Wardenka

17. kapitola

Informácie

Harry sa cítil omnoho lepšie. A to len vďaka svojmu manželovi. Keby nebol majstrom v elixíroch, už dávno by voňal fialky odspodu. Len čo sa osprchoval, naraňajkoval a obliekol, pozdravil sa s Hermionou a Kyrianom. Obaja si oňho robili starosti a boli radi, že je v poriadku. Dokonca i Ron sa ukázal a prišiel s návrhom, že vezme svoju priateľku i s chlapcom do mesta na zmrzlinu. Ani Severus ani Harry nenamietali už len kvôli tomu, že sa Kyrian tešil. Byť zatvorený doma celé dni bolo predsa len trošku jednotvárne, hoci chlapec sa nikdy nesťažoval. Harryho to potešilo, lebo mohol mať chvíľku času len na seba a Severusa.

„Kam ideme?“ opýtal sa zvedavo, keď mu Severus pomáhal do cestovného plášťa. Počasie vonku bolo typické pre september a nad zemou nízko viseli sivé, ťažké mraky. Obom bolo jasné, že sa skôr, či neskôr poriadne rozprší.

„K tvojmu otravnému príbuznému,“ prezradil mu Severus.

„K Siriusovi?“ čudoval sa Harry uhádnuc na prvý krát správnu odpoveď a vrhol na manžela spýtavý pohľad.

„Veru k nemu. Rozmyslel som si ten jeho nápad,“ povedal akoby sa nechumelilo, snažiac sa nevšímať si Harryho najprv prekvapený, potom nadšený výraz tváre.

„Myslíš to naozaj vážne?“ opýtal sa ho Harry so zatajeným dychom a pristúpil k nemu o krok bližšie.

„Vari o tom nepochybuješ,“ odvetil a pousmial sa naň, spokojný, že mu tým zjavne spravil nesmiernu radosť.

„Severus ... ja ... ani nedokážem povedať, aký som rád,“ vyjachtal.

„To vidím. Presvedčila ma tvoja chabá slovná zásoba,“ uškrnul sa naňho, aby vedel, že sa z neho nevysmieva, len si ho doberá. Zdalo sa, že to pochopil.

„Mali by sme teda vyraziť čím skôr, aby si si to nerozmyslel,“ kontroval mu jeho mladý manžel, chytil ho za ruku a viedol ho neomylne ku kozubu.

„Len pomaly, až tak sa na stretnutie s Blackom neponáhľam,“ hundral si popod nos, ale to, že ho Harry ťahal za ruku, ktorá bola mäkká a teplá mu vôbec nevadilo. Harry sa len spokojne zasmial, nevšímajúc si jeho reptanie. Išiel prvý a Severus ho nasledoval.

Sirius ich už očakával v salóne. Ale strhol sa, keď sa objavil jeho krstný syn, akoby ho vytrhli zo zamyslenia. Harry si to všimol, ale keď sa naňho krstný otec usmial, rád, že ho vidí, vypustil to z hlavy.

„Snape,“ pozdravil ho Black kývnutím hlavy a Severus mu opätoval rovnaký pozdrav. Harry len pregúlil očami a pokrútil hlavou, ale nechal to tak. Teraz neprišiel riešiť ich dlhotrvajúce spory.

„Sme tu, aby si nám povedal o tajomstve Stonehenge všetko, čo vieš,“ začal Harry, keď im domáci škriatok Blackovcov doniesol nápoje, ktoré si želali.

„Dobre, lenže ja som vám povedal všetko, čo som vedel,“ bránil sa Sirius.

„Určite?“ ozval sa neveriaco Severus a tmavé obočie mu vyletelo dohora.

Sirius naňho zagánil a premýšľal, či niečo nevynechal.

„Harry, zrejme to nebol dobrý nápad,“ povedal po chvíli netrpezlivého čakania Severus, keď zo Siriusa nič rozumné nevyliezlo a zopakoval im len to, čo im už povedal.

„Nevzdáme to!“ trval na svojom Harry a uprel na krstného otca prosebný pohľad. „Vravel si, že treba získať mapu, nie?“

„Presne,“ prikývol, „alebo tak nejako,“ zatváril sa tak nevyspytateľne, že ani jeden z nich nevedel, čo si o tom myslieť.

„Takže?“ nástojil Harry na nejakej zmysluplnej odpovedi.

„No, ide o to, že tú mapu ti môže dať len starý druid, ktorý sa na Stonehenge objavuje len raz za mesiac, keď je spln.“

„Veď to je skvelé, lebo ak správne rátam, spln má byť presne o sedem dní!“ vyhŕkol Harry nadšene, ale niečo z výrazu tváre krstného otca jeho nadšenie schladilo.

„Harry, aby si tú mapu dostal, budeš musieť splniť nejakú úlohu. A tá bude ľahká,“ varoval ho Sirius.

„Mýlim sa, keď si myslím, že ste tam už voľakedy boli?“ opýtal sa prezieravo Severus, hľadiac naňho pomedzi štrbiny prižmúrených očí.

Sirius Black len prikývol a nie práve nadšene. „Neviem, ako to robíš, ale máš prekliatu pravdu, Snape!“ zavrčal nespokojne a pohniezdil sa v kresle.

„Čo sa stalo? Neuspeli ste?“ zabŕdal ďalej, ale neznelo to ako výsmech. Skôr číra zvedavosť.

„Nie.“

„A načo ste tam vôbec šli? Kto z vás mohol potrebovať tú mapu, aby sa dostal k prameňu?“ zháčil sa Harry, lebo si bol istý, že Sirius tam nešiel sám, ale v spoločnosti svojich najlepších kamarátov.

„Predsa kvôli Removi,“ odvetil Sirius so stiahnutým hrdlom, akoby to malo byť jasné hneď. Myšlienka naňho ho nesmierne zabolela. „My ... povrávalo sa, že ten prameň by ho mohol ... veď viete, navždy zbaviť premeny. To preto,“ zašepkal, spomenúc si na udalosti tej noci. „Lenže nedopadlo to ako sme chceli a plán stroskotal hneď na začiatku. Viete, bol spln a tak sa na druida vyrútil sám vlkolak,“ vysvetlil.

Severus nepovedal ani slovo, len úporne premýšľal nad tým, čo vyriekol Black. „Naozaj mohol mať ten prameň takú liečivú silu? Ak áno a naozaj by mu pomohol, ostal by s Harrym nie pár zvyšných mesiacov, ktoré mu ostávali, ale ...“ zháčil sa. Nechcel predčasne vpustiť do svojho srdca nádej a začať dúfať v niečo, čo znie ako naozajstné bláznovstvo. Ale i tak mal silné nutkanie uveriť tomu.

Nezdržovali Siriusa pridlho. Potrebovali sa pozhovárať a vymyslieť, čo spravia. Ale Harry bol rád, lebo Sirius im prisľúbil svoju pomoc. Bol ochotný s nimi ísť kamkoľvek. Harry si pomyslel, že až priveľmi ochotný a uvažoval nad tým, že si s krstným otcom pohovorí, lebo ho očividne niečo trápilo. S Regulom sa nestretli. Sirius im prezradil, že si hľadá nejaké zamestnanie, lebo doma mu bolo dlho.

„Máme sedem dní na to, aby sme si premysleli čo a ako,“ povedal Harry, keď sa spolu s manželom premiestnili späť do svojho domu. Bol celkom prázdny, ak nerátali prítomnosť troch domácich škriatkov, ktorý tu ako keby ani neboli.

„Nepôjdeme do záhrady?“ opýtal sa namiesto odpovede Severus, a keď si stiahol z pliec plášť a prevesil ho na vešiak v hale, Harry len prikývol a nasledoval ho.

Ešte stále nepršalo, no počasie sa vôbec nezmenilo. Harry mal pocit, akoby sa Severus chcel vyhnúť tejto téme rozhovoru. Zamyslene ho sledoval ako vyšiel cez francúzske dvere do záhrady a namiesto na lavičku si sadol priamo na trávnik obklopený možno meter vysokým živým plotom. Harry sa pousmial. Severus vyzeral tak spokojne, tak bezstarostne. Nič nenasvedčovalo tomu, že mu nad hlavou visí ortieľ osudu s neznámym, no predčasným dátumom smrti. Bol zúfalý z toho, že ten hadí protijed nezabral a najradšej by do niečoho kopol! Vkladal doň priveľké nádeje.

„Nesadneš si ku mne?“ opýtal sa Severus a vyvrátil hlavu na bok, aby zachytil jeho smaragdový pohľad.

Harry bez meškania poslúchol. Sadol si k nemu, nohy natiahol pred seba a zadíval sa na tmavú oblohu. „Však si si to nerozmyslel?“ opýtal sa a pozrel sa naňho.

Severus sa pousmial. „Nie, nerozmyslel. Hoci ma tá Blackova iniciatíva dostatočne odrádza,“ priznal, oprel sa o lakte a vyvrátil hlavu dohora, zhlboka sa nadýchnuc.

Harry ho zamyslene pozoroval, nespúšťajúc oči z jeho tváre. Už ráno si všimol, že má pod očami tmavé kruhy. Zrejme sa v noci ktovie ako dobre nevyspal. Ani sa nečudoval, keď sa oňho musel strachovať. Jeho tvár nebola bledá ako kedysi, keď učil a pohyboval sa viac v žalároch v Rokforte. Teraz mal dostatok slnka a čerstvého vzduchu. Bol na hladko oholený a jemu sa zdalo, že vyzerá preto o kus mladšie. A tak príťažlivo, neodolateľne ... Oči mal stále zatvorené a jeho prsty boli zaborené v chumáčoch zelenej trávy. Vyzeral, akoby tam patril. Harry pocítil v žalúdku zvláštne šteklenie. Akoby sa mu tam odrazu vyrojil celý mráčik motýľov. Nemohol inak, len sa nahnúť bližšie, pohladiac mu líce hánkami. Severus pootvoril oči, ale ani sa nepohol. Zdalo sa mu to, alebo naozaj napäto čakal, kedy ho jeho mladý manžel pobozká?

Strapatá, čiernovlasá hlava sa sklonila ešte nižšie a jeho ústa vtisli bozk do kútika jeho úst, pomaly jazykom kĺžuc po jeho spodnej pere. Severus slastne zavzdychal, pootvoril ústa a objal rukami manžela, zvaliac sa do trávy celkom. Vnímal len horúčosť Harryho pier, jeho teplý dych a mäkké ústa, ktoré boli len jeho a zmyselne ho dráždili. Vnímal váhu jeho štíhleho tela, ktoré ho tlačilo k zemi. Tušil, že Harry nemá s milovaním žiadne skúsenosti a i napriek tomu sa neprestával diviť, ako dobre si počínal. Nohu si vsunul medzi tie jeho, keď mu drobnými bozkami zasypával tvár. Jeho ústa dokonca našli Severusovo ucho a on pocítil špičku jazyka, ktorá ho nezbedne dráždila. Keď mu jemne zahryzol do ušného lalôčika, Severus znova zastonal a jeho ruky skĺzli z Harryho chrbta na pevný a okrúhly zadok, pritlačiac si ho čo najbližšie k vlastnému vzrušenému telu.

Ich bozk sa zmenil z jemného na vášnivý a vyvolal v nich búrku pocitov, v ktorej sa obaja strácali. Harry znova našiel Severusove ústa a pobozkal ho, zatiaľ čo jeho prsty šikovne rozopínali gombíky na bielej bavlnenej košeli, zatiaľ čo tú jeho Severus vyťahoval z nohavíc, túžiac po dotyku jeho horúcej pokožky.

Harry konečne rozhalil biely kus látky z manželovej hrude a vkĺzol pod ňu rukou. Bolo azda nemožné, aby jeho manžel bol menej ako dokonalý. Bol priam úchvatný. Mal široké plecia, mocnú hruď, len trocha porastenú jemnými chĺpkami a ploché, pevné brucho.

„Severus,“ zavzdychal Harry a venoval mu roztúžený pohľad prv, ako sa dotkol jazykom jeho bradavky, ktorá okamžite stuhla. Zovrel ju perami a dráždivo ju cmúľal, vychutnávajúc si sladkosť jeho tela, i jeho vzdychov, ktoré ho vzrušovali ešte väčšmi, pretože vedel, že to, čo robí a to, ako sa ho dotýka, sa mu páči. Rovnako horlivo sa venoval i jeho druhej bradavke, zatiaľ čo jeho ruky skúmavo hladili jeho hruď.

„Harry, pre Merlina, čo to so mnou robíš?“ opýtal sa Severus chrapľavým hlasom, keď chytil jeho tvár do rúk a pritiahol si jeho ústa znova k svojim, nedajúc mu ani šancu odpovedať. Aj tak na odpoveď nečakal. Severus sa pretočil, zvaliac tentoraz do trávy Harryho, túžiac mu doprajúc rovnakých nežností, keď ich vyrušilo čiesi zakašľanie a Severus odtrhnúc pery od Harryho úst prebodol neželanú návštevu nepekným, priam pekelným pohľadom.

Neďaleko živého plota na chodníčku vysypanom kamením stál Remus Lupin, červený v tvári, zjavne zahanbený tým, že ich prichytil v nestráženej chvíli.

„Do čerta!“ zaklial Severus, vstávajúc zo zeme a chvatne sa upravujúc, presne ako Harry. Obaja boli zadychčaný.

„Mrzí ma, že som ...“ habkal Harry, keď ho boli obaja schopní konečne ho pozdraviť.

„Mňa to mrzí viac, nechcel som rušiť, ale potrebujem ten protivlkolačí elixír. Spln je za pár dní,“ ospravedlňoval sa.

„Samozrejme, hneď ti ho donesiem,“ zamrmlal nespokojne Severus. „Zatiaľ môžeš počkať s Harrym v salóne. Bude to príjemnejšie ako tu v daždi,“ nadhodil, lebo sa mu zdalo, akoby Lupin vrástol do zeme. Stále čerený v tvári sa tváril ako stelesnenie kajúcnosti, zatiaľ čo sa z neba začali čoraz hustejšie znášať na zem studené dažďové kvapky.

I Harry sa cítil trochu zahanbene, že ho Remus pristihol v takej háklivej situácii, ale nedalo sa nič robiť. V hlave si však urobil pomyselnú poznámku, aby sa nabudúce zabezpečili proti nečakaným návštevám. Nevedel si totiž predstaviť, čo by sa stalo, keby to bol namiesto Remusa práve jeho krstný otec. A to sa snažil napraviť svoju poslednú chybu, keď Severusa vyprovokoval a potom po sebe strieľali kúzlami. Apropó, keď už bol pri tom Siriusovi ...

„Remus? Nevieš prosím ťa, čo je so Siriusom?“ opýtal sa zvedavo, keď poprosil domáceho škriatka, aby im uvaril dobrý Earl grey.

Remus sa zatváril ešte tajomnejšie, ako Sirius, keď boli uňho. Zaboril pohľad do zeme a zvesil plecia, akoby chcel naznačiť svoju bezmocnosť. Napokon pokrútil hlavou. Stále nevedel, čo si myslieť. Napokon, malo by byť predsa všetko jasné, nie? Sirius ho jednoznačne odmietol.

„Na čo presne sa pýtaš?“ vyzvedal, hoci by najradšej zmenil tému rozhovoru.

„Sám presne neviem. Pohádali ste sa?“

„Nie, nepohádali,“ odvetil a Harrymu sa to zdalo napriek všetkému dosť presvedčivé. Remus by mu nikdy neklamal. „Myslím, že by si mal niečo vedieť,“ dodal po chvíli premýšľania.

„Áno?“ Harry sa oprel v kresle a uprel na unaveného mladého muža svoje oči. Nebol starší ako Severus. A predsa tak teraz pôsobil.

„Siriusov brat ... Regulus, my ... my spolu ... máme vzťah,“ precedil skrz zuby, stále upierajúc zrak do zeme.

„Prosím?“ Harry sa pri tej novinke nahol dopredu a vytreštil oči. Nikdy by nebol povedal, že Remus je orientovaný tiež na mužov. Bolo to ... zvláštne. Iste, možno by si to bol myslel o Siriusovi, ktorému nikdy nevidel po boku žiadnu ženu a o žiadnej nepočul ani v minulosti, ale Remus? A Regulus?

„Len som chcel, aby si to vedel,“ šepol Remus.

Práve vtedy sa objavil vo dverách Severus a Remus vystrelil z kresla, akoby sedel na tých najostrejších klincoch, podíduc k nemu so slovami prekypujúcimi vrelou vďakou.

„Na teraz by ti to malo stačiť,“ povedal Severus, podávajúc mu elixíry uložené v koženej brašni, ktorú si Remus prevesil cez plece. „Hneď zajtra začnem pracovať na novej dávke. Aby si mal do zásoby. S Harrym sa chystáme totiž preč a nevieme na ako dlho.“

„Kam preč?“ vyzvedal zmätene, hľadiac na Siriusa veľkými, sivými očami.

„Na Stonehenge. A ak budeme mať šťastie, potom ešte ďalej. Do Himalájí a Šangri-Lá,“ prezradil.

Remusovi po tvári prebehol neurčitý tieň, ale prikývol. „Rozumiem. Dúfam, že budeš mať viac šťastia ako ja.“

„To dúfame i my,“ podotkol Harry. „Ak získame tú mapu, nechcel by si ísť s nami?“ opýtal sa ho a videl ako Removi zasvietili oči. Také pozvanie rozhodne nečakal.

„Ak aj získate tú mapu, k prameňu sa nemôže dostať hocikto. Je prísne strážený. Aspoň podľa legendy. A nemyslím, že práve mňa by k nemu pustili.“

„Možno k nemu nepustia ani nás,“ povedal Severus a nedbalo mykol plecami, akoby to nebolo preňho životne dôležité, na čo sa Remus konečne aspoň uškrnul.

„Tak dobre, ak ju získate, dajte mi vedieť. Prajem vám veľa šťastia, obom,“ povedal a znova poďakujúc Severusovi sa porúčal.

„Nie si hladný?“ opýtal sa ho zamyslene Harry a Severus prikývol. Bola jedna hodina popoludní a oni od rána nejedli. Preto prikývol a nasledoval Harryho mlčky do jedálne.

Keď sa približne o dve hodiny vrátili Ron s Hermionou a Kyrianom, chlapec im nadšene ukazoval karty a žiadal Harryho, aby si s ním zahral Rachotiacu sedmu, ktorú ho naučil hrať Ron. A tak sa Harry pobral s ním do jedného zo salónov, zatiaľ čo Severus sa utiahol do svojho laboratória, aby sa mohol venovať príprave protivlkolačieho elixíru, ako to sľúbil Remusovi Lupinovi, hoci i o deň skôr ako mal pôvodne v pláne.

***

Remus sa premiestnil k svojmu domu, v ktorom žil od svojich piatich rokov. Presťahovali sa hneď potom, čo ho pohrýzol vlkolak. Utiahli sa viac do samoty a k lesu, lebo jeho rodičia to považovali takto za najlepšie. Vedeli, čo bude potrebovať. Jednoduchý dom v tvare obdĺžnika, natretý bielou vakovkou s hnedastou škridlou a neveľkým komínom. Celkom jednoduchý dom, trochu rokmi ošarpaný. Nemal na jeho opravu zvyšné peniaze. Čo však mohol, to opravil. Ako napríklad sám omaľoval nanovo okná, keď na nich popraskala stará farba a teraz vyzerali ako nové. Opravil škrípajúce dvere a i tie natrel farbou. Upevnil škridly pri komíne, keď zopár z nich spadlo a spravilo mu dieru v streche. Tieto ručné a výlučne mužské práce okolo domu ho bavili nielen preto, lebo pri nich mohol premýšľať, ale i preto, že pri nich občas nemusel myslieť vôbec. Bol to paradox, ktorý si vychutnával podľa vlastnej potreby.

Prešiel drevenou bránkou a len čo za sebou zatvoril dvere, doľahla naňho podivná skľúčenosť. Pred očami sa mu objavila Siriusova tvár a on si v duchu prehrával slová, ktoré mu povedal tak stroho, neosobne. Nemohol mu poskytnúť nič viac ako to, čo mu dával doteraz. Priateľstvo. Ale jemu to už nestačilo. Mal viac ako tridsaťpäť rokov, za sebou len jednu jedinú skúsenosť s milovaním a osamelý život. Život vlka, na ktorý ho odsúdil ten prašivec Greyback. Ešte sa ani nestihol prezliecť, keď sa na dvere ozvalo rázne zaklopanie a on zvolal: „Vstúpte, je otvorené!“

O chvíľu sa v dverách objavil Regulus Black s vrelým úsmevom na perách a pozdravil Remusa letmým bozkom na pery.