Wardenka

18. kapitola

Na Stonehenge

Harry sa prebudil na to, ako z protiľahlej izby zaznievajú tiché vzlyky. Len čo zažal svetlo a nahmatal okuliare, nasadiac si ich na nos, zistil, že Severusova strana postele je prázdna a dvere sú poodchýlené. Odkopol prikrývky a potichu vyšiel na chodbu. Keď začul upokojujúci Severusov hlas ako sa pokúšal upokojiť svojho synovca, po chrbte mu od vzrušenia prebehli zimomriavky. Bolo zvláštne, aký mal naňho vplyv už len jeho hlas. A čo ešte bezprostredná blízkosť v manželskej posteli. Keď sa občas v noci zobudil, pristihol sa, že priam lipne sa Severusovom tele, objímajúc ho a vyhľadávajúc jeho blízkosť. Hoci ho to spočiatku miatlo, teraz ho to napĺňalo zvláštnym uspokojením. Prerušil však tok svojich myšlienok a započúval sa do manželovho hlasu, keď tíšil Kyriana.

„Bol to len zlý sen, Kyrian. Vidíš? Nik okrem nás tu nie je,“ hovoril pošepky a nevšimol si, že ho spomedzi škáry pootvorených dverí Harry pozoruje.

„Povedz mi,“ požiadal skrúteného chlapca vo svojej posteli Severus, „tvoj otec ... bil ťa?“ opýtal sa tak jemne ako to len dokázal, ale čo bolo jemného na bitke? Zhola nič.

Kyrian sa naňho zadíval pomedzi prsty mokré od slzičiek a pomaly prikývol, zatiaľ čo Severus ticho zaklial a tvár sa mu zamračila.

„Už sa nemáš čoho báť, Kyrian. Tvoj otec sa už nevráti a my s Harry by sme na teba nikdy nezdvihli ruku, počuješ?“

Chlapec znova prikývol, tíško vzlykajúc, no jeho plač pomaly ustával. Možno preto, lebo sám bol unavený a možno preto, lebo ho strýkov hlas znel skutočne upokojujúco.

„Aj mňa môj otec bil,“ priznal Severus potichu. Potichšie ako by bolo Harrymu milé a preto musel napínať uši, aby zachytil každé jeho slovo. „Aj ja som sa ho veľmi bál.“

„Naozaj?“ opýtalo sa chlapča ospalo a konečne si zložilo rúčky z uslzenej tváričky a Severus k nemu natiahol ruku, jemne mu osúšajúc slzy svojou veľkou, teplou dlaňou.

„Naozaj. Ale ty sa báť nemusíš. Sľúbiš mi niečo?“

„Čo?“ šepol chlapec.

„Ak sa prestaneš strachovať ty, prestanem sa báť i ja. Platí?“

„Ty sa ešte stále bojíš svojho otca?“ opýtal sa nechápavo Kyrian a Severus sa musel pousmiať.

„Nie, ja sa bojím iných nočných prízrakov. Tak čo, platí?“ natiahol k nemu ruku a počkal, kým mu ju chlapec nestisol.

Ešte chvíľu tam sedel a bdel nad ním, kým znova nezaspal. Keď sa vrátil do spálne, Harry ešte nespal. Čakal ho a on sa pod váhou smaragdových očí zachvel, premýšľajúc, koľko toho Harry z ich rozhovoru počul.

„Znova plakal?“ opýtal sa, keď si Severus ľahol na svoju stranu postele, šuchol sa pod prikrývku a zhasol svetlo.

„Hej. Myslel som, že spíš, ale ... Zobudil som ťa?“

„Nie, počul som Kyriana,“ vysvetlil Harry. „Môžem sa ťa niečo opýtať?“

Severus prikývol, ale potom si uvedomil, že v spálni je tma a tak odvetil. „Iste.“

„Aké si mal detstvo? Nikdy sme sa o tom nezhovárali.“

Severus stuhol. Nechcel o tom hovoriť, to bola pravda a myšlienky na útrpné chvíle, keď bol dieťaťom by navždy rád vymazal zo svojej pamäte, ale bola to časť jeho minulosti a tá sa nedala len tak prehliadať, nech sa akokoľvek snažil.

„Ak nechceš, nemusíš o tom hovoriť,“ povedal Harry a vzdychol si. Mal dojem, že by mu mal čosi povedať i on o svojej minulosti, pretože tak doteraz neurobil a on túžil mu poodhaliť kúsok z toho, čo musel zažívať. Chcel, aby vedel, že nebol sám, kto v detstve trepel, hoci nie tak ako možno on, či Kyrian. A preto sa rozhovoril o strýkovi a tete a svojom bratrancovi. Severus ticho počúval a Harry netušil, že sa mračí čoraz viac. Ako len bolo možné, že mali také podobné osudy?

„Som rád, že s nimi neudržiavam nijaké kontakty a oni sú iste celý bez seba od radosti tiež,“ zakončil svoje rozprávanie, ale nepovedal mu, že si na nich z času na čas spomenie. Zvlášť pri veľkých sviatkoch.

Severus mlčal a Harry si myslel, že predsa len nič nepovie a už sa chcel otočiť na druhú stranu a znova sa ponoriť do nepokojného spánku, keď sa konečne jeho manžel ozval.

„Vravel som ti, že to bol môj otec, čo mi zlomil nos, však?“ opýtal sa a Harry pritakal, nesnažiac sa mu do rozprávania miešať priveľmi. „Ale nepovedal som ti, že som vtedy skoro zomrel,“ dodal sotva počuteľne a Harry mohol počuť jeho hlboký výdych, rovnako i svoje splašene bijúce srdce. Oči sa mu od prekvapenia i strachu rozšírili, ale napriek tomu mlčal. Nekonečná úzkosť, ktorá mu zvierala hrdlo, mu nedovolila prehovoriť. Cítil, že ho zaštípali oči a vedel, že je to od sĺz, ktoré sa snažil zadržiavať.

„Severus? Môj Severus?“ habkal v duchu, mysliac na všetky možné príkoria, ktoré sa mu ako malému chlapčaťu dostávali. Teraz sa už vôbec nečudoval, že z neho vyrástol uzavretý a poznačený človek i muž. Ani si to neuvedomil, ale podvedome k nemu natiahol ruku a dotkol sa tej jeho, nehybne spočívajúcej po jeho boku.

„Matka sa vydala proti vôli rodičov, ktorý sa jej neváhali zrieknuť. A s ňou sa zriekli i mňa. To ju poznačilo. Hlavne preto, že bola jedináčik a oni boli ... no bohatí. Zato my ... my sme žili ... vlastne sme skôr živorili. Otcovi sa prestalo dariť, z každej práce ho vyhodili pre pijatiku. A prečo pil? Zistil, že matka je bosorka. Bosorka ... tak jej nadával. Bola to jeho obľúbená nadávka hneď po tých ... iných. A ona sa nemohla ani brániť, lebo jej ten sviniar zlomil prútik. Na iný nemala ...“ Na chvíľu sa odmlčal, akoby zbieral silu na ďalšie rozprávanie. „Mňa bil preto, aby sa zo mňa nestal rovnaký šialenec, akým bola ona.“ Jeho tvár poznačil trpký úsmev, no Harry ho vidieť nemohol. „Keď ma vtedy skoro ubil na smrť, matka sa mu konečne vzoprela. Keď som sa vrátil od sv. Munga, otca som už nikdy nevidel. Matka vravela, že zomrel a ja som sa nikdy na nič nepýtal. Zdá sa však, že moja minulosť ma dostihla. Kyrianov otec bol zrejme jeho vernou kópiou. Nech mi Merlin odpustí, ale som rád, že zomrel.“

Harryho srdce sa trepotalo a chvelo, akoby chcelo vyskočiť z hrude. Ten zvláštny pocit, ktorý ho zachvátil a mučivé predstavy malého chlapca s telom posiatym modrinami, škrabancami a krvavými podliatinami ... Oblial ho studený pot a prišlo mu nevoľno. Merlin, ako mohol byť svet taký nespravodlivý? A predsa bol ...

„Aj ja som rád, že zomrel,“ súhlasil, hoci nedopovedal, že keby bol ten starý, despotický mukel stále na žive, asi by z neho vytriasol tú jeho prekliatu, pekelnú dušu. Zovretie jeho ruky mierne zosilnelo. Nevedel, ako inak by mu mohol prejaviť svoje city. Súcit a ľútosť bez toho, aby ho rozhneval, či inak popudil. Bol si istý, že Severus o takéto prejavy náklonnosti nestojí. A tak zvolil jediný možný spôsob. Posunul sa v posteli k nemu bližšie a ruku, ktorou zvieral jeho dlaň presunul na jeho hrudník, majetnícky ho objímuc. Ale neostal len pri tom, nadvihol sa na lakťoch a ústami vyhľadal jeho pery, len aby ich jemne poláskal.

„Harry?“ ozval sa Severus chrapľavo, ale jeho bozky neodmietol. Namiesto toho pocítil Harry jeho ruky na svojom chrbte a potom vo vlasoch, ako si Severus jeho hlavu pridŕžal v bozku, ktorý bol jemný a nežný ako motýlie pohladenie. A predsa omnoho vzrušujúci.

„Harry,“ zašepkal prerývaným hlasom znova jeho manžel, keď sa jeho ústa od neho odtiahli, bozkávajúc ho na privreté očné viečka, na čelo, líca a dokonca i bradu a nos. „Čo to so mnou robíš?“ opýtal sa chrapľavo, skúšajúc ovládnuť svoje narastajúce vzrušenie z posledných síl.

„Chcel by som raz a navždy vymazať tie prízraky z minulosti, ktoré ti nedajú pokoj. A neviem, ako lepšie to spraviť,“ šepkal mu medzi bozkami, keď zrazu spozornel. „Čo sa deje?“ dožadoval sa odpovede, keď pocítil, že sa manželove pery roztiahli do smutného úsmevu.

„Harry, mne stačí, že si so mnou,“ priznal potichu, akoby sa bál, že ho jeho manžel za chvíľkovú citovú indispozíciu nebodaj vysmeje.

Harryho vzrušenie opadlo, akoby ho obliali studenou vodou. Možno konal prináhle. Možno ešte nebol ten vhodný čas na ich spoločné milovanie a on to nerozpoznal. Ale ako sa dá také niečo ustrážiť, keď jediné, čo v tej chvíli cítil bola ... Harrymu sa zasekol dych, keď si to uvedomil. Bola to láska? Láska, kvôli ktorej mal chuť zahlušiť Tobiasa Snapa seniora, keby už neblúdil v ríši mŕtvych? Láska, ktorou ho túžil zahrnúť a upokojiť, aby sa už nikdy nemusel ničoho báť? Ani nočných môr, ktoré ho po nociach stále mátali?

Harry klesol späť do perín, fascinovaný zmenou a prudkosťou vlastných citov.

„Nehneváš sa na mňa preto, však?“ ozval sa do ticha izby, ktoré odrazu zavládlo Severus.

„Nie, ako by som mohol?“ opýtal sa rovnako ticho a otočený k nemu chrbtom natiahol ľavú ruku za seba, vyhľadajúc tú jeho, preložiac si ju na svoju hruď. Severus chtiac – či nechtiac sa musel pritúliť k nemu. Jeho strnutie sa vytratilo a okamžite, ako sa ich telá dotkli, pocítil nesmiernu úľavu a objal Harryho pevnejšie.

***

Ráno sa ukázalo zubaté slnko, ktoré však veľa tepla neposkytovalo. Harry sedel nad svojimi raňajkami a zhováral sa s Kyrianom, zatiaľ čo Severus čítal najnovšie vydanie Denného proroka, popíjajúc svoju rannú kávu. Občas odtrhol pohľad od novín, len aby vrhol na manžela krátky, skúmavý pohľad. Premýšľal, čo by sa stalo, keby dnes v noci Harryho neodmietol. Ten chlapec bol veľmi náruživý a nebolo to prvý raz, čo prejavil záujem milovať sa s ním. Severus netušil, ako dlho mu ešte bude môcť odolávať, aby sa z vlastného vzrušenia, ktoré ho ovládalo sám nezbláznil. Keď si spomenul na všetko, s čím sa mu priznal a čo všetko mu povedal Harry ... mal pocit, akoby z neho opadla akási ťarcha, ktorá ho gniavila od detstva. Nikdy nikomu nepovedal o svojom bezútešnom detstve. Dokonca ani Lily, svojej kamarátke. Musel to byť až Harry, pred ktorým si konečne otvoril trinástu komnatu svojho srdca? Zrejme ... Pohľadom skĺzol k jeho perám a telom mu preletel záchvev slastného vzrušenia. Akoby ho práve v tej chvíli zasiahol Amorov šíp. Merlin, ako mal toho chlapca len rád ... Vlastne ... Miloval ho. Znovu sa znepokojene skryl za plátkom novín, keď sa v jedálni rozleteli dvere a dnu rozjarene vstúpil Harryho krstný otec.

„Merlin ma ochraňuj,“ zamrmlal si popod nos Severus a vrhol na Blacka priam apatický pohľad.

„Zdravím vospolok,“ pozdravil ich žoviálne Sirius. „Tak ako pokračujú vaše plány ohľadom Stonehenge?“ opýtal sa, len čo si sadol za stôl a postrapatil Kyrianovi vlasy.

„Ahoj Sirius,“ pozdravil ho Harry veselo a ponúkol ho, aby si nabral zo strieborných mís, na čo len bude mať chuť a nech sa naraňajkuje s nimi. Severus si len útrpne povzdychol a prešiel to celé mlčaním.

„Premýšľali sme o tom, samozrejme,“ priznal Harry.

„Iba premýšľali?“ zatiahol Sirius, nakladajúc si na svoj tanier z každého čosi.

„Dúfam, že ti príde zle od žalúdka, ty pažravec,“ pomyslel si Severus nemilo, ale stále mlčal.

„Dnes je spln,“ povedal Harry zadumane. „Mysleli sme, že sa tam so Severusom premiestnime. Nemal by to byť problém. A potom ... skúsime počkať, čo sa stane a či sa ten starec ukáže.“

„To je celý plán?“ opýtal sa Sirius s plnými ústami.

„Merlin, jeho snáď vychovala svorka vlkov,“ uvažoval Severus, ktorý medzitým odložil noviny a kútikom oka ho pozoroval.

„Vynechal som niečo?“ zháčil sa Harry, hľadajúc oporu u svojho manžela.

„Nie, nevynechal. Alebo máš vari lepší plán, Black?“ zatiahol lenivo Severus.

„Hm, v podstate ani nie, len som sa pýtal,“ dodal nevinne a priklincoval modrými očami Severusa k stoličke. Alebo aspoň by to rád skúsil. Severus mu venoval ležérny úsmev.

„Prečo ťa to vlastne trápi?“ staral sa, lebo mu nebolo práve po vôli jeho vyzvedanie. Čímsi to zaváňalo.

„Nemyslite si dúfam, že by som vás tam pustil samých!“ zháčil sa, ale keď si obaja vymenili pohľady, zaškeril sa. „Naozaj ste si to mysleli?“ Pokrútil hlavou a napichol si na vidličku kúsok slaninky a šunky, zapijúc to ďatelinovým pivom.

„Skôr sme v to tajne dúfali,“ zašomral Severus, oprúc sa o svoju stoličku a všimol si, ako sa jeho manžel snaží zo všetkých síl ukryť svoj úsmev.

„Zabudnite na to, pôjdem s vami,“ zahundral Sirius, na čo Severus len nemohúcne pretočil očami. Vedel, že tu už veľa nezmôže.

***

Hermiona veľmi ochotne privolila, že postráži chlapca a Ron jej samozrejme robil spoločnosť. Severusovi sa to veľmi nepozdávalo, lebo sa obával, že tí dvaja sa v noci zrejme budú venovať viac jeden druhému ako jeho synovcovi, keby náhodou plakal. I preto ju upozornil na skutočnosť, že Kyrian máva v noci občas nočné mory, no pre istotu mu dal pred spaním elixír Bezsenného spánku, čo malo pomôcť. Obaja, on i Harry chlapcovi sľúbili, že len čo sa zobudí, budú už doma. Severus si pomyslel, že to bude možno aj skôr, keď im ten druid odmietne tú mapku dať. Čoho mala byť zaručeným úspechom Siriusova prítomnosť. Teda sa museli spoliehať na to, že tomu starému mužovi nebude slúžiť pamäť tak dobre, ako kedysi. Ale kto by si nepamätal toho šialenca Blacka, že? I keď v pokročilom veku života ... No, kto vie, čo im prinesie táto noc.

Všetci traja sa premiestnili z nádvoria len pár metrov od miesta, kde mali namierené. Slnko už dávno zapadlo a atramentovo modré nebo žiarilo posiate hviezdami, ako keby to boli diamanty. Severus kráčal po Harryho boku, držiac svojho manžela za ruku a patrične sa v tom vyžívajúc. Všimol si, ako sa Blackovi zaiskrilo v očiach, keď to zbadal, ale nepovedal ani slovo. Napokon, Severus si pomyslel, že môže byť rád, keď Harryho neschmatne do náručia a nezačne ho priamo pred ním náruživo bozkávať. Držanie sa za ruky bol voči nemu najmenší ústupok, aký hodlal dnes v noci spraviť.

„Ešte nikdy som tu nebol, nie je to smiešne?“ opýtal sa Harry, no nesmial sa. Udivene hľadel na obrovské kamene stojace v kruhu, ktoré osvetľoval len svit mesiaca.

„Keby som to bol vedel, zobral by som ťa sem skôr,“ podotkol Severus, venujúc mu jeden zo svojich úsmevov, ktoré si schovával len pre svojho manžela.

„Prečo práve ty?“ ozval sa Sirius. „Pokojne by som ho sem zaviedol i sám. Je celkom pôsobivé hľadieť na to z metly.“

„To verím, ale rovnako pôsobivé je to i zo zeme,“ vzpriečil sa Severus, no vedel, že Black má pravdu. A on by to samozrejme za žiadnu cenu nebol pripustil.

„Kde sa utáboríme?“ opýtal sa Harry práve včas, aby zabránil ich možnej hádke a Sirius prstom ukázal na miesto pod skalou. „Tam je to najlepšie. Je to záveterná strana a okrem toho je odtiaľ dobrý výhľad.“

„Akoby tu fúkal severák,“ poznamenal zbrklo Severus, no i on si všimol to miesto.

„Občas mám ten pocit,“ zahundral Sirius. „Najmä ak otvoríš ústa, Snape.“ Uškrnul sa nad vlastnou poznámkou, keď sa Severus iba zamračil a čosi si zafrflal popod nos.

„Nehádajte sa prosím,“ požiadal ich Harry unavene. „Viete, prečo tu sme, či nie?“

Obaja stíchli na hodnú chvíľu, hoci to práve Harry nemal v pláne. Keď si rozložili deku okolo ohňa, ktorý založil Sirius, Harry sa oprel hlavou o Severusovo plece, hľadiac strnulo do plameňov ohňa.

„Myslíte si, že sa nám podarí získať tú mapu?“ opýtal sa po chvíli ticha. Severus neodpovedal, iba vrhol na Blacka krátky, zádumčivý pohľad.

Sirius sa snažil tváriť pokojne a bezstratostne, ale dalo mu to veľa práce, keď videl jeho krstňa lepiť sa na toho netopiera. Najprv sa držali za ruky, teraz sa oň opieral ... Prečo sa neoprel o jeho plece, do šľaka?!

„Môžem byť rád, že sa nebozkávajú, to by ma zložilo!“ pomyslel si skľúčene. Stále si nemohol zvyknúť na to, že sú pár a veľmi sa snažil rešpektovať to, no zdalo sa, že je to nad jeho úsilie. Keď Harry prerušil ticho otázkou, zamyslel sa. Znova prešpikoval Snapa nakrátko svojim pohľadom a uvedomil si z Harryho postoja, že mu na tom chlapovi očividne záleží. Bolo to čudné. Ako veľmi ho on nenávidel, tak veľmi ho Harry zrejme ... Zarazil sa. Žeby ho miloval? Naprázdno prehltol a snažil sa odohnať vtieravé obrazy milencov ...

„Vravel, že sa ho nedotkol. Nedotkol sa ho a to je dobre,“ pomyslel si, hypnotizujúc svoju myseľ len k tomuto faktu, aby sa upokojil, rovnako ako i svoj žalúdok.

„Ja ... verím tomu. Už len kvôli tebe a svojmu svedomiu,“ povedal napokon a na chvíľu sa vzdialil s tým, že si musí odskočiť. Pravda bola taká, že chcel byť chvíľu celkom sám. Kráčal v tme, občas sa potknúc o trs trávy, o skalu, či o vlastné nohy. Napokon zastal a vyvrátil hlavu dohora. Mesiac bol jasný a okrúhly a osvetľoval okolie plné tmavých tieňov. Musel uznať, že bol tak trochu sebecký, ohľadne toho, že bol tu. Chcel na vlastné oči vidieť, čo sa stane. Naozaj chcel Severusovi pomôcť, ale hnala ho k tomu vina vlastného svedomia voči Harrymu ako i to, že ak mu Harry vtedy vravel pravdu, keď tvrdil, že je stále panic, bola tu stále možnosť anulácie. Domnieval sa, že Harry si vzal Severusa iba z ľútosti a preto mu tak vehementne pomáhal. Ale keď sa Severus uzdraví, Harry bude môcť prehodnotiť svoje city a môže zrušiť ten hlúpy obrad. Bude môcť žiť svoj vlastný život, bez Snapa. Pravdaže, ak ... ak ho len naozaj nemiluje. To by celé iba skomplikovalo.

Sirius si prehrabol rukou vlasy a zahrešil. „Prečo musí byť všetko také komplikované?“ zahundral a pretrel si unavené oči, keď sa mu pred nimi z čista – jasna objavil obraz Remusa Lupina. „Do frasa aj so sľubom!“ zanadával a z úst sa mu vydral zvuk podobný vzlyku. Keď sa vrátil späť k ohňu, Harry driemal na ramene svojho muža, ktorý cez neho práve prehadzoval deku. Sirius si bez slova prisadol, skrížiac pod sebou svoje dlhé nohy. Ostávalo len počkať.

19. kapitola

Najťažšia úloha

Harry sa prebudil na húkanie sovy a zazíval. Zelené oči sa rozospato upreli na pukotajúci oheň. Keď doň Sirius prihodil nové poleno, do vzduchu sa vzniesla záplava jasno oranžových iskier. Pozrel sa na hodinku a s počudovaním zistil, že si zdriemol na dobré dve hodinky. Bolo čosi po pol dvanástej. Jeho manžel zdá sa stále driemal. V spánku vyzeral tak zraniteľne, čo v ňom vyvolávalo pocit chrániť ho vždy a všade, neustále. Čo by preňho nespravil? Nevedel o ničom ...

„Až sa to bojím opýtať, ale ty ho máš naozaj rád, čo?“ šepol Sirius skoro nečujne. Nočný vetrík odvial jeho tiché slova po tmavej stráni a Harry uprel na krstného otca skúmavý pohľad.

„Prečo sa ma na to stále pýtaš?“ ozval sa, ale Sirius len pokrčil plecami. Nemal na to odpoveď. Bolo to preňho skôr neuveriteľné a nepochopiteľné. Niečo, čo sa nikdy nemalo ani len prihodiť.

„Sirius? Prečo si sa nikdy neoženil?“ prehovoril Harry, spýtajúc sa na niečo, o čom už hodnú chvíľu uvažoval.

Sirius sa uškrnul. Ale bol to smutný, vykrivený úsmev, poznačený bolesťou, ktorá zovrela Harryho srdce do okov. Čo mohlo trápiť Siriusa?

„Harry, ja ...“ začal, no nevedel ako pokračovať. Zahľadel sa na Snapa a uvažoval, či ozaj spí, či to len predstiera. Napokon usúdil, že mu to môže byť jedno. „Vlastne som nečakal, že sa ma na to niekedy opýtaš. Ani tvoj otec nevedel pravdu, tak ...“ znova sa odmlčal.

„Pravdu? Akú pravdu, Sirius?“ zháčil sa Harry a rukami si oblapil nohy pokrčené do kolien.

„Vždy, od kedy sa pamätám som miloval len jedného jediného človeka,“ povedal hľadiac do plameňov. „Nikdy som mu to však nepovedal. Stálo medzi nami priveľa prekážok a teraz ... teraz ich medzi nami stojí azda ešte viac.“ Popravde, Sirius myslel len na jednu jedinú prekážku. Na svojho brata. Ale on uprednostnil jeho šťastie pred svojim. Bol chrabromilčan a zrejme ním navždy i ostane.

„Hovoríš v hádankách,“ povedal Harry trochu popudene. Nechcelo sa mu v túto noc riešiť žiadne iné rébusy okrem toho, ktorý ho čakal. Ak sa pravda ten druid ukáže. Chcel to vzdať a keď sa prehĺbilo ticho medzi ním a Siriusom, odrazu pochopil. Smútok v jeho očiach, jeho pohľad, ktorým sa díval na Remusa, hnev, keď ho vídal so svojim bratom ... hnev, keď vídal spolu ich dvoch so Severusom. Ich dôverné dotyky a gestá ... To všetko ho muselo zraňovať a pripomínať mu to, čo nemal a nikdy mať nebude.

„Prečo si mi to nikdy nepovedal?“ opýtal sa Harry znova a Sirius naňho pozrel tentoraz zmätene. Videl, že chlapec pochopil a jeho ústa sa znova roztiahli v smutnom úsmeve.

„A na čo by to bolo dobré? Žijem osamelý život od kedy som stratil svojho najlepšieho priateľa. Teraz sa ukázal môj brat, po tých rokoch, čo sme si všetci mysleli, že je mŕtvy. Zaslúži si, aby bol šťastný a ja nechcem byť tým, kto mu stojí v ceste.“

Harry len prikývol. Nevšimol si, že Severus pootvoril oči a zadíval sa svojimi čiernymi tôňami na muža sediaceho oproti, no Sirius si to všimol.

„Ocenil by som to isté i voči mne, Black,“ vraveli jeho oči a Sirius sa znova uškrnul, lebo to pochopil.

„Až peklo zamrzne Black, potom možno,“ povedali jeho oči a Severusovu vážnu tvár skrivil posmešný úsmev, navlas rovnaký tomu Siriovmu. Znova privrel oči a započúval sa do šepotu nočného vánku a tlkotu Harryho srdca, ktorého silné, pravidelné údery uspávali.

Znova sa všetci ponorili do ticha. Sirius dumal nad svojim osudom a nad tým, čo im táto noc prinesie. Harry zas uvažoval nad tým, čo by mohol pre krstného otca urobiť a ako zľahčiť jeho trápenie. Rovnako ho trápilo i to, čo sa stane a či vôbec bude niekto z nich schopný splniť úlohu, ktorú by im mal starý druid zadať. Ak sa ukáže.

Minúty plynuli a hviezdy na jasnej atramentovej oblohe žiarili stále jasnejšie. Mesiac, ktorý bol v splne ich osvetľoval svojou striebornou krásou a oni sa v jeho lesku jagali jasnejšie ako inokedy. Bola to zvláštna noc. Mesiac osvetľoval celú čistinu i tie obrovské balvany stojace v kruhoch opodiaľ. Harrymu to pripadalo naozaj ako čarovné miesto. Miesto, kde sa kedysi konávali staré čarodejnícke snemy a zasadania, kde sa rozhodovalo o dôležitých dobách v časoch stredoveku, keď čarodejníci vládli mocnými čarami a nemuseli sa skrývať, kde boli chytané bosorky a upaľované na horiacich hraniciach ...

Vzdychol si, keď pocítil akýsi podivný záchvev vzduchu. O jeho magickú energiu sa oprela iná, omnoho staršia, skúsenejšia a silnejšia, skúmajúc ju bez toho, aby mu chcela nebodaj ublížiť. Videl, že Sirius a jeho manžel sa vzpriamili a tvárili sa rovnako obozretne, s prútikmi pripravenými vo svojich rukách očakávajúc neočakávané.

I Harry uchopil svoj prútik do ruky a čakal, čo sa stane. Čakal, či sa ukáže bytosť, či človek, ktorého chceli stretnúť.

Dlhú dobu sa nič nedialo, ale oni nepoľavili na svojej ostražitosti.

„Tam,“ zašepkal Harry, keď uzrel tmavú postavu blížiacu sa k nim od východu. Starec sa pridržiaval hrboľatej palice, ktorú zvieral v pravej ruke, zatiaľ čo si tou ľavou pridržiaval tuniku a plášť na svojich prsiach. Dlhá brada, ktorá mu siahala snáď po samotnú zem pripomenula Harrymu muža, ktorého kedysi tak veľmi obdivoval, a ktorého si tak veľmi obľúbil.

Všetci traja už stáli na nohách, ale ani sa nepohli. Hľadeli ako sa muž a jeho tmavý tieň približujúc čoraz väčšmi. Stáli tam v úplnej tichosti ako tie balvany tvoriace Stonehenge.

„Dvaja spolu zviazaný a jeden smútkom zlomený?“ začuli, keď starec prehovoril ledva počuteľne. Jeho hlas im snáď zavial samotný vánok, ktorý sa znova zdvihol. „Čo očakávate od úbohého starca? Zázraky?“ opýtal sa a jeho hlas znel. Keď im pokynul rukou, aby ho nasledovali, urobili tak.

Sirius zastal od nich najďalej, postaviac sa za Harryho chrbát, zatiaľ čo Harry a Severus zastali na kraji priestranstva uprostred kruhov. Starec stál neďaleko nich. Keď si zložil z hlavy kapucňu, Harry od údivu otvoril ústa. Tak veľmi sa ten muž podobal na Dumbledora, že skoro zabudol dýchať. Skoro uveril, že by to mohol byť i on. Lenže nebol. Mal len podobné črty tváre, nič viac a nič menej.

Starec sa naňho zahľadel múdrymi očami. „Mladý muž, ktorý stratil viac ako kedy chcel,“ povedal skôr sám pre seba, akoby mu videl až do duše, zoznamoval sa s ňou, spoznával ju ako vlastného brata. „Si pripravený stratiť ešte viac? Alebo to už tvoje srdce neunesie?“

Harry cítil upokojujúci dotyk Severusovj ruky na svojom pleci a bol mu za to vďačný. Nechápal, o čom to starec hovorí, ale on len naďalej mlel svoje, akoby ani nechcel prestať.

„A čo ty?“ opýtal sa, nečakajúc odpoveď, zahľadiac sa na Severusa. „Zmierený s osudom a predsa s ním bojuješ. Kvôli komu? Dúfaš v niečo, ale nie kvôli sebe,“ zahundral a jeho oči preskočili na muža za nimi.

„Skrývaš sa celý život a predsa si v prvej línii. Oddaný, dychtivý, verný s mŕtvou dušou. Začneš skutočne žiť, keď budeš bojovať,“ prehovoril a Sirius akosi podvedome tušil, že nemá na mysli skutočný boj. Jeho duša sa pri starcových slovách zachvela a pookriala, ale nič viac. Vedel, že starcove slová nemali preňho žiadny význam, pretože on svoju dušu umlčí rovnako, ako dokázal umlčať svoje srdce. Sľúbil to predsa svojmu bratovi.

„Čo ťa sem privádza, mladý muž?“ opýtal sa napokon druid Harryho a znelo to veľmi unavene.

„Pane, prišli sme vás požiadať o mapu k prameňu Šangri-Lá. Len tak môžem zachrániť život svojho manžela,“ prehovoril isto a pevne.

„A ty veríš tej rozprávke o prameni?“ opýtal sa ho druid, v hlase mu zaznel smiech.

Harryho to zarazilo, ale rozhodol sa necúvnuť. Tá mapa bola dôležitejšia ako všetko ostatné. Bola jedinou nádejou na Severusovu záchranu.

„Verím pane,“ odvetil bez zaváhania a druid prikývol.

„Ak veríš, vieš, že musíš splniť svoju úlohu. A spravíš to ty. Nie tvoj manžel, ani tvoj krstný otec,“ povedal druid.

Harry prikývol. „Urobím, o čo ma požiadate.“

„Nech je to čokoľvek?“ opýtal sa starec a Harry pritakal.

„Nech je to čokoľvek.“

Druid sa spokojne usmial a uhladil si belostnú bradu. Jeho modré oči zažiarili vo svetle ohňa, ktorý ich rozdeľoval.

Vystrel pred seba ruku, čosi zamrmlal a v jeho ruke sa ocitol meč so zdobenou rukoväťou, s okrúhlym rubínom uprostred. Jeho čepeľ bola široká tri palce a dlhá štyri stopy, so znakmi rún vyrytými uprostred.

„Tak mi zotni hlavu. Len tak môžeš získať mapu,“ povedal a Harrymu prebehol mráz po chrbte.

Díval sa na starca rovnako vyjavene ako jeho dvaja spoločníci. Nikdy nikoho nezabil a tu mal odrazu zoťať hlavu starému druidovi?

„No tak! Sľúbil si! Vykonaj!“ nabádal ho starec ako veliteľ svojho vojaka a Harry voľky, nevoľky pristúpil bližšie. Keď jeho ruka zovrela rukoväť meča a zdvihla ho do vzduchu, pocítil jeho ťarchu. Ale horšia bola ťarcha jeho zaťaženého svedomia, ktoré zápasilo s jeho rozumom a srdcom.

Starec pokľakol na jedno koleno a jeho oči sa neúprosne zabodli do Harryho zelených studničiek.

„Konaj! Inak nikdy nezískaš to, po čom ti srdce piští! Tvoj manžel skoná a ty budeš stáť na jeho hrobe bezmocný! Budeš sa viniť, že si mohol pomôcť a ty si zlyhal!“

Harryho ruka, v ktorej držal meč sa zachvela. Pocítil v sebe zlosť a bezmocnosť, lebo starcove slová boli pravdivé a ťali do živého. Mal dojem, že mu to trhá srdce na kúsky.

„Konaj! Zotni mi hlavu! Postavil si sa Voldmemortovi a mne sa nedokážeš?!“ okríkol ho znovu.

Harry sa pozrel na starca, ktorý sklonil hlavu v očakávaní svojho blízkeho konca a potom uprel zrak na Severusa. Stál tam celkom nehybne so Siriusom po jeho boku, očividne napätý, no nepreriekol slova. Nechal to na naňho. Znova na ňom ležalo rozhodnutie a nik mu nemohol poradiť.

Pohľad gagátových očí, ktoré sa vpíjali do tých jeho bol jednoznačný. „Nech sa rozhodneš akokoľvek, budem to rešpektovať.“ Presne to isté vraveli i Siriusove oči.

Harry sa znovu obrátil k starcovi, ktorý priam hrozivým hlasom vyžadoval splnenie jeho prísľubu a ruku, v ktorej zvieral meč zdvihol nad hlavu.

Myslel na to, čo povedal starec. Myslel na to, že stojí pri smrteľnej posteli svojho manžela, ktorého zradil a nepomohol mu. Myslel na to, ako tmavou hlinou zahadzujú jeho hrob. Myslel na to, že ostane naveky sám. Rozohnal sa ...

A meč zabodol do zeme vedľa starca. „Nemôžem Severus, odpusť mi, ale nemôžem,“ zašepkal a oči sa mu zaleskli od sĺz, vediac, že toto je naozaj koniec. Rozbehol sa k svojmu manželovi a vrhol sa do jeho náručia. A on ho objal najmocnejšie ako len vedel. Objal ho tak, akoby sa mali navždy rozlúčiť. Objal ho, lebo by ho nemohol milovať viac ako ho už miloval. Svojho odvážneho mladého manžela s levím srdcom.

Nikto z nich si ani len nevšimol, že sa starec vyparil. No keď vzduchom zarezonovala ozvena jeho hlasu, strhli sa.

„Život za život,“ ozvalo sa z miesta, kde stál starec. „Mladý a statočný. Dosiahol veľa a možno dosiahne ešte viac. Myslím, že ty si ju zaslúžiš. Chráň ju ako oko v hlave.“

Vo vzduchu sa čosi mihlo a zatrepotalo. Kúsok stočeného pergamenu. Harry sa poň neveriaco načiahol. Objal ho prstami a zovrel v ruke.

„My sme to dokázali,“ zamrmlal, vzhliadnuc do manželovej tváre, ktorá sa naňho dívala s toľkým rešpektom a možno niečím viac ... „Severus,“ vyjachtal, zakvačiac sa prstami do jeho habitu.

„Nie my, ty si to dokázal,“ pošepol a bol by dal čokoľvek za to, keby tu v tejto chvíli nebol Sirius Black, aby mohol Harryho objať a pobozkať tak, ako po tom túžil. Merlin, aké mal len šťastie. Mal Harryho, mal toho najlepšieho manžela, akého si len zaslúžil.

„Myslím, že je časť ísť domov,“ navrhol Sirius, cítiac sa vedľa nich nie veľmi príjemne, uvedomujúc si, že zrejme zavadzia, ale nič sa nedalo robiť. Keď sa im už raz rozhodol pomáhať, svoj sľub mienil i dodržať.

***

Bolo neskoro v noci, ale Severus potreboval sprchu. Kým sa teda on sprchoval, Harry pochodoval po izbe, unavený a ospalý, ale musel vydržať. Nechcel narúšať jeho súkromie, hoci by mu to vôbec neprekážalo, keby ...

Zarazil sa. Už dlho uvažoval nad tým, prečo sa spolu vlastne ešte nemilovali. Severus bol rozhodnutý dopriať mu čas, ale nebolo to naopak? Nedopriaval ho sám sebe? Zatiaľ čo Harry bol dychtivý po jeho bozkoch a prítomnosti, po jeho objatiach a dotykoch, Severus bol ten zdržanlivejší a akoby aj ostýchavejší. Prečo?

Harry sa zviezol do kresla, prehrabnúc si svoje nepoddajné vlasy, keď so seba zhodil cestovný plášť i sveter a ledabolo ich prehodil cez operadlo stoličky. Bol taký rozrušený, že im proste nedokázal venovať pozornosť. Sadol si hlbšie do kresla a skúšal si predstaviť nahé manželovo telo. Široké plecia, pevný hrudník a ploché brucho. Štíhle boky, pevné stehná a medzi nimi jeho ... Zavzdychal a musel si zahryznúť do spodnej pery. Už len tie lákavé predstavy ho oberali o zdravý rozum. Počul tiché šumenie sprchy za zavretými dverami a spod nich sa k nemu šírila príjemná svieža vôňa. Vedel, že presne tak bude voňať Severusovo telo. Jeho pokožka bude cítiť morom, čierne vlasy bylinkami. Merlin, potreboval si uľaviť.

Keď Severus vyšiel z kúpeľne, Harry sa v nej zavrel bez jediného slova. Dvere zamkol a rýchlosťou blesku sa vyzliekol. Keď sa postavil pod prúd teplej tečúcej vody, predstavujúc si, že len pred pár sekundami tu stále celkom nahý jeho impozantný manžel, zachvel sa divokou túžbou. Keď sa mydlil, predstavoval si, ako sa ho dotýkajú ruky jeho manžela. Veľké a teplé, skúmajúce a hladiace jeho telo, miesta, ktoré boli skryté jeho očiam, miesta, ktoré najviac túžili po jeho dotykoch. Jeho mladé telo sa zachvievalo slastnými odozvami jeho vlastných dotykov, kým mu z prstov nevypadlo mydlo a jeho ruka neskĺza po plochom bruchu k lonu. Keď jeho prsty objali svoj vztyčený úd, spomedzi pier sa vydral ďalší ston. Harry sa chrbtom oprel o stenu, privrúc oči, snažil sa dopriať si to, čo mu odopieral vlastný manžel. Trochu vášne, nehy, naplnenia fyzickej túžby. Šalel z predstavy Severusových pier na jeho ústach, vedel aké zmyselné sú jeho bozky, a že každý jeho dotyk má svoj význam. Priam cítil ako sa jeho telo lepí na to jeho v rytmických pohyboch splynutia, túžil cítiť jeho horúce, vlažné ústa, ruky, jazyk na svojej nahej koži, chcel sa s ním spojiť ... chcel, aby splynuli v jedno ... túžil po ňom viac ako kedykoľvek predtým. Zastonal, keď sa jeho telo náhle uvoľnilo a jeho penis v ruke znova ochabol. Cítil sa malátny a konečne uvoľnený. Teraz už vedel, že i túto noc zvládne pokorne, poslušne, nič nevyžadujúc. Tak ako inokedy ...