Wardenka

24. kapitola

Chladný ako ľad

Harry sa zobudil prvý. Ležal schúlený vedľa spokojne odfukujúceho Severusa. Konečne vyzeral naozaj lepšie. Po kúpeli a teplom jedle sa mu zdá sa podstatne uľavilo. Ale aj tak ho nečakané zhoršenie jeho zdravotného stavu citeľne zasiahlo. Nevedel si ani len predstaviť, že by mal Severus chorobe podľahnúť teraz, keď už boli tak rečeno pred cieľom. Bolo to neslýchané. Keby sa to predsa len stalo, zrejme by sa pominul od žiaľu za ním. Priveľmi mu prirástol k srdcu. Potichu vstal, aby ho nezobudil a daroval mu ešte pár vzácnych minút a len čo sa osprchoval, pobral sa pripraviť raňajky. Vedel, že hrianky a omeletu má Severus rovnako rád, ako mal on rád palacinky.

Keď sa o dobrú pol hodinku otvorili dvere ich stanu a dnu vošli Kyrian, Ron a Hermiona, všetci sa bez pozvania nahrnuli k jedálenskému stolu, ktorý musel Harry kúzlom zväčšiť, hoci sa Ron ponúkol, že sa pokojne naje aj na gauči, či v kresle. Severus privítal prítomných kyslým úškľabkom, ale správal sa slušne a zdvorilo. Kyrianovi dokonca rozcuchal vlasy a opýtal sa ho ako sa vyspal. Harry sa usmial, ale jednostaj musel myslieť na to, aké ráno a hlavne noc mali Remus a jeho krstný otec. Keď videl Siriusa včera naposledy, pochodoval pred stanom a tváril sa čudne.

„Už je vám lepšie, profesor?“ opýtala sa Hermiona, keď si natierala hrianku jahodovým džemom.

„Ďakujem za opýtanie, Hermiona, oveľa lepšie,“ odvetil, nalievajúc Kyrianovi do pohára kakao.

„Určite, strýko?“ opýtal sa ho chlapec, vyvaliac naňho svoje zvedavé zelené oči.

„Určite,“ odvetil pevne a rozhodol sa dozrieť na to, aby sa chlapec poriadne najedol. Stále nebol nadšený z toho, že je tu s nimi, ale čo sa dalo robiť, keď ho ostatní prehlasovali?

Dvere stanu sa o chvíľu roztvorili znova a dnu vstúpil Sirius. Na tvári nemal o nič lepší výraz ako včera večer a nevšimol si to len Harry.

„Aká bola prvá noc v stane?“ opýtal sa Harry so záujmom, ale uvedomil si, že to zrejme nebola najšťastnejšia otázka, lebo jeho krstný otec po ňom strelil nepekným pohľadom. Pod očami mal kruhy, i keď nie veľmi výrazné a celkový výraz tváre napovedal o jeho nevrlosti.

„Dobré ráno,“ pozdravil stroho namiesto odpovede a prisadol si na miesto, ktoré uvoľnila nasýtená Hermiona. Ona zrejme ako jediná chápala, čo sa deje medzi ním a Remusom, no zhovievavo o tom mlčala.

Harry sledoval ako do stanu vzápätí vošiel Remus a atmosfére zhustla. Vlastne tu bolo také napätie, aké už dávno nezažil. Lenže na rozdiel od Siriusa bol Remus spokojný a vysmiaty.

Len čo sa najedli a zbalili, vyrazili na cestu. Harry roztvoril mapu a spoločne sledovali trasu, ktorá na nej bola vyznačená. Zatiaľ boli na rovinke pod horami a čakal ich mierny výstup do vrchov pokrytých snehom a ľadom. A kto vie, čo ešte. Vedenia sa ujal Remus, čo odôvodnil svojim čuchom a výborným zmyslom pre orientáciu v priestore, no i tak nikto nenamietal. Viedol ich naozaj dobre. Dával pozor, aby bol terén schodný a bezpečný.

Najprv napredovali v tichosti. Potom to ticho prerušil Kyrian, ktorý zasypal Severusa i Harryho zvedavými otázkami, zatiaľ čo sa Ron a Hermiona ponorili do vlastnej debaty.

„Dúfam, že dnes bude chlapec nocovať v ich stane,“ šomral nespokojne Ron, ktorý hádzal po Hermione túžobné pohľady.

„Vieš o tom, že si hrozný?“ opýtala sa, pričom jej horeli líca sviežou červeňou.

„V prvom rade som hrozne ... ako to povedať ....“ uvažoval v duchu chvíľu, ale žiaľ, neprišiel na žiadne krajšie slovo, tak vyriekol na čo myslel, „nadržaný.“

„Och, Ron! Ty si nemožný!“ zasipela nervózne. Hoci mala chuť ovaliť ho hocičím, čo by mala po ruke. „To bez toho nevieš vydržať?“

„Hermiona, nebuď taká,“ začal nariekavo. „Kedy sme boli naposledy ... spolu takto? Veď v poslednej dobe stále strážiš toho chalana!“

„No a? To ti prekáža, že chcem pomôcť Harrymu a Severusovi?“

„Ale nie, ja len ... Och, dofrasa, keby to bolo naše dieťa, nepoviem ani slovo,“ zafučal, ale Hermiona sa prekvapene odmlčala. Po chvíli sa usmiala.

„Ty ... ty chceš mať so mnou deti, Ron?“ opýtala sa opatrne a sledovala, ako mu očerveneli špičky uší.

„Jasnačka, prečo by som nechcel. Veď ťa milujem,“ odvetil, načiahol sa za jej rukou a vzal ju do tej svojej.

Hermiona sa k nemu pritúlila a vtisla mu na pery krátky bozk. Sirius, ktorý uzatváral tú podivnú skupinku len prevrátil očami a prial si, aby sa mohol prepadnúť pod tú sprostú, zamrznutú zem. Alebo oni, aspoň by vychladli.

Keď Hermiona zašepkala Ronovi, že uvidia, čo sa s tým dá robiť, vedel, že mala na mysli chlapca. Chvíľu uvažoval, či by nemohol ten malý prespať uňho v stane, ale potom si to rýchlo rozmyslel. Severus by zrejme nebol nadšený, keby sa chlapec ocitol v bezprostrednej blízkosti vlkolaka. Vlastne ... keď sa to tak vezme, ani on z toho nebol nadšený.

Napokon sa pohrúžil do vlastných myšlienok, popri tom, ako za nimi mazal dôkladne všetky stopy. Nechceli na seba pútať pozornosť, pravda, i keď v okolí nebolo ani živej duše. Ale to vynechal veveričky v korunách stromov, zopár operencov a kamzíkov. Celý ten čas sa usiloval myslieť na všetko možné, len nie na Remusa Lupina. Keď mali obedňajšiu prestávku, sadol si od neho čo najďalej, ale to nezabránilo Removi, aby si prisadol k nemu. Zatiaľ čo Remus sa s ním bavil celkom otvorene o hocičom, správal sa uvoľnene a tak, akoby sa včera večer nič nestalo, Sirius sa začervenal zakaždým, keď pozrel na Remus, pretože si okamžite vybavil jeho pevne stavané telo. Hladkú hruď, štíhle brucho, dlhé nohy a pevný zadok ... a to sa nezmienil o ...

„Do prekliateho, zhnitého, deravého kotla!“ zanadával v duchu, keď mu znova tá vzrušujúca predstava Remusa sfarbila líca do ružova. Mal šťastie, že začal pofukovať mrazivý vetrík a tak sa ho aspoň nik nepýtal a nekládol mu zvedavé otázky typu: „Čo sa s tebou deje?“ Nevedel ako dlho ešte vydrží ten nápor, ale pochyboval, že sa bude môcť ovládať dlhšie ako ... Sám ani nevedel ako dlho to ešte zvládne.

Keď si Remus líhal večer do postele, po očku sledoval Siriusa. Nevedel, čo má spraviť, aby sa pokúsil nadviazať s ním bližší vzťah. Zdalo sa mu, že nech sa snaží akokoľvek, Sirius sa mu čoraz viac vzďaľuje. A to nechcel pripustiť. Od kedy sa poznali, už od prvého okamihu, keď ho zbadal vedel, že tento chlapec zohrá v jeho živote dôležitú úlohu. Vtedy však ešte nevedel, že to bolo preto, lebo už vtedy sa k nemu pripútal. Teraz by to nazval láskou na prvý pohľad. Vzdychol si, hľadiac na Siriusov nehybný chrbát. V stane svietila jediná svieca a vrhala na nich svoje mäkké svetlo.

Mal chuť zakričať a kričal by dovtedy, kým by mu hlasivky nevypovedali službu. Bol z celého svojho života unavený a potreboval nejako vzpružiť. Potreboval niečo, čo by mu vlialo do žíl chuť k životu a to „niečo“ ležalo obrátené k nemu chrbtom na opačnej strane izby stanu.

Remus sa pretočil na chrbát a pre zmenu necivel na Siriusa, ale na látkový strop stanu, ktorá sa ohýbal pod nápormi mrazivého vetra. Spomenul si na Regula. Ani sám nevedel prečo. Možno to spôsobilo chladné Siriusovo správanie, také odlišné od bratovho. Možno jeho strohý a odmietavý postoj, ktorý k nemu zaujal, kým Regulus bol otvorený a dával mu najavo i svoje skryté pocity. Na um mu prišla i sklenená ampulka, v ktorej sa hmýrila striebristá hmota. Jeho najvzácnejší poklad. Myšlienka, ktorú ukradol Siriusovi po ich jedinej spoločnej noci, keď mu ľsťou podal v nápoji zamiešaný elixír Amortencie.

„Nespíš?“ ozval sa odrazu Sirius a to Remusa prekvapilo, že celkom zabudol odpovedať. Sirius sa napokon pretočil v posteli a pozrel naňho.

„Nie, nespím,“ odvetil konečne a pousmial sa, dúfajúc, že sa ľady medzi nimi začali azda pomaly roztápať.

Sirius zneistel, ale svoj pohľad neodvrátil a Remus mal dojem, že by mu možno bol rád povedal viac, keby mu v tom niečo nebránilo.

„Myslíš, že sa to podarí a nájdeme ten liečivý prameň?“

„Nemám poňatia,“ šepol Remus, „ale dúfam, že áno,“ priznal a už mal na jazyku i to, že dúfa nielen kvôli Severusovi a Harrymu, ale i kvôli sebe. Možno by i jemu tá zázračná voda pomohla, no kto vie? A možno by ho dokázala zbaviť toho bremena, ktoré so sebou nesie už tak dlho.

„Remus?“ hlesol Sirius a Rem maňho pozrel. „Dobrú noc.“

„Dobrú aj tebe,“ odvetil Remus a sledoval ako Sirius vytiahol prútik a kúzlom zhasil horiacu sviecu. Predtým, než sa v izbe stanu rozhostila tma, všimol si, aký je Sirius unavený a chápal i jeho nevrlosť počas dňa. Vedel, že to, že sa pred ním náročky odhalil a zahral sa na exhibicionistu Siriusa uviedlo do pomykova. Ale Remus dúfal, že neostane chladným. Iste, bol odjakživa hanblivý a to čo spravil ho stálo snáď všetku odvahu sveta, ale nejako ho predsa musel pritlačiť k múru, keď sa on tvrdohlavo zaťal. Len sám Merlin vedel ako veľmi po ňom túži a koľkokrát si premietal v mysli ich spoločnú noc, ktorá sa potom nikdy viac nezopakovala a odohrávala sa iba v Remových spomienkach ako opozeraný, starý film pre pamätníkov. Trhalo mu to srdce.

Ako sa však zdalo, Siriusom to nie veľmi pohlo. Zlostil sa, ale zrejme preto, lebo nevedel, čo si s Remom počať. Aspoň tak hádal Remus. Nakoniec sa zavŕtal hlbšie pod prikrývku a zavrel oči. Znova mu prišla na myseľ sklenená ampulka s uschovanou Siriusovou spomienkou.

„Ešte nie, nepoužijem teraz svoj tromf. Vytiahnem ho ako eso z rukáva, keď nič iné naňho nezaberie. Potom uvidíme, či bude naďalej taký chladný,“ pomyslel si v duchu a spokojne sa usmial, keď premýšľal nad tým, čo by ešte mohol k zlepšeniu ich vzťahu urobiť a ako Siriusa prinútiť, aby sa priznal k svojim citom. Remus kdesi hlboko v srdci cítil, že nie je taký chladný, ako predstiera.