Wardenka

5. kapitola

Prezradené tajomstvo

Večera prebehla v úplnej tichosti. Len čo si popriali dobrú chuť a do reči sa pustil iba ak štrngajúci strieborný príbor, ktorým jedli. Harry mrkol na vzdialený koniec prestretého stola snehovo bielym obrusom. V strede stál strieborný, vyleštený svietnik a v ňom horelo päť sviec. Za ním uvidel aspoň na krátku chvíľu Severusov skleslý, ba dokonca smutný výraz. Nielen, že preklínal tú nezmyselnú dĺžku stola, vďaka ktorej nebolo ani možné spolu komunikovať, inak by po sebe museli ziapať, ale navyše, niečo jeho snúbenca trápilo. Harry sklonil pohľad k nedojedenej večeri a položil príbor. Už mu ani nechutilo. Oprel sa o operadlo stoličky, keď sa Severus ospravedlnil, zdvihol sa od rovnako nedojedenej večera vyparil sa z miestnosti preč.

„Čo to má všetko znamenať?“ pýtal sa sám seba, keď pozoroval Mayttu, ako po nich upratuje. Sám zamyslene vstal, aby jej pomohol. Lenže odpratať jednu misu nedojedenej polievky a pár tanierov s príborom nebola žiadna veda. Maytta to mala hotové raz dva. Na stole ostal len Harryho pohár s nedopitým červeným vínom. Načiahol sa poň a presunul sa do knižnice. Mal rád túto miestnosť. Bola veľká, útulná a navyše, Hermiona ju zbožňovala. I on si toto miesto obľúbil. Dobre sa mu tu premýšľalo. Sedel v kresle, civel do ohňa a uvažoval, čo sa so Severusom deje. Predtým naňho aspoň kričal a nadával mu, vyhrážal sa mu, dával mu tresty, no teraz bol priam apatický. A on to nevedel pochopiť. Vari si len namýšľal, že k nemu Severus niečo cíti? Zle si vyložil to, čo sa dozvedel z jeho spomienok? Lenže prečo by potom Severus pred dvoma rokmi priam dychtil po tom, aby sa zasnúbili? Len preto, aby ho teraz odvrhol ako špinavú handru? Vzdychol si a napil sa z vína. Bolo sladké a vohnalo mu do líc červeň. Nikdy nepil a ani to nemal v úmysle, ale teraz mal dojem, že to je práve to, čo potrebuje. Ich svadba bola o pár dní.

„A čo ak utečie?“ napadlo mu a on vystrašene vyvalil oči. Predstavil si ako stojí ako soľný stĺp pred reverendom i priateľmi a to celkom sám. Hľadí do prázdnej uličky, po ktorej nikto nikdy nepríde. Telo mu stuhlo a napälo sa nečakanou bolesťou, prameniacou z jeho vnútra. Srdce mu zrýchlilo tep a on zaťal voľnú ruku v päsť. Cítil sa, akoby bol v pasci. A vedel, že skôr, či neskôr sa bude musieť so Severusom pozhovárať.

V tom sa rozrazili vchodové dvere a on počul akýsi poplašený hurhaj. To sa Roling hádal s nikým iným ako so Siriusom Blackom. Harry hodil pohľad na hodinky a videl, že je niečo po desiatej. Zľakol sa, že sa niečo stalo, ale prv ako stihol vôbec vstať z kresla, jeho zúrivý krstný otec vpálil do knihovne rozraziac dvere.

„Čo do kotla to má znamenať?!“ spýtal sa funiac ako rozzúrený býk. Tmavé, rovné vlasy mu padali do oholenej tváre a oči priam iskrili búrkovými hromami.

A Harry vedel, že tá búrka sa vzťahuje len nad jeho hlavou. „Ahoj Sirius,“ pozdravil ho slušne a bol by ho aj objal, keby nemal obavy, že ho od zlosti roztrhne v zuboch. „Čo tým myslíš?“ opýtal sa nevinne a sledoval, ako tvár jeho krstného otca zburnátnela.

Sirius siahol do vrecka čierneho habitu a šmahom ruky z neho vybral zdrapy svadobného oznámenia, ktoré sa teraz vznášali vzduchom v malých špirálach na hustý, tmavomodrý koberec.

„Aha,“ poznamenal Harry, hľadiac na pôvodcu Siriusovho hnevu. „Kvôli tomu si nahnevaný?“ opýtal sa a pozrel naňho. „Stačilo povedať, že neprídeš, pochopil by som to,“ odvetil a sklamalo ho, že sa jeho krstný otec chová opäť ako nepríčetný.

„Myslel som si, že ste ten stupídny sľub zrušili,“ vysvetlil Sirius a jeho hlas znel stále ostro. „Znova sa ťa teda pýtam, čo sa stalo! Alebo si myslíš, že uverím tomu, že si chceš dobrovoľne, nebodaj z lásky priviazať na krk toho zdegenerovaného, umasteného, slizolinského idiota? Alebo to robíš len preto, že ti je ho ľúto kvôli tomu, že zanedlho otrčí kopytá, lebo ten liek nezabral ako mal? Há? Tak mám pravdu? Do frasa, odpovedz mi!“ zrúkol naň, ale Harry naňho civel s vyvalenými očami a slová krstného otca mu priam ťali do živého.

„Ako ... ako si to myslel, že liečba nezabrala?“ habkal nesúvislo Harry, pričom mu pohár vypadol z ruky v tom šoku, ale nerozbil sa. Zvyšok vína vsiakol okamžite do koberca vytvoriac na ňom tmavofialový fľak a pohár sa chvíľu kotúľal, kým nenarazil na nohu stoličky.

Sirius zbledol ako stena. Až teraz si uvedomil, že prezradil, čo nemal, lebo Harry očividne o ničom nevedel. „Harry?“ opýtal sa celkom zmeneným hlasom.

„Ako si to myslel, Sirius!“ vykríkol pre zmenu Harry a Sirius si prstami vošiel do vlasov. Najradšej by sa bol prepadol pod zem, ale to nebolo možné.

„Takže ty si o tom nevedel?“ uisťoval sa, keď videl, ako chlapec krúti hlavou a zatína ruky v päsť. Čakal na jeho odpoveď a Sirius si bol istý, že ho odtiaľ nepustí skôr, ako to z neho dostane. „Počul som to. Celkom náhodou. Hľadal som ťa pred pár dňami. Myslel som, že budeš na ošetrovni pri tom ... Proste som počul ako sa vtedy zhováral s Poppy. Zdá sa, že jeho liečba nezabrala a podľa toho, čo hovorili, nemá viac ako jeden rok.“ Harry sa zviezol späť do kresla, bledý v tvári ako smrtka.

„Myslel som si, že si ho berieš kvôli tomu,“ vysvetľoval, ospravedlňujúc tak svoje správanie. „Vieš, z ľútosti. Toho by si bol schopný.“

„Tak málo ma poznáš krstný otec?“ opýtal sa Harry zlomeným hlasom a ani naňho nepozrel. Sirius na to nemohol povedať nič.

„Prečo iné by si si ho teda bral?“ zavŕtal sa doň znovu, ale to už Harry neodpovedal. Nemohol. Namiesto toho ho poprosil, aby odišiel a nechal ho osamote, lebo potreboval premýšľať. A prikázal mu, aby v deň jeho svadby prišiel, inak to bude považovať za zradu, nehovoriac o tom, že sa ho definitívne zrieka. Sirius bez slova prísľubu odišiel. Pohltila ho tmavá noc i vlastné myšlienky na to, že znova niečo prehnal. Bolo to však v chlapcovom záujme. Musel sa pokúsiť niečo spraviť. Hoc sa to ukázalo ako chybný krok.

Severus o ničom ani len netušil. Bodaj by aj, keď si zabezpečil miestnosť kúzlom, proti nerušeniu. Nevedel, že sa jeho tajomstvo prezradilo a to nie práve šetrným spôsobom. Nevedel, že Harry celú noc preplakal, uvažujúc, čo bude robiť. Trápil sa vlastnými myšlienkami, vlastnými pochybnosťami a tak sa stalo, že ho to všetko doviedlo na jeden jediný chodníček. K fľaši whisky, ktorú tak veľmi nenávidel, no ktorá mu teraz bola jedinou najdrahšou priateľkou. Na dne jej fľaše utopil všetky svoje starosti i bolesť, ktorú mal vpísanú v tvári, v svojej duši, tú ktorá mu kolovala v krvi v podobe hadieho jedu. Tú, ktorá mu nedávala viac ako rok života.

Ale len do rána. Ráno ho čakalo ostré slnko, nový deň a všetky starosti a problémy, ktoré opäť vyplávali na povrch.

Potreboval sprchu. A to okamžite. Bolo už viac ako osem ráno a on tak dlho nikdy nespal. Keď vstával z kresla, celkom stŕpnutý, nohou zavadil o prázdnu fľašu pálenky. Zamračil sa. Cítil, aký je spotený a z úst mu páchlo po pálenke ako zo stoky. Otvoril dvere na kúpeľni a zastal v dverách ako obarený. Harry stál pred umývadlom len s ručníkom okolo pása a práve si utieral čerstvo oholenú tvár. Keď ho zbadal, stroho pozdravil a vyparil sa z kúpeľne. Až teraz si Severus spomenul, že vravel, že sa o kúpeľnu budú deliť. Nevedel vyčítať z jeho pohľadu celkom nič, ale vedel isto, že sa s chlapcom udiala nejaká zmena. A nepochybne i s ním. Celý sa rozochvel, hoci to pripisoval účinkom alkoholu. Avšak keď už nechcel pripustiť rozum, čo sa s ním deje, zradilo ho vlastné telo. Pohľad na polonahého Harryho mu rozpálil krv ako lávu a on si prekvapene uvedomil, ako veľmi po ňom túži.

Iste, miloval ho, ale netušil, čo cíti chlapec k nemu. Sám sa dokonca domnieval, že nejde o nič viac ako o ľútosť. Nevedel si vysvetliť, prečo by inak chcel spojiť svoj život s tým jeho. Vyzliekol sa a vliezol do sprchy. Prúd tečúcej vody z neho zmyl stres, ale nie tie dorážajúce domnienky. Práve vypol sprchu, keď začul zaklopanie na dvere a strhol sa, div sa nepošmykol, ako sa načahoval po tmavozelenej osuške, rýchlo sa do nej zamotajúc.

„Áno?“ opýtal sa chvatne, keď už stál rovnými nohami na podlahe.

„Zabudol som si okuliare,“ vysvetlil Harry a otvoriac dvere hmatkal rukami kade tade, kým mu Severus okuliare nepodal. Ostali na poličke. „Mimochodom, dnes ti prinesú oblek na skúšku,“ povedal akoby nič. Ale Severusa napadla len jedna vec. „Ako sa doparoma potom holil?“

Keď znova zmizol, Severus sa otočil k umývadlu a pozrel si svoj obraz v zrkadle. Vyzeral hrozne. Bolo načase oholiť sa a možno by sa mohol dať i ostrihať. Už príliš dlho vyzeral rovnako.

***

Sirius nemal dobrú noc. Najprv vpálil Harrymu do domu, pohádal sa s ním a nakoniec sa vrátil domov, aby svoj hnev utopil v alkohole. Ani to sa mu nepodarilo. Zrejme preto, že bol príliš nahnevaný. Aj spánok ho obchádzal a tak sa len prehadzoval zo strany na stranu, o všetkom premýšľajú, všetko analyzujúc.

I preto bol ráno taký nafučaný a nie veľmi zhovorčivý. Lenže ani Regulovi nebolo do reči. Bol akýsi tichý. Z postele vstal dnes prvý raz. Dnes sa cítil celkom dobre a nevidel dôvod, prečo vylihovať. Navyše, rany sa mu celkom pekne hojili.

„Chcel som sa ťa opýtať, nevieš, čo je s tvojím starým priateľom, Remusom Lupinom?“ Regulus práve dojedol a popíjal kávu, keď naňho jeho brat prekvapene pozrel.

„Prečo sa pýtaš?“

„Zaujíma ma to,“ odvetil jednoducho. „Tak čo je s ním?“ bolo vidno ako dychtí po odpovedi. „Žije vôbec?“

„Ale hej, žije,“ odvetil zadumane Sirius. Nechápal bratov náhly záujem práve o Remusa. „V boji ho síce ranili, ale zotavuje sa celkom dobre.“

Pri zmienke o zranení Remusa Lupina jeho telo ustrnulo v akomkoľvek pohybe. Sirius to vnímal, ale nerozumel bratovmu čudnému správaniu.

„Bol prekvapený, keď som mu povedal, že žiješ.“

Regulus naňho vyvalil oči. „Ty si mu o mne hovoril?“ opýtal sa prekvapene a Sirius prisvedčil.

„Hej. A nemal som? Vieš, je to môj najlepší priateľ, takže ...“

„Ale nie, nie, to je v poriadku,“ hlesol zasnene a na tvári sa mu objavil taký čudný výraz, až sa Sirius vyľakal, či je jeho brat ozaj v poriadku, alebo či sú to nejaké prejavy predchádzajúceho mučenia a týrania.

Radšej zmenil tému rozhovoru. „Dnes poobede nás navštívi právnik, aby ti nanovo vybavil všetky potrebné doklady. Nebude to nič zdĺhavé. Zatiaľ sa zotavuješ a ja nechcem, aby ťa niečo príliš vyčerpalo.“

Regulus prikývol. Bol dojatý tým, aký naňho berie Sirius ohľad. Nikdy predtým to nerobil. „Vážim si všetko, čo pre mňa robíš, hoci by si nemusel.“

„Veď si môj brat,“ odvetil Sirius, akoby to vysvetľovalo úplne všetko.

„Sirius?“ ozval sa Regulus vstanúc od stola a urobil pár krokov bližšie k nemu. „Nikdy som ti to nepovedal, ale mal som ťa rád. Bol si môj vzor, môj veľký brat. A stále ťa mám rád,“ dodal, aby jeho slová nepatrili len minulosti. Pristúpil ešte bližšie a svojho brata prvýkrát v živote hanblivo a nemotorne objal. A Sirius mu objatie opätoval. Rovnako ostýchavo a rovnako nemotorne.

Keď Sirius odišiel a Regulus osamel, prešiel sa celým sídlom. Nezmenilo sa tu toho veľa. Akurát mu dalo zabrať otváranie dverí na spálni rodičov. Ale chápal, prečo to Sirius urobil. Nikdy mu nerozumeli a on sa ani nesnažil, aby to bolo inak.

Keď sa napokon uchýlil vo svojej izbe, aby si odpočinul, čakal ho tam Kreatcher, zvierajúc v tenkých, dlhých prstoch kovovú krabicu. Plechovú škatuľu, kde si ukrýval všetky svoje poklady ako malý chlapec.

„Kreatcher!“ zvolal v úžase. „Kde si ju našiel?“

„Kreatcher ju celé roky schovávať. Toto mať jeho pán rád a Kreatcher mať rád pána Regula. Preto to celé roky strážiť. Teraz vám to Kreatcher vraciať a byť šťastný, lebo pán nebyť mŕtvy, on sa vrátiť!“ vzlykol nahlas a utrel si slzy, ktoré sa mu od dojatia vykotúľali z očí veľkých ako tanieriky.

Regulus si kľakol a objal verného škriatka. Keď bol malý, boj jeho jediným skutočným priateľom. V tom si všimol čosi lesklé na jeho krku. Odtiahol sa a dotkol sa zlatého prívesku.

„Ešte stále ho nosíš?“ opýtal sa a tvárou mu preletela azda celá škála pocitov.

„Toto byť moja pamiatka na vás, pán môj. Harry Potter mi ho vrátiť od toho zlodeja!“ zasipel zlostne starý škriatok pri spomienke na Dunga. „A Kreatcher láskavosť Harrymu Potterovi oplatiť. I on bojovať proti Zlu, pane!“ pochválil sa hrdo a dlhými prstami pohladil svoj zlatý šperk ozdobený hadom z drobných smaragdov.

„Ten chlapec musí byť výnimočný,“ poznamenal Regulus zamyslene.

„Veru byť. Tak ako jeho snúbenec,“ pritakal škriatok súhlasne. „Ale pán Sirius s tým nesúhlasiť. On ho nemať rád, preto on včera tak nazlostiť.“

„Koho nemá Sirius rád? Harryho?“ zvolal prekvapene.

„Nie, nie, pane. Pán Sirius nemať rád Harryho snúbenca, nie Harryho,“ drmolil, snažiac sa svojmu pánovi všetko bratovo správanie vysvetliť. „On profesora Snapa nenávidieť! Vždy to tak byť! Oni dvaja byť nepriateľmi. Ale teraz, keď si Harry profesora brať, to byť ťažké. Ak sa pán Sirius s tým nezmieriť, my sa tu určite zblázniť.“

Regulus sa uškrnul. „No, aspoň bude veselo,“ podotkol a i starý škriatok sa pousmial. Potom zmizol a Regulus konečne mohol otvoriť svoju starú plechovicu.

Časom zhrdzavela, ale všetko, čo do nej uložil ostalo neporušené. I fotka mladého muža so zjazvenou tvárou a pokorným pohľadom, ktorú si do nej pred sedemnástimi rokmi potajme ukryl. Len spomienka na toho muža ho držala pri živote. Aká bola jeho radosť, keď mu brat potvrdil, že stále žije! Priam bezhraničná!

„Onedlho sa stretneme,“ prisľúbil mužovi na fotke a tvár mu ozdobil spokojný úsmev.

6. kapitola

Ako netopier

Harry ani len netušil, že Severusa trápi čím ďalej tým viac otázka ich vzájomného vzťahu. Preto sa jeho snúbenec zakaždým spil do nemoty každú noc a každé ráno vstával s príšernými bolesťami hlavy. Dokonca si odmietal vziať elixír na utíšenie tej bolesti, pretože zo seba jednoducho spravil martýra a navrával si, že si zaslúži všetku bolesť sveta. Hoci sa to týkalo len jeho vlastnej hlavy a príšernej migrény. Lenže dnes bol ich veľký deň. Už o pár minút sa mal postaviť pred oltár a prisahať Harrymu to, čo mu už sľúbil pred dvoma rokmi v Dumbledorovej kancelárii. Vernosť, lásku, oddanosť a ochranu. A ešte zopár nepodstatných vecí.
Láska. Nedokázal myslieť na iné. Čo do frasa k nemu ten mladý muž cíti? Už pár dní sa ubezpečoval o tom, že je to len ľútosť. I preto mal takú mizernú náladu a preto sa zakaždým pohádali, len čo Harry spomenul čokoľvek, čo sa týkalo svadby. Nenamáhal sa s vysvetľovaním a Harry sa ho nikdy priamo neopýtal. Stál pri okne a hľadel do záhrady zmenenej na nepoznanie. Nakoniec svadobný obrad preložili. Kvôli tomu oznamu v novinách, si ho nechcelo nechať ujsť až priveľa ľudí. Preto to zmenili na poslednú chvíľu a rozhodli, že ich záhrada je dosť veľká na to, aby sa tam zišlo ich pár najbližších priateľov.

Severus si povzdychol, keď hľadel na ozdobený altánok bielymi kvetmi a farebnými stuhami. Pred ním sa na zemi rozprestieral červený koberec ako pre kráľa a po jeho stranách bolo množstvo stoličiek, na ktorých už sedeli hostia. Čakalo sa len naňho a on to vedel. Lenže nemal snahu ani len vyjsť zo svojej izby. Lenivo podišiel k veľkému zrkadlu, ktoré stálo po pravej strane jeho nadrozmernej postele a pozrel sa na svoj obraz.

„Vyzerám ako veľký, čierny netopier!“ zamrmlal si popod nos a nebol ďaleko od pravdy.

Harry sa nervózne pozrel na hodinky. Severus meškal a on prešľapoval nervózne z nohy na nohu, s pohľadom upretým na koniec uličky medzi hosťami. Bolo by možné, aby sa jeho predtuchy splnili? Naozaj ho Severus nechá stáť pred oltárom a ujde len tak, bez akéhokoľvek vysvetlenia?

„Nie, nie je žiaden zbabelec, nie je zbabelec,“ opakoval si Harry v duchu, ale veľmi to nepomáhalo. Cítil sa čím ďalej, tým horšie. Zvlášť preto, že sa naňho upierali desiatky súcitných pohľadov.

Znova sa pozrel na hodinky. Pätnásť minút. Toto už nebolo normálne. Harry pozrel do prvého radu, kde sedel rozvalený jeho krstný otec Sirius a tváril sa nanajvýš spokojne. Už to viac nemohol zniesť. Pošepkal niečo vikárovi a vzdialil sa. Len čo bol za humnom, rozbehol sa do domu čo mu dych stačil.

„Severus?“ zavolal naňho, ale nik sa mu neozýval. „Nie, nie, nie!“ zvolal a vybehol hore schodmi mieriac priamo do jeho izby. Čakal, že ho tam už nenájde, ale našťastie sa mýlil. Uľahčene si vydýchol, keď ho uzrel sedieť na posteli a prevracať v prstoch jeho snubný prsteň.

„Meškáš!“ zvolal nazlostený. „Všetci si myslia, že si ma opustil priamo pred oltárom! Do čerta, povedz mi konečne čo sa s tebou deje!“

Severus ani len nezdvihol hlavu, aby sa naňho pozrel. „Mal by si niečo vedieť ... prv ako sa vezmeme,“ povedal a Harry sa zatváril zmätene.

„A to nemohlo počkať?!“ zvolal rozčúlene. Posledných pár dní mu dal zabrať. Ale dúfal, že aspoň dnes sa prekoná. Mýlil sa, ale konečne chcel vedieť, čo je za tým všetkým.

Severus len pokrútil hlavou. „Harry, neznesiem pomyslenie, že si ma berieš len z ľútosti. O to ti nestojím,“ vyriekol celkom pokojne a vtedy to mladíkovi konečne došlo.

„Liečba nezabrala, no a?“ opýtal sa vecne. „Niečo vymyslíme. Máme na to celý rok.“

Severus prekvapene zažmurkal. „Odkiaľ ... odkiaľ to vieš?“

„Na tom nezáleží, Severus. Tam vonku sú hostia a čakajú, kedy sa obrad začne. Alebo kedy sa vrátim a vyhlásim, že jeden zo ženíchov utiekol.“

Ale Severusa tým nepresvedčil, aby ho nasledoval a konečne mohol začať ich svadobný obrad. Namiesto ho sa ho Severus vypytoval ďalej.

„Vieš, v prvý deň, keď som sem prišiel som sa ťa pýtal, prečo to robíš. Nepochopil si moju otázku a tak sa ťa pýtam znova. Prečo?“

Harry sa nad tým zamyslel a chvíľku počkal, kým mu odpovedal. „Uznávam, vtedy som ju celkom nepochopil. Ale ... ak si myslíš, že by som si ťa bral iba z ľútosti, tak si rovnaký idiot ako Sirius!“ zvolal namosúrene a snažil sa zo všetkých síl upokojiť.

„Čo?“ zahabkal Severus, pretože Harry k nemu po chvíli pristúpil a hoci hanblivo, i tak natiahol ruku k jeho bledej tvári a jemne ho pohladil po líci. To však nebolo všetko. Prekvapil ho ešte viac, keď si oprel svoje čelo o to jeho a ich nosy sa dotkli. Harry sa oňho obtrel a ticho si vzdychol. Sám nevedel, čo presne robí, alebo čo má spraviť, ale nechal sa viesť srdcom a inštinktom.

„Pýtaš sa prečo?“ opýtal sa Harry a Severus sa zachvel, keď zacítil jeho horúci dych na svojich perách. Rukami sa zakvačil do hodvábnej prikrývky na posteli, len aby nespravil nejakú hlúposť. „Možno preto, že si môj snúbenec, hoci je pravda, že si si to vynútil a možno som bol na začiatku proti tomu. Teraz to však cítim inak. Nikdy som ti to nepovedal, veď napokon ani k tomu nebola možnosť, ale už v piatom ročníku som zistil, že som iný. Nepriťahovali ma dievčatá. Ale ani nik zo spolužiakov. To, čo som však cítil, keď som bol s tebou ... bolo to zvláštne. Ešte stále to cítim, no neviem celkom presne, čo to je ... Severus,“ zamrmlal s ústami už tesne pri jeho perách. Celkom pomaly, nežne sa ho dotkol. „Jedno je však isté, beriem si ťa, lebo chcem. A nerobím to z ľútosti!“ zasyčal, ale vtedy sa i Severus prestal ovládať. Harry to začal a on dokončil. Pobozkal ho. Celkom jemne, hanblivo. Prvý krát v živote ... vlastne ... teraz nechcel myslieť na minulosť. Mal pred sebou budúcnosť a Harryho. Už na ničom inom nezáležalo. Keď sa konečne po chvíli od seba odtrhli, nesnažiac sa bozk prehĺbiť, Harry naňho pozrel s očakávaním.

„Ideme, hostia čakajú,“ povedal Severus rozhodne a v duchu sa zaprisahal, že už nevypije žiaden alkohol na dobrú noc. Ani len za pohárik. Dôvod, pre ktorý tak robil ... práve pominul s Harryho láskavým uistením. Proste sa stalo niečo, v čo sa ani neodvážil dúfať.

Keď zostupovali po schodoch, Harrymu to nedalo. „Myslíš si, že Siriusa porazí, keď si dáme prvý bozk?“

Severusovo obočie vyletelo nahor, ale uškrnul sa. „Dúfam, že áno. Ale prvý bozk sme si predsa dali pred chvíľou,“ pripomenul mu.

„Tento bude náš prvý manželský,“ usmial sa Harry a zelené oči mu šibalsky zaiskrili. Severus sa rozosmial.

Obrad napokon predsa len prebehol a Severus sa dokonca pousmial. Teraz bol spokojný. Harry ho uistil o tom, čo potreboval vedieť. Ale zároveň zistil, aký bol hlúpy, keď sa ho na to neopýtal priamo. Lenže hrdosť mu v tom bránila.

„Do kotla aj s hrdosťou!“ pomyslel si v duchu, keď doodriekal slávnostný manželský sľub, hľadiac do očí mladíka, ktorého miloval nadovšetko na svete.

Keď vikár nahlas spečatil ich zväzok a vyzval ich, aby tento zväzok potvrdili bozkom, Severus nemohol nevyužiť príležitosť a provokačne sa na Siriusa pozrel. Hneď potom však prestal vnímať všetko okolo, lebo Harry k nemu o krok pristúpil, vzal mu tvár do dlaní a nežne ho pobozkal. Vôbec si nevšimol ako jeho krstný otec celý stŕpol, ani to, že ostal v akomsi šoku. Harry myslel len na jedno: „Ako sladko chutia Severusove pery.“ Ani tentoraz sa nesnažili svoj bozk prehĺbiť.  Stačilo im, že ich pery splynuli v jedno, že sa mohli dotknúť a ochutnať. Aj to bolo viac ako dosť.

***

Sirius sediaci v prvom rade menil farby ako chameleón. Najprv zbledol, očervenel a napokon ozelenel od zlosti a znechutenia. Dokonca odvrátil pohľad a vykríkol: „Pomôžte niekto tomu chlapcovi, je očividne pod vplyvom Imperia!“

Nikomu to však smiešne nepripadalo. Teda možno až na dvojčatá Weasleyovie, ktoré sa schuti zasmiali.

Oslava prebehla nerušene. Harry sa celý čas venoval svojmu novomanželovi a vychutnával si ten čudný, no príjemný pocit. Odteraz už nikdy nebude sám, lebo patrí tomuto mužovi, ktorý vždy stál po jeho boku. Radosť mu kazila len mizerná nálada krstného otca. Preto ho napokon odtiahol bokom, aby sa mohli pozhovárať.

„Sirius? Si v poriadku?“ opýtal sa starostlivo a zahľadel sa do tváre muža, ktorý preňho znamenal doteraz najviac.

„Zdá sa,“ zahundral, ale ani sa naňho nepozrel.

„Myslíš si, že nie som šťastný? Prečo sa netešíš so mnou?“ vyzvedal, ale Sirius bol ako hrob.

„A mám dôvod na radosť?“ odfrkol si znechutene.

„Mal by si mať, pretože ja ho mám. Som spokojný, nič mi nechýba.“

„Zrejme si zabudol spomenúť zdravý rozum, však?“ opýtal sa sarkasticky, na čo Harry už vybuchol.

„Do čerta, Sirius! Prestaň s tým! Neviem, čo je medzi tebou a Severusom, že sa nemôžete zniesť, ale ja to tolerovať nebudem. Žiadam ťa, aby ste sa aspoň kvôli mne naučili spolu nejako vychádzať! A je mi jedno ako to spravíš! Inak si naozaj nebudeme mať čo povedať!“

Sirius si vzdychol. „Ak na tom trváš, ale poviem ti ešte jedno. Opýtaj sa svojho manžela na Svätojánsku noc,“ zahundral a pohľadom plným nenávisti spražil práve prichádzajúceho Severusa.

„Samozrejme, že na tom trvám!“ zopakoval a hoci nerozumel tomu, prečo by sa mal pýtať Severusa na Svätojánsku noc, otočil sa, keď za chrbtom začul tiché odkašľanie. Ktosi sa ich snažil upozorniť na svoju prítomnosť. Harry sa otočil a pozrel na muža, ktorý ako keby jeho krstnému otcovi z oka vypadol.

„Ty si asi Harry Potter,“ začal mladík a prívetivo sa naňho pousmial.

„Áno, som,“ pritakal Harry a spýtavo pozrel na svojho krstného otca.

„Harry,“ povedal Sirius položiac mu ruku na plece, „toto je môj mladší brat, Regulus.“

Harry vyvalil oči a nebol jediný. Aj Severus prekvapene zahabkal, keď mladíka spoznal. „Regulus? Regulus Black?“ opakoval, premeriavajúc si ho od hlavy po päty. „Ty žiješ? Ako to?“

„Ahoj Severus,“ Regulus sa usmial a ukázal bezchybný biely chrup. Harry videl, že sa na seba so Siriusom ponášajú oveľa viac, ako by bol na prvý pohľad pripustil.

„Hej. Počul som, že aj ty si na tom bol podobne.“

„Hej,“ prisvedčil. „Aj mne sa podarilo zázračne vstať z mŕtvych. Rád sa s tebou pozhováram neskôr, ale teraz nás musíte ospravedlniť. Ideme krájať tortu,“ vysvetlil a ťahal Harryho so sebou.

„Milý chlapec,“ podotkol Regulus, keď hľadel za odchádzajúcou dvojicou.

„Viem, ale nezaslúžil si takého manžela!“ prskal stále zlostne Sirius.

„Neviem, mne príde, že sú pre seba ako stvorení,“ dumal nahlas jeho brat, ale Sirius sa len zamračil. Tvár sa mu rozjasnila až vtedy, keď začul známy hlas.

„Počul som, že si znova vyviedol poriadnu hlúposť. To nemôžeš prestať vyvádzať?“ opýtal sa ho Remus, ktorý zastal pod schodmi besiedky, kde tí dvaja boli. Regula si zatiaľ nevšimol.

„Remus! Mal si ešte ostať v posteli! Chceš, aby sa tvoj stav zhoršil?“ káral ho dobrosrdečne, ale nezabránilo mu to v tom, aby si priateľa neobjal a neusmieval sa od ucha k uchu.

„Neboj sa o mňa, už som bol na tom i oveľa horšie a prežil som,“ chlácholil ho Remus. „Tak čo si to vyviedol?“ Odpovede sa však nedočkal, lebo z tieňa vystúpil Regulus Black. Remus ho cítil. Cítil pach niekoho, koho nepoznal, ale nebol si istý, kto to je.

„Regulus? Hádam správne?“ opýtal sa mladíka a ten len prikývol.

„Celkom správne, Remus,“ odvetil osloviac ho krstným menom. Sirius to pozoroval celkom nezúčastnene. Nudil sa. Najradšej by bol odtiaľ konečne vypadol, lenže nemohol. Harry bol predsa jeho krstný syn.

„Som rád, že si späť,“ nadhodil Remus a začervenal sa pod mladíkovým upreným pohľadom. Všimol si na jeho tvári miznúce modriny a staré zahojené jazvy, ktoré mu hyzdili krk. Ale musel uznať, že inak bol azda rovnako príťažlivý ako Sirius.

„Ďakujem,“ šepol Regulus a pristúpil o krok bližšie, lenže vtedy zasiahol Sirius, ktorý to ich zdvorilostné trkotanie ďalej nemienil znášať. A tak slušne ako len mohol, schmatol Rema a ospravedlnil sa bratovi stratiac sa medzi svadobčanmi. Teraz chcel byť len s Remom. Každá chvíľka s ním bola preňho vzácna. A zvlášť od vtedy, čo oňho skoro prišiel.

„Išli krájať tortu, takže si prišiel v najlepšom,“ povedal, keď ho vliekol davom. A Remus sa nebránil. Bol šťastný, že sú zasa spolu.

Regulus  ostal stáť v tieni besiedky, nechal sa unášať tónmi hudby a šťastím, že ho konečne mohol po rokoch uzrieť.

***

Oslava skončila až v neskorých ranných hodinách. Harry i Severus boli unavení, ale zdalo sa, že sú obaja spokojní a nič im nemôže znepríjemniť tieto chvíle. Severus zaprial svojmu manželovi dobrú noc, ale nemal tušenia, že sa nemal lúčiť. Našiel totiž Harryho ležať vo svojej posteli, hoci na druhej polovici matraca. Sedel opretý o vankúš a bolo vidno, že je viac ako nervózny.

„Čo tu robíš, Harry?“ Severus zvraštil obočie a ostal stáť zarazene v dverách neschopný čo i len uvažovať.

Harry ho znova prekvapil. Počas oslavy totiž Maytta mala za úlohu premiestniť Harryho veci do Severusovej spálne. A on na to celkom zabudol. Pravda, vtedy myslel len na to, čo k nemu Harry cíti a väčšinu z toho, čo povedal v prvý deň, keď sa sem prisťahovali pustil jedným uchom dnu a druhým von. Harry sa nevinne usmial.

„Zabudol si, čo som povedal? Budeme sa deliť o jednu izbu, o jednu posteľ. Ako skutoční manželia,“ nadhodil a líca mu zružoveli červeňou, pretože si znova po čase spomenul na to, čo mu Snape tak hrozivo kedysi dávno sľuboval. Bozky, dotyky, sex ... Ešte teraz mu znel v hlave jeho hrozivý hlas. Severus vstrebával tieto informácie a snažil sa tváriť celkom pokojne, hoci ho to nenechalo chladným. V podstate sa stalo to, čo od neho kedysi naozaj vyžadoval. Vlastne sa mu tým len vyhrážal, aby ho dopredu pripravil na to, že on neostane nečinným. Pousmial sa, zavrel za sebou konečne dvere a vošiel dnu. Prešiel na Harryho stranu postele a načiahol sa za jeho rukou, aby ju zovrel vo svojej dlani.

„Iste, spomínam si a cením si, že si to spravil. Ale nemusíme sa tak ponáhľať,“ dodal, s pohľadom upretým na ich spojené ruky. „Nemyslím si, že si už pripravený na to, čo od teba očakávam rovnako ako na to nie som pripravený ani ja. Chcem ťa najprv dôkladne spoznať. Vedieť, čo ťa rozosmeje, z čoho máš obavy, čo máš rád ... A ty by si mal lepšie spoznať mňa. Obaja sme sa jeden v druhom mýlili a to nemôžeš poprieť.“

„Ale ja by som ...“ skúsil Harry namietať, ale Severus mu celkom nežne priložil prst na ústa a nahol sa k nemu, aby si ukradol jeden krátky bozk.

„Nateraz si vystačíme i s týmto, ver mi. Sľúbil som, že ťa budem milovať a chrániť, nemienim ti ubližovať v našu svadobnú noc tým, že ťa zneužijem pre vlastné uspokojenie. To by som nemohol,“ zašepkal a vstal, no Harry ho zadržal, keď ho chytil za ruku.

„Severus?“ šepol i on, akoby nechcel nijako narušiť čaro tej krásnej chvíle.

„Áno, Harry?“

„Si výnimočný človek,“ vyjachtal Harry a venoval mu jeden z tých úsmevov, ktoré tak miloval. „Ďakujem ti.“

„Nemáš mi za čo ďakovať,“ hlesol jeho manžel a vytratil sa do kúpeľne.

Keď sa vrátil späť, nevedel rozoznať, či sa Harry tvári, že spí, alebo či naozaj spí. Ale nechcel to kontrolovať. Šuchol sa na svoju stranu postele, zhasol sviece a predsavzal si, že sa bude zo všetkých síl snažiť, aby zabudol na to, že jeho mladý manžel leží len pár centimetrov od neho. Naveľa sa mu to nad ránom predsa len podarilo, ale bolo to hlavne preto, že bol naozaj nesmierne unavený. Vzdychol si a nechal ťažké viečka padnúť na oči.