Wardenka

33. kapitola

Všetko alebo nič

Sirius mal ťažkú noc. Odvtedy, čo Remus vyšiel zo stanu, on ho paradoxne neopustil. Hoci ho všetko hnalo za ním, aby ho zastavil a prikázal mu, aby ostal s ním a nenechal ho napospas vlastným myšlienkam a pocitom, ktoré sa doňho zahryzli z každej strany. Keď ho predtým trápilo vlastné svedomie, teraz sa miera výčitiek nedala zniesť. Cítil sa strašne. Až teraz si uvedomil, aký bol hlupák a možno aj pokrytec. Nikdy nebol žiaden anjel, to bola pravda a on si to uvedomoval, ale ako sa zdalo, naozaj Severusa posudzoval príliš prísne. A Remus mal pravdu v tom, čo mu povedal. Nebol od neho o nič lepší, pretože spravil to isté ako Snape a hoci to teraz Sirius vedel, nič by ho nedonútilo hnevať sa za to naň. V čom bol teda Remus lepší ako Snape, keď jemu odpustiť dokázal? Na túto otázku si odpovedať nevedel ani sám. Možno to bol len zvyk. Zvykol si, že Snapa nenávidí, zvykol si, že mu bol vždy tŕňom v päte. Proste si zvykol.

Znova sa prevrátil na posteli, ale napokon odkopol prikrývku a prútikom zažal sviecu na nočnom stolíku. Ešte stále na ňom ležala neotvorená ampulka s jeho ukradnutou spomienkou.

„Dal mi Nápoj lásky ...“ preblesklo mu hlavou. „Len preto, lebo ma miloval a myslel si, že ho odmietnem ... len preto, lebo ma potreboval ... Už vtedy ma miloval ...“ Načiahol sa poň trasúcou rukou a spomienku vylial do misky, ktorú si už pripravil predtým, len nemal odvahu pozrieť si ju. Vylial ju do nej a chvíľu len tak sledoval ako sa v miske pokojne hmýri. Naklonil sa a ponoril do nej tvár, ocitnúc sa razom v minulosti.

Keď sa z nej znova vynoril, chvel sa na celom tele. To, čo videl, ho nemohlo nechať chladným. Hoci ho Remus oklamal a zviedol, teraz bol rád, že to spravil. Pravdou bolo, že v tomto boli rovnakí. Ale medzi nimi bol jeden rozdiel. Kým Remus sa o niečo hoc úskokom pokúsil, Sirius svoje city skrýval. Až priveľmi starostlivo. Vrátil spomienku do flakónika a vošiel do kuchyne, len aby otvoril dvierka na sekretári a nalial si na dno pohára trochu škótskej. Prv, než si ho priložil k perám, pousmial sa. Najprv sa mu do úsmevu roztiahli len pery, ale napokon sa mu z hrdla vydral spokojný, klokotavý smiech. Vedel, čo spraví hneď ráno. Zrazu to naozaj vedel. Bolo to jasnejšie ako tá najjasnejšia myšlienka, ako najjasnejší deň, keď slnko žiari vysoko na bezoblačnom nebi.

Odrazu ustrnul v pohybe. Zdalo sa mu to, alebo naozaj začul výkrik? Neotáľal. Natiahol na seba kabát, schmatol svoj prútik a vybehol zo stanu na nádvorie kláštora vo chvíli, keď sa ozval poplašný signál. V tom okamihu okolo neho prebehol Harry s vytaseným prútikom v ruke a prebehol cez Severnú bránu, kde o holý život zápasil ... Remus.

***

„Čo do kotla!“ zahromžil a rozbehol sa k nim aj on. Varovný nápis vytesaný do kamennej bárny tentoraz ostal nepovšimnutý. S hrôzou zistil, že to, proti čomu Remus a Harry bojujú, nie sú Sneží muži, ale akési ohromné, vrčiace zvery, s ceriacimi tesákmi. Pohybovali sa na dvoch nohách, mávali okolo seba dvoma rukami a štetinatým chvostom. Boli celé čierne, len ich oči v zlej tvári svietili divým leskom jantáru. Vysoké ako priemerný človek, no dvakrát také širšie a ťažšie.

„Aurismuri Atrum,“ povedala šepky Hermiona, dívajúca sa na to hrôzostrašné divadlo stuhnutá od ľaku.

„Ucholak čierny?“ ozval sa Sirius a i on si spomenul na ďalšie z čarovných zverov, o ktorých sa kedysi dávno učil. Tieto čierne, chlpaté beštie boli známe svojím jedovatým uhryznutím, ktorým dokázali svoju obeť paralyzovať i zabiť, ako i tým, že si radi pochutili na hocičom, čo im prišlo do cesty. Či už zviera, či človek. Najhoršie na tom bolo to, že kúzla na nich mali len malý účinok a zahnať sa dali jedine ohňom.

Sirius videl, ako sa jeden z piatich oblúd až nebezpečne priblížil k Remusovi. Okamžite k nemu priskočil a vypálil po ňom svetelným kúzlom, aby ho donútil ustúpiť späť. „Si v poriadku?“ opýtal sa, prehlušiac škrekot chlpatých tvorov a Remus stručne odvetil, že zatiaľ áno. „Svetelné kúzla!“ zakričal, aby ho počuli aj ostatní. „Používajte svetelné kúzla!“ A na jeho popud sa stalo, že o chvíľu bolo z každej strany počuť, či už Lumos, Lumos Maxima, či Insendio a mnohé dalšie, na ktoré si spomenuli.

„Hermiona, potrebujeme oheň! Ponáhľaj sa!“ okríkol ju, keď videl, že tam stojí nepohnute ako soľný stĺp, zatiaľ čo sa i Ron bezhlavo vrhol priamo doprostred šarvátky, aby pomohol Harrymu.

Dievča s rozstrapatenými vlasmi, vyľakaným no odhodlaným výrazom v tvári odbehlo, aby rýchlo zapálilo pár polien, ktoré predtým Remus poznášal na pahrebu neďaleko Severnej bárny, kde len donedávna naozaj vatra horela. Lenže nevšimla si ďalšieho, ktorý sa oddelil od skupiny a vrhol sa na ňu v momente, keď vysielala kúzlo. Kopol ju nohou do brucha a ona s výkrikom odletela o pár metrov ďalej.

Hermiona sa zviechala zo zeme a oči jej zaliali slzy, ktoré vyvolala tupá bolesť zo silného kopnutia Ucholakom. V tej chvíli si uvedomila, že Kyrian stojí neďaleko, medzi zverom a ňou, celkom nechránený. Avšak stalo sa niečo, čo by nečakala. Kyrian sa rozkričal na plné hrdlo. Stál tam s rozkročenými nohami a rúčkami zaťatými v päsť pod oblúkom brány a kričal. Najprv sa jej to celé zdalo ako hatlanina, ale vzápätí začula ako odozvu známy rev Snežných mužov. Chlapec kričal, kým sa odrazu neukázali a nevrhli na Ucholakov s desivým vrčaním, ceriac zuby ešte hrôzostrašnejšie ako oni, oháňajúc sa svojimi veľkými rukami, pričom sa škrekot Ucholakov menil na bojazlivé skučanie. Hermiona, presne ako ostatní sledovala, čo sa deje, kým neostali na neveľkom priestranstve celkom sami, so Snežnými mužmi, ktorí okolo nich ešte chvíľu krúžili.

„Kyrian?“ hlesla Hermiona, no on k nej hlavu neotočil. Rozbehol sa ako o život Harrymu v pätách, ktorý zazrel Severusovo nehybné telo ležať opodiaľ, pod skalnou stenou.

„Severus! Severus!“ vykríkol Harry, keď sa hodil na zľadovatenú zem vedľa neho. Uzrel krv a prišlo mu nevoľno. „Pre Merlina, len to nie,“ vyjachtal a odkryl časť odevu, z ktorej ostali len franforce, keď sa doň Ucholak zahryzol. Harry zbledol väčšmi ako sneh, na ktorom kľačal. Severusov bok vyzeral hrozne. Tesáky Ucholaka sa doňho zaborili bolestne hlboko a roztrhali jemné mäso pod jeho rebrami. „Severus,“ zašepkal Harry a zložil si jeho hlavu do lona, keď sa presunul.

„Ha-Harry,“ zachrapčal jeho manžel a pootvoril oči. Nikdy predtým sa necítil taký slabý a unavený. Ani vtedy nie, keď ho uhryzol Nagini, či dodriapala Siriusova kliatba Strage. Vedel, že mu veľa času už neostáva. „O-odpusť mi,“ znova zachrapčal a rozkašlal sa. Z kútika úst sa mu vypustil pramienok krvi.

Harry mal oči zaliate slzami a vôbec mu nevadilo, že ho ostatní vidia v takom rozpoložení. Plakal. Plakal tak, ako keď stratil Dumbledora. Tak ako stratil všetkých, na ktorých mu kedy záležalo. S tým rozdielom, že teraz mal stratiť i kúsok seba. Vedel, že Severus umiera. A nádej, že ho oživí nejaká zázračná voda, hasla s vedomím, že dostať sa k nej je ťažšie, ako si myslel.

„Nemám ti čo odpúšťať, láska,“ šepol Harry a otrel mu nežne ústa. Severus sa usmial a privrel oči s tichým výdychom.

Vtedy do Harryho ktosi nešetrne, no jemne strčil. Otočil tvár, len aby sa stretol so sivým pohľadom Snežného muža, ktorý v ten prvý deň, čo sem prišli napadol jeho manžela. Zdalo sa mu, že bojový výraz jeho tváre zmäkol a vystriedal ho smútok. Zrejme vedel, že smrť je nablízku.

On však pokrútil hlavou. „Nie, nepribližuj sa!“ varoval ho, ale biely chlpáč mu nerozumel. Len niečo zahuhňal a načiahol ruky k Severusovmu ochabnutému telu.

„Nie!“ vykríkol varovne, keď k nemu podišiel Kyrian. Dotkol sa jeho pleca a kývol tomu bielemu gigantovi, aby spravil, čo mal v úmysle.

„Dovoľ mu odniesť ho,“ povedal tichým hlasom. „Presne to chce urobiť. Chce len pomôcť,“ odvetilo chlapča a sledovalo, ako sa dva veľké chlpaté ruky znova priblížili k Severusovmu telu a nadvihli ho ako pierko.

Yeti sa s ním otočil a kráčal preč. Keď ich chcel Harry nasledovať, zastavilo ho varovné vrčanie ďalších snehobielych poloobrov, ako i chlapcovo upokojenie. Nikto z nich sa ani nepohol. Ron zvieral v náručí plačúcu Hermionu, ktorú stále bolelo brucho. Sirius s Remusom stáli neďaleko Harryho ako sochy a rovnako ako on čakali, čo sa stane. Ucholaci sa viac neobjavili. Po boji s nimi tu ostali len krvavé škvrny na zemi, pripomínajúce ich prítomnosť a boj, ktorí sa medzi nimi odohral. Z nich nepadol nik, no oni prišli o človeka, kvôli ktorému toto celé podstúpili. Tmavá noc zanedlho pohltila Snežného muža, ktorý niesol Severusa a stratil sa s ním nevedno kde.

Harry vykríkol. Nevedel ako inak vyjadriť bolesť, ktorá mu zvierala hrudník železnými okovami. Stratil ďalšiu bytosť, ktorú miloval. Muža, ktorému dal svoje srdce, za ktorého by položil i svoj život.

„Prečo to len spravil,“ vzlykal, keď ucítil mocné objatie krstného otca. Zaboril si uslzenú tvár do jeho pleca a neprestával plakať. „Prečo?“

Kým Harry plakal v Siriusovom objatí, Hermiona prezradila, čo sa stalo. Harry sa prebudil na to, že Severus zmizol. Počuli ako ho vyvoláva a vtedy začuli ten škrekot. Prvý z ich stanu vybehol Remus, oni ho okamžite nasledovali. Lenže bolo neskoro, aby Severusovi pomohli.

Len Kyrian stál celkom pokojne, hľadel smerom, ktorým odišiel obor, ktorého privolal a zdalo sa, že na niečo čaká. Bol to Remus, ktorý si napokon k nemu kľakol a otázkami zliepal skladačku dohromady.

„Kyrian? Ty si ich privolal?“ opýtal sa priamo a chlapec prikývol.

„Potrebovali ste pomoc, či nie?“ opýtal sa, upierajúc naňho veľké, modré oči.

Remus sa zhovievavo pousmial. „Iste. Ako to, že im rozumieš?“

Chlapec mykol plecami. „Neviem. Naozaj neviem.“

„Vieš, čo hovorili?“ vyzvedal ďalej a chlapec nadšene prikývol, až mu poskakovali vlásky na hlave.

„V prvý deň nás len chceli vystrašiť. Ranulf vravel, že ak prejdeme za bránu, budeme v nebezpečenstve. Nechceli nám ublížiť. Vravel, že nám prídu na pomoc, ak to bude treba. Stačí ich zavolať.“

Remus naňho civel omráčene. „To, že povedal? Ranulf? Tak sa volá ten, čo odniesol Severusa?“

Kyrian znova prikývol. „Povedal, že je strážca a že vezme strýka niekam, kde mu bude dobre.“

„Mal som ísť za ním,“ hlesol nešťastne Harry. „Nemal som mu to dovoliť. Ja ho chcem späť, chcem ho späť ...“ V tom momente ochabol v Siriusovom náručí a on ho odniesol do stanu. Nechcel ho budiť. Avšak zostal sedieť pri jeho posteli a bdieť.

***

Severus ledva dýchal. Snažil sa, naozaj sa snažil ostať na žive, ale ten jed ... bránil mu i myslieť. Vedel, že čoskoro jeho život vyhasne ako svetlo dohorievajúcej sviece a on tomu nemohol zabrániť. Merlin a tak veľa toho ešte chcel spraviť. Nič z toho nestihol ... Ani len poriadne sa rozlúčiť s Harrym a zakázať mu, aby sa preňho trápil. Nie, bolo to jeho rozhodnutie prejsť tou bránou celkom sám a sám nájsť Prameň života. Bol hlúpy, keď doteraz nepochopil, že to sám zvládnuť nemohol. Načisto stratil zdravý rozum ... Bol pochabý, keď si myslel, že môže získať všetko a nestratiť nič ...

V boku, tam kde ho uhryzol jeden z Ucholakov pocítil pálčivú bolesť. Priam cítil ako sa jed rozlieva jeho žilami a mieri k srdcu. Posledné sekundy života mal zrátané a nebolo mu dopriate, aby ich prežil v Harryho náruči. Nie, namiesto toho sa natriasal v náručí páchnuceho klbka belostnej srsti. Kam ho ten tvor vlastne niesol? Čo s ním chcel spraviť? Čierne vlasy mu rozčechral teplý dych Snežného muža. Jeho srsť, hoci páchla a on nepochyboval, že zaváňa aj krvou Ucholakov ho napriek tomu hriala a nedovolila ochabnutému, umierajúcemu telu ponoriť sa do ríše večných snov ... Nevedel, ako dlho kráčali. Bol schopný vnímať jedine zmenu prostredia. Už necítil taký chlad, ako predtým. Nepodúval tu studený vietor ... Zdalo sa mu, že ovzdušie je tu teplejšie ... Bolo to čudné. Vari už zomrel? Alebo umieral a stával sa dezorientovaným?

Naozaj to bolo zvláštne. Počul šum vody, bzukot hmyzu, spev vtákov ... dokonca počul ako sa vetrík preháňa korunami stromov, kníše ich vetvami a listy vo vetre ticho šumia a šepkajú si ...

Umieral.

34. kapitola

Prameň života

Harry nemohol zažmúriť oka. Ležal v ich stane a nevedel sa dočkať rána. Vedel, že ak ten Snežní obor nevráti do rána telo jeho manžela, pôjde ho hľadať. Aj keby to malo byť na koniec sveta. A Kyrianovi zmastí poriadne zadok už len za to, že im nepovedal, že im rozumie a za to, že ich privolal, hoci im pomohli, no zmizli so Severusovým telom, kým on chcel nad ním žialiť, objímať ho a bozkávať dovtedy, kým by naozaj nevydýchol. Nič z toho však nemohol spraviť, lebo Severus ... teda jeho telo, bolo Merlin vie kde.

Pretočil sa v posteli na druhý bok a oči, stále lesklé od preliatych sĺz sa skoro nevidomo zahľadeli na protiľahlú stenu. Nehľadel však na ňu naozaj. Jeho pohľad bol neostrý a nesústredený. Hľadel, ale nedíval sa. Privrel oči a zaboril tvár do vankúša. Bol sám ... bol celkom sám ... Znova. Myslel si, že tento pocit už nikdy nezažije. Myslel si, že ho už nikdy viac nebude musieť prekonávať. Ale mýlil sa. Ten zžieravý pocit bol tu. Silnejší ako predtým. Doliehal naňho zo všetkých strán. Cítil sa, akoby bol v miestnosti, ktorej steny sa čoraz väčšmi približujú, aby ho medzi sebou rozmliaždili. Znova sa pretočil v posteli a pozrel na hodiny. Bolo čosi po štvrtej. O chvíľu začne svitať. A on bude pripravený ísť hľadať telo svojho manžela.

***

S prvými slnečnými lúčmi, ktoré zaliali vysokohorský kláštor svojim trblietavým jasom, vošiel na nádvorie kláštora mladý muž. Jeho krok bol svižný, skoro až veselý. Vôbec sa nezhodoval s ponurou atmosférou, ktorá akoby sálala z tohto miesta. Šaty, ktoré mal na sebe na ňom teraz mierne viseli, ale on o to nedbal. Len čo prekročil Severnú bránu, rozhliadol sa okolo a jeho tvár zdobil po dlhých rokoch naozaj úprimný úsmev. Neochvejne zamieril k jednému z troch stanov, ktoré stáli blízko pri sebe, hneď za dohárajúcou vatrou v ohnisku. Kľakol si, aby priložil pár polien do ohňa a znova ho tak vzkriesil. Potom pár krokmi prekročil vzdialenosť, ktorá ho delila od jeho stanu a zmizol za plentou.

V stane bolo šero. Z poslednej zapálenej sviece, ktorá len nedávno musela dohorieť ešte kvapkal teplý vosk na stôl. Pohľadom zavadil o muža spiaceho v kresle, ktorý sa pri zvuku krokov prebral a len čo si pretrel oči, otvoril ústa dokorán v nechápavom a prekvapivom výraze. On mu len posunkom ruky naznačil, aby bol ticho a nezobudil Harryho. Vymenili si miesta. Mladší z nich si sadol a jediné, na čo sa teraz sústredil bol mladý muž s havraními vlasmi, ležiaci v posteli, nepokojne sa trhajúc v spánku. Len čo lord Sirius Black opustil ich stan, pričom sa zo tri razy obzrel za seba, neveriaco hľadiac do známej tváre, on si kľakol k posteli a rukou pohladil mladíka po líci. Bolo chladné a ešte mokré od sĺz.

„Plakal,“ uvedomil si bolestne. „Plakal kvôli mne. Merlin, čím som si ho zaslúžil?“ uvažoval v duchu, no neprestával sa usmievať.

Jeho ruku vystriedali pery, ktoré jemnými, nežnými bozkami vysúšali mokré cestičky na jeho bledých lícach. Šepkal mu do sna tiché slová a zdalo sa, že to zaberá. Mladý muž sa zo spánku konečne usmial, jeho telo sa upokojilo, dych ustálil.

***

Harry mal zvláštny pocit. A ten sen ... Počul svojho Severusa, ako sa mu prihovára a upokojuje ho. „Som pri tebe, láska, som tu a navždy ostanem. Tak ľahko sa ma nezbavíš.“ Pri poslednej vete sa Harry musel usmiať. Miloval ho. Miloval jeho hlas ... miloval všetko na ňom. Bol jeho mužom. Boli jedným telom a jednou dušou. Cítil hrejivý dotyk na svojich lícach, dokonca na perách. Bol to len sen? Ak áno, potom bol priveľmi živý. Nevedel, čo ho podnietilo a vytrhlo z náručia krátkeho spánku a ani potom si tým nebol celkom istý, keď nad tým neskôr uvažoval.

Unavené, opuchnuté viečka sa mu zachveli a on skusmo otvoril oči. Nebol si celkom istý, ale osoba, ktorá sa nad ním skláňala a potichu sa smiala do jeho ucha určite nemohol byť Sirius. Ak bol ten sen naozaj len skutočný a on ho ... bozkával ... Tvár, ktorá bola len pár centimetrov od tej jeho bola rozmazaná do chvíle, kým mu čiesi ruky nenasadili na tvár okuliare.

Harry zalapal do dychu. Vyvalil oči a keby nemal okuliare, bol si istý, že by mu vyskočili z jamôk.

„Pre Merlina!“ hlesol a posadil sa na posteli rýchlosťou, až sa mu zatočila hlava (únavou a nepokojným spánkom). „Ja ... vy ... ty ...“ koktal nesúvislo, civiac na usmievajúcu sa mladícku tvár pred sebou, kým sa k nemu mladý muž nenahol a nevtisol mu na pery vskutku zmyselný bozk, takže Harryho úvahy o tom, že je to len výplod jeho strápenej mysle a bláznivých snov, či nejaká naozaj podivná a skazená forma prízraku, týmto zmizli.

„Som to naozaj ja,“ povedal Severus a chcel si sadnúť na peľasť jeho postele, vyrozprávať mu všetko, čo sa prihodilo, keby v tej chvíli nebol vtrhol dovnútra ich stanu Remus so Siriusom, v závese s Ronom, Hermionou a usmievajúcim sa Kyrianom, hoci aj on bol trochu prekvapený zo Severusovej premeny.

„Pre Merlina!“ zvolal Remus, keď ho uvidel, pričom Ron otvoril od údivu ústa, rovnako ako Hermiona. Hneď na to sa začali jeden pred druhým prekrikovať a dožadovať sa okamžitého vysvetlenia a preto Severus načisto stratil nádej, že budú mať s Harrym chvíľu pre seba.

„Dobre, dobre,“ povedal unudeným hlasom a začal rozprávať od chvíle, kedy sa rozhodol, že by mal prejsť bránou sám, lebo ich nechcel dostať do nešťastia. Jeho rozhodnutie sa však ukázalo chybné, lebo presne to docielil, nehovoriac o tom, že sám vbehol do pasce Ucholakom. Na to, ako ho vzal Snežný muž do náručia a ako ho niesol si pamätal len matne a potom, keď sa ocitol v jaskyni, pričom sa domnieval, že ho ten obor musel vziať práve do Diamantovej jaskyne, myslel si, že naozaj zomrel.

„Lenže nebolo to tak. Cítil som, ako ma ponoril do prameňa a rana ma zaštípala takou silou, až som stratil vedomie. Keď som sa prebral, nemohol som uveriť vlastným očiam!“ vykríkol nadšene. „Nespoznal som skoro sám seba!“

Harry z neho po celý čas nespúšťal oči. Jeho manžel omladol o dobrých desať rokov! Naozaj sa stal zázrak? Merlin, toto naozaj nie je sen?

„Čo sa stalo potom?“ ozvala sa zvedavo Hermiona, podopierajúca si rukou bradu.

„Keď ma prebudil, prikázal mi, aby som o tomto mieste nikomu nepovedal.“

„Kto ťa prebudil? Ten Snežný muž?“ spýtal sa Sirius, no Severus sa zasmial.

„Nie, nie on. Ten druid. On to bol. On je strážcom prameňa Šangri-lá,“ vysvetlil pokojne.

„Ale ... ako je to možné?“ zháčil sa Remus.

„Neviem. Nepýtal som sa ho,“ odvetil a pokojne sa oprel na stoličke, znova vrhnúc rozjarený pohľad na Harryho. „Podstatné je, že som späť. A podstatné je, že môžeme byť spolu. Hoci pravdou je, že takúto premenu som nečakal ani v divokých snoch. Popravde, neveril som, že existuje niečo také ako prameň života.“

„Teda sa môžeme vrátiť konečne domov,“ povedal spokojne Ron a všetci prikývli.

***

Cesta späť im trvala rýchlejšie. Bola by ešte kratšia, keby mali so sebou metly, alebo sa mohli jednoducho premiestniť. No keďže toto neprichádzalo do úvahy, museli postupovať tak, ako prišli. Pešo, so snežnicami na nohách. Snežných mužov a krvilačných Ucholakov viac nestretli, no popravde, ani im nechýbali. Kláštor tibetských druidov ostal ďaleko za nimi, strážiac svoju kamennú Severnú bárnu.

A hoci boli všetci šťastní a spokojní, dokonca aj Remus, ktorému celkom zhasla nádej, že aj on by mohol byť vďaka prameňu Šangri-la konečne normálnym človekom, lebo na rozdiel od Severusa veril v jeho moc, Harry bol stále zadumaný a nezdalo sa, že sa so všetkým naozaj vyrovnal. Najhoršie na tom bolo to ticho, ktorým sa obklopil. Vystaval okolo seba za posledných pár dní hradbu mlčania, ktoré ani Severus svojim láskavým prístupom nedokázal prekonať.

Tento večer varil on. Mali súkromnú večeru, lebo Severus požiadal Hermionu, aby si Kyriana zobrali na túto noc k sebe. Potreboval sa konečne s Harrym porozprávať, alebo i pohádať, ak by to bolo potrebné. Všimol si, že napriek jeho snahe sa Harry v jedle len neprítomne vŕtal, akoby mu nechutilo. Keď sa napokon ospravedlnil a vstal od stola, to už Severusa skutočne rozladilo.

„Už mám toho dosť! Spravil som ti niečo? Čo sa stalo, že so mnou ledva komunikuješ? Alebo ...“ na chvíľu sa odmlčal, „alebo nie si rád, že sa to takto skončilo?“ Hlas mu zamrel v hrdle a Harry sa na pol cesty do spálne zastavil. Otočil sa a spražil Severusa prenikavým pohľadom.

„Nie!“ vykríkol zúfalo, strčiac si ruky do vreciek nohavíc a znova ich vyberúc von. „Nie,“ povedal tichšie.

„Tak čo sa s tebou deje?“ naliehal Severus a vstal od stola, aby sa mu postavil zoči – voči.

„Ušiel si odo mňa,“ vyhŕkol Harry odrazu a znelo to viac ako dotknuto. Nemohol si pomôcť, ale stále myslel na moment, kedy sa v noci zobudil a zistil, že Severus nie je vedľa neho, nie je nikde v stane a najhoršie na tom bolo, že keď ho ten poloobor odnášal smrteľne raneného, myslel si, že ho už nikdy viac neuvidí.

„To nie je pravda, Harry,“ oponoval mu Severus. „Vari si to nepochopil? Nepochopil si, prečo som to urobil? Že to bolo len kvôli tebe?“

„Nie, zrejme nie,“ odvetil ľadovým hlasom chlapec, odmietajúc sa k nemu otočiť tvárou. Preto k nemu Severus podišiel a chytiac ho za plecia, prosto ho zvrtol, akoby bol Harry len handrovou bábkou v jeho rukách.

„Nemohol som ti dovoliť prejsť tou bránou! Nečítal si ten nápis?“ vyštekol nahnevane a z gagátových očí mu šľahali čierne blesky.

Harry zaryto mlčal.

„Došľaka!“ zaklial Severus a spustil ruky z jeho pliec. Povzdychol si a pre zmenu si strčil ruky do vreciek nohavíc on. „Nemôžeš mi zazlievať, že som ťa chcel chrániť, nemôžeš, pretože ty si robil celý čas to isté. A pevne verím, že keby si bol na mojom mieste, konal by si rovnako.“

„To nemôžeš vedieť,“ zašepkal Harry podráždene.

„Ale môžem! Zabúdaš na jedno, Harry. Poznám ťa. Poznám ťa lepšie ako seba,“ trval na svojom Severus. „Vari nechápeš, čo pre mňa znamenáš? Harry ...“ zaševelil a pristúpil k svojmu manželovi bližšie, chytiac jeho tvár do rúk.

„A čo teda pre teba znamenám, keď ti vôbec na mne nezáležalo a vykradol si sa uprostred noci! Ha? Čo?! Alebo pre teba to varovanie na oblúku neplatilo? Keď som tam pribehol a počul ťa kričať ... videl všetku tú krv ... A myslel na to, že mi navždy odídeš!“ Harry zúril. On musel pochopiť jeho, ale neomyslný Snape nemohol pochopiť Harryho? Kde to žili? V akom vzťahu?

Severusov výraz tváre zvážnel, ale stále ho nechcel pustiť z dosahu svojich rúk. „Priznávam, že som bol pochabý, keď som si myslel, že čokoľvek ma čaká za tým oblúkom, že to zvládnem. Vieš, ja ... urobili ste pre mňa tak veľa ... Ty si pre mňa spravil viac ako ktokoľvek. Dal si mi všetko, čo som kedy chcel. Myšlienka na to, že ťa stratím, bola bolestnejšia ako čokoľvek iné. Premohol ma strach, Harry, prvý raz vo svojom živote som sa bál.“

Harry naňho skľúčene pozrel. „Strach? Severus Snape mal z niečoho strach?“

„Veru mal,“ šepol. „Bál som sa, že sa ženieme za ilúziou. A keď sme boli už tak blízko a cieľ bol na dosah, nemohol som sa nechať odradiť jedným starých varovaním. Chcel som to skúsiť kvôli tebe. Bál som sa, že ak to nevyjde, zraní ťa to viac, ako by to zasiahlo mňa, pretože ja som sa so svojim osudom zmieril. Mal som zomrieť. A zvyšný čas som chcel prežiť plnohodnotne. S tebou ... s Kyrianom.“

„Severus ...“ zahabkal Harry, keď pocítil na tvári jeho teplý dych a bolo len otázkou sekúnd, kedy sa pery jeho manžela spoja s jeho.

„Milujem ťa, Harry,“ zašepkal Severus a akoby mu čítal myšlienky, nežne sa pootvorenými ústami obtrel o jeho pery. „Milujem ťa, si celý môj život,“ zopakoval a dotkol sa Harryho chvejúcich pier špičkou svojho jazyka.

„Severus,“ zastonal Harry a v okamihu jeho ruky vyleteli k manželovej šiji, prsty sa zaborili do jeho hodvábnych vlasov, keď pootvoril ústa a Severus mu do nich vkĺzol svojim jazykom.

Ich bozky boli vášnivé a divoké, miestami trochu drsné. Nevedeli sa nabažiť jeden druhého. Cestou z kuchyne zo seba priam strhávali jednotlivé kusy odevu, zanechávajúc za sebou do spálne cestičku. Keď sa ich nahé, prepletené telá napokon zaborili do mäkkého matraca ich postele, izbu naplnili rozochvené vzdychy, vášnivé stony a tiché slová lásky, ktorú si navzájom celý čas vyznávali.

Sirius sa práve vracal z obchádzky, keď bol kontrolovať, či sú ochranné kúzla neporušené, či im nič nehrozí. Nemal ani najmenšiu chuť stretnúť žiadneho nadrozmerného vlka, Snežného muža, či nejakú obludu, ktorej sa hovorí až pripekne – Ucholak. Keď začul z vedľajšieho stanu známe zvuky milovania, prevrátil očami a namieril na stan svoj prútik. Vyslovil tíšiace kúzlo a zamračene pokrútil hlavou.

„A vraj my sme boli hlučný,“ zahundral a pobral sa do svojho stanu.

***

Len čo sa konečne dostali domov na SilverMoon Manor, privítala ich pani Weasleyová, ktorá Kyriana poriadne vyhrešila, potom vyobjímala a vybozkávala. Ako správna stará mama, hoci mu ňou samozrejme nebola. A potom skoro omldela, keď zbadala Severusa. Ron s Hermionou sa s nimi rozlúčili ako prví a spolu s pani Weasleyovou opustili Manor, pričom jej obaja museli okamžite rozpovedať čo sa stalo, že sa Severus až tak zmenil. Dlho potom nevychádzala z úžasu.

Harry sa zložil v hale a spolu s Kyrianom sa okamžite vrútili do kuchyne, hladní ako vlci.

„Prv ako odídem, Snape, chcem s tebou hovoriť,“ nadhodil Sirius a Severus iba prikývol. Zavreli sa v pracovni a Severus ukázal na fľašu Ohnivej whisky. „Dáš si?“ opýtal sa spôsobne, no Sirius odmietol.

Chvíľu bol ticho, akoby zrazu nevedel nájsť správne slová, napokon k nemu vystrel svoju pravicu. „Prímerie?“ opýtal sa a Severus udivene zdvihol obočie.

„Myslíš to vážne?“ opýtal sa, akoby tomu nemohol uveriť.

„Áno,“ odvetil krátko a pery sa mu roztiahli do úsmevu, keď podotkol. „Ale nemysli si, že ti ten tvoj sopľavý zadok nezačarujem, keď Harrymu nejako ublížiš!“

Severus sa zasmial. „Fajn, už som sa zľakol, že ti v tej zime odmrzol mozog.“

Aj Sirius sa zasmial a pokrútil hlavou. „Musím ísť. Remus ma čaká.“

Severus prikývol, ale v tom ho čosi napadlo. „Počkaj, Sirius,“ zastavil ho, prvý raz osloviac ho krstným menom, inak než ironicky, či v hneve. Siahol si do vrecka a vybral odtiaľ malú hnedú fľaštičku. „Toto mu odovzdaj. Skoro som na to zabudol.“

Sirius sa na nezvyčajný darček pozrel, ale napokon pokrčil plecami. „Čo to je?“ opýtal sa zvedavo.

„Dar k uzmiereniu?“ odvetil mu Severus otázkou a Sirius sa znova uškrnul. Kývol mu na pozdrav a vybehol z domu.

Severus sa pousmial. Napokon to všetko skončilo viac ako dobre. Bol zachránený. A dokonca omladol vďaka účinku tej živej vody. Znamenalo to len jedno. Mohol žiť s Harry ako skutočne rovnocenný partner. Nemusel sa báť toho, že zostarne skôr ako on. Nemusel sa báť všetkých možných chorôb, ktoré si človeka v starobe nájdu a nemusel sa báť toho, že mu Harry bude musieť robiť zdravotnú sestričku. Na to mal ešte čas ... More času.

Keď o dva dni neskôr chceli ísť všetci traja vrátiť mapu, zistili, že z pracovne, kde bola starostlivo uschovaná zmizla. Namiesto nej tam našli krátky odkaz. „Život za život.“

***

Remusa so Siriusom čakalo priznanie, ktoré neznieslo odklad. Sirius pochopil, čo mu celý život chýbalo a vedel, že všetko, čo kedy potreboval, bol Remus. Miloval ho až príliš, aby sa ho teraz vzdal bez boja, hoci o tom pôvodne uvažoval. V prospech svojho brata ... samozrejme. Lenže bol to Regulus, ktorý ich prekvapil, keď ho našli doma s niekým, koho by nečakali. Charlesom Weasleym. Oznámil im, že sa sťahuje do Rumunska a hodlá sa stať spisovateľom. Chcel napísať svoj životný príbeh, aby sa aj iné generácie, ktoré mali prísť po nich dozvedeli, čo za obludu bol Temný pán.  

Keď v ten večer trávili čas v salóne, pričom Remus ležal na gauči a s hlavou položenou v Siriusovom lone čítal knihu, pričom mu Sirius ískal, ten si na niečo spomenul.

„Skoro som na to zabudol,“ hlesol nahnevaný sám na seba. „Snape mi to dal, keď sme od nich odchádzali.“ Nadvihol sa na pohovke a vytiahol z vrecka nohavíc hnedú fľaštičku. „Ale neviem, čo to je.“

Remus si sadol a zadumane si fľaštičku obracal v rukách, pričom sa mu na perách zjavil úsmev, ktorý sa len rozširoval. „Ó, áno. Ja to viem,“ zašepkal a pozrel na Siriusa s rozžiarenými očami. „Moja vstupenka do sveta ľudí,“ hlesol a okamžite fľaštičku odzátkoval, vylejúc si jej obsah do hrdla.

A žili šťastne, až kým ...

* Koniec *