Wardenka

1. kapitola

Snapova podmienka

Sedel pri posteli profesora elixírov a skrúšene sledoval ako sa nepokojne prehadzuje v spánku. Harryho skormútená tvár hovorila o toľkých pocitoch, že by ste sami nevedeli, ktorý z nich prevažuje nad tým druhým. Držal ho za ruku a vrúcne dúfal, že toto nebude jedna z ich posledných spoločných chvíľ. Vlastne len jedna zo spomienok naň. A tá najsmutnejšia ... Sám presne nevedel, kedy sa jeho city tak zmenili, ale mal toho muža rád. Mal ho viac ako rád ...

Len čo skoro ráno porazil konečne obávaného a nenávideného nepriateľa lorda Voldemorta, nečakal na slová vďaky, ani na gratulácie, či len priateľské potľapkávanie po chrbte. Bežal ako mu sily stačili priamo do Škriekajúcej búdy, kde zanechal stonajúceho muža na prahu smrti. Musel mu pomôcť. Chcel mu pomôcť. Ani si len nedokázal predstaviť, že by odrazu nemal existovať. Čo by to bol za život ... bez neho?

Pred očami sa mu v mysli vynoril obraz bielej Dumbledorovej hrobky. Mal by rovnakú i on? Pri tom pomyslení ho striaslo a rýchlo zahnal tie vtieravé myšlienky do úzadia. Vedel však, že ho neopustia, kým nebude Severus v poriadku.

„Tak čo Harry?“ ozvalo sa za ním skoro nečujne. „Ako je na tom?“

„Stále rovnako pani Weasleyová,“ odvetil a vzápätí pocítil jej mäkkú, teplú dlaň, ktorá mu spočinula povzbudivo na pleci.

„Neboj sa oň, bude v poriadku. Veď aj Artur sa z toho dostal. Vďaka tebe. Severus môže byť rád, že ťa má,“ pripomenula mu s láskou.

„Viem, pani Weasleyová, lenže zabúdate na to, že profesora sme našli neskôr ako pána Weasleyho. Oveľa neskôr. Ani liečiteľ, ktorý objavil protijed proti uhryznutiu Nagini si nebol istý výsledkom. Pochyboval, pretože ten jed koloval v jeho tele príliš dlho napriek zmrazovaciemu kúzlu, ktoré Hermiona použila.“

Harry vedel, že šanca na Severusovo prežitie je priam mizivá. Ale nechcel sa poddať zúfalstvu, ani beznádeji. Nie teraz, keď by malo byť všetko v poriadku. Hlavne po tom, čo sa dozvedel z myšlienok, ktoré mu Severus predal mysliac si, že zomiera. Zlo bolo konečne porazené, predsa mal právo na kúsok šťastia i on, nie? Alebo pre chlapca, ktorý prežil ho vari nebolo ani len za jedno malé priehrštie?

Chvíľu na to sa Molly ospravedlnila a odišla. Musela ísť pozrieť dvojčatá. Tiež na tom neboli práve najlepšie. Inak sa z jej rodiny nikomu nič vážne nestalo. Našťastie. Harry pootočil hlavu, keď sa dvere na ošetrovni znova s tichým vŕzganím pootvorili a on v nich uzrel stáť svojho krstného otca. Nerozmýšľal ani chvíľočku, ale vstal, prebehol vzdialenosť, ktorá ich od seba delila a mocne ho objal.

„Harry,“ zašepkal mu starší muž do vlasov a s radosťou mu objatie opätoval. „Ani si nevieš predstaviť aký som na teba hrdý, chlapče môj. Aj tvoji rodičia by teraz žiarili pýchou, keby tu boli s nami.“

„Ďakujem, Sirius,“ odvetil mu placho. „Ako je na tom Remus?“

„Zle, ale hovoria, že sa z toho dostane. Vrátim sa za ním, len som chcel zistiť ako je teba a ...“ pohľad uprel na posteľ, kde ležal muž, ktorého toľké roky nenávidel. A ešte stále k nemu nedokázal cítiť nič iné. Ak pre nič iné, už preto, čo spravil Harrymu. A Harry to vedel. Tušil, že keby nie jeho, nikdy by sa o stav Severusa Snapa nezaujímal, nikdy.

„Neviem, jeho stav je veľmi vážny. Je tu celkom reálna možnosť, že ... že ...“ hlas sa mu akosi zasekol. Odrazu to slovo, ktoré mu bolestne preletelo mysľou nemohol vysloviť. Jeho krstný otec s tým však nemal najmenší problém.

„Chcel si povedať, že by mohol zomrieť?“ opýtal sa zízajúc na bledú tvár orámovanú mastnými, čiernymi vlasmi s trochu krivým nosom vystupujúcim z tváre.

Harry trhane prikývol.

„Neboj sa oňho, vieš predsa čo sa vraví, nie? Zlá zelina len tak nevyhynie.“ Sirius zbadal, čo tou svojou prostorekou poznámkou spôsobil a preto sa rýchlo, i keď nemotorne ospravedlnil. „Odpusť mi Harry, vieš, že som to tak nemyslel.“

„Samozrejme Sirius, že to viem a chápem, ale i ty pochop mňa. Je to môj snúbenec, a keď ubližuješ jemu, ubližuješ zároveň i mne.“

„To mi nenapadlo,“ pripustil skleslo a rukou si nervózne prehrabol vlasy, keď sa ešte nervóznejšie uškrnul. „Ja ... vieš, to slovo ... ten váš celý vzťah ... Stále sa s tým nedokážem zmieriť. Prečo to musel byť práve on?!“ zvolal priškrteným hlasom.

„Sirius, veď vieš, že to inak nešlo. Remus ti to nevysvetlil?“ opýtal sa mierne zahanbený touto situáciou. Ani on z nej nebol sprvu nadšený, ale čo iné mu ostávalo? Teraz, keď sa jeho vzťah k Severusovi zmenil už to tak necítil, ale možno bolo chybou, že to nikomu nepovedal. Ani len slovkom pred nikým – ani len pred najlepšími priateľmi – nespomenul, že on, Harry Potter má rád Severusa Snapa, a že mu na ňom záleží.

„Práveže vysvetlil,“ zahundral Sirius a odvrátil od Snapa svoj plamenný pohľad. Zdalo sa totiž, že teraz ho nenávidel ešte viac.

„Choď Sirius, keď sa Remus preberie, bude ťa potrebovať.“

Zmienka o Removi priviedla Siriusa na iné myšlienky. Črty tváre mu zmäkli, ale ešte sa nezberal na odchod. „Aj ty by si si mal oddýchnuť chlapče, potrebuješ to rovnako ako my ostatní.“

Harry prikývol. Rozlúčili sa a Sirius opustil nemocničné krídlo tak rýchlo, ako sa len dalo s myšlienkami na svojho najlepšieho priateľa.

Harry mu to nezazlieval. Ani mu nevyčítal to, že sa hnevá. Vedel, že sa obviňuje, pretože preňho podstúpil azda i nemožné. Kvôli nemu pristúpil na Snapovu podmienku a i keď to možno voľakedy trpko ľutoval, teraz bol rád, že to urobil. A to z viacerých dôvodov ...

Zahľadel sa na svojho snúbenca a znovu si spomenul na veštbu, ktorú počul od Sibyli Trelawneyovej ako poslednú. „Muž, ktorý skrýva mnohé tajnosti, vynúti si od teba sľub vernosti. Keď ho osud na prah smrti postaví, bude len na tebe, či ho necháš ísť, či ho zastavíš.“ Vo svojom srdci sa už rozhodol. Položil mu ruku na rozpálené čelo a naklonil sa k nemu tak, aby mu mohol čosi pošepkať do ucha.

„Bojuj, Severus, nevzdávaj to! Nie si zbabelec, tak to nevzdaj! Bojuj kvôli mne! Urob to pre mňa! Prosím,“ šepkal s perami pritlačenými k mužovmu uchu. „Musím odísť, ale vrátim sa. Nenechám ťa tu samého, sľubujem. Vrátim sa.“

Nešiel ďaleko. Len do žalárov. Iba tie ostali z celého hradu najmenej zničené. Potreboval sprchu a aspoň na pár hodín zavrieť oči, aby sa trochu vyspal. A Severusove izby boli jediné, o ktorých vedel, že ho tam nebude nik rušiť.

Len čo zo seba zhodil potrhané a špinavé šatstvo, postavil sa pod prúd teplej vody, ktorá z neho zmývala zvyšky prachu, potu, uschlej krvi i spomienok na túto noc. Do postele si ľahol nahý. Už nemal sily hľadať si niečo na seba. Bol taký unavený, že zaspal azda skôr ako sa jeho hlava dotkla vankúša. V Severusovej posteli, v jeho prikrývkach. Asi aj preto sa mu s ním snívalo. Lenže v jeho snoch boli jeho vlastné spomienky na udalosti, ktoré sa odohrali pred dvoma rokmi. A kým spal, bledožlté slnko vstávalo spoza hôr zapaľujúc ranné zore v ružovkastom nádychu po ťažkej, daždivej noci plnej žiaľu, náreku, strát na životoch, ale i novej nádeji na lepší život, odháňajúc noc do diaľav len preto, aby sa s ňou večer znova mohlo zísť a skoro ráno znova rozlúčiť ...

***

Harry sa vrátil z ministerstva mágie. Bol zničený, otrasený a zlomený. Prišiel o poslednú rodinu, ktorú mal, o Siriusa Blacka, svojho krstného otca. Vlastnou vinou! Voldemort ho využil a oklamal. Cítil sa tak, ako keby on sám mieril prútikom na krstného otca, akoby ho posotil, aby prepadol cez oblúk. Bol na tom tak zle, že musel užiť elixír Bezsenného spánku s elixírom na upokojenie. Keď sa na druhé ráno prebúdzal, začul ako sa riaditeľ Dumbledore škriepi s profesorom Snapom priamo pri jeho posteli, preto sa radšej tváril, že stále spí.

Obaja stáli pri nohách jeho postele a hádali sa tak hlasno, že by ich počul azda aj hluchý peň.

„Nemyslím si, že by to mal vedieť, Severus,“ zahriakol ostro svojho profesora elixírov Dumbledore, čo uňho nebolo zvykom.

„Prečo nie? Prečo by nemal vedieť, že som možno jediný, kto dokáže pomôcť tomu zavšivavenému bastardovi Blackovi?“

„Pretože je to riskantné! A sám si nie som istý, či by som to zvládol sám. Šance na úspech sú málo pravdepodobné a ty si ani len nemôžeš byť istý výsledkom!“

„Ja to zvládnem!“ trval na svojom Severus neoblomne. „Ak to bude Potter chcieť, urobím to preňho! Pod jedinou podmienkou.“

„Severus, uváž to prosím. Iste, možno dokážeš priviesť Blacka späť, ale za akých podmienok a v akom stave?! A okrem toho, to, čo chceš tomu chlapcovi ponúknuť ... nie som si istý, či je to správne,“ snažil sa ho presvedčiť starší muž hľadiac do strhanej tváre pätnásť ročného chlapca a mysliac na to, aká budúcnosť ho asi tak čaká.

„Už som sa rozhodol, neprehovárajte ma, lebo zbytočne plytváte časom!“ vyštekol a zmizol z nemocničnej izby zamieriac priamo do žalárov. Ak by Potter súhlasil s návrhom, ktorý sa mu chystal predniesť, bolo by to ...

„Priam nemožné,“ šepol nahlas do ticha miestnosti a s pocitom číreho zúfalstva sa zvalil do kresla. Prečo to musel byť len on? Dumbledore mu povedal, že história sa občas zvykne opakovať a skúšal ho primäť, aby svoje city potlačil, alebo ich udusil už v zárodku, no on to nedokázal. Tak ako to bolo pred rokmi ... opakovalo sa to zas. Severus nevedel, čo so sebou. Bol zúfalý nielen zo svojich citov, ale z celej tej bezvýchodiskovej situácie. Čo mal teda robiť? Mohol predsa beztrestne využiť svoju hroznú povahu, ktorou tu bol známy a urobiť po svojom. Ale na úkor koho? Seba? Toho nič netušiaceho chlapca? Vzdychol si a jemne mávol prútikom. V tej chvíli sa mu v ruke ocitol pohár s jantárovo zlatou tekutinou. Zdvihol ho k ústam a vylial do seba jeho obsah na dva dúšky.

Nemohol ani len tušiť, že Harry počul každé jedno slovo z ich rozhovoru a len čo i Dumbledore opustil ošetrovňu, chlapec vyskočil z postele, chvatne sa obliekol a bežal rovno do žalárov za profesorom Snapom.

Severusa prebralo z hlbokého zamyslenia silné búchanie na dvere. Rozčúlil sa. Neznášal, keď mu niekto len tak pretrhol niť myšlienok. Zvlášť, keď sa oddával pôsobeniu melanchólie, ktorá ho zakaždým zviedla na rázcestie, kde sa musel rozhodovať medzi citmi a rozumom. Dôležité rozhodnutia sa predsa nemali vykonávať unáhlene a on si potreboval všetko podrobne rozanalyzovať a premyslieť.

„Čo to má znamenať?!“ kričal otvárajúc na hrubo otesané dvere spevnené ozdobným kovaním. Keď pred sebou zbadal stáť udychčaného chlapca, prekvapene stíchol a premeral si ho ostražitým pohľadom od hlavy po päty.

„Čo tu chcete Potter?“ opýtal sa zamračne, ale neuhol, aby ho vpustil dovnútra.

„Myslím, že to viete, profesor Snape,“ odvetil Harry a Snapovou tvárou prebleskol záblesk pochopenia. Až teraz odstúpil a chlapec popri ňom vkĺzol do jeho pracovne netušiac, že sa práve sám vrhá do siete ako bezbranná muška striehnucemu pavúkovi.

„Je to pravda? Je pravda, že dokážete pomôcť Siriusovi?“ spytoval sa dychtivo.

„Odkiaľ to viete?“ odvetil Severus protiotázkou a uvažoval ako to celé obrátiť vo svoj prospech. Tak ako plánoval.

„Nespal som, ako ste si obaja mysleli.“

„Dumbledore vie, že ste tu?“ Severus sa mu otočil chrbtom a prešiel poza stôl, sadnúc si na svoju stoličku potiahnutú čiernou kožou.

Harry znova pokrútil hlavou. „Tak pomôžete mi alebo nie?“ naliehal, ale Severus ho zadržal.

„Nie tak rýchlo, Potter, zabudli ste, že mám podmienku? Alebo ste to prepočuli?“ uškrnul sa a Harry sa nevedno prečo striasol. Možno to však bolo tým chladom, ktorý tu sálal z každého kúta holých, kamenných stien. Nikdy neuvažoval, prečo tu nie je aspoň nejaký obraz, alebo tapiséria, či gobelín s vyobrazením hada, či samotného Salazara Slizolina, aby sa jeho pracovňa trochu zútulnila a vôbec netušil, prečo ho to napadlo akurát teraz.

„Ak zachránite Siriusa, splním ju, nech je akákoľvek,“ vyhlásil bez meškania.

„Ste veľmi prchký. Osobne by som vám radil vypočuť si ju,“ zatiahol Severus posmešne.

„Počúvam,“ vyhŕkol Harry a zadíval sa do čiernych očí, ktoré naň tak uhrančivo civeli.

Severus chvíľu počkal, aby si vetu správne sformuloval najprv v mysli. „Ak vám zachránim krstného otca, zasnúbime sa,“ vyriekol a sledoval, čo to s chlapcom spraví. Harrymu trvalo pár sekúnd, kým pochopil, čo od neho nenávidený profesor elixírov žiada. Hneď na to zbledol a podlomili sa mu nohy. Keby Severus nemávol prútikom a šikovne by mu nepričaroval stoličku, bol by sa zrútil na zem.

„Sa ... čo?“ ozval sa Harry po chvíli, ktorý trvala hádam i celú večnosť. Neprestával civieť na profesora, ktorý mu pohľad opätoval bez jediného mihnutia oka. Vyzeral tak prísne, tak neľútostne a tak neoblomne ako vždy.

„Počuli ste. Zasnúbime sa,“ zopakoval celkom pomaly a celkom pokojne, akoby bol mal Harry o koliesko menej. „My dvaja Potter. Vy a ja. A hneď ako dovŕšite plnoletosť sa vezmeme. Chápete, čo som vám povedal?“ opýtal sa a zamračene sledoval Harryho, ktorý teraz kŕčovito zvieral opierky stoličky, na ktorej sedel, až mu obeleli hánky na rukách.

Harry sa zmohol iba na chabé prikývnutie. S otvorenými ústami a vypúlenými očami vyzeral tak trochu komicky. No Severus sa nesmial. Nemal prečo. On sám sa cítil horšie ako ten chlapec. Ale toto bola jeho jediná šanca. Jediná i posledná, kedy by ho mohol získať. Len pre seba ...

„Dáte ... dáte mi čas na premyslenie?“ opýtal sa habkavo chlapec a Severus súhlasil. Prečo by aj nie, keď mu to chcel navrhnúť sám.

Keď sa za chlapcom zavreli dvere, doľahli naňho výčitky svedomia. On ich však odmietol počúvať. Vedel, aké to bolo od neho sebecké, žiadať čosi také, ale inak by nikdy nebol dosiahol, aby mu ten chlapec patril. A on to vedel. Bol vo veku, keď sa oňho začali zaujímať dievčatá a už len pomyslenie na to, ako sa kdesi objíma s nejakou nepodarenou žabou mu liezlo poriadne na mozog. Preto mu prišla celkom vhod tá Blackova nehoda. Rozhodol sa využiť okolnosti vo svoj prospech. Iste, bolo to sebecké, manipulatívne a horšie o to, že chlapec bol teraz citovo veľmi zraniteľný a azda i preto sa to Dumbledorovi nepáčilo, lebo mu vykričal, že je to v tejto situácii kruté! Ale on skutočne nemal na výber. Podišiel k barovej skrinke a nalial si do brúseného pohára z krištáľovej karafy ohnivú whisky. Jantárová tekutina mu rozpálila útroby rovnako účinne ako jediný pohľad do Harryho smaragdových očí. Vedel, že čakanie na jeho odpoveď bude dlhé a útrpné, ale on to hodlal postúpiť. Dal mu nádej, podmienku i čas potrebný na premyslenie. Teraz stačilo len počkať.

„Tak ber, alebo nechaj tak, Harry Potter,“ šepol otočený tvárou k dverám, za ktorými zmizol.

***

Harry sa vrátil do chrabromilskej klubovne vystrašený a jeho vnútro zachvátil strach. Potreboval radu a potreboval svojich priateľov. Čakali ho v klubovni.

„Harry, si v poriadku? Kde si bol?“ strachovala sa Hermiona len čo ho uzrela.

„Boli sme za tebou kamoško na ošetrovni a teba nikde. Madam Pomfreyová sa zastrájala, že ťa k tej posteli nabudúce pripúta,“ varoval ho Ron.

„Potrebujem s vami hovoriť,“ hlesol. „Ale nie tu.“

Obaja na seba nechápavo pozreli, ale nenamietali a nasledovali ho.

Harry ich viedol von z hradu, mieriac k Hagridovej chatrči. Tam skoro nik nechodil. Harry však nemieril k poloobriemu kamarátovi, ale odbočil k jazeru a zastal na jeho brehu.

„Harry, tak čo sa stalo?“ začala Hermiona, ktorá si sadla na hrubý kmeň zvaleného stromu.

„Začínaš ma fakt desiť kamoško,“ pridal sa i Ron. „Vysyp to, nech už to je čokoľvek.“

„Existuje možnosť ako zachrániť Siriusa,“ prezradil im ako prvé, pretože ešte stále zbieral odvahu na to, aby im povedal i to ostatné.

„Veď to je super, či nie?!“ vykríkol nadšene Ron, zatiaľ čo Hermiona prepaľovala Harryho zvedavým pohľadom.

„Má to háčik, však?“ ozvala sa a on prikývol. Vedel, aká je bystrá a vnímavá. Musela na to prísť prvá práve ona.

„Snape vie ako to spraviť, ale má podmienku.“ Hermiona sledovala ako sa Harry čím viac červená a horúčkovito uvažovala prečo asi. Čo také od neho mohol ten netopier chcieť?

„Ale prečo akurát ten netopier?!“ ozval sa Ron zlostne. „Určite by to vedel i Dumbledore!“

Harry len pokrútil hlavou. „Nie som si istý. Jedno však viem, nespravil by to, aj keby to vedel.“ Ron sa zatváril rovnako skleslo ako Hermiona. „A aká je jeho podmienka?“

„On chce ... chce, aby sme sa ... aby sme sa zasnúbili,“ vykoktal a sklopil pohľad k zemi cítiac ako sa červená.

„No do šľaka!“ vybavol Ron. „To nemyslíš vážne!“

Harry neodpovedal. Cítil ako mu divo búši srdce, ako sa mu potia dlane a on nemal iné východisko.

„Harry, nie som si istá, či by Sirius prijal takú obeť. Veď je to Snape, pre Merlina!“ zvolala priškrteným hlasom. „Čo keby sme trochu počkali? Možno sa mi podarí niečo objaviť v knihách,“ navrhla ihneď.

„Myslíš si, že to neviem? Nezaujíma ma, či to bude Siriusovi prekážať! Chcem ho späť! A je mi jedno akú za to prinesiem obeť! Aj tak je celý môj život len kolotoč nešťastí, tak čo záleží na tom, že sa k nim pridá ďalšia? A ďakujem ti za pomoc, ale naozaj si nemyslím, že by si v knihách niečo objavila,“ Harry bol zúfalý. Viac o to, že sa cítil ako medzi dvoma mlynskými kameňmi ako pšeničné zrnko, ktoré už – už mali rozdrviť.

„A čo Čcho?“ ozval sa po chvíli Ron.

„Nič. Je to len kamarátka,“ odvetil Harry skleslo. To bola ďalšia vec, s ktorou by sa im mal konečne zdôveriť. Odkladal to, pretože nevedel ako zareagujú. Nechcel ich stratiť. Ich priateľstvo preňho bolo všetkým, čo na tomto svete mal najcennejšie. Oveľa cennejšie ako všetky úspory v Gringottbanke.

„Harry?“ ozvala sa Hermy a prerušila tok jeho myšlienok.

„To nie je všetko,“ priznal so sklonenou hlavou. „Ja ... je to inak. Uvedomil som si to až pri Čcho ... viete, keď som ju vtedy pobozkal.“

Obaja boli ticho a iba počúvali. „Zistil som ... že ...“ vzdychol a chvejúcou sa rukou si prehrabol vlasy. „Ja pochopím, ak sa kvôli tomu so mnou nebudete chcieť viac priateliť. Naozaj,“ koktal nesúvislo ako vyľakaný prváčik.

Hermiona to pochopila ako prvá. „Už chápem, Harry,“ prikývla vážne. „To preto si nikdy nebral inak ani Ginny, hoc sa do teba zaľúbila na prvý pohľad.“

Harry bez slova prikývol. „Neviem ako sa to stalo, ale stalo sa ...“

„O čom sa to do frasa bavíte?“ ozval sa konečne Ron, ktorý zatiaľ len sedel a nechápavo preskakoval pohľadom z jedného na druhého.

Bola to Hermiona, ktorá sa mu to pokúsila jemne vysvetliť. „Ron, Harry sa nám snaží povedať, že sa mu proste nepáčia dievčatá.“

„Ach, aha,“ hlesol a pozrel na Harryho stále nechápavo. „No a?“ A potom mu to došlo. „Ach, aha! Harry, ale ... to je ... to je ...“

„Čo? Choré? Šialené?“ spýtal sa ostrejšie ako chcel, pretože sa snažil obrniť proti tomu, čo by mohlo nasledovať.

„Nie, ani jedno. Je to vlastne celkom normálne. Nie v našom mukelskom svete, ale tu áno,“ dodala celkom pokojne. A potom zhíkla vypleštiac naňho svoje veľké, čokoládové okále. „Ty si sa už rozhodol, však?“ nik iný neprehovoril hodnú chvíľu a tak sa slova znova ujala ona, kým Ron stále vstrebával to, čo sa práve dozvedel. „Vieš, mal by si vedieť, že v čarodejníckom svete sa tieto vzťahy berú trochu inak. Dokonca sú prípustné manželstvá párov rôznych pohlaví.“

„Nerád to pripúšťam, ale Hermiona má pravdu, Harry. Kým Bill nepoznal Fleur, chodil pred tým nejaký čas s Ericom Mcnairom. Áno, počul si dobre. Syn toho smrťožrúta. Našťastie zdedil matkine gény,“ dodal a ospravedlňujúco sa uškrnul. „Vari si si len nemyslel, že by sme ťa hádam kvôli tomu odsudzovali, alebo sa s tebou prestali priateliť?“ opýtal sa pobavene, ale úsmev mu zamrzol na tvári, len čo pozrel Harrymu do očí. „Ach, tak myslel,“ odpovedal sám sebe, zatiaľ čo Hermiona nad ním len neveriacky pokrútila hlavou.

„To by sme nikdy nespravili, Harry. Poznáte vy dvaja vôbec skutočný príbeh zakladateľov tejto školy?“ zatvárila sa vševedúco Hermiona. Zas mala navrch, keď svorne pokrútili hlavami. S neskrývanou  radosťou im rozpovedala príbeh dvoch mužov a dvoch žien, ktorí založili Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. Vôbec to nebolo tak, ako sa o tom písalo v Dejinách Rokfortu. Pohádali sa, to áno, ale kvôli niečomu celkom inému. Salazar Slizolin sa totiž zamiloval do Godrica Griffindora, ktorý mu city opätovať nemohol, lebo jeho srdce uchvátila krásna lady Bifľomorová. Lenže tá ho odmietla. Keď sa z nešťastnej lásky opil a priviedol tej noci do iného stavu o nič menej peknú lady Bystrohlavovú. Iste, Šedá dáma bola dcérou Godrica Griffindora.

„Ale aj tak mi to príde čudné, že Snape čosi také žiada od Harryho. Vari sa načisto pomiatol?“ hútal Ron nahlas. Vôbec si nedokázal predstaviť, že by mal byť jeho najlepší priateľ Snapov snúbenec.

„Možno je v tom viac ako len záchrana Siriusa. Možno sú v tom city, srdce ...“ uvažovala nahlas hľadiac na pokojnú hladinu Čierneho jazera.

„Neviem si predstaviť, že by Snapovi na Harrym záležalo, ale ak myslíš pomstu a doživotnú nenávisť, potom s tebou súhlasím,“ hundral Ron.

„Ron má pravdu, Snape má nenávidí,“ šepol Harry opakujúc to, čo si myslel jeho priateľ.

„Vy dvaja ste nemožne úzkoprsí. Vidíte len to, čo vidieť chcete,“ rečnila. „Ak je naozaj Snape jediný, kto môže Siriusovi pomôcť a ty si sa rozhodol splniť jeho podmienku, hoci vidím, že ti to nie je po vôli, budem naďalej stáť pri tebe. Sme predsa priatelia. Neopustím ťa teraz, keď ma budeš potrebovať najviac.“

„Ďakujem, Hermiona,“ odvetil a objal ju. Potom sa otočil k Ronovi, ten sa zaškľabil, ale i on ho podporil.

„Jasné, že budeme držať spolu. Inak by to nešlo. Napokon, možno to bude celkom výhodné mať za snúbenca majstra elixírov.“

„Držte to zatiaľ v tajnosti, dobre?“ otočil sa ešte vo dverách a len čo prikývli, rozbehol sa späť čeliť svojmu osudu i profesorovi Snapovi.

***

Keď mu Severus otváral dvere v ten deň už po druhý raz, zachvátila ho ešte väčšia nervozita a zmätok, ktorý však na sebe nedal nijako poznať. Na tvár si nasadil ľadovú masku a so zdanlivým pokojom stoika čakal na rozhodnutie.

„Takže?“ opýtal sa pokojne, hoci to v ňom vrelo nedočkavosťou.

„Rozhodol som sa,“ riekol Harry potichu, „a súhlasím s vašou podmienkou.“

Teraz sa prekvapene zatváril Severus, ale len na malú chvíľu, kým jeho tvár znova nestvrdla na kameň. „A ste si vedomý, čo všetko to bude obnášať?“ opýtal sa ho prikročiac bližšie. „Ste si vedomý, že ako váš snúbenec a manžel od vás budem vyžadovať i plnenie fyzických povinností, Potter?“

Harrymu vyschlo v hrdle a tak znel jeho hlas neisto a vystrašene. „Myslíte ... milovanie?“

„Presne to. A všetko, čo to zahŕňa. Bozky ... dotyky ... sex.“ Dal si záležať, aby zdôraznil každé jedno slovo. „Tak čo, Potter? Máte poslednú možnosť svoje rozhodnutie zvrátiť.“

Harry mal sto chutí urobiť tak a utiecť odtiaľ, ale nespravil to. Nebol žiadny zbabelec.

„Nie. Pre Siriusa som ochotný to podstúpiť. Ale i ja mám podmienku,“ odvetil a nenávistným pohľadom prepaľoval muža, ktorý sa mal možno o pár hodín stať súčasťou jeho života.

Severusa to pobavilo. „A akú?“

„Zasnúbime sa až potom, keď mu pomôžete. Inak naša dohoda neplatí.“

Severus prikývol s provokačným úškľabkom na tvári. Harry videl, aký si je sebou istý, ale nikdy sa ho neopýtal prečo a ako sa mu podarilo jeho krstného otca zachrániť.

***

Zo spánku ho prebralo búšenie sovích krídel na oblok. Vyskočil z postele a nahý trielil k oknu, aby si prečítal správu. Bola od riaditeľky. Severus sa prebral.

2. kapitola

Sľuby

Harry sa poponáhľal. Obliekol si jedny zo starých, vyšúchaných džínsov, vyťahané tmavomodré tričko a obul si tenisky. Do nemocničného krídla vyletel zo žalárov ako ozajstná ohnivá strela. Zadychčaný zastal medzi dverami a trochu s obavami a neveriaco civel na posteľ, kde ležal jeho snúbenec Severus Snape. Okolo neho ako jeho strážny anjeli stáli Kingsley, McGonagallová a madam Pomfreyová. Premýšľal, či má vojsť a pridať sa k nim, alebo či má radšej počkať a nechať ich pozhovárať sa. Váhal, keď si ho všimol Severus. Skoro nepoznateľným úklonom hlavy mu naznačil, aby podišiel bližšie a čosi zamrmlal svojim kolegom. Všetci traja sa ako na povel vzdialili. Nik z nich, snáď okrem madam Pomfreyovej netušil, aký je medzi nimi dvoma vzťah. A aj Poppy sa to dozvedela len vtedy, keď to už Harry nevydržal a prezradil jej to vtedy, keď ho sem zraneného dovliekol. Mal obavy a strach, že oňho príde, preto sa musel niekomu vyžalovať.

Severus ho sledoval zvedavými očami. Bol ticho, no Harry by bol rád vedel o čom premýšľa.

„Ahoj,“ pozdravil ho a pery sa mu roztiahli do úprimného úsmevu. Vytiahol z vrecka džínsov prútik a vyčaroval si stoličku, aby tu nestál ako kôl v plote. Dosť bolo už to, že sa cítil čudne a neisto. „Prišiel som hneď ako som sa dozvedel, že si sa prebral,“ pokračoval, keď mu i teraz Severus odpovedal na pozdrav iba kývnutím hlavy. „Chcel som tu byť, keď sa preberieš,“ dodal akoby na ospravedlnenie. „Čo povedala madam Pomfreyová? Budeš v poriadku?“ Harry nevedel ako inak ho prinútiť prehovoriť.

„Zdá sa,“ hlesol. Jeho hlas znel slabo a trochu priškrtene. Harry to pripísal následkom zranenia. Severus mal ešte stále obväzy na krku. Inak sa zdalo, že mu nechýba zrejme nič.

„Nie si smädný?“ staral sa, keď pohľadom zvedavo skúmal Severusovu bledú, strhanú tvár. Slabo prikývol a tak sa Harry natiahol k džbánu s vodou a nalial z nej do pohára, podajúc mu ho. Severus pil plnými dúškami. Mal dojem, že jeho hrdlo je načisto vyprahnuté ako Saharská púšť. Očami však poškuľoval po chlapcovi a keď pohľadom spočinul na jeho ľavici, zabehlo mu tak, až sa okvickal. Trochu nemotorne si potom sušil nočnú košeľu a Harry, ktorý si nemohol nevšimnúť čo to spôsobilo sa poponáhľal s vysvetlením.

„Dúfam, že ti to nevadí. Už nie je dôvod skrývať to,“ povedal mysliac to ako ospravedlnenie tohto svojho činu. Ale necítil žiadnu vinu. Nemal prečo.

Severusovou tvárou prešla zmes pocitov, ktorým mladík vôbec nerozumel. Severus si unavene pretrel oči a oprel sa o podušky. Už dlho na to myslel. Vlastne ešte skôr ako sa prebudil. Mal z toho hotové nočné mory. A hoci si nevedel predstaviť, ako to bude fungovať všetko ďalej, nemohol konať inak. Musel urobiť konečne to, čo považoval za správne. Už vtedy si to mal lepšie premyslieť. Ale vraví sa, že nikdy nie je neskoro. Mrkol na Harryho a videl to napätie v jeho tvári. Odkašľal si, aby znel jeho hlas aspoň trochu autoritatívne.
„Harry ... ja ...“ začal hľadajúc vhodné slová i odvahu na to, aby ich vyriekol. „Chcem zrušiť ten sľub.“

Tentoraz to bol Harry, kto vytreštil oči. „Prečo? Urobil som niečo zle?“

„Nie, nespravil si nič. To ja ... Bolo odo mňa sebecké žiadať to od teba. A ľutujem, že som si to uvedomil až teraz.“

Harry mal dojem, že zle počuje. Mal by sa vari z toho radovať, ale on sa tak vôbec necítil. Práve naopak. Bolo mu tak, akoby mu niekto vrazil dýku do chrbta. Severus chcel zrušiť ich zasnúbenie, znova chcel rozhodovať o ich živote celkom sám a jeho sa ani neobťažoval spýtať sa na názor.

„Počul si ma?“ ozval sa Severus, ale ani naň nepozrel. „Zbavujem ťa toho sľubu. A teraz ma prosím nechaj, potrebujem si oddýchnuť.“ Povedal to tak, akoby sa nič nebolo stalo. Akoby len mávol rukou nad nevydareným elixírom.

Harry sa nazlostil. Už mal po krk tých jeho manierov, nálad a samostatných rozhodnutí, ktorým vôbec nerozumel. A hoci by možno bol preňho jednoduchý súhlas lepšou voľbou, vo svojom srdci vedel, že inak by konať nemohol. Veľa sa toho v jeho živote zmenilo a on nehodlal prísť o to dôležité len tak, pre nič – za nič. Znova siahol po svojom prútiku a namieril ho na Severusovu ľavicu spočívajúcu na prikrývke. Severusovo obočie vyletelo nahor a chcel protestovať, ale chlapec mu to nedovolil.

„Odhaľ!“ vyriekol a na Severusovom prste sa zaligotal zlatý kovový prúžok. Zásnubný prsteň. Navlas rovnaký ako bol ten jeho. Harry ho chvíľu zamyslene držal za ruku tou svojou, na ktorej sa skvel jeho zásnubný prsteň. A napadlo mu jedine to, že takto to má byť. Keď k nemu zdvihol zrak, Severus mohol v jeho očiach vidieť odhodlanie. „Nemôžeš ma zbaviť sľubu, ktorý som ti dal, ak to sám nechcem. Zložili sme sľub vernosti a ja ťa žiadam, aby si ho dodržal, pretože ja to urobím, či sa ti to páči, alebo nie! Ja ho dodržím!“ Harryho slová boli pevné a rozhodné. Keď vstával, bol taký nazlostený, že mu nevenoval ani len jediný pohľad. Zožieral ho hnev i bolesť, ktorú mu Severus spôsobil a on nechcel, aby to vedel. Pri dverách zastal, ale tiež sa neotočil. „Teraz ťa nechám odpočívať. Prajem ti dobrú noc.“

Severus sa nezmohol na slovo. Iba hľadel na jeho vzďaľujúci sa chrbát. Sedel tam celkom ticho a uvažoval, prečo to len Harry urobil. Myslel si, že keď ho zbaví bremena toho sľubu, ktorý si od neho pred rokmi vynútil, že bude spokojný a šťastný, ale očividne sa mýlil. Nerozumel tomu. Vari sa niečo zmenilo? Vzdychol si a hlavou sa oprel o vankúš. Vedel, že preňho inej cesty prosto niet. Musí chlapca nejako presvedčiť, aby súhlasil. Zrejme mu prvý pokus celkom nevyšiel, ale nemôže sa vzdať len tak ľahko. Mal svoje dôvody. Okrem toho, nikdy nemal ani len v úmysle mu skutočne ublížiť. Dobre, slovne si ho doberal a zastrašoval viac ako rád, ale fyzicky? Nikdy by naňho nevztiahol ruku, nikdy by proti nemu nepoužil žiadnu kliatbu. To by radšej sám zhynul! Otočil sa k dverám, ktorými zmizol Harry a jeho pery sa pohybujúc opakovali len jedno.

„Nemôžem inak Harry, nemôžem.“

***

Harry soptil. Bol rozčúlený a sklamaný zároveň. „Ako mi to mohol urobiť?“ pýtal sa sám seba a ruky zatínal v päsť. „Po tom všetkom čím sme prešli sa len tak rozhodne zrušiť svoj sľub? Vari sa zbláznil?!“ bezradne sa žuchol na lavičku stojacu pod oknom a pohľad zaboril do zeme. „Dali sme si predsa sľub,“ šepkal bezradne. „Nemožno ho len tak zrušiť. To preňho nič neznamená? Ani ja preňho nič neznamenám?“

V duchu sa preniesol o dva roky späť, keď spolu uzavreli dohodu. Toho večera, keď sa vybral za Severusom, aby pomohol Siriusovi súhlasil s podmienkou, ktorú mu profesor dal. Urobil to len preto, aby sa vrátil jeho krstný otec. Posledná osoba, ktorá mu z rodiny ostala, nerátajúc Dursleyovcov.
Tú noc skoro vôbec nespal. Ako mohol, keď musel myslieť na to, že možno o chvíľu znova objíme svojho krstného? Avšak jeho dušu kvárili i pochybnosti. Čo ak mu chcel Snape iba ublížiť, tak ako vždy? Čo ak to nemyslel vážne? Čo ak chcel iba využiť jeho naivitu? Ako teda mohol pokojne spať, keď sa mu v hlave striedali na počkanie podobné myšlienky? Len tak v pyžame vkĺzol do topánok, prehodil na seba mikinu a s prútikom v ruke svietiac si pod nohy mieril do žalárov. Zastal až pred Severusovou pracovňou a pochodoval tam hore – dolu, kým sa neunavil. Napokon si vyčaroval kreslo a uvelebil sa v ňom. Ani netušil, kedy sa mu podarilo zaspať. Zobudil sa na to, ako ním niekto trasie. Rozospato zaklipkal očami a pozrel sa priamo do Snapovej zamračenej tváre.

„Nemohol som spať,“ hlesol ako na povel.

„Takže teraz ste zrejme nad niečím sústredene uvažoval, však?“ ozval sa ironicky profesor elixírov.

Teraz sa zamračil i Harry. „Nie!“ odsekol a až potom si všimol, že Snape má tvár skrivenú bolesťou, nie hnevom ako si myslel. „Čo sa vám stalo profesor?“ opýtal sa hľadiac na jeho zranenú ruku, ktorú si pritláčal k telu.

„Nič,“ odvrkol mu a zašomral: „Alohomora.“ Dvere jeho kabinetu sa otvorili a on tackavo vstúpil dnu. Bol by sa isto sklátil na podlahu, keby ho chlapec šikovne nepodoprel. Usadil ho do kresla a chcel zavolať ich ošetrovateľku, no Severus rázne odmietol, trvajúc na tom, že nikoho nepotrebuje, a že si poradí celkom dobre i sám, no jemu sa nezdalo. Bol príliš bledý a vyzeral tak, že onedlho iste zamdlie od prílišnej straty krvi. Preto ho odmietol počúvať, hoci si bol istý, že mu za to vymeria nejaký trest a on bude musieť ostať po škole. A tak napriek jeho vehementným protestom mu pomohol zo zakrvaveného habitu i košele a ranu mu podľa jeho zúrivých pokynov ošetril. Podľa jeho stavu usúdil, že to, čo mu Snape sľúbil zrejme nevyšlo. Preto sa ani neobťažoval spytovať, či je Sirius späť.

„Pomôžem vám do izby profesor?“ opýtal sa zdvorilo, keď bola rana i dokonale obviazaná, ale Snape mal dojem, že sa mu vari vysmieva.

„Máte dojem, že som azda nejaký krypeľ, Potter? Som zranený, nič viac!“ vyštekol vstávajúc z kresla, keď na dúšok vypil stanovenú dávku z elixíru na doplnenie krvi i elixír proti bolesti.

Harry sa teda otočil a chcel odísť, keď ho medzi dverami zastavil jeho drsný hlas.

„Zajtra vás o pol ôsmej večer čakám v riaditeľovej pracovni. Predpokladám, že svoj sľub dodržíte, Potter. A oblečte sa slušne!“ vyprskol ako divý kocúr.

Harry sa zvrtol na päte a civel naň s otvorenými ústami, celkom ohúrene. „To teda znamená, že ... že je Sirius ... žije?“

Severus sa znechutene zaškľabil a ukázal na svoju ruku. „A čo myslíte, kto mi asi tak spravil toto?“ opýtal sa ukazujúc svoje zranenie. „Bežte! Čaká vás v riaditeľni,“ zahundral a otočil sa mu chrbtom. O chvíľu začul dupot Harryho nôh na chladnej dlažbe a ticho si vzdychol, pohliadnuc sa svoju ruku. Zrejme Blacka podcenil. Nemal ho dráždiť.

***

Harryho zvítanie s krstným otcom bolo veselé i trpké zároveň. Práve kvôli Siriusovi. Vôbec nepredpokladal, že mu Snape povie o tom, prečo ho vyslobodil z toho oblúka. Mal to predpokladať a mal trvať i na tom, že ho bude sprevádzať. Teraz mu neostalo nič iné, len vysvetľovať.

„Harry, prečo si len súhlasil, do škrota?!“ zlostil sa sám na seba i na chlapca a jeho oddanosť  k nemu. Radšej by bol tam, kde bol akoby sa mal ocitnúť v realite, kde sa mal stať Harry Snapovou hračkou!

„Nemaj obavy Sirius,“ snažil sa ho upokojiť chlapec. „Všetko bude v poriadku. Neobviňuj sa, lebo nemáš prečo. Som rád, že si späť.“

„Harry, ty si zrejme neuvedomuješ vážnosť celej situácie,“ zvolal vystrašene jeho krstný otec.

Vtedy zasiahol Dumbledore. Ako sa zdalo, tí dvaja celkom zabudli, že je tam s nimi. „Sirius, viem, že ste Severusa nemali nikdy radi, ale dovoľ mi pripomenúť, že sa v ňom všetci mýlite.“

„Pán riaditeľ, viete že si vás vážim, ale teraz žiaľ musím konštatovať, že vám zrejme preskočilo!“ zrúkol a riaditelia v obrazoch nesúhlasne zacmukali.

Riaditeľ sa len chápavo pousmial. „Ubezpečujem ťa Sirius, že to tak nie je. A urobím všetko preto, aby bol Harry v bezpečí. Nie preto, že Severusovi neverím, ale preto, aby si bol pokojný ty. Nič zlé sa nemôže stať, ver mi.“

Zdalo sa, že riaditeľove slová Siriusa trochu upokojili, ale nebolo to celkom tak. V duchu preklínal toho čierneho umastenca za to, čo vykonal a ľutoval, že mu nevyrval srdce z tela, ale mu iba zranil ruku.

***

Harry nemeškal. Dokonca prišiel skôr. Teraz sedel na jednej zo stoličiek v riaditeľovej kancelárii a snažil sa tváriť čo najstatočnejšie pod skúmavým pohľadom starého muža, ktorého mal tak rád a vážil si ho.

„Harry?“ oslovil ho láskavo a strčil mu pod nos misku s karamelkami. Harry odmietol. Mal taký zovretý žalúdok, že by teraz do seba nedostal ani kvapku vody. Dokonca nemal ani najmenšiu chuť zhovárať sa s ním. V kútiku duše ho totiž škrela otázka vyvolaná pochybnosťami, či toto všetko bolo naozaj nutné a či ho práve jeho pomoc nemohla zachrániť pred Snapovou podmienkou.

„Si v poriadku, Harry?“ ozval sa znova a chlapec prikývol, hoci bol celý zelený pri pomyslení na to, čo ho čakalo.

Dvere riaditeľne sa odrazu rozleteli a Harry od ľaku až poskočil. Sirius sa zatváril previnilo, keď k nemu kráčal.

„Harry, nemusíš to robiť!“ zavrčal, keď si k nemu bez pozdravu prisadol. „Niečo predsa vymyslíme! A ešte stále ho môžem za...“

„Nie!“ ozvalo sa rázne nielen z úst riaditeľa, ale i Harryho.

„Do kotla!“ zanadával a rukami si vošiel do vlasov. Harry pozrel na riaditeľa a pokrčil plecami. Potom sa otočil k Siriusovi a položil mu ruku na plece.

„Sirius, prosím, nerob si o mňa žiadne starosti. Všetko bude v poriadku.“

Lenže jeho krstný otec to odmietal akceptovať. „Harry, chlapče, nerob to kvôli mne,“ žiadal, ale neuspel.

Na dvere niekto zaklopal a tentoraz vošli dnu Ron a Hermiona. I oni si prisadli k Harrymu, ale vôbec sa netvárili tak zhrozene ako Sirius. Keď sa mu nepodarilo presvedčiť ich, aby ho prehovorili oni, konečne to vzdal. Ručičky hodín zastali na ciferníku ukazujúc pol ôsmej a do riaditeľne vošiel Severus Snape. Harry naprázdno prehltol a oblízol si suché pery. Napadlo mu, že Snape je presný ako švajčiarske hodinky.

Nevedel, či sa mu to zdá, alebo naozaj dnes vyzeral Snape inak. Lepšie. Čierne vlasy sa mu leskli ako havranie perie v lúčoch slnka. Mal oblečenú bielu košeľu so stojačikom, zelenú hodvábnu viazanku a Harry to nevedel s istotou, ale mal dojem, že má na sebe i čierny slávnostný habit. Nohavice rovnakej farby mal zažehlené na puky a spod neširokej manžety mu vykúkali vyleštené čierne topánky. Harry sa začervenal, keď si uvedomil, ako zvedavo naňho zíza a spomenul si, že Snape to neznáša. Ale rovnako sa i zahanbil. Vedľa takto vystrojeného profesora elixírov si teraz bude pripadať nesmierne ošumelo. Hoci i on si dal záležať na svojom výzore, pravda s pomocou Hermiony.

„Netušil som, že tu budú svedkovia,“ prehovoril nevrlo a opätoval Siriusovi nevraživý pohľad. Rona s Hermionou si akoby nevšimol. Alebo ich skôr ignoroval. Zastal pred Dumbledorovým pracovným stolom a potom sa otočil priamo k Harrymu, ktorý stále sedel na stoličke a len ho pozoroval.

„Môžeme teda začať?“ opýtal sa riaditeľ veselo a usmial sa na prítomných.

Harry prikývol a pocítil ľahký stisk kamarátkinej ruky i Ronovo povzbudivé potľapkanie na pleci. A prv, než ho Siriusova dlaň mohla priklincovať k stoličke, rýchlo vstal. Jeho krstný otec si len trpko vzdychol, keď sa Harry postavil vedľa Severusa Snapa a pozrel do modrých očí riaditeľa ukrytých za okuliarmi v tvare mesiačikov.

„Zišli sme sa tu v tejto slávnostnej chvíli,“ Dumbledore sa odmlčal a všetci mohli zreteľne počuť, ako si Sirius nahlas odfrkol, no riaditeľa to vôbec nevyviedlo z konceptu. „Aby sme spojili sľubmi vernosti počas ich doby zasnúbenia týchto dvoch mužov.“ Dumbledore sa zameral na Severusa a čosi mu naznačil. Ten siahol do náprsného vrecka habitu a vytiahol odtiaľ dva prstene. Harry mu bledý v tvári a bez slova podal ruku, hypnotizujúc tenký, zlatý krúžok s drobným smaragdom uprostred.

„Severus,“ vyzval ho riaditeľ, „opakuj po mne. Ja, Severus Snape, sa zasnubujem tebe Harry James Potter. Sľubujem ti vernosť, oddanosť, ochranu a lásku. Sľubujem, že budem pri tebe stáť v dobrom i zlom, v šťastných chvíľach i zlých momentoch. A ak svoj sľub poruším, sám od neho odstúpim a sľub, ktorý teraz dávam tebe, zruším.“ Riaditeľ predrecitovával a Severus po ňom opakoval. Keď došlo na poslednú vetu, Harry myslel, že sa rozčúli, ale on ostal celkom pokojný. Tak ako vždy . Iba tam stál, držiac jeho spotenú dlaň vo svojej ruke, hľadel mu do tváre a opakoval to, čo riaditeľ chcel, aby sľúbil. Harry nepochyboval, že to starší muž nerobí ani tak kvôli nemu, ako kvôli Siriusovi.

Ale stalo sa ešte čosi. Zatiaľ čo Severus vyslovoval sľub, Dumbledore držal nad ich spojenými rukami svoj prútik. Harry si preto nebol istý, či to bolo riaditeľovo kúzlo, alebo ich vlastná mágia, ale stalo sa to, že okolo ich spojených rúk sa ovinuli ako dva hady zvláštne žiari. Severusova zlatá a jeho modrá, postupujúc od ramien k ich spojeným dlaniam, kde sa i ony opatrne, akoby bojazlivo spojili.

Harry také čosi jakživ nevidel. Bol taký nervózny, keď si bral druhý prsteň zo Severusovej ruky, aby mu ho vzápätí navliekol, že mu skoro vypadol. Nehovoriac o tom, že sa pri skladaní sľubu zajakával.

„Tak mi Merlin pomáhaj,“ vyslovil na záver a sledoval, ako sa kúzlo okolo ich spojených rúk rozplýva.

„Blahoželám vám,“ riekol Dumbledore veselo, „teraz ste zasnúbení.“

„Ako keby som to nevedel,“ pomyslel si Harry a ostýchavo pozrel na muža stále stojaceho po jeho boku. Modlil sa, aby Snapovi nenapadlo spečatiť ich sľub bozkom, tak ako mu to vtedy dôrazne pripomínal, pretože si nebol istý, či by to zvládol on a aj jeho krstný otec. Našťastie nič také nenasledovalo. Riaditeľ ich prekvapil, keď pre nich pripravil malé pohostenie.

Harry sa však ničoho ani len nedotkol. Sadol si na stoličku, kde sedel aj predtým a civel na svoju ľavicu, kde sa skvel jeho snubný prsteň. Popravde, nepočítal s tým, že nejaký vôbec dostane. Musel uznať, že toto prekvapenie sa Snapovi podarilo.

„Neviem, či ti mám blahoželať, alebo ťa ľutovať. Ak niekto uvidí na tvojej ruke ten prsteň, bude po tajnostiach, Harry,“ povedal Ron a sústrastne sa zaškľabil.

„Už vidím ako sa na mne zabáva celá škola,“ vzdychol si. „A hlavne Malfoy.“

„Tak ho nenos. Veď čo sa tým zmení?“ navrhla Hermiona. „Celkom  nič. Zasnúbení ste tak, či tak. Mňa len zaujíma tá podivná žiara, ktorá sa vám vytvorila okolo rúk. Nič také som jakživ nevidela. Ani v knihách som sa o niečom takom nedočítala,“ štebotala, zatiaľ čo Ron súhlasne prikyvoval.

„Keby sa ti náhodou stratil, tiež by sa nič nestalo,“ dumal Ron.

„Ďakujem vám obom za nápady, ale nie. Nespravím nič z toho. Dal som predsa sľub a to k tomu patrí, nie?“ ozval sa skleslo ako kôpka nešťastia, mysliac na všetky posmešky, ktoré od zajtra utŕži.

Dlho sa nezdržali. Ako prvý sa ospravedlnil Sirius. Od ich „obradu“ sa správal akosi čudne. Harry mal podozrenie, že to nebola len zmena nálady. Mal pocit, že jeho krstný otec pozná význam oboch tých žiar, presne tak ako riaditeľ a jeho snúbenec. Ale pýtať sa ich na to teraz nechcel. Potom sa pobrali i oni. Ale Snape ho strohým oslovením zastavil a Rona s Hermionou poslal napred.

„Podajte mi ruku, Potter,“ prikázal mu a Harry poslúchol. Čakal, čo od neho bude chcieť. Severus vytiahol z vrecka habitu svoj prútik, poklopkal jeho koncom po Harryho prsteni a zamrmlal „Servo!“ a prsteň sa stal neviditeľným. Harry ho mal stále na ruke, cítil jeho chladný kov, ale už ho nebolo vidieť. Problém bol vyriešený, lebo i Severus urobil to isté so svojim prsteňom. Harrymu sa ako tak uľavilo. Teraz už aspoň nebude nikomu na posmech. Predsa len, byť zasnúbený s mužom je jedna vec, ale byť zasnúbený so Severusom Snapom – to už bolo čosi iné. Akoby mal na nohe olovenú guľu, ktorá ho v jednom momente stiahla pod vodu.

***

Harry celý deň myslel len na to, čo by mal urobiť, aby Severusa presvedčil. Tak sa vlastne stalo, že kým nadišiel večer, už nevedel, či má dosť síl na to, aby presvedčil sám seba, že to má nejaký zmysel, alebo že to raz bude fungovať.

Posledné dva roky boli viac ako krušné a Severus to robil len horším. Nič sa mu nesnažil uľahčiť a naňho toho bolo jednoducho veľa. Jediný čas, keď sa mohli stretávať a tráviť chvíle spolu a osamote boli paradoxne jeho hodiny trestov, ktoré mu vymeral. A ani vtedy sa nezhovárali, pretože Severus mal akúsi prácu, kde sedel za druhým stolom a robil tie svoje papierovačky, zatiaľ čo on prepisoval záznamy hriechov svojho otca, Siriusa, Remusa a dokonca i toho potkanieho muža, Petra Pettigrewa. Tak ho to pohltilo, že i on prestal vnímať okolie a hltavo čítal o každej otcovej lumpárni. Keď sa hodiny trestu končili, Harry mal dojem, že je Severus zamyslenejší a ešte podráždenejší ako predtým a on netušil prečo.

Potom všetko skomplikoval znova len Severus, keď pred Harryho očami zabil Dumbledora namiesto Draca Malfoya. Urobil to tak rázne, chladnokrvne a bez mihnutia oka, že Harry nemal nikdy lepší dôvod želať si z celého srdca jeho smrť. Ba i sám by sa o naplnenie jeho osudu postaral, keby to bolo možné. Ako mal vtedy čo i len tušiť, že to všetko bolo dopodrobna naplánované divadlo pre hlúpych smrťožrútov i samého lorda Voldemorta? Lenže čo sa už stalo, stalo sa a i toto poznačilo ich existujúci, no temer žiadny vzťah, ktorý mali. V čase, keď by sa mali spoznávať sa iba viac odlúčili a priepasť, ktorá medzi nimi bola odjakživa, sa iba prehĺbila.

Harry sedel na drevenej podobločnici a sledoval nočnú oblohu posiatu myriadami hviezd. Jeho myšlienky sa neustále točili okolo Severusa a jeho návrhu zrušiť sľub, ktorý si dali. Kdesi hlboko v jeho vnútri však čosi túto možnosť nielen potlačovalo, ale i zavrhovalo a on potreboval zistiť prečo. Jedno vedel celkom isto. Jeho city sa časom menili, ale stále nevedel identifikovať to, čo vo svojom srdci cíti k svojmu snúbencovi. Hútal, ako ho primäť dodržať sľub. Jeho oči sa upreli na kamienok prsteňa tej istej smaragdovej farby. A zrazu na to prišiel. Iste, veď prečo aj nie, keď ich osudy už od samého začiatku boli navzájom poprepletané. Severus bol jedným z tých, ktorí mali Harryho chrániť, učil ho a viesť, aby bol schopný splniť to, na čo bol predurčený. Teraz sa priam usmieval šťastím. Iste, ako na to mohol zabudnúť?

„Nemôžem cítiť to, čo cítim Albus! Nezaslúžim si ho!“ to bolo posledné, čo videl v spomienke, ktorú mu dal jeho snúbenec spolu s ostatnými pred smrťou. Jediná veta, ktorá mala zachrániť všetko. Tá, ktorá musí zachrániť ich. A Harry sa jej chopil ako topiaci sa slamky.

***

Sirius Black sa vrátil do svojho opusteného rodinného sídla. Toto miesto bolo plné spomienok, na ktoré by radšej nemyslel, ale nemal kam inam ísť. Dom na Grimmauldovom námestí vyhorel spolu s ostatnými a potreboval značné opravy. Len nedávno sa vrátil z tej smiešnej ceremónie, kde si Harry so Snapom vymenili sľuby vernosti. Bolo mu z toho na vracanie! Veľmi ľutoval, že vtedy toho netopiera proste nezabil hneď ako vypadol spoza závesu oblúka a on mu prezradil dôvod, pre ktorý to spravil. Ten bastard sa vedel až pridobre brániť a keby nebolo tej stupídnej oklumencie ... Sirius zaškrípal zubami. Potom si spomenul na tú žiaru, ktorá sálala z ich rúk. Čosi také už videl, preto ho to neprekvapilo. To skôr tie farby mu spôsobovali starosti. Harryho bola modrá, znamenala nádej. Pravdupovediac, čakal zelenú – nenávisť. Ale tá, ktorá stúpala od Severusa ho priklincovala k stoličke na dobrých pár minút. Bez mihnutia oka na ňu civel a už začínal nadobúdať pocit, že sa celkom pomiatol. „Zlatá? Zlatá od Snapa? Od Severusa Snapa?!“ spytoval sa sám seba v duchu a pohľad mu preskočil na spokojnú tvár riaditeľa. Bolo by teda možné, aby to bola pravda? Vedel ten starý blázon viac ako oni všetci vrátane Harryho? „To je ... nemožné!“ vyjachtal pošepky do tmavej noci.

Stále pohltený vlastnými myšlienkami prešiel tmavou chodbou osvetlenou len sliepňajúcimi sviecami do salóna, aby nalial si do pohára whisky. Potreboval to viac ako čokoľvek iné.

Premýšľal, načo ho odtiaľ vlastne Snape dostával? Aby ho nechal trpieť na tejto zemi? Mal sa dívať na to, ako ubližuje priamo jemu pod nosom Harrymu? Alebo na to, ako Remus ... ako zomiera? Pri tej myšlienke sa zachvel. Kopol do seba obsah pohára na dva dúšky. Zvalil sa do kresla a zaboril si tvár do dlaní. Vôbec nevedel, čo robiť. Remus, ten nie, ten by mu poradil. Netušil, čo bez neho bude robiť, keď náhodou ...

„Nie! Ani na to nepomysli!“ prikazoval si v duchu. „On bude žiť! Musí!“ šepkal horúčkovito. Napokon sa rozhodol, že len čo si dopraje osviežujúcu sprchu, znova sa vráti k Mungovi. A neodíde odtiaľ, i keby ho chceli vyhodiť! Predsa mu sľúbil, že ho neopustí! Tak ako mohol porušiť sľub? Nešlo to!