SS a tajomstvo Stonehenge - 9. a 10. kapitola
9. kapitola
Priznanie
Sirius ležal na pohodlnom gauči v jednom zo salónov a spod privretých viečok pozoroval svojho priateľa Remusa, ktorý si čítal najnovšie vydanie Denného proroka. Nevyzeral dnes najlepšie, ale ani sa tomu nemohol čudovať, veď len pred troma dňami bol spln a Remus znova prekonal ťažkú noc. A napriek tomu, že mu na brade pribudol jeden škrabanec, ktorý bol ešte začervenalý, Sirius z neho proste nemohol odtrhnúť zrak.
„Deje sa niečo?“ opýtal sa ho priateľ akoby nič a ani len neodtrhol pohľad od novín.
Sirius si vzdychol a zakryl si oči rukou. Dlho takto však nevydržal. Najprv sa s ťažkým povzdychom posadil a potom vstal, prechádzajúc sa hore – dolu po miestnosti, nevediac čo so sebou.
„Sirius?“ oslovil ho Remus celkom pokojne, zložiac si noviny na kolená.
„Stále na to musím myslieť!“ zasyčal so zaťatými zubami a tentoraz si povzdychol Remus.
„Mal by si sa tým prestať zaoberať. Harry vyzeral celkom spokojne a mohol by som tvrdiť, že aj šťastne,“ povedal, spomínajúc na usmievavú tvár mladíka, ktorú videl v deň jeho svadby. Bol taký po celý večer. Nevyzeralo to, že by na nich niečo hral. Toto by zrejme nedokázal. Harry nikdy neklamal. Bol úprimný.
„Remus!“ zvolal neveriacky Sirius. „Ako to môžeš povedať?!“
„Len ti vravím, čo som videl,“ odvetil a sledoval priateľa ostražitým pohľadom.
Sirius bol ako klbko nervov. Sľúbil Jamesovi, že sa o Harryho postará, nie, že ho strčí Snapovi priamo do postele! Keby to aspoň nebol Snape!
„Merlin!“ povzdychol si Sirius. „James sa teraz musí obracať v hrobe!“
„Sirius?“ oslovil ho priateľ mäkko a položil mu ruku na plece.
Pod jeho dotykom Sirius zmäkol. Z rozzúrenca sa stal baránok, ochotný vyjsť na trh s vlastnou kožou. Otočil sa, oprel sa o stenu chrbtom a pohľadom plným utrpenia pozrel na svojho priateľa.
„Ty si už zrejme zabudol, čo sa skoro odohralo v tú svätojánsku noc na škole, čo?“ opýtal sa zronene, akoby ešte i teraz po toľkých rokoch cítil za to vinu.
Remus pokrútil hlavou. „Nie, nezabudol. Nechaj minulosť minulosťou,“ žiadal ho priateľ. „Vtedy sa aj tak vlastne nič nestalo, tak o čo ide?“
„Že sa nič nestalo?!“ zasyčal Sirius. „Chvála Merlinovi, že som tam prišiel včas!“
„Iste. Prišiel si včas a všetko dopadlo dobre ... teda ...“ Remus sa zasekol v spomienkach a na chvíľu sa zahľadel von oknom. Obloha bola taká blankytná, bez jediného mráčika. Tak trochu mu pripomínala farbu Siriusových očí, ktoré však teraz boli potemnené hnevom.
„Sirius, myslím si, že by si sa im do toho vzťahu nemal pliesť. Nakoniec ešte narobíš viac škody ako úžitku,“ poznamenal zhovievavo, ale zdalo sa, že Sirius chce byť tvrdohlavý a dobre mienené rady ho nezaujímajú.
„Nie. Aj Jamesa som zachránil! Tak prečo nie Harryho?! Ako to, že ho nakoniec dostal do tých svojich pazúrov?“
Remus sa pousmial. „Myslím si, že mu krivdíš, Sirius. Tak ako sme to robili celé tie roky. Možno v ňom Harry vidí to, čo sme my prehliadali. Veď to Severus už aj tak dokázal, či nie?“ opýtal sa ho mierne. „Celé tie roky ho chránil a ľúbil. Áno, ľúbil ho!“ zvolal Remus oduševnene, keď Sirius iba krútil hlavou. „A ty sám si to videl! Zlatá Sirius! Bola to zlatá žiara! A ty vieš, čo to znamená! Nemôžeš to poprieť! A sám si vravel, že Severus chcel stiahnuť svoj sľub. Bol to Harry, ktorý na tom trval. Tak o čo ti ide?“
Sirius sa cítil ako v pasci. Vedel, že Remus má pravdu, no on si ju odmietal jednoducho pripustiť. Preňho bol Severus Snape stále nepriateľom. Doteraz, za tie celé roky nezabudol, čo sa mohlo stať v onú noc, keď prichytil Snapa s Jamesom! A teraz mal pocit deja-vú. Mal tomu zabrániť! Mal to spraviť a nedokázal to. Kdesi v hĺbke duše vedel, že by mu to jeho krstný syn neodpustil. Keby bol vytiahol prútik na Snapa a v súboji ho zabil, Harry by sa mu navždy odcudzil. A už bolo dosť i to, že musel znášať Jamesovu stratu. O chlapca si nemohol dovoliť prísť.
„Ešte to oľutuje,“ zašepkal napokon, na čo Remus len neveriacky pokrútil hlavou. Remus si vzdychol. Stál oproti svojmu najlepšiemu priateľovi, držal ho za plece, ale mal chuť urobiť viac. Chcel ho objať ... chcel ...
Zavrel na chvíľu oči, aby si upokojil rozbúrenú krv a odviedol myšlienky bezpečnejším smerom. Nesmel strácať nad sebou kontrolu, ale v Siriusovej spoločnosti bolo ťažké, ovládať sa. Strhol sa, keď do salóna bez zaklopania vtrhol Regulus.
„Remus!“ zvolal neskrývajúc svoj široký úsmev na tvári. „Nevedel som, že si tu,“ poznamenal trochu sklamane, že prišiel o možný čas strávený v jeho spoločnosti, ale nechcel nechať nič na náhodu. „Chystal som sa zajazdiť si na koni. Nechcel by si sa pridať ku mne?“ opýtal sa s nádejou v hlase a oči mu žiarili nedočkavosťou.
„Och, ... ja ... prepáč, ale musím odmietnuť,“ zatiahol Remus, nevediac ako sa z toho vykrútiť. Pokiaľ vedel, Regulus nemal ani poňatia o tom, že bol vlkolak. A kone ako i iné zvieratá to cítili. Vždy sa ho báli a plašili sa v jeho prítomnosti.
„Nerozmyslíš si to?“ opýtal sa sklamane Regulus, odetý do jazdeckého úboru s bičíkom v ruke, ktorým si nervózne poklepkával po stehne.
„Nie, prepáč,“ odmietol zdvorilo Remus.
„Nevadí,“ usmial sa i on, bratovu prítomnosť sotva vnímajúc. „Baví ťa aspoň lov? Alebo rybárčenie?“ vyzvedal ďalej, kým ho Sirius nezastavil.
„Myslím, že nič z toho nie je Remove hobby. Ale ak na tom trváš, môžem ti robiť spoločnosť ja,“ ponúkol sa a jeho brat. „Remus bol aj tak na odchode.“
„Už?“ zháčil sa Regulus, ale na tvári sa mu znova rozprestrel úsmev. „Dúfam, že sa uvidíme čoskoro Remus,“ povedal a vyšiel z miestnosti venujúc bratovmu priateľovi dlhý pohľad.
Remus tam stál ako socha a hľadel za mladíkom trochu s obavami. Keď sa však pozrel na Siriusa, nezdalo sa mu, že by si ten čo i len niečo všimol. Ale Remus mal plné právo byť plný obáv.
„Pôjdem,“ šepol Sirius. „Aby dlho nečakal. Vždy rád jazdil na koni,“ vysvetľoval. „Škoda, že nemôžeš ísť s nami. Bolo by to fajn.“
„Veď vieš, že ja ...“ začal Remus, ale nedokončil. Jasné, že to Sirius vedel. Nemusel mu nič vysvetľovať.
Sirius prikývol. „Uvidíme sa večer?“ opýtal sa skleslo a Remus neurčito prikývol. „Tak dobre, zatiaľ sa maj.“
Keď opustil Remus ich dom mal také zmiešané pocity, že sa to nedalo opísať ani slovami. Trápilo ho to, že Sirius oňho nejaví taký záujem ako by mal, alebo aký by si bol želal, zatiaľ čo Regulus, jeho mladší brat v ničom nezaostával, ba dokonca sa zdalo, že v tomto ho i predbieha. Odmiestnil sa do svojho domca, podstatne menšieho a skromnejšieho ako bolo sídlo Blackovcov a sadol si unavene do starého kresla, ktoré pod váhou jeho tela nesúhlasne zavŕzgalo. Oprel si unavene hlavu o opierku a nechal svoje myšlienky voľne plynúť.
Premýšľal, či by to nemal byť práve on, kto konečne povie Siriusovi po všetkých tých rokoch, že ho ľúbi. Tak dlho ... Vlastne už od školy. Sirius ho očaril na prvý pohľad. Bol ním priam uchvátený. Mal rád jeho spoločnosť i jeho pozornosť. I vo chvíľach, keď si z neho len tak uťahoval. James bol jediný, ktorý vedel o jeho pravých citoch a ako dobrý priateľ si to tajomstvo so sebou vzal do hrobu.
Bolo to zvláštne, ale okolo Siriusa sa vždy krútili húfy dievčat. Nikdy však žiadnej nevenoval dostatočnú pozornosť. Remus si to mohol vysvetľovať všelijako, ale jednostaj v ňom klíčila skromná nádej, že možno raz ... jedného dňa ... jeho priateľ pochopí, že sa doň zaľúbil. Samozrejme sa to nestalo. Na to bol Sirius príliš nevnímavý. A Remusovo zúfalstvo rástlo zo dňa na deň. Preto sa rozhodol spraviť niečo, na čo by mal aspoň jednu malú, šťastnú spomienku.
V jeden decembrový večer, keď ako jedny z mála ostali cez Vianočné prázdniny na Rokforte v poslednom ročníku, pridal Siriusovi potajme pred spaním do pitia pár kvapiek Amortencie. Nebolo to naschvál. Vlastne bolo, ale nemohol si pomôcť. Túžil vedieť ako chutia Siriusove bozky. Bol to vari hriech, že ho tak veľmi miloval, že bol kvôli nemu schopný urobiť hoci čo? Mohol vari i za to, že sa mu to vymklo spod kontroly a neostalo len pri bozkoch? V tú mrazivú noc sa milovali. Bolo to preňho po prvý raz a on vedel, že na to nikdy nezabudne presne tak ako vedel, že preňho na celkom šírom svete nebude existovať iná láska, iný muž, iné pery a iné telo. Sirius bol dokonalý. Bol preňho ako stvorený. Keď mu vtedy šepkal nežné vyznania, bozkával ho a hladil po celom tele ... Nikdy nič krajšie dovtedy nezažil. A to chcel len vedieť, aké to je, keď ho Sirius pobozká.
Keď mu v noci potajme Remus s uslzenou tvárou ukradol tú jednu jedinú spomienku, ktorou bola ich spoločná noc a pre ktorú by ho mohol navždy zatratiť i ako priateľa, že ho zneužil a podviedol ... prisahal si, že sa to Sirius nikdy ani len nedozvie. Zato on si ju bedlivo strážil ako svoj najväčší poklad.
Remusovi sa z oka vykotúľala slza, ale ani sa len nenamáhal zotrieť si ju. Načo aj? Nevidel ho nik. Tu medzi štyrmi stenami svojho domca sa nemusel hrať na nič a na nikoho. Vždy bol citlivejší ako ostatní chlapci už v škole. Mal len šťastie, že si našiel takých priateľov ako boli James a Sirius. Stali sa tak vlastne jeho ochrancami a ochrancami jeho tajomstva.
„Prečo musí byť všetko také zložité, keď sa to týka teba, Sirius?“ zamrmlal si popod nos a napokon sa rozhodol, že je najvyšší čas, aby aj on išiel navštíviť Harryho i Severusa. Zásoby protivlkolačieho elixíru sa mu míňali a on ich potreboval doplniť.
***
Severus vstal ako zvyčajne a zamieril hneď do kúpeľne. I tak ostal prekvapený, keď miesto vedľa neho v posteli bolo už prázdne, lebo Harry si zvykol prispať. Ale aspoň sa poponáhľal. Dal si rýchlu sprchu a pohľadom v zrkadle zhodnotil svoj výzor. Holiť sa napokon neuznal za nevyhnuté a povedal si, že to odloží na inokedy. Len čo sa obliekol, zišiel dolu do jedálne, dúfajúc, že tam nájde Harryho i chlapca, lebo i jeho posteľ bola už prázdna a ustlaná. Našiel tam však sedieť iba svojho manžela.
Len čo Severus vošiel do jedálne, Harry sa naňho usmial so želaním dobrého rána a poskladal noviny, ktoré práve dočítal. Vstal od stola, pristúpil k nemu podávajúc mu ich a nemohol inak, ako si ukradnúť aspoň kratučký bozk na skutočne dobré ráno. Videl, že Severusa tým znova prekvapil, ale neprestal sa usmievať.
„Ako sa ti spalo?“ opýtal sa so záujmom a premýšľal o tom, či Severus vôbec tuší, že skoro celú noc spal Harry v jeho objatí. A nebolo to veru nič nepríjemné. Začínal si ich vzťah naozaj vychutnávať.
„Celkom dobre, prečo sa pýtaš?“ zamračene sa ozval Severus, sadajúc si na svoje miesto za stôl.
„Len tak,“ zahovoril Harry, tušiac, že Severus predsa len o ničom nevie. Preto prešiel na inú, bezpečnejšiu tému. „My sme už raňajkovali. Dúfam, že ti to nevadí,“ nadhodil, ale Severusovo obočie sa i napriek jeho uisteniu, že mu to neprekáža stiahlo do čiernej linky nad jeho tmavými očami.
„Prepáč. Bol by som počkal na teba, ale Kyrian bol hladný,“ ospravedlňoval sa. „Nabudúce sa naraňajkujeme spolu,“ sľúbil, na čo Severus len čosi nezrozumiteľne zašomral, odkrývajúc pokrievky na strieborných podnosoch a skúmajúc ich obsah. Nakoniec sa rozhodol pre omeletu so slaninkou a pomarančový džús.
„Čo budeš dnes robiť?“ opýtal sa Harry sadnúc si na stoličku po jeho ľavici a skúmavo pozorujúc jeho bledú tvár.
„Potrebujem dokončiť svoje laboratórium. Dúfam, že ti to nebude prekážať,“ nadhodil a neisto sa pozrel na manžela. „Mohol by si sa zatiaľ venovať chlapcovi sám? Nebudem mať naňho dnes veľa času,“ priznal pokorne, ale Harry len prikývol.
„V poriadku. Žiaden problém. Aj tak som ho plánoval zobrať do mesta. Predstav si, že v tom kufri mal len dvoje nohavice a pár iných vecí. Nemá čo na seba,“ povedal udivene krútiac hlavou a premýšľajúc o tom, čo to mal vlastne za otca, keď ho nijako nezabezpečil. Chápal, že Tobias Snape mal dlhy, ale že nechal chlapca ako žobráka, len o jednom kufri a pár veciach, ktoré sa nedali označiť inak ako handry? Tak veľmi mu to pripomenulo časy, keď žil u Dursleyovcov, až sa podvedome striasol. Predstavil si tú malú kobku pod schodmi, kde bol do svojich jedenástich ubytovaný, Dudleyho nadrozmerné oblečenie, ktoré musel nosiť a ďakoval Merlinovi, že tie časy sú dávno za ním.
„Harry? Si v poriadku?“ staral sa Severus, keď videl, že sa zachvel. Chytil ho za ruku, ktorú zvieral chlapec v päsť a ona sa pod jeho dotykom uvoľnila.
„Ale hej som ... to len ... zlé spomienky,“ priznal a pokúsil sa o úsmev.
„Nemám ísť s vami?“ staral sa, ale Harry len pokrútil hlavou.
„Nie, nemusíš. Zvládnem to a ty máš prácu. Idem ho nájsť,“ povedal vstávajúc od stola. „Dovolil som mu ostať v kuchyni. Celý čas pozoruje škriatkov. Mám dojem, že sa mu najviac páči Griffka.“
„Tá nemá?“
„Nie je nemá, iba nerozpráva tak často,“ uškrnul sa Harry.
„Skutočne?“ opýtal sa neveriaco a mykol plecami.
„Dobre, tak mi pôjdeme,“ hlesol Harry zberajúc sa na odchod. „Na obed by sme mali byť doma. Vezmem ho do Šikmej uličky.“
„Nepotrebuješ peniaze?“ opýtal sa Severus a už vyťahoval štrngajúce vrecúško z čierneho zamatu plné mincí.
„Nie, teraz nie. Vybral som si menší obnos z trezora,“ povedal a pobúchal si rukou po vrecku habitu, kde vložil svoje vrecko.
Rozlúčili sa a Severus osamel. Pravda, samému mu nechutilo ani len jesť. Vylial do seba zvyšok džúsu, zložil noviny a zobral ich so sebou, mieriac do západného krídla, aby sa zavrel vo svojom laboratóriu a konečne ho mohol dokončiť.
Len čo otvoril dvere na štvorcovej miestnosti, uvažoval, či predsa len nemá presunúť skriňu k ľavej stene a či nemá zvýšiť počet políc minimálne o dve. Bola to dosť priestranná miestnosť a on si to mohol dovoliť. Nemal tu také stiesnené priestory ako na Rokforte. Napokon však nechal skriňu na svojom mieste, ale police predsa len pridal. V miestnosti nebolo ani smietko prachu. O to sa postaral už včera. I domácim škriatkom sem zakázal chodiť. Chcel mať jednu miestnosť len pre seba. Aj vo svojom starom dome, v Pradiarskej uličke bol zvyknutý na samotu a takto si to chcel vynahradiť, aby sa sem mohol utiahnuť, ak by naňho prišla tá stará známa melanchólia. Pri Harrym však s úžasom zistil, že tento starý stiesňujúci pocit ho skôr obchádzal ako vyhľadával.
Švihol prútikom a koberec, ktorý bol predtým na zemi sa sám zroloval. Severus ho oprel o stenu a zaumienil si, že ho neskôr premiestni do pivnice. Nechcel sa oňho potkýnať, keď bude pripravovať elixíry. Bolo to viac z bezpečnostného dôvodu. Kreslo s vysokou opierkou, potiahnuté čiernou dračou kožou nechal stáť pri kozube. Uvažoval, že to sa mu bude hodiť, keď si bude chcieť posedieť pri miešaní elixírov. Nad kozubom už viseli nedávno objednané kotly i kotlíky a na polici pod nimi boli zasa zoradené varešky na miešanie podľa veľkosti, rovnako i pipety. Misky a mažiariky, skúmavky a sklenené nádobky stáli na najvyššej polici, kde mohol poľahky dosiahnuť. Tiež dokonale zoradené.
Otočil sa k protiľahlej stene, kde boli stále prázdne regály a pod nimi stála plná krabica kníh. Teraz mohol prútik spokojne odložiť, lebo zoraďovanie a ukladanie políc do kníh vždy rád robil ručne. Bolo to jedno z jeho potešení. Mal rád ich vôňu, vôňu papiera a kože. A hoci kníh bolo požehnane, mal to hotové behom pol hodinky. Teraz mu stačilo naozaj len odložiť ten koberec a laboratórium bolo ako tak pripravené. Ostalo počkať na objednané ingrediencie, ktoré by mali doraziť do konca týždňa a môže začať pripravovať elixíry. Harry ich bude potrebovať, keď ho tu už nebude. Vedel, že nik nedokáže pripraviť žiadny z elixírov s takým citom a precíznosťou ako on. Ani len u svätého Munga nie. Usmial sa pri pomyslení na svojho manžela a pohľadom pohladil jeho tvár na fotke, ktorú mal uloženú v striebornom ráme na rímse kozuba.
„Kto vie, kde teraz sú,“ napadlo ho a len čo si spomenul na Harryho, spomenul si i na chlapca a uvedomil si, že je čas na pár otázok, ktoré ho trápili už dlho. Preto podišiel k stene s policou s knihami, ktoré nedávno poukladal a poklopkal po nej prútikom. Stena sa s tichým škripotom odsunula a odhalila pred ním tmavú miestnosť.
„Severus?“ ozvalo sa z tmy a on vstúpil dnu. Len čo tak spravil, stena sa zasunula späť.
***
Sirius vošiel do domu celkom zničený. Po dvojhodinovej jazde na koni sa ani o ničom inom nedalo hovoriť ako o príšernej bolesti. Hlavne, ak na koni dlho predtým nesedel. V prvom rade však potreboval sprchu. A potom sa aspoň na hodinku vyvaliť na posteľ a potrieť si boľavé miesta murtlapovou masťou. Tá zahojí snáď všetko. Ale na schodoch ho dostihol Regulus. Zdalo sa, že jeho brat je plný energie a nikdy ju azda nespotrebuje.
„Sirius?“ zavolal naňho z haly. „Mal by si ešte chvíľku? Potrebujem sa s tebou súrne pozhovárať.“
Sirius sa s vypätím posledných síl otočil. Výraz v bratovej tvári jasne hovoril o tom, že to nepočká a tak sa voľky – nevoľky pobral za ním do salónu.
„Tak o čo ide?“ opýtal sa, založiac si ruky na hrudi.
„Nesadneš si?“ ozval sa neisto Regulus, ale na to Sirius nemal ani pomyslenia. Zadok ho stále bolel z toho natriasania na konskom chrbte. „Vieš, nie je to niečo, čo sa mi hovorí ľahko.“
„Len mi to pokojne povedz, nech je to čokoľvek,“ povzbudzoval ho, lebo to chcel mať čím skôr za sebou.
„Sirius, si môj brat. Si jediný koho mám a ja nechcem, aby som ťa stratil v okamihu, keď som ťa len teraz našiel,“ povedal. „Chápeš ako to myslím?“ opýtal sa nervózne, ale Sirius pokrútil hlavou.
„O čo ide?“
„Sľúb mi, že ma nezatratíš,“ žiadal ho, ale nemusel.
„Prečo by som to robil?“ nechápal Sirius a hľadal v bratových očiach niečo, čo by mu napovedalo dôvod jeho obáv.
„Vieš, keď som prežil to Voldemortovo mučenie ... a všetko ostatné,“ začal vysvetľovať, „povedal som si, že už nebudem taký ako prv. Nesmelý, hanblivý a bez cieľov. Chcem, aby môj život dostal zmysel. Túžim po tom, aby bol naplnený.“
Sirius sa zamračil. „Chceš mi tým povedať, že si sa nebodaj zamiloval?“ zháčil sa. „Kedy si to stihol?“
Regulus sa od srdca, no predsa stále nervózne zasmial. „Presne tak, braček. Som zamilovaný a nemôžem ... nechcem bez neho viac žiť. Viem, že len s ním môžem byť šťastný.“
„Počkaj, počkaj,“ zabrzdil Sirius príval jeho slov. „Ako s ním?“
Regulus zneistel. Zosunul sa na najbližšiu stoličku a chvejúce sa ruky si zložil na kolená. Aj tak nezabránil tomu, aby sa mu netriasli.
„Ty ... ty si ... myslel som, že si sa zaľúbil do nejakej ...“ habkal Sirius, ale Regulus ho zastavil.
„Nie. Nie je to ona. Je to on. Dúfam, že ti nevadí, že ja ... že som ... Och Merlin,“ zamrmlal, červenajúc sa ako malé dieťa, ktoré prichytili pri nepleche. „Neviem to ani len vysloviť,“ uškrnul sa previnilo.
„Regulus?“ oslovil ho brat podíduc k nemu. Položil mu ruku na plece a kľakol si pred neho. „Kvôli takému niečomu by som ťa nikdy v živote neodsúdil!“ povedal prísne, hľadiac mu do očí.
„Ďakujem,“ šepol mladší z bratov. „Ja len ... už pred rokmi ma naši zasnúbili s nejakou ženou a pritom netušili, že ...“ znova si vzdychol.
„To bolo dávno. Zabudni na to. Ak chceš byť šťastný, ja ti v ceste rozhodne stáť nemienim,“ povedal a Regulus vedel, že to myslí úprimne. „A teraz mi prezraď o koho vlastne ide,“ vyzvedal šibalsky. „Musím ti predsa schváliť tvoj výber ako starší brat, nie?“
Regulus sa začervenal ešte viac, ale oči mu žiarili spokojnosťou a šťastím. „Je to tvoj priateľ, Sirius. Remus Lupin je muž, ktorého milujem dlhé roky z celého srdca.“
Siriusov úsmev vystriedal čudný úškľabok a farba jeho bledej tváre ešte viac zbledla. „Re-remus?“ koktal nesúvislo. Vstal a zaspätkoval, potknúc sa o vlastné nohy, ktoré mu teraz pripadali také nemotorné.
Regulus prikývol a Sirius s pohľadom zabodnutým do zeme iba trhane prikývol. „Dobrý výber,“ hlesol a z miestnosti priam vybehol. V hlave mu ako osi bzučali vlastné slová, ktoré naňho dorážali.
„Ak chceš byť šťastný, ja ti v ceste rozhodne stáť nemienim!“ Najradšej by to bol zobral späť. Najradšej by sa bol za tie slová preklial. Vzdal sa celkom dobrovoľne všetkých nárokov, ktoré si na Remusa odjakživa robil, hoci to Rem ani len netušil ... celkom dobrovoľne prisľúbil bratovi voľné pole, hoci on o ničom nemal poňatia. Dal mu Remusa na striebornom podnose!
„Hlupák! Hlupák! Ja sprostý idiot!“ preklínal sa v sprche, ktorá svojím šumom tlmila jeho slovný výbuch i jeho bezmocný hnev. Ruku zaťatú v päsť, ktorou udieral do kachieľ od zlosti mal celú od krvi, ale svoju bolesť vôbec nevnímal. Namiesto toho sa ako malé dieťa schúlil do klbka v kúte sprchy a rozplakal sa tak, ako to nespravil už veľmi dávno ...
*************************************************************************
Znova trošku vysvetľovania :D
Severus s Harrym si k sebe navzájom hľadajú cestu. Vravela som, že sa potrebujú lepšie spoznať. Majú to o to ťažšie, že je s nimi Kyrian, ale práve on bude dôležitý v ich spoznávaní sa. Teraz to nebudem rozoberať, dozviete sa ...
Zrejme ste si všimli, Severusovo správania k Harrymu je celkom iné ako sme na to boli zvyknutí z HP kníh. Je to zámerné a preto, lebo som si povedala, že keď niekto niekoho ľúbi, má mu lásku prejavovať, nie naopak.
Čo sa týka tej svätojánskej noci, všetko bude vysvetlené. I to, prečo sa Sirius kvôli tomu na Severusa hnevá a sami uvidíte, že na to bude mať pádny dôvod, tak sa prosím nevypytujte dopredu, iste chápete, že Vám to aj tak neprezradím.
A posledná vec. Ako som opisovala Remove spomienky a to, že pridal Siriusovi do nápoja pár kvapiek Amortencie, Lucy naznačila, že on by Siriusa skôr pobozkal, akoby ho skúšal omámiť a zviesť. Teda, ja si to nemyslím. Podľa mňa je Remus práve tým nesmelým a Sirius je jeho pravý opak. Okrem toho, Remus Siriusa neskúšal zviesť. Len chcel proste vedieť, aké by to bolo, keby ho pobozkal. Nemohol tušiť ako to celé dopadne, že v tú noc sa mu to vymkne spod kontroly a oni dvaja skončia v posteli. Tiež netušil mnoho vecí, ktoré sa neskôr dozvieme. Preto odstránil zo Siriusových spomienok tú jedinú na ich spoločnú noc, aby neprišiel o svojho priateľa a aby si teda Sirius nič z tej noci nepamätal. Viac sa dočítame v ďalších kapitolách ...
Myslím, že nateraz by to bolo všetko. Viac sa rozpisovať nechcem, aby som Vám náhodou niečo nechtiac neprezradila :) Som rada, že sa Vám tento príbeh páči ... A ďakujem za komenty :) potešia a dakedy i inšpirujú ... Tess
******************************************************************************************************
10. kapitola
Nevlastný brat
Harry vzal chlapca do Šikmej uličky. Cestou mu vysvetlil, čo všetko tam môže vidieť a snažil sa nič nevynechať. Cestovali kozubom. Jednak i preto, že chlapec vedel, o čo ide a na cestu sa veľmi tešil, hoci i tak Harrymu pripadal stále nesmelý a uvažoval, čo je za tým jeho hanblivým správaním. V jeho prípade to boli nevľúdni ľudia, ktorých dlhé roky považoval za členov svojej rodiny. Teraz si na nich spomenul len málokedy. Bol rád, že naňho nemajú žiaden dosah ani vplyv. Ale čo mohlo byť za správaním Kyriana, netušil.
Vyšli z kozuba v Deravom kotlíku a len čo sa pozdravili s barmanom Tomom, Harry vzal Kyriana za ruku a vyšli z baru zadnými dverami zastaviac pred tehlovou stenou, po ktorej zaklopkal prútikom na tie správne tehly a múr sa pred ich očami rozostúpil. Prešli na druhú stranu za chlapcovho híkania. On sám mal kedysi presne taký istý výraz v tvári, keď sem prišiel prvý raz s Hagridom.
Kým sa dostali k madam Malkinovej, chlapec ho ulicou zasypával kopou otázok a na všetky odpovede priam dychtivo čakal. Harry mu objednal kompletné oblečenie, zo všetkého po pár kusov, aby sa jeho skriňa poriadne naplnila, pretože teraz tam boli zabraté sotva dve neveľké poličky. Boli sa spolu pozrieť na nové metly, ktoré boli vystavené vo výklade a cestou do kníhkupectva sa zastavili aj v obchode so zvieratkami, aby si chlapec nejaké vybral. Harry mal chvíľu obavy, keď sa zastavil pred klietkou s tancujúcimi krysami a hneď potom pred teráriom s pavúkmi, ale nebolo to nič v porovnaní so zdesením, keď chlapec zastal pred hadmi. Miestnosťou sa však ozvalo hlasné zamňaučanie a on obrátil svoju pozornosť k čiernemu kocúrikovi bez chvosta s bielou škvrnou na čele. Keď naňho ukázal prstom, Harry si uľahčene vydýchol. Napokon ho vzal na zmrzlinu, sledujúc čas, aby nezmeškali obed. Bolo to zvláštne, ale Severus mu chýbal. A to boli preč len pár hodín. Ako tak sedel na svojou porciou zmrzliny, uvažoval, aké by to tu bez neho bolo ... keby nebodaj naozaj ... Naprázdno prehltol a striasol sa.
„Nie, nebudem na to proste myslieť,“ prisahal sám sebe v duchu a radšej venoval svoju pozornosť Kyrianovi.
Práve vtedy však prechádzali okolo jeho dvaja najlepší priatelia. Hermiona ho zbadala ako prvá a zamávala mu so širokým úsmevom na tvári.
„Ahoj, práve sme o tebe hovorili,“ zanôtila, prisadnúc si k nim na voľnú stoličku, ktorú jej Ron galantne odtiahol. „Teda presnejšie o tvojom manželovi,“ poopravila sa. Avšak jej pohľad sa neupieral na Harryho, ale na chlapca sediaceho vedľa neho, ktorý na nich rovnako zvedavo zízal spoza kopčekov farebnej zmrzliny v sklenenom pohári.
„Ahoj,“ pozdravil sa s nimi Harry veselo a ukázal na chlapca. „Ron, Hermiona, toto je Kyrian. Kyrian, toto sú moji najlepší priatelia,“ predstavil ich navzájom, na čo chlapča hanblivo pozdravilo a radšej sa ďalej venovalo svojmu zmrzlinovému poháru.
„Harry?“ ozvala sa spýtavo Hermiona. „Nechceš nám niečo povedať?“
Harry sa uškrnul. „Ach, aha, samozrejme. Kyrian je Severusov synovec. Vysvitlo, že mal nevlastného brata Tobiasa, o ktorom existencii nemal ani len tušenia.“
„To nemyslíš vážne, však?“ šepol Ron zdesene. „Ďalší Snape?“ zaškeril sa, ale stíchol, keď naňho chlapec škaredo zazrel.
„Takže o čom si sa to chcela zhovárať?“ opýtal sa Hermiony Harry, len aby odviedol ich pozornosť od chlapca, podávajúc mu obrúsok, aby si utrel z brady zvyšky zmrzky.
„Pamätáš, o čo si nás žiadal vtedy v záhrade?“ opýtala sa ho priateľka a on prikývol. „Mal by si vedieť, že to nie je maličkosť,“ odvetila podráždene spomenúc si, koľko času strávila nad mnohými vedeckými knihami.
„Veru, v tých knihách pomaly i zaspávala,“ zahundral Ron krútiac hlavou, no Hermiona si ho nevšímala. Jej výraz v tvári neveštil nič dobrého a Harrymu odrazu vyschlo v hrdle. I chuť vanilkovej zmrzliny mu odrazu pripadala horká ako blen.
„Harry, je mi to ľúto, ale nič som nenašla,“ odvetila, pokorne očakávajúc jeho reakciu. Samej jej to celé pripadalo tak, akoby zlyhala a cítila nesmiernu vinu. Tušila, že Harry sa s tým len tak nezmieri a neprijme koniec, aký z toho pre jeho manžela vyplýval. Mala tušenie, že Harry k Severusovi cíti viac ako si možno sám dokáže pripustiť. I preto jej to bolo o to viac ľúto. Harry však mlčal hľadiac na ňu, akoby spadla práve z Marsu.
„Harry?“ skúsila opatrne a chytila ho za ruku.
„Určite si neprešla všetky knihy,“ zahabkal v momente, chytajúc sa akejkoľvek nádeje ako topiaci sa slamky.
Hermiona váhavo pozrela na Rona, ktorý sa teraz netváril o nič veselšie ako oni dvaja. Odpovedal napokon miesto nej. „Samozrejme, ešte máme pár rezerv.“
Harry prikývol, ale bol si vedomý ich klamstva. Vedel, že klamú len kvôli nemu ako rovnako vedel, že by kvôli nemu boli obaja schopný odznova prečítať všetky tie kopy kníh, ktorými sa prehrýzli doteraz.
Keď pokrútil hlavou, obaja sa naň spýtavo pozreli. Z hrdla sa mu vydral žalostný ston, ktorý nevládal pred nimi skryť a oprúc sa lakťami o stôl si na chvíľu skryl tvár v dlaniach.
„Nemusíte to robiť,“ povedal napokon vediac, že aj tak by to bolo zbytočné. „Aj tak si vážim, čo ste pre mňa urobili,“ zašepkal a pohľad mu padol na hodiny, ktoré odbíjali jedenásť hodín. Znova si spomenul na manžela a na sľub, ktorý mu dal. A on sa nechcel omeškať ani o sekundu.
„Kyrian, pôjdeme,“ povedal a chlapec poslušne vstal od stola, vezmúc si svoju klietku s mačiatkom, zatiaľ čo Harry pozbieral tašky s nákupmi do jednej ruky a druhú podal chlapcovi, ktorý sa ho okamžite chytil. „Ak nemáte zajtra žiadny program, bol by som rád, keby ste prišli na obed.“
„Prídeme Harry,“ prisľúbil mu Ron a Hermiona okamžite prikývla.
„Budem hľadať ďalej, možno som niečo prehliadla. Možno mi niečo uniklo,“ povedala, keď sa lúčili. Harry sa na ňu vďačne usmial a prikývol. Tak ju to celú rozľútostilo, že ho prosto musela objať. „Zvládli sme spoločne aj horšie veci,“ hovorila potláčajúc slzy, „nejaký hadí jed nás nemôže poraziť!“ hlesla bojovne a keď sa od neho odtrhla, rozhodne si utierala zablúdené slzy.
„Čo by som bez vás robil?“ opýtal sa šepky Harry. „Môžem byť šťastný, že mám priateľov ako ste vy,“ povedal a oni sa nad tým komplimentom uškrnuli.
„Tak zajtra, kamoško. Určite prídeme,“ potvrdil Ron a zamával im na rozlúčku. Len čo sa im Harry s Kyrianom stratili z dohľadu, obrátil sa k Hermione.
„Kyrian?!“ zahulákal. „Ďalší Snape?! Čo sa to s ním porobilo?“
„Ron! Niekedy si fakt nemožný!“ zvolala pohoršene. „Náhodou bol ten chlapec veľmi milý.“
„To si asi nevidela ako na mňa zazeral,“ zahundral. „Celý Snape!“
„On je Snape, ak si to prepočul a už prestaň. Zazeral na teba iba preto, čo si povedal. A hoci si šepkal, počul by to i hluchý!“ Nemohla sa však naňho hnevať. Veď ho milovala i s jeho chybami. Napokon, ani ona nebola dokonalá.
***
„Severus?“ ozvalo sa v tmavej miestnosti spýtavým hlasom a len čo spomínaný muž zažal kúzlom pätoro sviec na vysokom striebornom stojane, žena v obraze zažmurkala, kým si jej oči neprivykli na ich jemnú žiaru.
„Môžeš mi povedať, prečo si ma sem zatvoril? Cítim sa tu ako väzeň,“ hundrala, škaredo naňho zazerajúc. „Napokon, bola som už aj v horších dierach, ako je táto, všakže?“ opýtala sa napajedene.
„Mohla by si byť rada, že som ten obraz nezničil úplne ako to spravil Black s portrétom svojej matky,“ zavrčal a jeho matka zhíkla.
„To snáď nemyslíš vážne!“
„A prečo nie?“
„Som tvoja matka!“
„Si len hovoriaci portrét!“ vrátil jej to, ale nebol spokojný, ani sa mu neuľavilo tak, ako čakal.
„Tak na čo si sem prišiel? Povedať mi, že ma nenávidíš? Myslíš si, že neviem, že ma stále obviňuješ za to, čo sa stalo?“ ozvala sa plačlivo a z vrecka čierneho habitu si vyťahovala bielučkú vreckovku, aby si poutierala nos.
„Ja som ...“
Ani ho nenechala dokončiť. „Hej, prišiel si mi povedať, že ma stále obviňuješ za to, že som ti nenapravila ten zlomený nos?“
„Môžeš ma konečne nechať dokončiť?!“ zvolal zvýšeným hlasom a jeho matka razom stíchla. Nikdy predtým ho nepočula kričať. Aspoň teda nie na ňu. Nikdy sa s ňou nezhováral takýmto panovačným tónom ... ak sa s ňou vôbec zhováral, čo bolo skutočne málokedy a ju to nesmierne mrzelo.
Severus sa k nej otočil chrbtom a rukami zovrel operadlo jedinej stoličky, ktorú tam mal. V tejto kutici schovával samé nepotrebné haraburdy. Aj táto stolička bola nepoužiteľná. Bez sedadla a s odlomenou nohou.
„Vedela si, že mám nevlastného brata?“ opýtal sa, pozrúc na ňu skúmavým pohľadom spod záplavy svojich čiernych vlasov.
Jeho matka stíchla a chvíľu na seba bez slova zazerali, kým sa neodvážila prehovoriť. „Od ... odkiaľ to vieš?“ zahabkala a Severus si posmešne odfrkol.
„Na tom snáď už nezáleží nie?“ opýtal sa zlostne, neveriac tomu, že jediná osoba, ktorej celé tie roky veril ho klamala.
„Severus ... synček ... ja ...“
„Nehovor mi synček!“ zrúkol zlostne. „Klamala si ma! Len teraz neviem, čo je horšie?“ uvažoval nahlas. „To, že som ti veril a ty si mi nič nepovedala, alebo to, že teraz vychovávam syna svojho brata.“ Jeho matka už otvárala ústa, že niečo povie, ale zdvihol ruku v odmietavom geste. „Vieš, je mi to vlastne jedno. Až tak mi na tom nezáleží. Jediné po čom túžim je, aby som si pre seba ukradol konečne chvíľku, kedy budem šťastný. To, že mám o starosť viac ... vždy tu niečo bolo,“ povedal nedbalo.
„A si šťastný?“ zaznela otázka z portrétu, keď Eileen Snapová hľadela cez slzy na svojho jediného syna.
„Som. Áno, som. A vieš prečo?“
Pokrútila hlavou, čakajúc na jeho odpoveď.
„Pretože i mňa má konečne niekto rád a ja nemusím o lásku žobrať!“ vyštekol. Potom sa zvrtol na odchod, ale pred posuvnými dverami zastal. „A vieš čo mama? Oženil som sa. Raz ti možno svojho manžela predstavím.“ Vyšiel z miestnosti bez toho, aby pocítil akúkoľvek ľútosť k žiaľu vlastnej matky. Ani jej vysvetlenia ho teraz nezaujímali. Bolo neskoro. Aspoň preňho. Vybehol z laboratória a prisahal si, že sa do tej tajnej miestnosti už tak skoro nevráti. Potreboval sa upokojiť. Vzhliadol k hodinám stojacim na chodbe a s nevôľou zistil, že je pár minút po dvanástej. Harry sa s chlapcom mali už dávno vrátiť.
„Kto vie, čo ich zdržalo?“ napadlo mu. Zadnými dvermi vyšiel do záhrady. Zastal na schodoch a nadýchol sa čerstvého vzduchu.
Hlavou mu prebleskli slová, ktoré povedal matke. „Nemusím o lásku žobrať! I mňa má konečne niekto rád!“ Zaklonil hlavu, zavrúc na chvíľu oči a z hrdla sa mu vydral tichý povzdych. „Keby to tak ešte aj bola pravda,“ pomyslel si skrúšene a zamyslene zišiel po schodoch. V záhrade bol doteraz iba raz, aj to počas ich svadby. Predtým si nevšimol, aká je krásna. Tuje zostrihané v tvare ihlanov stáli po bokoch záhrady a uprostred zo sviežej zelenej trávy vyrastali kamenné fontány a záhony rôznorodých kvetov. Záhrada plynule prechádzala od kvetov do drevinatých krovín a stromov, ktorými sa začínal les, patriaci k ich priľahlým pozemkom.
Keď za sebou začul čiesi kroky, otočil sa v nádeji, že to sa vrátil jeho manžel so synovcom, ale úsmev, ktorý mal pripravený len pre nich dvoch okamžite pohasol, keď zistil, že sa díva do bledej tváre Siriusa Blacka.
„Vyzeráš hrozne,“ poznamenal bez toho, aby ho privítal. Nemal teraz naňho náladu, ale Black bol ako jeho nočná mora. Vždy sa objavil tam, kde ho najmenej čakal.
„Ešte stále žiješ?“ vrátil mu urážku Sirius precediac skrz zuby, premerajúc si ho skúmavým pohľadom, akoby odhadoval, či pred ním stojí muž z mäsa a kostí, alebo len jeho duch.
„Predstav si, že áno,“ odvetil Severus. „Na čo si prišiel?“
„Čo ťa je potom?!“ zavrčal Black.
„Už som ti tuším povedal, že je to môj dom, takže ...“
„Nie je! Patril Prewettovcom! Ty si sa len omylom priženil do rodiny!“
Snape mlčal. Doteraz bolo Siriusovo správanie iba bezbranné osočovanie, ale teraz z neho zaznievala otvorená a bezhraničná hrozba a nenávisť.
„Možno si Harry nechal svoje meno, ale je to môj manžel! Je Snape!“
„Nie je došľaka!“ zreval, prestávajúc sa od zúrivosti ovládať. „Nie je! Je, bol a bude Potter!“
Severus sa znova odmlčal, hľadiac naň prižmúrenými očami a odhadujúc jeho konanie. Hoci sa mu skúšal prebiť do mysle, nepochodil. Myšlienky muža, ktorý stál pred ním boli samý zmätok a chaos. Asi preto siahol po svojom prútiku, hoci to spravil opatrne a bez toho, aby si to Black čo i len všimol.
„Slušne ťa žiadam, aby si opustil tento dom,“ prehovoril pokojným hlasom Severus, ale nezdalo sa, že by ho Sirius vnímal.
„Ešte si ... už ste spolu ...“ Sirius sa nemohol vykoktať. Nie preto, že by preňho slovo sex bolo ťažké vysloviť, to len preto, že to slovo si v spojitosti so Snapom a svojim krstným synom nechcel ani len pripustiť.
„Do toho ťa nič!“ odvrkol Snape. „Nemienim s tebou rozoberať svoj sexuálny život!“
Sirius sa uškrnul. „Merlin chráň! To by si ma obral o zdravý spánok! Vieš, ide len o to, že keď ste ešte spolu ... veď vieš, Harry má šancu zväzok anulovať,“ nadhodil a potešil sa, keď uvidel v Severusovej tvári zdesenie.
„Prečo by to robil?“ opýtal sa Severus skôr sám seba pošepky, ale Sirius to počul.
„Nemiluje ťa. Nikdy ťa nemiloval. Priznaj si to,“ provokoval ho. „A už vôbec nie po tom, čo som mu povedal o tej svätojánskej noci. Veď vieš, o čom hovorím?“ zapriadol spokojne ako mača, ktoré dostalo po dobre vykonanej práci svoju misku smotany.
Jeho slová mali trefný účinok. Severus zbledol a ruky sa mu roztriasli. V momente, keď si zúfalo uvedomil stav svojej situácie ... to, že znova mal ostať sám, že onedlho zomrie a i v jeho posledných chvíľach bude opustený ... Z číreho zúfalstva a žiaľu okamžite tasil svoj prútik a namieril ho priamo na vyškierajúceho sa Siriusa Blacka. Bolo mu jedno, či ho v tej chvíli zabije, alebo nie, pretože už nemal dôvod, aby ďalej žil, ak mal ostať bez Harryho.
Harry ho opustil. Po tom, čo mu ten všivák povedal o noci, ktorá poznačila nielen jeho, nepochyboval, že sa k nemu Harry už nevráti. Ako by aj mohol, keď ...
Z hrdla sa mu ozval zúfalý výkrik a vyslal na Blacka kliatbu. Ten sa nanešťastie a Severusovu zlosť uhol, spokojne sa vysmievajúc jemu i jeho nešťastiu. Severusovi to znova pripomenulo roky strávené na škole a do ďalšej kliatby vložil všetok svoj dôvtip. Black mu útok opätoval. Ale ani on ho netrafil. Keď sa ho Severusovi nepodarilo trafiť ani na tretí pokus, v momente keď Sirius vyslal ďalšiu kliatbu, odhodil svoj prútik a vrhol sa jej do cesty s rozpaženými rukami želajúc si, aby už nemusel cítiť nikdy a nič. Kliatba svoj cieľ neminula. Zasiahla do priamo do hrude a on sa sklátil na zem.
Komentáre
Prehľad komentárov
to je konec... ještě, že jsem zase pozadu a čeká mě další kapitola.. to je jinak infarktový konec... tessmučióza... začínáš být zase nebezpečná holka!!! :o)) siri je tam, vrrrrrr... zabít, zaškrtít, roztrhat a zbytek zašlapat do země! chudák seve... ale ty máš ráda happyendy, že? já ti věřím! :o)))
jinak na mirka jsem zapomněla a jak jsem ho viděla, nemohla jsem smíchy... :o))
To je mi zas konec!
(Marti, 7. 8. 2009 8:31)Doufám, že brzy bude pokračování - takhle nechat Severuse se trápit! A Siriusovi bych nejradši vrazila facku, aby se trochu probral...
Toto bolo krute
(Tria, 6. 8. 2009 23:58)
....sirius...vrrrr....ty psisko jedno...preco pchas nufak tam kde nemas...preco tak hnevas Severusa...
Severus sa uz musel citit riadne zle ked sa dal zasiahnut Siriusom...dufam, ze on bude mat teraz vycitky svedomia a ze bude Harry na neho tvrdsi.
Keby bude dalsia kapitola? To nas vari nechces nechat v takomto smutnom rozpolozeni?
...
(Tria, 6. 8. 2009 17:35)
No ze Sirius prichytil Severusa a Jamesa? Sirius si asi mysli, ze v Harrym vidi Jamesa....
Sirius....chudatko...takto uvolnit cestu bratovi....Remus a Sirius su rovnaky...ani jeden z nich nedava moc najavo svoje city...a slabo vnimaju city toho druheho...asi si kazdy z nich stale nahovaral, ze sü to iba znamky priatelstva zo strany toho druheho.
:-)
Som zvedava, ako ich "poznaci" Kyrian :-)
Kto bol za tou stenou???
hezoučké
(soraki, 6. 8. 2009 14:33)
kapitolky, všechny ;-)
hodně otázek, snad se brzy dočkáme i odpovědí :-D
díky za krásnou povídku a teď jdu na pečeť
no ty vo...
(sevy, 7. 8. 2009 23:56)