje, ale nezobudil ho. Namiesto toho ho iba pozoroval. Nerušene a beztrestne. Lenže on to akoby cítil. Rozospato a zívajúc sa prebral, šúchajúc si boľavý krk.

„Dobré ráno,“ pozdravil ho s úsmevom, pri ktorom Severusovi zastával dych. „Je ti lepšie? Nepotrebuješ niečo?“ zahrnul ho otázkami a jeho toľká starostlivosť popudila. Možno preto, že tak veľmi sa oňho neobávala ani vlastná matka. Kto vie ...

„Nie, nepotrebujem nič,“ odvetil zamyslene a uvažoval, aké by to bolo budiť sa každé ráno v jeho spoločnosti. A hoci nechcel pokaziť túto chvíľu, jednoducho inak nemohol. „Predpokladám, že si môj návrh rozumne zvážil, však?“

Harry si vzdychol. A hoci sa snažil tváriť vážne, kútikmi úst mu pošklbávalo. „Iste. Zvážil. Veľmi rozumne,“ odvetil úsečne.

„Ach tak,“ hlesol Severus a z jeho hlasu zaznievalo sklamanie. Ale nemal by byť sklamaný, veď toto presne chcel, či nie?

„Merlin, prečo mám teda pocit, že to neznesiem?!“ privrel oči a sťažka vydýchol. Zdalo sa, že to nezvláda tak, akoby si predstavoval. Ale to isto prejde, pozbiera sa, zabudne ... Musí zabudnúť, že kedysi čo i len cítil niečo také krásne k tomuto mladíkovi ... niečo krásne a zakázané ... Vedel predsa, že mu to nemôže vyjsť. Tak ako mu nikdy nič dobré v živote nevyšlo. Tak prečo si myslel, že teraz to bude iné?

„Mimochodom, zhováral som sa s madam Pomfreyovou,“ pretrhol Harry niť jeho myšlienok. „Zajtra sa teda presťahujeme, keďže si už v poriadku.“

„Presťahujeme? Čo? Kam?!“ Severus naň vyvalil oči. Odrazu si pripadal ako hlupák. Vari sa práve nedohodli na zrušení sľubu? Tak o akom to sťahovaní ten blázon melie?

„A toto si už videl? Mal by si, ja som s nimi spokojný,“ hovoril zaujato a vytiahol odkiaľsi Denného proroka, Čarodejku, Sršňa a ešte zopár časopisov. „Spoločenská rubrika,“ povedal, keď vstával, zberajúc sa na odchod.

„Harry?“ volal naňho, ale on si veselo pohvizdujúc vykračoval ďalej. „Potter! Okamžite sa vráť!“ lenže Harrym to ani nehlo. Už chcel vstať a rozbehnúť sa za ním, keď Harry naňho namieril prútikom, švihol ním a jeho celkom jemne niečo postrčilo späť do perín.

„Hodiny oklumencie predsa len neboli zbytočné,“ zašomral si Harry víťazoslávne a zmizol za dverami, zanechajúc tam Severusa celkom zmäteného.

Keď sa trochu pozbieral, priam horúčkovito nalistoval spoločenskú rubriku v Dennom prorokovi, cítiac v kostiach nejakú neplechu. A nemýlil sa. Od prekvapenia vytreštil oči nad kolonkou „Svadobné oznámenia.“

„Pán Harry J. Potter a pán Severus Snape si vám dovoľujú oznámiť, že dňa 17. Júla o 18.00 hodine uzavrú manželstvo v súkromnej kaplnke sv. Alžbety v Rokville,“ čítal nahlas. Pod týmto oznamom bolo interview s Harrym, kde sa vyjasnili všetky zvedavé otázky okolo ich vzťahu. Na konci bol dokonca i rozhovor s novozvoleným ministrom mágie Kingsleym Shackleboltom.

„Ministerstvo sa môže pochváliť prvým svadobným darom pre túto ctenú a váženú dvojicu. Darovali sme im sídlo, ktoré kedysi patrilo rodine Prewettovcov. A Harry ako posledný príbuzný naň má právoplatný nárok. Ministerstvo ho opravilo a zveľadilo na vlastné náklady.“

Severus sa zháčil. „Takže toto tým myslel? Ten chlapec sa vari celkom pomiatol!“

Zbežne si pozrel i oznamy v ostatných časopisoch, ktoré mu Harry priniesol. Bolo tam to isté. Severus tomu nerozumel. Žeby bol z Harryho nadobudol nesprávny dojem? Harry teda naozaj nesúhlasí so zrušením sľubu?

„Prečo?“ šepol hľadiac na všetky tie oznamy v poroztváraných časopisoch. „Čo také som spravil, že som si zaslúžil jeho? Alebo ... alebo to všetko robí z ľútosti?“
Zamyslel sa nad tým a chvíľu zvažoval všetky možnosti. Poppy viaže lekárske tajomstvo, takže mu nič prezradiť nemohla. Ale Siriusa nie. Len oni dvaja vedia o jeho skutočnom stave. Napokon musel uznať, že Sirius by to tiež nebol schopný spraviť, lebo tým by riskoval, že sa jeho krstňa k Severusovi pripúta práve z ľútosti. A to by on určite nedopustil.

„Tak dobre, Potter,“ zamrmlal si popod nos. „Na teraz si vyhral.“ Na krátky okamih jeho bledú tvár rozžiaril jemný úsmev. Musel uznať, že ten chlapec mal odvahu. A to ako naňho použil to kúzlo na záver, to bolo jedinečné a nemalo chybu. Ó, Merlin, ako ho len miloval ...

***

Sirius vychádzal z nemocničného krídla spokojný, ale i zadumaný. To, čo sa dozvedel, nebolo na škodu. Severusov život sa skončí tak – či tak a on nemusí ani len pohnúť palcom. Čo viac si mohol priať? Okrem toho, včera sa konečne prebral Remus a zajtra bol Harryho veľký deň. Konečne mal mať osemnásť. Mal preňho dokonca i darček. Všetko mu vychádzalo podľa plánu. S úsmevom sa pozrel na bonboniéru, ktorú niesol v ruke a uškrnul sa. Samozrejme, že nebola otrávená, veď bola pre Rema. Ten láskavý vlkolak mal vždy maškrtný jazýček a bonboniéra bolo to najmenej, čo mu mohol darovať. Severus nemusel vedieť, že nepatrila jemu a nebolo s ňou niečo v poriadku.

„Čert ber Snapa!“ zvolal natešene a zamieril priamo do nemocnice sv. Munga.

Keď tam dorazil, bol trošku sklamaný, lebo Remus spal, ale to mu náladu neskazilo. Nechal mu darček na nočnom stolíku s odkazom, že sa zastaví neskôr a vrátil sa domov. Trebalo mu ešte pár vecí zariadiť.

Keď však dorazil do Blackdog Hall, čakalo ho iné prekvapenie. Pred dverami ich rodinného sídla zočil akéhosi žobráka. Sedel na schodoch, opieral sa o barokový stĺp ich verandy, s hlavou sklonenou k hrudi. Sirius sa zamračil. Ten muž vyzeral hrozne. Dlhé vlasy mal neupravené, zlepené v chuchvalcoch, presne ako čiernu bradu, ktorá mu hyzdila tvár tak, že nemohol ani len odhadnúť jeho približný vek. Telo však bolo štíhle, no očividne doráňané, presne tak ako ruky, ktoré ako jediné bolo vidieť spod starého, dotrhaného a špinavého odevu.

„Kto ste? Čo tu robíte?“ opýtal sa, keď podišiel až k nemu a nepríjemne zvraštil nos, lebo ten neznámy neskutočne páchol.

Neznámy si sťažka povzdychol a skúsil na narovnať, ale nešlo mu to tak, akoby asi chcel. Keď zdvihol hlavu a pozrel sa do jeho modrých očí, Sirius onemel a v šoku ustúpil o dva kroky vzad.

„Re ... Regulus?“ opýtal sa a muž jemne prikývol. Hneď na to zamdlel a viac o sebe nevedel.

Siriusa to prebralo z nečinnosti i prekvapenia a rýchlo začal konať. Odomkol dvere a pomocou kúzla dopravil svojho brata dnu. Keď sa k nim na jeho volanie zbehli traja škriatkovia, okamžite im vydal príkazy a poslal súrnu depešu do nemocnice sv. Munga. Liečiteľ prišiel obratom namiesto odpovede, čo bol Sirius len rád. Keď škriatkovia jeho brata obriadili, konečne ho mohol spoznať. Vlasy mu ostrihali celkom na krátko, bradu oholili, krvavé rany vyumývali. Prešiel kompletnou očistou, kým sa dostal pod ruky liečiteľovi.

„Zdá sa, že celý život poriadne trpel. Jeho zranenia vykazujú známky mučenia. Vraveli ste, že ste si dlhé roky mysleli, že je mŕtvy?“ otočil sa k nemu plešivý, nevysoký mužík a skúmavo sa naňho zahľadel.

„Presne tak. Ani nám len nenapadlo, že by ... že by mohol žiť. Merlin, veď oni ho mučili ...“ zamrmlal a zviezol sa do kresla pri bratovej posteli.

„Nebojte sa. Toto je ten najsilnejší muž, akého som videl. Alebo by som možno mal povedať najodolnejší. Môžem to povedať už len podľa toho, koľko utrpel rôznych a početných zlomenín. Tá sánka sa mu však zrástla priam dokonale. Nepoznať celkom nič. Trápi ma len tá ľavá noha. Zrejme kríva. Ale dalo by sa to napraviť. Kosť ešte celkom nezrástla.“

„Dobre, tak to urobte. Ale najprv mu dajte niečo proti bolesti. Už nedovolím, aby viac trpel. Kvôli ničomu, rozumeli ste?“

„Nebojte sa, som tu na to, aby som mu pomohol, nie aby som ho mučil ešte i ja,“ odvetil ošetrovateľ zhovievavo a súcitne sa pousmial.

Sirius ho bez slov pozoroval. Keď konečne skončil a odišiel, vrátil sa do izby k svojmu bratovi. Našiel pri jeho posteli stáť toho otravného škriatka, Kreachera.

„Pán byť v poriadku, však?“ opýtal sa ho, nespúšťajúc svoje veľké oči z Regula.

„To dúfam,“ hlesol Sirius a usadil sa vo svojom kresle.

„Kreacher sa o pána Regula postarať. Tak ako vždy, ak mu to pán Sirius dovoliť,“ ponúkol sa a od radosti až poskočil, keď Sirius prikývol.

Ostal tam. Sedel v kresle a civel na svojho spiaceho brata. „Ako to bolo možné? Celé tie roky ... Nie je mŕtvy!“ opakoval si v duchu a z očí sa mu znenazdajky pustili prvé slzy. Jeho brat trpel, mučili ho, ale on viac nedovolí, aby sa mu niečo stalo. Bol predsa jeho starší brat. Mal ho chrániť. Namiesto toho ho odsúdil presne tak, ako matku i otca. Zavrhol ho. Možno keby bolo všetko inak ... možno by sa to nebolo stalo. Teraz sa to ale zmení. Bude sa to musieť zmeniť. Vzdychol si a chytil ho za ruku.

„Vitaj doma, braček,“ šepol a nahnúc sa k nemu ho pobozkal bratsky na čelo. Regulus si zo sna povzdychol a natočil sa k nemu tvárou. Akoby vedel, že teraz už bude všetko v poriadku. Veď bol znova doma.    

4. kapitola

Silver Moon Manor

Hneď po raňajkách sa Harry vytratil na ošetrovňu a Rona s Hermionou nechal tam. Už pred časom im vysvetlil svoj plán, hoci aj tak nechápali, prečo to všetko robí. Alebo teda aspoň Ron to nechápal. Hermiona si nebola celkom istá, ale bola by sa stavila, že to všetko robí preto, lebo mu Severus nie je ľahostajný a niečo k nemu cíti, hoci on sám si to neuvedomuje. Úplná pravda to ale nebola, pretože Harry o tom vedel. Len sa potreboval o svojich citoch uistiť presne tak, ako potreboval vedieť, čo k nemu vlastne cíti Severus.

Pred časom sa zasnúbili. Odvtedy sa veľa zmenilo, ale nie to, čo si prisahali. Harry si pamätal akoby to bolo len včera, čím všetkým ho Snape zastrašoval. Bozky? Dotyky? Sex? K ničomu doteraz medzi nimi nedošlo ani len v náznakoch. Samozrejme, že ho to tešilo, ale len dovtedy, kým si začal uvedomovať, že mu niečo chýba. Hlavne keď videl Rona s Hermionou ako sa k sebe túlia, ako sa objímajú a bozkávajú. Keď sa občas potichu vytratili, mohol si len domýšľať, čo tak spolu stvárajú. V takých chvíľach uvažoval, aké by to bolo, keby sa Snape naozaj o niečo pokúsil. Zozačiatku si vravel, že by ho za to do konca života nenávidel, ale keď sa čas míňal a on si naňho začínal zvykať, už mu tie predstavy nepripadali ako vystrihnuté z hororového filmu.

Zočil ho, len čo otvoril dvojkrídlové biele dvere na Rokfortskej ošetrovni. Práve si zapínal posledné gombíky na bielej bavlnenej košeli.

„Dobré ráno,“ pozdravil natešene. „Môžeme teda vyraziť?“ opýtal sa čakajúc na Severusovu reakciu.

„Ak na tom trváš,“ zamrmlal a načiahol sa po svoj habit, ktorý si chvatne prehodil cez plecia.

„Tak poďme,“ vyzval ho a galantne mu podržal dvere. Keď prešiel popri ňom, ucítil Harry tú známu vôňu cédrového dreva, bergamonu a citrusov a zhlboka sa nadýchol. Tak veľmi sa mu páčila a Severusovi tak pristala.

„Stalo sa niečo?“ opýtal sa ho Severus zmätene, keď si všimol, že Harry sa správa akosi čudne, ale chlapec len pokrútil hlavou.

„Nie, všetko je v poriadku,“ odvetil chytro a začervenal sa. Preto radšej zamestnal myseľ iným. „Posledné veci som ti zbalil včera,“ začal trochu sa ošívajúc, kým si Severus skúšal vôbec predstaviť, ako mu balí všetky košele, nohavice ... a spodky. Teraz sa pre zmenu začervenal on, ale chlapec mu nedal vydýchnuť. Zaskočil ho ďalšou otázkou. „Prečo si mi nikdy nepovedal, že máš matkin obraz?“

Severus sa zamračil, až sa mu na alabastrovo bielom čele objavilo pár vrások. „Je toho veľa, čo o mne nevieš,“ riekol s akýmsi čudným podtónom a Harry nevedel ako reagovať.

„Iste,“ povedal napokon. „Ale myslím si, že toto je náš vzájomný problém. To však nevadí. Máme veľa času na to, aby sme sa mohli spoznať. Celý život.“

Severus posmutnel ešte viac. Zrazu mu nápad zatĺkať skutočný stav svojho zdravia už nepripadal taký dobrý. Ale Harry si stav jeho nálady našťastie nevšimol. A ak si aj všimol, nedal to najavo. A on mu bol za to vďačný.

„Ten dom sa ti bude páčiť,“ rozhovoril sa o niečom neutrálnom, keď už mu Severus nechcel nič povedať k tomu obrazu. „Určite. Vlastne je to také ... no, v niečom podobnom bývajú Malfoyovci a dokonca i Sirius. Naše sídlo sa volá Silver Moon Manor.“

Severus to nekonemtoval, hoci si myslel, že ich domov už stupídnejší názov ani nemohol mať. No Harry akoby mu čítal myšlienky.

„Možno by sme to mohli premenovať. Ten názov ... strašný,“ vychrlil zo seba.

Vstúpili na točité schody, ktoré sa okamžite pohli a zmenili smer. Dostali sa na prvé poschodie a odtiaľ priamo von z hradu. Harry bol nervózny. A on vedel, že aj má byť prečo. Veď sa mal čochvíľa ženiť. A už počnúc dnešným dňom bude bývať so svojim nastávajúcim pod jednou strechou. Budú sa deliť o jednu spálňu ... Nasucho prehltol a ruky sa mu spotili. Bol taký zamyslený, že prepočul Severusovu otázku.

„Harry?“

„Čo ... čo je?“ vyjachtal.

„Pýtal som sa ako sa tam dostaneme. Premiestnime sa alebo poletíme na metlách?“

„Hm, ja ... nie,“ hlesol a vytiahol z vrecka ohnivú strelu. „Začaroval som ju na prenášadlo. Spustí sa o tridsať sekúnd,“ vysvetlil a tak sa jej obaja chytili a čakali, kedy ich malá loptička prenesie na miesto určenia.

Len čo sa tak stalo, pocítili silný tlak, ktorý ich mrštil do priestoru a ťahal so sebou, až kým sa obaja neocitli na štrkovitej príjazdovej ceste pred ich novým domovom. Severus si ho zvedavo i trochu znepokojene obzeral. Vyzeralo to dosť honosne. Presne ako tie staré šľachtické sídla, ktorých bolo v Anglicku roztrúsených desiatky, ak nie stovky. A toto malo byť ich domovom? Ako mal žiť tu, keď bol zvyknutý na menej ako málo? Ich rodný dom bol priskromný a jeho dom, ktorý si kúpil neskôr v Pradiarskej uličke sa tiež nemohol chváliť žiadnym luxusom. A teraz ho čakalo toto ...

„Dúfam, že sa ti páči,“ podotkol Harry nervózne, keď si všimol Severusov zamračený pohľad. Ako prvý vykročil k domu a jeho snúbenec ho neisto nasledoval.

Vchodové dvere im otvoril akýsi škriatok. Obyčajný domáci škriatok, avšak celkom slušne odetý a obutý. „Dobrý deň, pán Potter, pán Snape,“ privítal ich a uviedol ich do domu. „Vaša izba byť pripravená.“

Harry sa naňho usmial a zdvorilo poďakoval, predstaviac jedného z ich pomocníkov. „Severus, toto je Roling, náš domáci škriatok. V kuchyni je ešte Grifka a Maytta.“

„Dobre vedieť,“ zahundral a kývol škriatkovi na pozdrav.

„Roling vám ukázať vašu izbu, pane,“ zapišťal škriatok a viedol ho na poschodie domu. Tam zahol doprava a ukázal hneď na druhé dvojkrídlové dvere. „Toto byť vaša izba, pán Severus.“ Škriatok sa uklonil a zmizol.

Harry skúmavo sledoval Severusovo počínanie. Sám nevedel, čo má robiť. Nechcel sa mu vnucovať, ale taktiež nechcel, aby cítil z jeho strany neistotu, ktorú pociťoval už pár dní. Hoci mu zatiaľ vychádzalo všetko podľa plánov, nebol spokojný a on nevedel zistiť prečo je to tak.

Severus vošiel dnu a zahľadel sa na prepychovo zariadenú izbu. Vlastne to mohol pokojne označiť ako apartmán, ktorému dominovala azda tá najväčšia posteľ, akú kedy videl. Bola podobná tým v ich slizolinskej fakulte a mala dokonca zelené zamatové závesy i prikrývku.

„Sám som ti ju vybral. Akosi sa mi zdala vhodná, nemyslíš?“ opýtal sa Harry, prerušiac ich vzájomné mlčanie.

„Hm,“ zamrmlal čiernovlasý muž, prešiel miestnosťou až sa dostal k oknu. Mal výhľad rovno do záhrady a na les, ktorý sa rozprestieral za ňou.

„Moja izba je hneď vedľa,“ vyjachtal, lebo nevedel, čo povedať. Severus sa naňho spýtavo otočil a Harry ukázal na spojovacie dvere. „Tieto dvere vedú do kúpeľne. Tú máme spoločnú. A hneď za ňou je moja izba. Budem v nej do našej svadby,“ vysvetlil a pritom sa červenal ako malý školák.

Severus na to nepovedal nič. Znova svoj pohľad obrátil do záhrady. Harry nevedel, čo by mal spraviť, aby na jeho tvári zachytil aspoň náznak spokojnosti, či nebodaj radosti. Len si sťažka povzdychol a chcel sa vytratiť. „Obed sa podáva presne o dvanástej,“ oznámil mu ešte, keď ho Severus predsa len zastavil.

„Harry?“ zavolal naň, ale neotočil sa. Stál pri okne so zvesenými plecami a sklonenou hlavou, akoby mu na pleciach ležalo bremeno celého sveta.

„Áno, Severus?“ Harry nevedel prečo, ale bolo mu ho ľúto. Mal chuť k nemu podísť, objať ho a povedať, že všetko bude v poriadku. A prečo? Lebo už budú spolu ... lebo to tak predsa musí byť!

„Prečo to robíš? Toto všetko ...“ opýtal sa a konečne sa otočil. Pohľad jeho ónyxových očí sa stretol s tým jeho smaragdovým a pohladil ním chlapca po tvári. Takej krásnej, takej dokonalej ... takej odlišnej od tej jeho ...

„Myslím, že si to zaslúžime, obaja,“ odvetil zamyslene, lebo nevedel celkom presne, na čo sa Severus pýta. „Tento dom mal patriť mojej rodine už dávno a myslím si, že je to správne, že nám ho konečne vrátili a dokonca opravený. Nikdy som toho nemal veľa,“ odvetil pokrčiac plecami. „Ale to čo mám, o to sa rád podelím. Si moja jediná rodina, ak nerátam Siriusa,“ dodal zamyslene. „Prečo by som to teda nemal robiť?“

Severus sa otočil späť. Chlapec vôbec nepochopil, na čo sa spytoval. Radšej to nechal tak. O pár dní ich čaká svadba. Ak to tak Harry chce, bude preňho česť, vziať si ho za manžela. Ale predtým ešte musí uvážiť, či mu predsa len neprezradí, čo ich v budúcnosti čaká ... a nebude to ďaleká budúcnosť.

***

Keď Sirius vstúpil do bratovej izby, na tvári mu bolo poznať nesmiernu úľavu. Konečne sa po troch celých dňoch spánku prebral. Hoci ešte stále ležal a odmietal vstať z postele, Siriu ho chápal. Bol vyčerpaný a potreboval nabrať sily. A Kreacher ho obskakoval s toľkým nadšením a radosťou, že sa to pomaly nedalo zniesť. Ale bol tomu malému škriatkovi vďačný. Vždy mal Regula rád viac ako jeho. Kreacher mal nesmierne výčitky svedomia, že ho tam vtedy v opustenej jaskyni zanechal na pokraji síl, na hrane života a smrti. A všetci si preto mysleli, že je dávno mŕtvy, lebo i škriatok im to potvrdil. Keď sa tam totiž predsa len vrátil, rozhodnutý neposlúchnuť príkaz svojho pána, Regula nikde nenašiel. Mohol sa len domnievať, že ho stiahli pod hladinu toho jedovato zeleného jazera imferiovia, ktorí ich vtedy napadli. A bol koniec. Jeho milovanému pánovi nebolo viac pomoci.

A ako sa len všetci mýlili. Bol to priam zázrak, keď sa Regulus objavil pred troma dňami pred ich rodinným sídlom. Sirius doslova onemel od úžasu. Nemohol uveriť vlastným očiam. Jeho brat, jeho mladší brat žil.

„Ahoj Sirius,“ pozdravil ho Regulus a ukázal na kreslo pri svojej posteli. „Kreatcher mi povedal, že si tu strávil väčšinu dní i nocí.“

Sirius nepovedal nič. Len sa previnilo pousmial.

„Vieš, že to nebola tvoja vina, však?“ opýtal sa Regulus hľadiac do bratových zafírových očí.

„Nie som si tým taký istý, Reg. Teraz vidím všetko inak, ako vtedy. Možno keby som nebol taký tvrdohlavý, taký svojský, taký sebecký ....“

Regulus zastavil príval jeho obvinení iba kývnutím ruky. „Nie, to si nikdy nebol. Pravda bola taká, že naši ťa naozaj nikdy nechápali. Ja som si užíval všetku ich pozornosť a na teba zabudli. To ja som bol sebec a nič som preto nespravil. Mrzí ma to, Sirius.“

„Nemusí ťa to mrzieť. Nemal som sa tak zle,“ prisvedčil a pousmial sa, spomänúc si na Jamesa a Remusa a čas strávený v ich spoločnosti.

„Si naozaj rodený chrabromilčan,“ prisvedčil Regulus a jeho brat sa znova uškrnul. Bral to ako poklonu.

„Reg? Čo sa vtedy vlastne stalo?“ opýtal sa Sirius a jeho brat si hlasno povzdychol. Vyvrátil hlavu zahľadiac sa na strop nad sebou a rozmýšľal, kde začať. Vedel, že sa ho na to skôr, či neskôr opýta. A on nemal čo tajiť. Hoci by na to všetko radšej zabudol. Veď už to, že prežil bol hotový zázrak. „Ak nechceš, nemusíš mi to hovoriť, ja len ...“

„Nie, Sirius. Samozrejme, že máš plné právo opýtať sa čo sa stalo. Napokon, komu inému by som to mal prezradiť, ak nie tebe? Ako som pochopil a ako mi potvrdil i Kreatcher, naši rodičia sú mŕtvy. Si teda jediný, koho mám,“ hovoril celkom pokojne, ale jeho myšlienky sa na malú chvíľu odpútali od jeho spomienok, od jeho brata i od nešťastia, ktoré ho postihlo, a keď na krátku chvíľu privrel viečka, vybavil sa mu iný pohľad. Pohľad oceľovosivých očí, ktoré tak miloval ... Kto vie, čo sa s ním stalo, pomyslel si a myšlienkami sa vrátil späť, aby rozpovedal svoj príbeh bratovi.

„Ako si už vedel, bol som na strane Veď Vieš Koho,“ začal, keď ho Sirius prerušil, vysloviac Voldemortovo meno a Regula pri tom mene striaslo. „Presne. Bol som mladý a hlúpy. Občas som sa i ja nechal uniesť a robil som unáhlené rozhodnutia. A zaplatil som za ne.“

„Kreatcher nám nepovedal nič konkrétne. Ako si sa dozvedel o tých horcruxoch?“

„Celkom náhodou. Nebol som so smrťožrútmi dlho. Najprv som bol nadšený myšlienkami, ktoré Veď Vieš ...“ povzdychol si, lebo si uvedomil, že mu už nič nehrozí, „Voldemort hlásal. Ale bola to lož. Lož, ktorou chcel zastrieť to, čo skutočne plánoval. Ovládnuť svet a zahubiť, či zotročiť všetkých, ktorí mu nie sú rovní. Bol som pri tom, keď naša teta Bellatrix mučila spolu s inými Longbottomovcov. Dvíhal sa mi z toho žalúdok. Nemohol som im pomôcť, hoci som tak veľmi chcel ...“ vzlykol a rukou si utrel oči, keď sa mu pri bolestných spomienkach do nich nahrnuli slzy. Aj Siriusom myklo pri tej predstave. Mal Alice a Franka rád, boli to dobrí ľudia, skvelí čarodejníci a ich priatelia. Bolo hrozné, čo sa im stalo.

„Vtedy som pochopil, že to všetko je lož a ja musím preč. Keď si spomeniem, aká na mňa bola matka hrdá ... a otec ...“ habkal, potláčajúc ďalšie vzlyky. „Ako som povedal, začal som vymýšľať spôsob, ako sa od nich odpútať a ostať pri tom živý. Kreacher mi pomáhal. Podarilo sa mu potajme získať jednu jedinú Voldemortovu myšlienku pred tým, ako ju stihol zničiť. Tú, kde sa zhováral s profesorom Slughornom o horcruxoch. Bolo to síce šialené, ale videl som v jeho očiach to odhodlanie a bol som si istý, že človek ako on sa neštíti ničoho. Ani len vraždy. Tak som po tých horcruxoch začal pátrať. Lenže nemal som veľké šťastie. Do tej jaskyne som ho sledoval. Netušil som, čo tam je, alebo na čo sa chystá. Prvoradé bolo, aby ma nepristihol pri špehovaní. Vedel som, že má za sebou ďalšiu vraždu a teda i časť duše, ktorú môže uložiť do toho prívesku, ktorý nosil na krku. Zlatý medailón s vyobrazením hada, poskladaného z drobných drahokamov. Vedel som, že toto je moja chvíľa. S pomocou Kreatchera som medailón zničil a vymenil ho za nepravý. Kreatcherovi som potom prikázal zmiznúť a ja som mal smrť na dosah. Vedel som to. Vo chvíli, keď ma Inferiovia obstúpili, aby ma stiahli polomŕtveho pod hladinu jazera sa ukázal On. Bol nazlostený, ba až nepríčetný. Divil som sa, prečo ma nezabil priamo tam, na mieste. Videl som, ako si kontroluje prívesok, ale na moje prekvapenie nezistil nič. Odvliekol ma odtiaľ a zavrel v akomsi pozemnom žalári. Tam som bol doteraz. Pripútaný k stene okovami ako dáky väzeň. Mal som len toľko stravy, aby som prežil ďalší deň a vydržal jeho ďalšie mučenie. Lebo presne toto mi sľúbil. – Nezabijem ťa, ale len preto, aby som ti ukázal, čo si tým svojim hlúpym správaním dosiahol. Budeš ľutovať, že si radšej nezomrel vlastnou rukou.“

Regulus stíchol, ponoriac sa do svojich strašných spomienok. Teraz sa ich už pokojne mohol zbaviť. Lenže na to potrebuje prútik. Svoj prútik. „Nevadí,“„Teraz budem mať veľa času. Už bude hádam všetko v poriadku.“ pomyslel si.

Z rozhovoru ich vyrušilo zaklopanie na dvere. Po Siriusovom vyzvaní vošiel dnu Kreatcher a v ruke niesol akýsi list. „Pre vás, pán Sirius,“ oznámil, keď mu ho podával. Potom odbehol k posteli opýtať sa Regula, či mu niečo nechýba.

Sirius otvoril chvatne obálku. To písmo poznal. Bolo jeho krstného syna. Bol zvedavý, čo mu tak asi môže písať, ale dúfal, že tam bude niečo také ako, že Snape zrušil ich sľub a on je šťastný. A rozhodol sa prijať jeho ponuku a bývať s ním, dokým sa nerozhodne, čo ďalej. Čakalo ho však iné prekvapenie. Pretože namiesto list vytiahol z obálky svadobné oznámenie, kde ho Severus i Harry srdečne pozývali na svoju svadbu. Sirius zbledol ako stena a Regulus si to všimol.

„Zlé správy?“ opýtal sa ho a jeho brat len prikývol.

„Horšie, ako si myslíš,“ vyjachtal a od zúrivosti potrhal svadobné oznámenie v rukách.