Wardenka

20. kapitola

Najkrajšie svitanie

Severus mal veľmi príjemný sen. Na to, že večer si líhal do postele čakajúc na Harryho, ktorý dlho nechodil a jeho premohol spánok, upadnúc do nie veľmi príjemných snov, teraz sa zmenili. Priam hmatateľne cítil ako sa k nemu pritláča mladé, štíhle telo, ako ho objímajú Harryho ruky, dotýkajúc sa ho bez zábran. Nohu mal prehodenú cez jeho a slabinami sa mu opieral o bedrá. Na krku mohol cítiť jeho horúci, vlahý dych a priam zreteľne počul tiché šušťanie košele, keď mu ju jeho manžel gombík po gombíku rozopínal. Precitol vo chvíli, keď sa ústa jeho manžela jemne obtreli o tie jeho, aby ich prikryli, aby si vychutnali bozk, ktorý sa v nasledujúcej chvíli prehĺbil.

„Harry,“ zašepkal medzi bozkami, ktorými ho zasypával. Chcel ho spomaliť, chcel ho zastaviť, ale zdalo sa, že jeho mladý manžel je príliš dychtivý a chytený vo víre vášne. Chcel počkať, chcel si byť istý, že bude pripravený. Chcel mu dať čas, ale teraz sa musel pýtať sám seba, či ten čas nepotreboval náhodou on. Zastonal, keď posledný gombík na jeho košeli po silnejšom trhnutí odletel kamsi pod posteľ a on na svojom tele pocítil váhou Harryho tela.

Harry bol ako opitý prekypujúcou vášňou a nehou, túžbou po svojom manželovi a mal dojem, že ak ho teraz odmietne, jeho malý svet sa rozbije na drobné kúsky. Za oknami ešte vládla tma, ale slnečné lúče sa pomaly predierali skrz temnotu, aby mohli privítať nový deň. Aj Harry chcel svoje svitanie, i on túžil po novom dni, novom začiatku. Ale chcel ho v Severusovej náruči, chcel ho v jeho bozkoch, chcel s ním konečne splynúť v jedno, tak ako už mali dávno!

„Harry, ja ...“ Severus sa pokúsil prehovoriť, ale Harry ho umlčal ďalším bozkom. Bol odhodlaní presvedčiť ho. Ak nie dnes, ak nie teraz, v tejto chvíli, tak už nikdy, pomyslel si žalostne Harry, keď zovrel nežne Severusovu tvár do svojich rúk a vpil sa svojim smaragdovým pohľadom do jeho tmavých očí.

„Ja už ďalej nemôžem, Severus. Túžim po tebe viac ako si dokážeš predstaviť,“ šepkal nežne, zatiaľ čo jeho zamatové, horúce pery zosielali drobné bozky na jeho čelo, privreté viečka, konček krivého nosa, či líniu lícnych kostí, zastaviac sa napokon pri kútikoch úst. „Chcem sa s tebou milovať, túžim po tebe celou svojou dušou,“ šepkal hlasom zastretým od vzrušenia. „Neodmietaj ma prosím,“ prosil úpenlivo. „Si môj manžel. Alebo máš pocit, že si mi stále neposkytol dostatok času? Pretože je to omyl. Tak si ma zober, zober si ma. Som tvoj manžel a túžim po tebe,“ opakoval donekonečna, bozkávajúc ho krátkymi, no vrúcnymi bozkami, ktoré mu mali pomôcť presvedčiť ho a vliať mu do žíl aspoň trochu z tej búrky hormónov, ktorá odznievala v ňom. „Severus, miluj sa so mnou, miluj sa so mnou,“ šepkal donekonečna, nepúšťajúc jeho tvár zo svojich rúk.

Severus znova zastonal a z úst mu rozochvene uniklo jeho meno ako tichý šepot. Jeho hlas znel rovnako chrapľavo. Ako mal odmietnuť? Nemohol. Mal by sa uštipnúť, aby sa uistil, že už bdie, ale bál sa, že ten krásny sen by sa mohol rozplynúť. Keď sa Harryho pery znova na krátku chvíľu oddelili od tých jeho, díval sa, ako jeho manžel na malú chvíľu vystrel, aby sa jednoduchým, rýchlym pohybom zbavil svojho pyžama. Severusove ruky vystrelili do vzduchu, raziac si obdivne cestu od jeho pása k hrudi.

„Harry,“ zašepkal znova, keď ho priľahlo štíhle mladé telo a on zacítil na svojej pokožke tú jeho, rovnako horúcu, rovnako túžiacu po dotykoch. Cítil na stehne Harryho vzrušenie a sám si uvedomil, že jeho slabiny pulzujú rovnakou žiadostivosťou. Keď jeho prsty vkĺzli do tých krátkych, strapatých vlasov, keď sa jeho ústa vpili do tých poddajných úst, ktoré v ňom dokázali zburcovať takú vášeň, vedel, že mu už viac nedokáže odolávať. Harry chcel, aby sa s ním miloval. A on túžil po tom, čo od neho tak úpenlivo žiadal. Jeho telo to chcelo, jeho duša po tom túžila, jeho srdce naliehalo. Neostávalo iné, len súhlasiť.

***

Ku podivu sa v to ráno zobudil Harry ako prvý. Spokojne si zívol a uvedomil si dve veci. Nikdy predtým sa snáď necítil lepšie a šťastnejšie, to bolo prvé, čo mu zišlo na um. Ako druhé bolo to, že Severusove slová, ktorými sa mu kedysi pokúsil nahnať strach o tom, že od neho bude vyžadovať sex, čo si vtedy Harry dokázal spojiť jedine so slovom znásilnenie, bolo na míle vzdialené od skutočnosti. Usmial sa. Len čo sa prebral a pocítil, ako sa k jeho nahému telu túli nahé telo jeho manžela, znova ním prebehol známy, príjemný záchvev vzrušenia. S nesmiernym pôžitkom si spomenul na dnešné svitanie a v jeho vnútri sa ozvalo spokojné vrnenie. Pretočil sa v Severusovom náručí tak opatrne ako len vedel, aby ho nezobudil a oddane s hlbokou vrelosťou si prezeral jeho spiacu, pokojnú tvár.

„Netopier,“ pomyslel si a musel sa tomu zasmiať. No kto by si bol kedysi len pomyslel, že tento muž dokáže byť taký nežný a vzrušujúci? Že dokáže byť ohľaduplný a vášnivý? Merlin, ešte teraz nemohol uveriť tomu, že sa skutočne milovali. Nič krajšie doteraz Harry nezažil. Jeho predstavy oproti skutočnosti bledli hanbou. Milovali sa. Teraz boli skutočnými manželmi.

„Ak ešte raz niekto predo mnou spomenie anuláciu, prisahám, že ho zahluším,“ pomyslel si spokojne, keď natiahol ruku k Severusovej tvári a pohladil ho jemne hánkami prstov.

„Ak na mňa budeš ešte chvíľu civieť ako zaľúbený pubertiak, prisahám, že sa neovládnem,“ prehovoril Severus ospalo, ale nenamáhal sa otvoriť oči.

Harry sa roztopašne zachichotal. Vedel, že to nemyslel ako urážku. Namiesto toho sa naklonil, aby mu vtisol na pery krátky bozk a zaželal mu dobré ráno. Lenže netušil, že ho Severus zatlačí do prikrývok, predĺžiac bozk. Nebránil sa, vítal ho nadšene a s primeranou odozvou.

„Teraz je dobré,“ zašepkal spokojne Severus, keď sa ich pery oddelili a on sa jemne obtrel nosom o jeho nos, v akomsi znaku intímnosti. Znova sa prevalil na svoju stranu postele, ale nechcelo sa mu z nej von. Namiesto toho pohľadom skĺzol po Harryho krku, cez hruď a zastavil sa na mieste, kde sa pod prikrývkou črtala vypuklina. Páčilo sa mu, že ho dokázal tak poľahky vzrušiť. Vlastne, jeho Harry vzrušoval v jednom kuse, tak nech si mladý užije podobné utrpenie a nech sa učí ovládať, hlavne vo chvíľach, keď nemohli byť sami.

„Na čo myslíš?“ opýtal sa ho bez obalu Harry, stále ležiac na chrbte a pozorujúc ho tými oddanými, zelenými očami.

„Na to, že by som sa s tebou rád miloval,“ prezradil Severus, ale nemusel. Harry mu to poľahky vyčítal z očí, ktoré azda ešte viac potemneli túžbou. Hlas sa mu zadrhol v hrdle, keď jeho manžel vyslovil tú myšlienku nahlas, lebo sa mu zdalo, že bola jeho vlastná.

„Tak to urob,“ nabádal ho a s lišiackym úsmevom vsunul ruku pod prikrývku, aby pohladil jeho mocné stehno a urobil ešte niečo odvážnejšie. Dotkol sa ho prstami, pohladiac po celej dĺžke ten jeho skvostný nástroj, ktorý mu len pred pár hodinami doprial také potešenie.

Severus zalapal po dychu, keď pocítil Harryho ruku na svojom penise a v okamihu sa jeho krv premenila na variacu sa lávu, pretekajúcu mu žilami. Zahryzol si do spodnej pery, keď mu Harryho ruka dopriavala rovnakú slasť, ako on dožičil jemu len nedávno. Nevedel, či to nie je skoro, nevedel, či môžu, ale vedel, že po ňom túži azda ešte viac ako predtým. Milovali sa znova. Bolo to azda ešte krajšie ako na svitaní. Ich prepletené telá sa perlili potom, ich ústa spojené v sladkom bozku, izba zaplnená tichým šepotom a vzdychmi.

***

Hermiona si ako prvá všimla, že je niečo inak. Sedela pri stole v jedálni s Kyrianom a obaja raňajkovali. Rozhodla sa, že nebude čakať, kým vstanú, pretože netušila, o koľkej sa vrátili.

„Dobré ráno,“ pozdravili obaja naraz, na čo sa Harry otočil k Severusovi a venoval mu akýsi „iný“ úsmev. Absolútne zaľúbený, absolútne oddaný. Jej oči sa rozšírili, keď videla, že Severus naňho žmurkol a úsmev mu opätoval.

Harry sa usadil po jeho pravici, no prv vtisol Kyrianovi bozk na čelo s otázkou, ako sa mal.

„Mal som sa dobre, teta Hermy je veľmi milá,“ odvetil, keď znova zahryzol do svojej hrianky. Hermionu to nachvíľu odpútalo od toho, čo sa dialo medzi Harrym a Severusom a usmiala sa na chlapca.

„Veru, je. Verím, že z nej raz bude tá najlepšia matka,“ povedal Harry spokojne, naberajúc si na tanier omeletu.

Čo ju však prekvapilo bolo Severusovo prikývnutie. Obom im neschádzal z tváre ten čudný úsmev a musela by byť slepá, keby si nevšimla ich kradmé dotyky, keď si podávali taniere, či soľničku, či džbán s džúsom a krčiažtek so smotanou do kávy. Usmiala sa i ona.

„Takže je všetko tak, ako má byť,“ pomyslela si spokojne a bola rovnako šťastná ako Harry, pretože si nič iné ako jeho šťastie ani nepriala.

„Ako dopadla vaša misia?“ opýtala sa, keď sa dvere na jedálni otvorili a dnu vstúpil ich škriatok, ohlasujúc im návštevu Remusa Lupina. Hermiona otázka musela teda počkať, hoci horela netrpezlivou zvedavosťou.

„Zaveď ho sem, Roling,“ požiadal ho Severus a škriatok poslúchol. O chvíľu vošiel do jedálne ich priateľ, s tvárou poznačenou nočným splnom.

„Zdravím vospolok,“ pozdravil a zvalil sa na najbližšiu stoličku. Severus naňho skúmavo pozrel a zamračil sa.

„Vieš, že by si tu nemal byť. Mal by si oddychovať,“ prehovoril akosi starostlivo a Remus sa naňho s údivom pozrel, no odvetil mu celkom pokojne, aby si nerobil starosti, že sa dlho zdržať nemieni. Bol ešte prekvapenejší, keď Severus trval na tom, aby niečo zjedol a Remus sa popravde nedal dvakrát núkať. Táto noc bola horšia ako ostatné. Aspoň sa mu to tak javilo.

„Tak čo sa stalo?“ opýtal sa Harry. „Čo ťa vytiahlo z postele tak zavčasu?“

Remus sa pozrel na hodinky. Bolo pár minút pred desiatou. Ani na to však neodvetil nič. Vedel, kde včera boli a chcel sa opýtať ako to dopadlo. Rovnako ich chcel ubezpečiť o tom, že je pripravený im pomôcť ako sľúbil.

„Podarilo sa vám to?“ opýtal sa priamo a jeho pohľad preskočil zo Severusa na Harryho, keď si odhryzol poriadne sústo z hrianky a zajedol to omeletou.

Harrymu sa na ústach usadil spokojný úsmev. „Čo myslíš?“ opýtal sa a otočil sa k Hermione, ktorá vydýchla úľavou.

„Vďaka Merlinovi, tak veľmi som ľutovala, že tam nemôžem ísť s vami,“ priznala sa.

„Zvládli sme to celkom dobre my traja,“ povedal Severus, spokojne a spomenul si na udalosti dnešnej noci, ktorá mala také čarovné zakončenie. Alebo žeby začiatok?

„Traja?“ zháčil sa Remus. „Bol s vami i Sirius?“

Harry prikývol. Trochu sa zahanbil, keď si spomenul na priznanie krstného otca. Oproti nemu sedel muž, ktorého Sirius miloval celým svojim srdcom už zopár rokov, a ktorý mal vzťah s jeho vlastným bratom. Nevedel si predstaviť nič, čo by bolo viac zdrvujúce. Presne si vybavil slová krstného otca, keď vravel o tom, že nechce stáť bratovi v ceste k šťastiu. Ale čo Remus? Nezdal sa byť šťastný presne tak ako Sirius. No on sa aspoň odhodlal skúsiť žiť s Regulom.

„Nevedel som, že vám pomáha, hoci nič iné by som od neho ani nečakal,“ zamrmlal si skôr sám pre seba, keď si Harry vymenil chápavý pohľad s Hermionou.

„No veru a to sa ho nikto o to neprosil,“ zašomral Severus, prevrátiac očami. „Ale čo sa môžem čudovať. Od takého tvrdohlavého chrabromilčana akým je Black sa iné ani čakať nedá.“

Harry sa uškrnul. „Jedného takého chrabromilčana si si vzal, ak si spomínaš.“

„Lenže ty nie si taký tvrdohlavý baran ako tvoj krstný otec,“ vrátil mu s úsmevom Severus. „Našťastie.“

Harry sa usmial a musel sa ovládať, aby nevyskočil zo stoličky a pred všetkými ho nepobozkal. Merlin, čo sa to s ním dialo? Bol priam chorý od šťastia a ... od lásky. Áno, miloval toho muža s pokriveným nosom, ktorý sa mu zdal taký sexy, s jemne opálenou tvárou, iskrivými čiernymi očami a ... Stislo ho pri srdci, keď si spomenul, na čo vlastne potrebujú tú mapu. No jeho zaľúbený výraz sa nezmenil, len zjemnel, znežnel.

Severus prekvapil azda všetkých prítomných vrátane Harryho, keď sa načiahol ponad stôl a zovrel jeho ruku vo svojej dlani. Jedine Kyriana to nijako netrápilo, keďže sa starostlivo ládoval nedojedenou hriankou.

„Vráťme sa k téme rozhovoru,“ požiadal zmätene Remus. Tmavé kruhy pod jeho očami sa zdali byť ešte tmavšími a tvár strhanejšia. „Čiže ste stretli toho starca, druida a získali ste od neho mapu. A čo bolo tou úlohou?“

„No, žiadal ma, aby som mu oddelil hlavu od tela,“ povedal Harry tak, aby to Kyrian nezachytil.

„Prosím?“ zhíkla Hermiona. „Harry! A ďalej?“ opýtala sa naliehavo zvierajúc v ruke pokrčený obrúsok.

„Nič sa nestalo,“ odvetil prosto. „Nespravil som to.“

„Ale už som bol na pochybách,“ odvetil Severus. „Keď si zdvihol ten meč, mal si v očiach také odhodlanie ...“

„Len preto, že mi na tebe záleží,“ povedal skoro šeptom a Hermiona sa uškrnula, keď si všimla, ako sa jej bývalý profesor začervenal.

„Takže si mu daroval život, myslím, že to bola správna voľba,“ povedal Remus, odsunúc od seba prázdny tanier. „Život za život.“

„Tak to povedal i ten druid,“ usmial sa Harry. „Myslím si, že sme na dobrej ceste. Už si ju stačí len naplánovať.“

„Dobre, počítajte so mnou, každopádne,“ prizvukoval im a oni obaja prikývli.

***

Remus odtiaľ odchádzal so zmiešanými pocitmi. Videl, že mali odrazu k sebe blízko a uvažoval, či to zmenila tá mapa, ktorú sa im podarilo získať, alebo ... Vzdychol si.

„Sirius bol s nimi,“ pomyslel si trpko. Ako dlho ho už nevidel? Nepamätal sa. Bol z toho nešťastný a mal dojem, že sa celé jeho vnútro proti tomu búri, že sa topí v mori vlastných sĺz, vo svojom vlastnom nešťastí.

Premiestnil sa domov a unavený ako pes zaliezol do postele. Oči sa mu samé zatvárali, keď zo seba zhadzoval jednotlivé kusy šiat. Ľahol si pod vyblednutú prikrývku len v spodkoch a prútikom mávol k oknám, aby sa zatiahli závesy. Nevšimol si mladíka, ktorý sa nečakane objavil v dverách jeho izby. Popravde, ani ho tak skoro nečakal. Včera sa nepekne pohádali.

Regulus stál na prahu dverí a díval sa do zničenej tváre svojho priateľa, muža, ktorého miloval. Čakal, kým si neuvedomil jeho prítomnosť, kým ho nezacítil. Videl, že bol unavený a on mu chcel dopriať odpočinok, ale musel si s ním pár vecí vyjasniť.

„Čo tu robíš?“ opýtal sa Remus a jeho hlas znel rovnako unavene a mdlo, ako sa cítil.

„Chcem sa s tebou pozhovárať,“ povedal ticho a vstúpil do jeho spálne. V tejto izbe ešte nebol. Sem ho Remus zatiaľ nepozval, hoci by bol šťastím bez seba, keby sa tak bolo stalo. Netúžil po ničom inom, len po jeho láske, po ňom.

„Nepočká to?“

„Myslím, že nie,“ hlesol a zatlačil ho s úsmevom späť do postele. „Vieš, že si presne tam, kde ťa túžim mať?“ opýtal sa, keď mu odhrnul z čela prameň vlasov, padajúci mu do očí.

Regulus nereagoval, len naňho civel prázdnymi, sivými očami. A jeho to zabolelo. Čo by bol dal za jeho vrúcnejší pohľad.

„Reg, som strašne unavený,“ zachripel, hľadiac naňho spod privretých viečok.

„Viem, neboj sa, nezdržím sa dlho,“ uistil ho a sklonil sa k nemu, aby mu vtisol na pery krátky bozk. „Len som ti chcel povedať, že sa nehnevám. Iste, zranilo ma to, že si mi nedôveroval, ale nehnevám sa na teba. Bál si sa ako zareagujem, pravda? Myslel si si, že ma to vystraší? Že sa mi zhnusíš?“ pýtal sa jemne. „Ak to tak bolo, nemaj obavy. To, že si vlkolak moje city k tebe nijako neovplyvní. Stále mi na tebe záleží Remus.“

Remus zaklipkal viečkami, ktoré mu pripadali nesmierne ťažké a Regulov hlas sa mu postupne vzďaľoval.

„Túžim len po tom, aby si bol šťastný. Chcem ťa spraviť šťastným Remus, po ničom inom netúžim. Ľúbim ťa,“ ševelil, keď sa jeho ústa znovu dotkli tých Remových. Tentoraz jeho priateľ nereagoval. Zaspal tvrdým spánkom, ale Regulus sa len pousmial. Nepotreboval viac, len to medzi nimi opäť urovnať. Chcel, aby Remus vedel, že sa ho dotklo to, že mu tak málo veril a nie to, že randí s vlkolakom. Veď ho miloval. Vstal a prikrývku mu vytiahol až pod bradu, zabaliac ho do nej. Musel do práce, odskočil si len cez prestávku a musel sa vrátiť. No bol spokojný. Teraz sa bude môcť znova sústrediť na prácu, lebo hádka s Remom poriadne narušila jeho koncentráciu.

„Hej, teraz už bude všetko dobré,“ pomyslel si spokojne, keď sa odmiestnil.

21. kapitola

Vlk a pes

Severus sa skláňal nad svojimi poznámkami o elixíroch, keď začul ako skoro nečujne otvorili a zatvorili dvere. Nevzhliadol však od papierov. I naďalej ich priam zanovito študoval. Na perách sa mu roztiahol úsmev, keď pocítil vzadu na šiji Harryho teplé, vlhké pery, ktoré mu vtisli na ohnutý krk nežný bozk. Prešiel ním záchvev vzrušenia, ktorý bol preňho stále niečím krásnym, novým ... Občas mu napadlo, aké to mohlo byť, keby nemusel na lásku tak dlho čakať a keby mu ju bol James opätoval. Ale takéto myšlienky radšej vždy zaplašil, lebo tie nemohli priniesť nič dobrého. Okrem toho, keby Harry tušil, čo ho občas napadlo, sklamalo by ho to, lebo on sám ho ubezpečoval, že preňho nie je náhradou za svojho otca. Pravdou však je, že na prvú lásku, nech je akokoľvek trpká, sa nezabúda.

„Dáš si čaj?“ opýtal sa ho Harry, keď si sadol priamo na stôl, zadívajúc sa do jeho tmavých, hlbokých očí. Na perách mu pohrával laškovný úsmev a oči žiarili ako zelené iskry.

„Myslím, že nie,“ odvetil váhavo, pohládzajúc očami jeho tvár. Zastavil sa na plných perách a uvažoval, či by si nemohol ukradnúť pár bozkov.

Harrymu vyschlo v ústach a musel si pery navlhčiť jazykom. Stačilo to na to, aby svojho manžela týmto nevinným gestom vyprovokoval k tomu, aby vstal a postavil sa medzi jeho roztiahnuté nohy. Rukami sa oprel o stôl za jeho chrbtom a špičkou svojho krivého nosa sa obtrel a Harryho líce.

„Mám chuť na niečo celkom iné,“ zašepkal mu s perami tesne pri uchu a ústa sa mu roztiahli do spokojného úsmevu, keď pocítil ako sa jeho manžel zachvel. O malý okamih neskôr vyhľadal jeho mäkké ústa a obaja sa stratili v pomalom, nežnom bozku. Severus sa nikam neponáhľal, lebo vedel, že práve takého nežné, maznavé bozky Harryho poriadne rozdráždia a on chcel, aby naňho myslel každú minútu po zvyšok dňa, keď bozk ukončí. Bolo to síce kruté, ale aspoň sa tak mohol tešiť na večer, keď sa dvere ich spálne za nimi zavrú a oni sa budú môcť znova milovať.

Severus zastonal, keď ucítil Harryho ruky vo svojich vlasoch. Skĺzli mu na plecia a prechádzali dolu chrbtom. Prekvapene vyvalil oči, keď ho Harry pohladil po zadku a pritlačil si ho na svoje vzrušené, túžbou pulzujúce lono.

„Harry,“ zašepkal chrapľavým hlasom.

„Áno?“ šepol chlapec, vyvrátiac hlavu do strany a nastaviac mu citlivé miesto pod uchom.

„Toto nesmieme,“ vydralo sa z jeho manžela, no radšej by sa bol za tie slová preklial, pretože jediné, čo chcel, bolo strhnúť z neho šaty a vziať si ho rovno tam, na stole. Tá predstava ho vzrušila ešte viac a on potreboval niečo, čo by ho zaručene schladilo.

„McGonagallová v sprche, McGonagallová v sprche,“ opakoval si v duchu (bol to zážitok, keď bol ešte prefektom a doteraz sa toto obrazu nevedel zbaviť) a jeho dych sa skutočne celkom upokojil. Stále bol však opretý rukami o stôl, stále sa skláňal nad Harryho krkom a jeho pery boli len pár milimetrov od toho rozkošného miesta, ktoré privádzalo Harryho do šialenstva, keď ho tam bozkával a láskal. Vlastne, Harryho privádzali do šialenstva všetky jeho dotyky. Každý jeden. Severus mal dojem, že jeho manžel sa vzruší už pri jeho jedinom zmyselnom pohľade. Bolo to zvláštne, ale napĺňalo ho to obrovskou spokojnosťou a eufóriou.

„Prečo?“ vyjachtal skrúšene. „Je vari zlé, že po tebe túžim? Je zlé, že túžim po dotykoch vlastného manžela?“

Severus sa pousmial a vtisol mu na rozochvené pery ľahký bozk. „Na tom nie je vonkoncom nič zlé Harry. Ale nesmieme sa správať ako nezodpovední zaľúbenci. Čo keby vošla dnu Hermiona, alebo Kyrian? Myslím si, že by si im ten obraz, ktorý by mohli vidieť, nedostal len tak ľahko z pamäti.“

„Čoby,“ uškrnul sa Harry. „Spravil by si to ty.“ Odľahlo mu, že v tom nie je nič iné. Zľakol sa, že sa ho Severus už nebodaj presýtil, ak sa také čosi vôbec mohlo stať.

Severus sa zasmial. Jeho smiech, tichý, no veselý pošteklil Harryho v žalúdku a roztancoval jeho vlastnú veselosť. Keď si znova sadol, Harry zoskočil zo stola.

„Premýšľal som,“ povedal po chvíli.

„Áno? A o čom?“ vyzvedal Severus, pozorujúc jeho zadumaný profil.

„O tej mape, o ceste a o tom všetkom,“ priznal. „Myslím, že by sme sa mali začať chystať. Nemienim strácať zbytočne čas.“

Severus iba prikývol, nehovoriac nič.

„Trápi ma len to, že Kyrian znova ostane s Hermionou,“ zahundral a prehrabol si tmavé vlasy. „Nechcem, aby si myslel, že ho odsúvame na vedľajšiu koľaj, že oňho nestojíme, chápeš?“

Severus znova prikývol. „A máš nejaký iný nápad?“

„Žiaľ nie. Keby sme ho vzali so sebou, bolo by to nebezpečné.“

„Súhlasím. Musíme sa s ním o tom pozhovárať. Ani ja nechcem, aby sa cítil zle.“

„A uvažoval som i nad tým, že by pre nás bolo asi výhodnejšie, keby s nami išli Sirius s Remusom.“

„A v čom by to malo byť výhodnejšie?“ zamračil sa nesúhlasne, prstami poklopkávajúc nervózne po opierkach kresla, v ktorom si hovel.

„No, určite preto, lebo ísť chcú a okrem toho, viac hláv, viac rozumu.“

„S tým by som tak úplne nesúhlasil. Pochybujem, že tvoj krstný otec má vôbec v hlave niečo iné ako piliny.“

„Severus, prosím ťa, už znova začínaš?“ zamračil sa. „Nedokážem pochopiť, prečo si vy dvaja stále musíte liezť do vlasov.“

„Tak sa pozri na seba a na Malfoya. Je to celkom to isté,“ zahundral dotknuto.

„Možno, ale teraz o to nejde. Sirius nie je zlý. A je skúsený, rovnako ako ty. Jeho pomoc sa nám isto zíde. Veď sami nevieme, čo nás tam čaká.“

Severus civel kamsi do prázdna. Nemohol nesúhlasiť i s týmto, lebo Harry mal pravdu. „Ak chceš, aby išiel, nenamietam. A sľubujem, že sa budem snažiť krotiť.“

Harry sa spokojne pousmial. „Ďakujem. To je viac, ako by som bol čakal,“ priznal, milo prekvapený, na čo sa Severus iba viac zamračil. „Dobre, idem si preštudovať pár kníh. Mimochodom, mám taký dojem, že Hermiona bude trvať na tom, že pôjdu s Ronom s nami. Vieš, vždy sme sa vrhali do nových dobrodružstiev spoločne a tak ...“

„A s kým ostane Kyrian?“

Harry pokrčil plecami. „Domyslíme to neskôr. Možno po večeri, keď ho uložíme spať.“

„Vtedy mám v pláne celkom iné veci,“ odvetil Severus a pobavene sledoval, ako sa Harrymu do tváre nahrnula červeň.

„T-tak možno neskôr,“ vyjachtal rozhodený tou nevinnou poznámkou. Keď opúšťal jeho pracovňu, stále mal líca zapálené jemným rumencom a hneval sa kvôli tomu. Také veci by ho nemali zahanbovať, ale stále sa pred ním cítil tak hanblivo a nemohol uveriť tomu, že sú naozajstnými manželmi i po fyzickej stránke. A paradoxne to bol on, kto naliehal po tom, aby sa konečne milovali. Usmial sa. Najprv sa obával, aby Severusa nenahneval, ale teraz zistil, že spravil dobre. S úsmevom na perách zamieril do jedného zo salónov, kde sa zabávala Hermiona s Kyrianom a Ronom. Trebalo toho toľko naplánovať ...

***

Remus sedel v rozsiahlej knižnici v sídle BlackDog Manor, schovaný za akousi knihou, ktorú si z police vybral námatkovo. Ale nečítal, len sa tak tváril, pretože po chvíli zistil, že už po pätnásty krát číta ten istý riadok. Ale knihu z rúk nezložil. Ostával i naďalej v tej strnulej pozícii. Občas sa mu to stávalo, keď premýšľal. Tak ako teraz. Čakal na Regula, ktorý mal prísť onedlho z práce. Udobrili sa a Regulus mu odpustil, že mu zamlčal svoje vlkolačie prekliatie. Ale Remus i tak necítil žiadne uspokojenie a to bolo preňho veľmi frustrujúce.

Na jednej strane, mal, čo chcel, pretože ho konečne niekto bezhranične miloval a bol by mu zniesol možno i modré z neba, ale Remus mu nedokázal oplatiť city rovnakou mincou. Nedokázal ho milovať tak vrúcne a naplno, akoby si bol Regulus zaslúžil. A to ho zlostilo i zraňovalo zároveň. On bezhranične túžil len po Siriusovi a vedel, že jeho srdce nebude biť nikdy pre nikoho iného. Premýšľal o ich vzťahu s Regulom Blackom veľa, veľmi veľa a veľmi dlho. Ale za žiadnych okolností nemohol dôjsť k uspokojivému výsledku. Neexistovalo iné riešenie, len to jedno jediné možné ... Vzdychol si a v mysli si znova prehrával ich spoločné chvíle, ktoré spolu doteraz strávili. Ich nesmelé bozky, dotyky ... K ničomu inému medzi nimi nedošlo, o to sa Remus postaral. Regusul si ho doberal, že je staromódny, ale netušil, že Remus nemohol ... Nemohol sa milovať s bratom muža, ktorého ľúbil celou svojou dušou! Bolo to prosto nemysliteľné, proti všetkým zákonom prírody i morálky, proti zákonu jeho srdca. Nie, neexistovala iná možnosť, ako tá, ktorú si zvolil.

„Povedali mi, že si tu,“ ozvalo sa odo dverí a Remus vzhliadol od knihy k svojmu priateľovi. Premeral si ho skúmavým pohľadom a snažil sa zistiť, čo je na ňom iné. Tak dlho sa nevideli ... A to len preto, že sa mu Sirius vyhýbal z nejakého neznámeho dôvodu.

„Prišiel som za tvojím bratom,“ odvetil po chvíli. „Musím s ním hovoriť.“

„Mhm,“ zamrmlal Sirius, nepohnúc sa z miesta.

„Dlho sme sa nevideli,“ podotkol Remus, akoby mimochodom.

„Mal som nejaké ... povinnosti,“ vyhováral sa, zahľadiac sa von oknom. Jeho belasý pohľad vyzeral tak neprítomne ako sa asi chcel cítiť.

„Somarina,“ pomyslel si sklamane Remus, ale nahlas nepovedal nič. „Bol si s Harrym?“ opýtal sa namiesto toho a sledoval, ako Sirius prikývol. Prameň vlasov mu pri tom vykĺzol do tváre, keď si Remus uvedomil, čo je na ňom iné. Bol ostrihaný. Vlasy mu siahali skoro po plecia. Musel uznať, že mu to pristalo. V mysli sa mu vybavila spomienka na ich milovanie. Na dlhé vlasy, ktoré ho šteklili ha hrudi i na ramenách keď ho vášnivo bozkával, na bruchu ... na stehnách. Remus si zahryzol do spodnej pery a v duchu sa vyhrešil za takého myšlienky. Bolo to neznesiteľné akú bolesť v ňom vyvolávali. Bolesť zmiešanú s túžbou.

„Vieš o tom, že sa im podarilo získať tú mapu?“ opýtal sa a Remus prikývol.

„Viem, bol som ich navštíviť hneď v to ráno,“ odvetil, nespúšťajúc z neho oči. Všimol si, že Sirius naňho vrhá kradmé pohľady, ale nevedel ich rozlúštiť.

„Povedali ti, že pôjdem s nimi?“

„Niečo spomenuli,“ priznal, prikývnuc hlavou. Napadlo ho, ako asi bude Sirius znášať prejavy ich momentálnej náklonnosti, keďže nepochyboval, že sa Harry a Severus zblížili úplne. „Myslím si, že je to od teba milé gesto. Zrejme sa snažíš stále odčiniť tú sprostosť, čo si mu vyviedol. Keby si nebol taký zaťatý baran, nemusel by si sa s nimi trepať.“

Sirius sa konečne pousmial. „Nemal ma provokovať. Koledoval si o to,“ odvetil pobavene a konečne sa uvoľnil.

Remus sa pousmial. Uvedomil si, že v jeho slovách sa skrýval poklad, rada nad zlato, ktorú by si mal vziať k srdcu. Jeho úsmev sa ešte zväčšil.

Keď začuli buchnutie dverí a tiché mrmlanie, keď sa Regulus zhováral s domácim škriatkom, vymenili si akési stiesnené pohľady a Sirius sa s ním rozlúčil.

Remus vstal z kresla a v duchu si usporiadal myšlienky. Regulus vošiel do izby s úsmevom na perách a podišiel k nemu, aby ho objal a venoval mu horúci bozk. Lenže Remus pokrútil hlavou a ustúpil.

„Regulus, mali by sme sa pozhovárať,“ povedal miesto vrelého privítania, ale to ešte nedokázalo zmazať úsmev z tváre mladého muža.

„V poriadku,“ odvetil, sadnúc si do kresla, v ktorom doteraz sedel Remus. „Čo máš na srdci?“

Remus podišiel k oknu a zamyslene sa zahľadel do záhrady. Nebola taká pekná ako na Harryho panstve, ale bola rozhodne pôsobivá.

„Myslím, že by sme v našom vzťahu nemali pokračovať,“ povedal a vrhol na Regula krátky pohľad. Všimol si, že sa zatváril zmätene a slová mu zamrzli na okamih v hrdle, keď krútil hlavou.

„O čom to hovoríš?“

„O nás. Nemyslím si, že to bude fungovať Regulus a viem, že to kdesi v hĺbke svojho srdca vieš.“

„Remus, to je hlúposť! Prečo by to nefungovalo? Veď sa ľúbime, nie?“ vyskočil z kresla a podišiel k nemu, položiac mu ruku na plece. Sklamalo ho, keď jeho ruku Remus striasol.

„Nechcem ťa zraniť, naozaj nie a mal by si vedieť, že som sa snažil. Naozaj som sa snažil zaľúbiť sa, ale ... nejde to,“ vyjachtal, zatnúc ruky v päsť. Uvažoval, prečo to muselo byť také ťažké. Prečo bolo v jeho živote všetko ťažké?

„Možno si sa nesnažil dosť!“ zvolal Reg zlomeným hlasom.

„Srdcu nemôžem rozkázať, koho má ľúbiť,“ oponoval mu pokojne.

„Remus, daj mi ešte šancu! Prisahám, že ťa spravím šťastným! Prosím! Len mi daj šancu!“ naliehal naňho. „Nepáčili sa ti moje bozky?“ opýtal sa, keď ho strhol za chlopne plášte, otočiac k sebe a perami sa obtrel o jeho ústa. „Viem, že sa ti páčili, no tak, viem to.“ Pobozkal ho, ale Remus vôbec nereagoval a on bol z toho celkom mimo.

„Remus,“ zašepkal a skryl si tvár v jeho pleci.

„Dlho som to zvažoval Regulus. Netrápme sa zbytočne. Neprinesie nám to nič dobré.“

„Ale ja ťa ...“

„Nie. Verím, že sa jedného dňa znovu zamiluješ a budeš šťastný, ale nie so mnou, nie so mnou,“ zopakoval, keď sa od neho odtiahol.

„Nechcem sa s tebou rozísť, nechcem sa ťa len tak vzdať. Nemôžem!“

„Ale isteže môžeš. Musíš,“ dohováral mu. „Budem teraz pár týždňov, možno mesiacov mimo. Pracovne. Možno ti ten čas pomôže.“ Nechcel mu povedať, že má namierené s Harry a Severusom tam, kde Sirius. Nechcel, aby to vedel.

„Nikdy. Nebudem klamať sám seba. Milujem ťa a ty to vieš. A budem na teba čakať, nech budeš preč akokoľvek dlho. Ak mi potom povieš, že ku mne stále nič necítiš, dobre, vzdám sa ťa.“

Remus nevedel, čo na to povedať. Napokon nepovedal nič, len prikývol hlavou. Nechcel mu dávať žiadnu nádej, ale mal dojem, že za tú lásku, ktorou ho zahrnul doteraz si to zaslúži.

Regulus sa díval za ním, keď vychádzal z ich domu. Nepočul vojsť do knižnice svojho staršieho brata. Myšlienkami bol kdesi inde.

„Regulus, stalo sa niečo?“ opýtal sa ho s obavami Sirius.

„Rozišiel sa so mnou,“ hlesol bez ďalšieho vysvetľovania a vytratil sa z izby preč, zanechajúc tam svojho brata stáť ako obareného.

„Rozišiel sa sním? Prečo?“ rezonovalo Siriusovou mysľou ešte dlho potom, čo si večer ľahol do postele a tieto slová boli na vine jeho nepokojného spánku.